Už čoskoro si pripomenieme Ježišov príchod na túto zem. Aj keď sa tá udalosť stala relatívne dávno, slávenie Vianoc nám dáva znova príležitosť uvedomiť si, že Boh tak miloval (a neustále miluje) svet, že neváhal k nám poslať svojho milovaného Syna.

Dnes sú mnohí, ktorí pochybujú, či je láska vôbec možná. Azda preto, lebo hľadanie lásky je založené na svetských meradlách a tiež na myšlienke, že by sme mali milovať ľudí len do tej miery, do akej oni milujú nás. Alebo, že sami dostatočne nepoznáme a nepociťujeme Ježišovu lásku k nám. Je pre nás preto osožné položiť si otázku: Máme k Ježišovi úprimný, osobný vzťah? Skutočne sme v neho uverili? Za koho ho vlastne pokladáme? Nestal sa pre nás len historickou postavou, morálnou cestou alebo vzdialeným, ľahostajným božstvom? Je ľahké prepadnúť takémuto zmýšľaniu, no problém spočíva v tom, že naša schopnosť milovať jeden druhého, či už si to uvedomíme alebo nie, súvisí s naším vzťahom k Ježišovi. Keď pochopíme, ako veľmi nás miluje, oveľa ľahšie je potom milovať svojich blížnych.

Ak ale chceme spoznať pravú Božiu lásku, musíme poznať evanjelium, ktoré nám o nej hovorí aj takto: Boh od samého začiatku chcel, aby ho každý človek miloval a žil s ním naveky. Chcel nám dať milosť, aby nám pomohol byť blízko pri ňom a byť s ním. To, čo nás ale od Boha vzďaľuje, je hriech. Ten spôsobuje, že sme od neho odlúčení. Ak žijeme v hriechu, zakorení sa v nás pýcha a skrze ňu mnohé veci začíname vnímať inak, ako by sme mali. Postupne sme priťahovaní ľuďmi, ktorých zmýšľanie je bludné a scestné. Niekedy to nedokážeme ihneď postrehnúť, pretože na prvý pohľad hlásajú ušľachtilé a všeobecne akceptovateľné idey, no každá pretvárka a lož sa skôr či neskôr odhalí. Tak ako túžba po pravde človeka očisťuje, túžba po hriechu ho zase od nej ženie preč. A výsledok sa časom zákonite dostaví: nedokážeme sa postaviť voči zlu, alebo mu dokonca pritakávame a ospravedlňujeme mnohé pochybné veci, ktoré sa okolo nás a v spoločnosti dejú. Sme vlažní. Nevieme správne rozlišovať, lebo nevieme ani správne milovať. A tak sa náš obraz Boha postupne deformuje. Začína sa prispôsobovať našim skutočným názorom a túžbam, tak, aby sme sa nemuseli prispôsobovať my. A nielen to. Nechávame sa vťahovať do rôznych svetských špekulácií, ktoré Ježiša vykresľujú ako nejakého avatára či guru, ďalšieho zo zástupu osvietených duchovných majstrov. Alebo ako nejakého humanistu či diplomata, ktorý by, ak by dnes medzi nami žil, zrovnoprávnil všetky náboženstvá. Určite by podľa tých, ktorí tieto špekulácie rozširujú, nebol fanatik a mal väčšie pochopenie pre naše ľudské slabosti. Toleroval by snáď i mnohé, konzervatívnymi cirkvami odmietané „diskriminované menšiny", veď čo na tom, že sú vo svojej podstate zvrátené a obhajujú zlo. A tak sa vynára otázka: Veríme ešte v Ježiša z evanjelií, alebo v Ježiša, ako nám ho predstavuje svet? Očakávame pravého Spasiteľa, ktorý prinesie Božie kráľovstvo, alebo niekoho, kto nastolí svetsky chápanú spravodlivosť, blahobyt a mier?

Písmo hovorí, že hoci mal Ježiš božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého a vzal si prirodzenosť sluhu. Ježiš, ktorý je Bohom, rozhodol sa podriadiť ľudskému životu so všetkými jeho obmedzeniami, pretože nás tak veľmi miluje. Nemali by sme preto viac ako seba a tento svet omnoho pozornejšie počúvať, čo nám chce aj dnes povedať?