Tradičný ideál
Už
v prvých rokoch fungovania organizácie ISKCON, keď počet členov hnutia
rýchle rástol, musel Prabhupáda uvažovať nad tým, ako sa postarať
o výchovu detí svojich nasledovníkov. Vtedy takmer všetci Krišnovi oddaní
žili v duchovných strediskách komunitným spôsobom života (bývali
v tzv. ašramoch). Pojem ašram sa bežne používa na označenie hinduistických
kláštorov, pútnických miest, chrámov či chrámových komplexov. V hnutí Hare
Krišna sa týmto slovom označujú oddelené ubytovacie priestory
v komunitách.
Praphupáda
odsudzoval verejné americké školstvo - označoval ho za „jatky". Západné
sekulárne vzdelávanie, ktoré si zakladá na odovzdávaní množstva
encyklopedických znalostí, ale nekladie dôraz na duchovné vedenie, považoval za
nedostatočné a úplne ho odmietal. Za ideálny považoval tradičný spôsob
indického vzdelávania nazývaného gurukula. Indické deti už vo veku štyroch či
piatich rokov odchádzajú k svojmu učiteľovi (guru), ktorému úmerne svojmu
veku a schopnostiam slúžia. Podstatou výchovného procesu je stály kontakt
s učiteľom, ktorý je žiakovi (brahmačárí) príkladom hodným nasledovania.
Žiak má možnosť sa učiteľa neprestajne pýtať, diskutovať s ním, osvojiť si
učiteľove postupy, vedomosti a znalosti. Slepé nasledovanie, ako aj
absurdné otázky sú však neprípustné.1
Vzťah guru
a žiaka vysvetľoval Prabhupáda prvým oddaným takto: „Zasvätenie znamená,
že duchovný učiteľ prijíma žiaka a súhlasí, že sa o neho postará,
a žiak prijíma duchovného učiteľa a súhlasí s tým, že ho bude
uctievať ako boha."2 Podstatou vzťahu učiteľa a žiaka
v gurukulskom spôsobe výchovy má byť teda záväzok, dôvera, oddanosť
a láska. Na rozdiel od západného sekulárneho školstva je cieľom gurukuly
štúdium posvätných textov, rozvoj sebakontroly a iných dobrých vlastností
a získanie zručností pre ďalší život.3 Najvyšším cieľom
gurukulského vzdelávania je potom dosiahnutie úplného odpútania od vlastných
potrieb a život v oddanosti (bhakti) osobnému bohu - Krišnovi.
Na osobu guru
sa kladú vysoké nároky v rovine vedomostnej, duchovnej
aj osobnostnej. Sám je služobníkom svojho guru po celý život, teda
tiež v čase, keď už vedie vlastných žiakov. Formovanie jeho
charakteru a oddanosti je celoživotným procesom závislým od hinduistickej
koncepcie štyroch životných období.4 Každé z nich prináša svoje
povinnosti a má svoju nezastupiteľnú úlohu. Každý sa teda nemôže stať
guru.
Realita 70. a 80. rokov
Prvá ašramová
gurukula hnutia ISKCON vznikla roku 1971 v americkom Dallase. Tú síce
onedlho miestne úrady zavreli, ale to už boli založené ďalšie školy: vo veľkom
centre ISKCON-u v Novom Vrndávane v západnej Virgínii
a v Los Angeles. Počas 70. rokov bolo postupne otvorených spolu
jedenásť ašramových škôl v USA a v priebehu 80. rokov vznikali
školy taktiež v ďalších štátoch sveta: v Anglicku, vo Francúzsku,
Švédsku, v Austrálii a Juhoafrickej republike.
Prenesenie
tradičného ideálu gurukulskej výchovy do týchto škôl sa však nevydarilo.
Dôvodom bolo najmä to, že v západných podmienkach sa zmenil zmysel
vzdelávania. Namiesto odovzdávania životných postojov a výchovy príkladom
v rodinnom spoločenstve učiteľa a niekoľkých žiakov vznikli veľké
internátne školy. Tie pripomínali skôr anglosaský než indický spôsob
vzdelávania. Ich cieľ určovala väčšmi situácia v hnutí ISKCON než potreby
detí.
