Starneme. S vekom pribúdajú šediny, starosti, ale aj choroby. Málo ľudí poznám, čo ich nemá, a pritom každý chce byť zdravý. Čo ale v prípade, ak sa človek dozvie, že trpí nevyliečiteľnou chorobou? Vieme sa vžiť do jeho situácie? Vieme pochopiť, čo sa v ňom odohráva, aký boj so svojou psychikou zvádza? Naša ľútosť a súcit mu príliš nepomôžu, a tak sa niektorí obrátia na „zázračných" liečiteľov.

Tých ustavične pribúda. Sú medzi nimi ľudia úprimní, ochotní nezištne pomôcť darmi prírody a svojou vrodenou schopnosťou liečiť, no bezpochyby sa nájdu aj takí, čo si na beznádeji druhých vybudovali svoj prosperujúci biznis. Aby vzbudili dojem serióznosti a vedeckosti, používajú odbornú terminológiu, a aby väčšmi upútali pozornosť, vkladajú do nej nádych tajomnej ezoteriky a prastarej múdrosti. Jedno aj druhé poslúži, len nech pacient nadobudne pocit, že práve ich geniálna metóda je schopná ho uzdraviť. A nemusí ísť pritom len o ťažko chorých. Spoločnosť trpí mnohými civilizačnými chorobami. Nemalou záťažou pre dnešných ľudí sú rozvody, strata zamestnania, osamelosť, pocit prázdnoty atď. Obavy o budúcnosť, neistota a potlačená sebadôvera sú príčinou depresií a ďalších vážnych psychických onemocnení. A tak sa k liečiteľom pridávajú i početní psychoterapeuti, ktorí, nezriedka bez akéhokoľvek hlbšieho akademického vzdelania, ponúkajú dôverčivým klientom svoje služby. A tie, verte, nie sú vôbec lacné. Zdravie sa stáva výnosným artiklom, za zdravie treba platiť!

Prečo ale tejto téme venujeme v aktuálnom čísle takú pozornosť? Zaiste preto, lebo mnohé súčasné alternatívne metódy čerpajú okrem iného i z náboženských a filozofických systémov, najmä východných, a z ich okultných a ezoterických praktík. Postrádajú síce racionálne jadro, ale čo na tom, veď kritické myslenie nie je v súčasnosti príliš v móde. Nahrádzajú ho povery, mystično, transcendentno. Človek podľahol ilúzii, že tam, kde zlyháva klasická medicína, nahradí ju všemocná kozmická energia, alebo uveril, že príčinu terajších problémov treba hľadať v niektorom z jeho početných minulých životov. A postmoderna svojou názorovou bezbrehosťou a hodnotovou relativizáciou mu v tom rada pritakáva. Možno sa potom ešte čudovať, že všakovakým alternatívcom sa tak rozprávkovo darí? A čo my? Nachádzame dôvody, prečo racionálne myslenie čoraz očividnejšie pokrivkáva? Usilujeme sa vo svojom okolí šíriť skutočné poznanie, alebo sa uspokojíme s konštatovaním, že dnešná doba je už raz taká?