Vyrastala som v rodine zarytých ateistov a materialistov. Moja mama bola veľmi tvrdá a vždy ma kŕmila hromadou skeptických rečí. Nakoniec som dospela k tomu, že svet je plný pokrytectva, pretvárky, sebectva a zloby. Cítila som sa spútaná a nešťastná. Tie takzvané kresťanské hodnoty sa mi videli ako vrchol pokrytectva a celá spoločnosť, odchovaná na kresťanskej tradícii, úbohá. Túžila som po slobode a úprimnosti a videla som ju v zle. Vedome som k sebe začala zlo privolávať. A netrvalo dlho a ono si ma našlo. Mala som vtedy 16 rokov, blížili sa moje narodeniny.

A tak som tej jesene uzavrela zmluvu. Stretla som ich v metre. Boli dvaja a hneď na prvý pohľad ma priťahovali. Čierne oblečenie, obrátené pentagramy, pohrdlivé a pyšne sebaisté výrazy. Všetko to, čo som obdivovala. Vystúpila som s nimi a oslovila ich. Nemala som predsa už čo stratiť. Neviem, ako sa mi podarilo preraziť hradbu ich obozretnosti, ale nakoniec sme sa dohodli, že sa ešte stretneme. Bola som hlúpučké naivné dievča. Rozprávala som im o svojom znechutení svetom, o pokrytectve, o nenávisti a túžbe byť konečne raz úprimná. Hovorila som, aká som zlá a ako chcem byť zlá otvorene. Počúvali a v duchu sa museli hrozne smiať. Nakoniec sa ma jeden z nich opýtal, či to, čo hovorím, myslím vážne. Samozrejme, že som to myslela vážne, a ako veľmi! Túžila som po slobode a myslela si, že sloboda znamená bez zábran robiť všetko, čo chcem. Chcela som byť úprimná za každú cenu, opovrhovala som ohľadmi na druhých, pretože som ich považovala za falošných, neverila som v lásku.

Kúpila som si obrátený pentagram a zavesila si ho na krk. Čítala som Satanskú bibliu a okultistické knihy. A nikomu zo svojho okolia som o týchto veciach nerozprávala. Tak znelo prvé pravidlo. Ani slovo o nás, ani slovo o tom, čo ti ukážeme. Netrvalo dlho a ja som získala tú výsadu odovzdať sa diablovi. Poznala som len tých dvoch, hoci som tušila, že za nimi stojí oveľa viac ľudí. Ktovie, ako to v skutočnosti bolo. Ja som to myslela úplne vážne a na tom záležalo. Návrat k prirodzenosti, život podľa inštinktov, odveká sloboda, ktorú kresťanstvo zabilo, kult prírody a nad to všetko zvelebovaná úprimnosť. Mala som pocit, že ma konečne niekto chápe. Aká som len bola naivná...

Nakoniec som, celá natešená, súhlasila s rituálom, ktorý mal spečatiť moje rozhodnutie. A tak sme šli v noci do jedného parku. Ten muž, čo šiel so mnou, vzal čierne sviečky, kriedou namaľoval pentagram a povedal mi, nech sa postavím doprostred. Do každého rohu dal jednu sviečku a zapálil ich. Potom mi kládol otázky, bolo to ako naruby obrátený krstný sľub. A tak som vyznala, že chcem prijať Satana ako svojho pána, že verím v absolútnu slobodu, že chcem za každých okolností robiť to, k čomu ma povedie, že verím, že on je pravda, a mnoho ďalšieho. Potom sme spísali zmluvu, v ktorej to všetko bolo, a ja som ju podpísala, a potom som si nožom na chrbát ruky vyryla pentagram a krvou, ktorá mi tiekla, zmluvu pokropila. Celá som sa chvela a naplnilo ma vzrušenie. Nakoniec ten muž od jednej sviečky zmluvu zapálil a nechal ju zhorieť v mojich prstoch uprostred pentagramu. Nikto ju nikdy nenájde, patrím teraz len Satanovi a vieme o tom iba my dvaja.