Pre ISKCON
vtedy bola kľúčovou úlohou misia. Gurukuly napĺňali potrebu zbaviť rodičov
zodpovednosti za ich deti a umožniť im čo najrýchlejší návrat
k misijnému pôsobeniu.5 Deti teda bývali v gurukulách
celoročne oddelené od svojich rodičov, ktorí často žili v inom štáte,
alebo dokonca na inom kontinente. Ubytované boli v ašramoch -
miestnostiach, kde spoločne žilo niekoľko detí rovnakého veku a pohlavia
spolu so svojím učiteľom (vychovávateľom). Okrem ašramových učiteľov boli
v gurukulách taktiež učitelia „akademickí", ktorí vyučovali jednotlivé
predmety.
O tom, aká
bola skutočná situácia v gurukulách najlepšie svedčia spomienky samých
detí, ako ich zaznamenal americký sociológ E. Burke Rochford: „Spomínam si na
temné záchody, ktoré boli plné tri palce veľkých lietajúcich švábov
a pod.; bitie a odopieranie jedla bolo na dennom poriadku."6
Gurukuly boli
vo veľmi zlom technickom a hygienickom stave, pretože peniaze, ktoré
hnutie získavalo predajom kníh, jedla a darčekov, ale tiež
kontroverznejšími metódami, ako bolo tzv. rozmieňanie,7 sa všetky
používali na stavbu nových chrámov a centier hnutia. Prabhupáda sám
odmietal použitie týchto peňazí na iné ciele, preto sa gurukuly zatvárali
a zlučovali. Nakoniec sa každý ašramový učiteľ staral až o dvadsať detí.
Učiteľmi
v gurukulách sa stávali väčšinou málo úspešní predajcovia kníh, ktorým
bolo treba prideliť iné „zamestnanie". Doslova podľa hesla: „Kto vie, ten vie.
Kto nevie - učí."8 Išlo však často o mladých, neskúsených ľudí.
Mnohí z nich nemali žiadne pedagogické skúsenosti ani vzťah k deťom.
Taktiež nemohli za krátky čas dosiahnuť patričnú úroveň vzdelanosti
a duchovnej zrelosti, akú by od nich vyžadovalo tradičné chápanie úlohy
guru.
Frustrovaní
učitelia, ktorí vnímali svoju prácu ako podradnú, pretože neslúžila priamo na
získavanie peňazí pre hnutie, si napätie zo svojej nespokojnosti často vybíjali
na deťoch. Psychické i fyzické týranie sa tu stalo každodenným javom.
„Deti trpeli nedostatkom liekov i pri životu nebezpečných ochoreniach, mali
vážne poranenia, prišli o zuby, mali zlomený nos, jazvy, niektoré prežili
opakovane sexuálne zneužívanie, vrátane homosexuálneho. Zneužívali ich
a ubližovali im práve ich učitelia, ašramoví učitelia, ľudia
z vedenia a v niektorých prípadoch dokonca i sanjásini a viacerí
guru z hnutia ISKCON... Celá generácia detí trpela hrôzostrašným zaobchádzaním
od tých, ktorým boli zverené do opatery rodičmi, presvedčenými, že pre svojich potomkov
robia to najlepšie."9
Rodičia často
o skutočnej situácii v gurukulách nevedeli. Informácie dostávali buď
skreslené, alebo vôbec žiadne. V hierarchizovanom spoločenstve navyše
nemajú žiadnu autoritu. Prabhupáda neschvaľoval neadekvátne techniky, ktorými
si učitelia vynucovali od detí poslušnosť, ale o dianie v gurukulách
sa príliš nezaujímal. V dostupnej literatúre síce nachádzame doklady
o tom, že také zaobchádzanie priamo odsudzoval,10 aktívne ale
nezakročil.11
Prípady týrania
a zneužívania detí sa až do začiatku 90. rokov 20. storočia bagatelizovali
a ponechávali v kompetencii miestnych chrámových vedúcich. Nakoniec
to boli predsa len rodičia, kto rozhodol o zmene. Prestali gurukulám
dôverovať a radšej posielali svoje deti do štátnych škôl. V roku 1992
navštevovalo školy mimo ISKCON-u asi 75 % detí školského veku a 95 %
stredoškolákov.12 Až tieto vysoké čísla boli pre vedenie ISKCON-u
impulzom k tomu, aby sa situáciou gurukúl začalo zaoberať.13
Prichádzajú zmeny
Prvou
lastovičkou poukazujúcou na to, že si vedenie ISKCON-u konečne uvedomuje
závažnosť problematiky týrania a zneužívania detí, bola Rezolúcia 90-119
prijatá na rokovaní GBC14 v Majápure roku 1990. Rezolúcia
navrhovala zriadenie dvoj- až trojčlenných tzv. Skupín na ochranu detí,15 ktoré mali hlásiť podozrenie na zlé zaobchádzanie s deťmi vyšším úrovniam
organizačnej štruktúry ISKCON-u. Mali však zatiaľ len charakter odporúčaní
postupu riešenia existujúcich prípadov zneužívania detí, a tak sa do praxe
uvádzali len veľmi pomaly na základe dobrovoľného dodržiavania chrámovými vedúcimi
(aj to nie všetkými).