Sedeli sme potom v tom parku na zemi. Mlčala som a on rozprával o tom, čo všetko ma čaká a že to nebude ľahké, ale že teraz už nikomu a ničomu nebudem otročiť. Také príšerné klamstvá! Pomaly sa zvečerievalo a ja som musela ísť domov. Rozlúčili sme sa a ja som ho už nikdy viac nemala vidieť. Dnes mi je jasné, že ma nikdy nechceli prijať medzi seba, ako by to boli lovci duší. Netuším, prečo to všetko urobili, možno sa len na niečo hrali, ja som sa však na nič nehrala. Počas troch nocí sa mi potom vo sne zjavovala postava celá v čiernom, z ktorej som videla len obrys s vtákom na pleci, a niekam ma viedla. A ja som išla. A to bol začiatok konca.

Ešte v tom roku som zistila, že nedokážem byť taká, ako sa odo mňa očakáva. Desili ma moje výbuchy hnevu a agresie, moje úplne cielene zlé slová. Návaly nenávisti, ktoré ma napĺňali. Chcela som sňať dole pentagram, ale nešlo to. Rok som s tým bojovala. Keď som sa chcela zla zriecť, obrátilo sa proti mne. Začala som sa nenávidieť. Naozaj silno a fatálne. Realita môjho sveta sa stala skutočne čierna. Netrvalo dlho a topila som sa v silných depresiách. Sedela som v kúte svojej izby a triasla sa na celom tele. Chvíľu som chcela byť kameňom a chvíľu som túžila postrieľať ľudí na Václaváku (keby som mala zbraň, ktovie, ako by to dopadlo). Nakoniec som to už nemohla zniesť, všetko ma viedlo k smrti. Začala som sa rezať žiletkou do rúk. Platila som krvou za každý ďalší deň života. Prestala som chodiť do školy a nakoniec skončila prvýkrát v psychiatrickej liečebni. Vtedy som ešte žiadnu diagnózu nezískala, alebo mi ju neoznámili. Začala som brať psychofarmaká, ale nezaberali tak, ako by mali. Moje sebadeštruktívne správanie nevymizlo. Niekoľkokrát som pojedla tabletky, nie s cieľom zomrieť, ale s cieľom uniknúť, niečo ma k tomu neustále poháňalo. Verila som, že keď som sa spreneverila zmluve, musím zaplatiť životom, nemám právo žiť. Po pol roku som prestala chodiť k psychiatričke a brať lieky, v mojich očiach to nikam neviedlo.

Potom som sa pár rokov usilovala žiť, ale vždy mi niečo podrazilo nohy. Zamilovala som sa a vzápätí som musela zraniť, urobila som maturitu a prijímačky na VŠ, ale neštudovala som ani rok. Mala som neskutočne živé sny, a tak som občas prespala aj niekoľko dní. Stále som v snoch videla prízračné postavy, ktoré ma ničili. Začala som veľa piť a unikať z reality. Hľadala som zmysel vo východných duchovných smeroch, ale chvíle úľavy trvali vždy len krátko. Kresťanstvo pre mňa bolo stále neprijateľné. Videlo sa mi nelogické a vo svojej podstate hrozne zväzujúce. Nevidela som Boha, videla som len morálku a skutky, ktorými sa previnila cirkev v dejinách. Zabúdala som na zmluvu a nadobúdala dojem, že nie som ani človek. Mala som aj obdobie velikášstva, keď som verila, že som výnimočná a obdarená, že som tu preto, aby som druhých inšpirovala, pripadala som si takmer božsky. A potom zase pád. Realita prestávala byť reálna, videla som len tváre ľudí na ulici, okolitý priestor sa rozmazával, nebola som schopná vnímať čas ako kontinuum, veci sa mi spájali do čudesných významov a celkov. A stále tá hrozba a niekde vo mne číhajúca nenávisť.

A potom sa začali skutočné problémy. Raz na jar som dostala úder, keď som sa deštruktívne a ničivo zamilovala do ženatého muža (všetky moje vzťahy boli patologické, vždy som narážala na mužov, ktorí ma ničili, alebo som ja neodolala a ničila ich - nemohla som si pomôcť). Keď sa ukázalo, že naše „chodenie" skutočne nemôže ďalej trvať, začala som sa trmácať po svete a zase som utekala z reality. Postupne som začínala vidieť veci, ktoré druhí nevideli. V rohu miestnosti stála postava, ktorá ma pozorovala. Občas ma prenasledovala. Utekať nepomáhalo (ani k alkoholu, ani do nočného mesta), priatelia ako by sa neskutočne vzdialili. Medzi mnou a všetkým okolo bola nepriehľadná hrubá sklenená stena. V hlave sa mi objavovali príkazy, myšlienky, ktoré neboli moje.

Ten „niekto" mi prikazoval, aby som umrela. Bránila som sa, respektíve niečo vo mne sa bránilo. Zase som sa začala rezať. Platila som krvou za to, že ráno vstanem do práce, že večer zaspím, že aspoň na chvíľu odíde. Boli to také malé rituály. Oblečená celá v červenom som ležala doma na podlahe a rituálne sa rezala. V tom čase som už brala antidepresíva, ale boli mi nanič. Nakoniec som skoro vykrvácala, a tak som skončila druhýkrát na psychiatrii. Občas som videla jeho a to ma tak paralyzovalo, že som ležala na zemi na nemocničnej chodbe a hľadela mu do tváre.

Urobili mi psychologické vyšetrenie a stanovili diagnózu paranoidná schizofrénia. Nasadili mi antipsychotiká. Stala sa zo mňa živá mŕtvola, ale ja som vedela, že je stále so mnou, aj napriek veľkým dávkam liekov. Vrátila som sa do života. A zase sa to chvíľu dalo vydržať. Urobila som rozhodnutie, že už nikdy nebudem platiť svojou krvou. Rozhodla som sa vzo­prieť. A niekedy v tom období som tiež prvýkrát pomyslela na Boha. Najskôr som nevedela, že je to On, hovorila som „najvyššia bytosť" a myslela som tým dobro, nejakú silu, ktorá stojí v opozícii k tomu zlému, čo ma prenasledoval. Tušila som, že je veľmi mocná, ale jasnejšie som ju nedefinovala.

Po pol roku som svojho „démona" opäť (aj napriek stále vysokým dávkam psychofarmák) začala vídať. A tentoraz aj počuť. Prikazoval mi, posmieval sa mi, komentoval moje konanie. Hovoril, že nie som človek, že môžem ovládať ľudí okolo seba i svet, len stačí prestať sa vzpierať. Nakoniec som uverila, že ovládam počasie a že skrze mňa prichádza skaza sveta. Že som nakazená a musím zomrieť. Opäť som skončila v psychiatrickej liečebni. Zvýšili mi dávky a pridali ďalší liek. Rok som za cenu obrovského vypätia a značného vyčerpania žila.

Pomaly som opäť začala volať Boha. Tentoraz už pre mňa existoval veľmi konkrétne, aj keď som Ho nepoznala. Vedela som, že ten, čo ma prenasleduje, je démon alebo Satan sám, spomenula som si na zmluvu a hovorila som si, že jediný, kto niečo zmôže, je Boh. A On ma počul. Na jeseň sa v mojom živote objavil chlapec - kresťan. Začala som čítať Písmo a chodiť do kostola. Tak nejako to priplávalo ako tá najsamozrejmejšia vec, aj keď som sa veľmi bála a sama by som to nikdy nedokázala. A začala som pomaly chápať. Chápať, že som si celý ten čas pod pojem kresťanstvo dosadzovala niečo iné, než tam skutočne patrí. Otváralo sa predo mnou niečo nové, ale ešte nebol čas, aby som zvíťazila. Stále som bola príliš uzavretá a chcela to dokázať vlastnými silami. Spiritualita a úprimný zápal pre vieru mi pripadali smiešne. Avšak hľadala som. A zároveň s tým som prestávala brať lieky.

A potom prišiel posledný útok. Silnejší než všetky predchádzajúce. Satan ma ovládol. Zamkla som sa v byte, pohltala množstvo liekov, zapila ich fľašou vodky a upadla do inej reality. Videla som veci pokrútené, dostala som sa úplne mimo seba. Načisto som stratila kontakt so svetom. Nezaspala som, neupadla do bezvedomia, len som vnímala niečo iné. Nakoniec musela polícia vyraziť dvere môjho bytu. Našli ma vyčerpanú až do krajnosti v porozhadzovanom byte s modrinami po celom tele. Bojovala som s diablom, utekala pred ním a bránila sa mu, ale to oni nevedeli. A tak som skončila naposledy v Bohniciach. Tri dni na infúziách, neschopná vnímať a hovoriť. A zase lieky a nálepka duševnej choroby. Videla som ho, počula, bol so mnou a bránil mi v kontakte s Bohom. Hovoril mojimi ústami. Zmietala som sa medzi presvedčením, že mám schizofréniu, a vedomím, že ten „démon" je skutočný. Prišli za mnou kamarátky, modlili sa so mnou a modlili sa za mňa. Mala som svetlé chvíľky, keď som cítila, že to môžem s Božou pomocou zvládnuť, a potom prepady, keď som si pripadala navždy stratená, zatratená.