Na stretnutie
severoamerickej GBC v máji 1996 bola pozvaná skupina už dospelých bývalých
žiakov, aby tu prehovorili o svojich skúsenostiach a názoroch na
gurukulské vzdelávanie v ISKCON-e.16 Ešte počas tohto
stretnutia vznikla „grantová" skupina Krišnove deti17 s cieľom
financovať mladým oddaným vyššie vzdelanie a sprostredkovávať terapeutickú
pomoc obetiam zneužívania v ISKCON-e.18 V rovnakom čase
vznikli internetové stránky VOICE, ktoré o prípadoch zneužívania detí, ich
riešení a dôsledkoch informovali. Verejný prístup k informáciám
o tejto problematike viedol k nárastu osobnej angažovanosti
jednotlivcov. Politiku ochrany detí definitívne stanovila Rezolúcia 98-305
prijatá v roku 1998 na ďalšom stretnutí GBC v Majápure. Umožnila
otvorenie a riešenie starých prípadov, stanovila pravidlá súdneho konania
vnútri ISKCON-u, vrátane postihov a bola založená Spoločnosť na ochranu
vaišnavských detí.19
Dnešné gurukuly
V súvislosti
s aférami zneužívania detí všetky ašramové gurukuly postupne zanikli alebo
sa zmenili na denné školy. Ašramovú formu vyučovania dnes poskytujú iba dve
gurukuly vo Vrndávane a Majápure v Indii.
Dnešné gurukuly
sa podobajú obyčajným denným školám anglosaského modelu. Tomu taktiež zodpovedá
organizácia a spôsob výučby, kde len oproti bežným školám prevláda skupinové
a projektové vyučovanie. Encyklopedické znalosti vo výučbe stoja skôr
v pozadí, pretože hlavnou náplňou výučby je stále vierouka hnutia, ale
nemôžu sa úplne zanedbávať, lebo školy musia napĺňať štátne kurikulum. Hoci
o konkrétnej náplni vyučovania sa nemožno z internetových stránok
gurukúl dozvedieť mnoho, prezentujú sa často tým, že tu deti môžu robiť skúšky
a získavať certifikáty zodpovedajúce bežným školám. Jednotlivé gurukuly sa
však veľmi líšia - svojou podobou, prístupom, náplňou a spôsobom prezentácie.20
Stále však
hovoríme o školách v anglosaskom prostredí (Veľká Británia, Spojené
štáty americké, Austrália, Nový Zéland) či týmto prostredím značne ovplyvnenom
(India). Je väčšmi než pravdepodobné, že existuje viac gurukúl mimo uvedených
štátov, ktoré nemajú internetové prezentácie a o ktorých fungovaní zatiaľ
nie je možné získať informácie. Zrejme sú tiež mimo záujmu vedenia hnutia a nie
sú nijako kontrolované - napríklad v štátoch východnej Európy
a Južnej Ameriky.