Keď ma prepustili, dohovorila mi jedna z tých kamarátok stretnutie s veriacou psychologičkou. Bola prvým psychológom, ktorý mi veril. Po tomto stretnutí som vedela, že sa z toho dostanem. Ale nie nadlho. Pokúsila som sa ísť na jednu prednášku o okultizme, z ktorej som po desiatich minútach ušla, pretože som mala pocit, že umriem, a keď nie to, tak aspoň omdliem. Celá som sa triasla a cítila som hrozný odpor. Aj keď som chcela veriť, že Boh ma v tom nenechá, hovorila som si po tomto zážitku, že možno som skutočne navždy prekliata. V tomto stave som sa vybrala za kňazom, ktorý sa modlí za oslobodenie. Musela so mnou ísť kamarátka. Sama by som tam nikdy nedošla. To, čo som zažila potom, sa slovami nedá opísať, napriek tomu sa pokúsim.

Verila som, že mi toto stretnutie môže priniesť slobodu, ale ani zďaleka som si nevedela predstaviť, aká je sloboda krásna. Zažila som toľko bolesti, toľko utrpenia, ale nič z toho nebolo zbytočné. Viem, že ma Boh skutočne miluje, to On ma skrze tohto kňaza oslobodil. Zažila som a zažívam zázrak. Niečo nesmierne podstatné sa zmenilo. Prvýkrát za všetky roky môjho života (aspoň čo si pamätám) sa cítim voľná tak nejako naozaj. Mám skutočne slobodnú vôľu (ešte som nevedela, čo to znamená). Je to také ťažko vysloviteľné. Je to počiatok. Vždy som si myslela, že som úprimná, ale v skutočnosti som len úprimne trpela. Prvýkrát vnímam skutočnosť ako skutočnú, prvýkrát sa ma to, čo vidím, počujem a cítim skutočne dotýka. Cítim sa tak ľudsky. Som slobodná a šťastná. Necítim to vnútorné napätie. Cítim obrovskú lásku a vďačnosť, túžbu modliť sa, ďakovať a chváliť. Viem, že tento pocit šťastia tu nebude navždy, ale o to väčšmi si ho vážim. Môžem si skutočne slobodne vyberať, skutočne cítiť. Tam vnútri som ja. Všetko je také zázračné a čisté, také jasné. Som Bohu tak veľmi vďačná. Ako by padlo hrubé matné sklo, ktoré som mala vo vnútri a ktoré všetko skresľovalo, aj to, ktoré ma delilo od sveta, od druhých, od Boha. Všetko je bezprostredné a ja to cítim hlboko v sebe. Som slobodná.

Nikdy som si nemyslela, že zažijem skutočný pokoj. Nič na mňa nestriehne, nečaká na moju slabosť, nič ma nebrzdí a neprenasleduje. Som tu ja a vo mne je prázdno, ktoré čaká na to, čím bude naplnené. Je to krásne a konštruktívne prázdno. A ja viem, že už vždy to budem ja. Som človek žijúci vo svete plnom skutočne zázračných ľudí a vecí. A môžem s nimi nadviazať vzťah. Ja sama za seba. Nič mi nezväzuje ruky a srdce. Môžem žiť. Naozaj žiť.

V súčasnosti som už pokrstená, šťastne vydatá, mám dve deti a pracujem na svojom ďalšom živote s Bohom. Mám všetko to, o čom mnohí psychiatri a psychológovia tvrdili, že nikdy mať nebudem, život bez liekov a bez prejavov psychickej choroby, rodinu, priateľov, skrátka normálny život. Som šťastná, a aj keď prichádzajú starosti, sú to starosti ľudské, ktoré sa dajú s Božou pomocou zvládnuť. Viem, že sa na tomto obláčiku nebudem vznášať večne, ale taktiež viem, že nikdy nezabudnem, akou veľkou milosťou ma Boh obdaril. Veď komu bolo odpustené najviac, ten bude najvďačnejší. A mne Boh odpustil naozaj veľa. Každý, kto ho úprimne hľadá, má nádej a oveľa viac než to, má istotu Božej lásky a láskavosti, jeho milosrdenstva a veľkorysosti. Lebo Kristus je pravda, láska, život. A taktiež sloboda.