Záver
Problematike
zneužívania detí sa v deväťdesiatych rokoch minulého storočia dostalo
značnej pozornosti. Pozitívna sa zdala otvorenosť, s akou boli prípady
týrania a zneužívania detí publikované napríklad na stránkach polročníka
ISKCON Communications Journal, ktorý vydáva Medzinárodná spoločnosť pre
Krišnovo vedomie. Medzi členmi redakčnej rady časopisu ale nájdeme tiež meno
spomenutého profesora E. Burke Rochforda z Middlebury College vo Vermonte,
ktorý sa štúdiu ISKCON-u venuje už tridsať rokov. Otvorenosť a snaha so zneužívaním
detí bojovať je však charakteristická predovšetkým pre krajiny Severnej Ameriky
a západnej Európy.
Mimo týchto
oblastí pravdepodobne stále existujú komunity, ktoré sa žiadnymi
z uvedených opatrení neriadia. Ich radoví členovia nemusia byť
o prevencii zneužívania nijako informovaní. Zdokumentované boli tiež
prípady, keď sa poprední predstavitelia usilovali brzdiť alebo mariť niektoré
vyšetrovania vysokopostavených vedúcich.21 To samozrejme vzbudzuje
pochybnosti o úprimnosti snahy vedenia ISKCON-u sa s problematikou
zneužívania detí v rámci hnutia skutočne vyrovnať a gurukulské
vzdelávanie v plnom rozsahu reformovať.
Poznámky:
1 Prabhupáda, A. Č. Bhaktivédanta Svámí: Bhagavadgíta taková, jaká je. Bhaktivedanta
Book Trust, Praha 1991, s. 213
2 Gósvámí Satsvarúpa dása: Prabhupáda. Bhaktivedanta Book Trust, Praha 2001, s.
91
3 Fárek, M.: Hnutí Haré Kršna: Institucionalizace alternativního náboženství. Karolinum,
Praha 2008, s. 125
4 Obdobie brahmačárí (žiak), grhastha (hospodár, otec), vānaprastha (pustovník),
sanjásin (putujúci askéta). Pozri napríklad Knipe, D.: Hinduismus: Experimenty
s posvátnem. Prostor, Praha 1997, s. 22; možno tiež porovnať
s Prabhupáda, A. Č. Bhaktivédanta Svámí: c. d., s. 360
5 Porov. Rochford, E. B.: Family Formation, Culture and Change in the Hare
Krishna movement. ISKCON Communications Journal, Vol. 5, No. 2/1997, s. 68
6 Rochford, E. B.: Hare Krishna transformed. New York University Press, New York
2007, s. 76
7 O „rozmieňaní" a ďalších kontroverzných metódach získavania peňazí
v histórii ISKCON-u pozri Fárek, M.: c. d., s. 50
8 Tamže, s. 119
9 Bharata Shrestha dasa: ISKCON‘s Response to Child Abuse: 1990-1998. ISKCON
Communications Journal, Vol. 6, No. 1/1998 - http://content.iskcon.org/icj/6_1/6_1bharata.html
10 Z listu Bhanutanja dásí 18. novembra 1972 cituje Fárek, M.: c. d., s. 115
11 Rochford, E. B.: Hare Krishna transformed, c. d., s. 87-88
12 Preventing Child Abuse in ISKCON. A Manual for ISKCON Schools and
Communities. ISKCON Board of Education, nedat., s. 42. In: Fárek, M.: c. d., s.
120
13 Tamže
14 Governing Body Commission, najvyšší riadiaci orgán ISKCON-u
15 Child Protection Teams
16 O tom, čo gurukula dala a vzala, referuje písomne Deadwyler, G.:
Fifteen Years Later: A Critique of Gurukula. ISKCON Communications Journal,
Vol. 9, No. 1/2001, s. 13-22
17 Children of Krishna
18 Bharata Shrestha dasa: c. d.
19 Association for the Protection od Vaishnava Children. Spoločnosť vznikla
pôvodne pod názvom Central Child Protection Office (Ústredný úrad na ochranu
detí).
20 Razcestník internetových stránok gurukúl možno nájsť na adrese - http://www.harekrishnalinks.com/category/education/schools-and-gurukulas
21 Pozri Bhaktin Miriam: The Persistent Child Abuse Problem in the Hare Krishna Movement. Chakra Discussions (2004) - http://www.chakra.org/discussions/GurAug01_04.html
Jitka Schlichtsová (1988) – študentka odboru učiteľstva etiky, náboženstva a filozofie pre stredné školy na Husitskej teologickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde navštevuje taktiež kurzy religionistiky.