Tradičný ideál


Už v prvých rokoch fungovania organizácie ISKCON, keď počet členov hnutia rýchle rástol, musel Prabhupáda uvažovať nad tým, ako sa postarať o výchovu detí svojich nasledovníkov. Vtedy takmer všetci Krišnovi oddaní žili v duchovných strediskách komunitným spôsobom života (bývali v tzv. ašramoch). Pojem ašram sa bežne používa na označenie hinduistických kláštorov, pútnických miest, chrámov či chrámových komplexov. V hnutí Hare Krišna sa týmto slovom označujú oddelené ubytovacie priestory v komunitách.

Praphupáda odsudzoval verejné americké školstvo - označoval ho za „jatky". Západné sekulárne vzdelávanie, ktoré si zakladá na odovzdávaní množstva encyklopedických znalostí, ale nekladie dôraz na duchovné vedenie, považoval za nedostatočné a úplne ho odmietal. Za ideálny považoval tradičný spôsob indického vzdelávania nazývaného gurukula. Indické deti už vo veku štyroch či piatich rokov odchádzajú k svojmu učiteľovi (guru), ktorému úmerne svojmu veku a schopnostiam slúžia. Podstatou výchovného procesu je stály kontakt s učiteľom, ktorý je žiakovi (brahmačárí) príkladom hodným nasledovania. Žiak má možnosť sa učiteľa neprestajne pýtať, diskutovať s ním, osvojiť si učiteľove postupy, vedomosti a znalosti. Slepé nasledovanie, ako aj absurdné otázky sú však neprípustné.1

Vzťah guru a žiaka vysvetľoval Prabhupáda prvým oddaným takto: „Zasvätenie znamená, že duchovný učiteľ prijíma žiaka a súhlasí, že sa o neho postará, a žiak prijíma duchovného učiteľa a súhlasí s tým, že ho bude uctievať ako boha."2 Podstatou vzťahu učiteľa a žiaka v gurukulskom spôsobe výchovy má byť teda záväzok, dôvera, oddanosť a láska. Na rozdiel od západného sekulárneho školstva je cieľom gurukuly štúdium posvätných textov, rozvoj sebakontroly a iných dobrých vlastností a získanie zručností pre ďalší život.3 Najvyšším cieľom gurukulského vzdelávania je potom dosiahnutie úplného odpútania od vlastných potrieb a život v oddanosti (bhakti) osobnému bohu - Krišnovi.

Na osobu guru sa kladú vysoké nároky v rovine vedomostnej, duchovnej aj osobnostnej. Sám je služobníkom svojho guru po celý život, teda tiež v čase, keď už vedie vlastných žiakov. Formovanie jeho charakteru a oddanosti je celoživotným procesom závislým od hinduistickej koncepcie štyroch životných období.4 Každé z nich prináša svoje povinnosti a má svoju nezastupiteľnú úlohu. Každý sa teda nemôže stať guru.

 

Realita 70. a 80. rokov


Prvá ašramová gurukula hnutia ISKCON vznikla roku 1971 v americkom Dallase. Tú síce onedlho miestne úrady zavreli, ale to už boli založené ďalšie školy: vo veľkom centre ISKCON-u v Novom Vrndávane v západnej Virgínii a v Los Angeles. Počas 70. rokov bolo postupne otvorených spolu jedenásť ašramových škôl v USA a v priebehu 80. rokov vznikali školy taktiež v ďalších štátoch sveta: v Anglicku, vo Francúzsku, Švédsku, v Austrálii a Juhoafrickej republike.

Prenesenie tradičného ideálu gurukulskej výchovy do týchto škôl sa však nevydarilo. Dôvodom bolo najmä to, že v západných podmienkach sa zmenil zmysel vzdelávania. Namiesto odovzdávania životných postojov a výchovy príkladom v rodinnom spoločenstve učiteľa a niekoľkých žiakov vznikli veľké internátne školy. Tie pripomínali skôr anglosaský než indický spôsob vzdelávania. Ich cieľ určovala väčšmi situácia v hnutí ISKCON než potreby detí.

Pre ISKCON vtedy bola kľúčovou úlohou misia. Gurukuly napĺňali potrebu zbaviť rodičov zodpovednosti za ich deti a umožniť im čo najrýchlejší návrat k misijnému pôsobeniu.5 Deti teda bývali v gurukulách celoročne oddelené od svojich rodičov, ktorí často žili v inom štáte, alebo dokonca na inom kontinente. Ubytované boli v ašramoch - miestnostiach, kde spoločne žilo niekoľko detí rovnakého veku a pohlavia spolu so svojím učiteľom (vychovávateľom). Okrem ašramových učiteľov boli v gurukulách taktiež učitelia „akademickí", ktorí vyučovali jednotlivé predmety.

O tom, aká bola skutočná situácia v gurukulách najlepšie svedčia spomienky samých detí, ako ich zaznamenal americký sociológ E. Burke Rochford: „Spomínam si na temné záchody, ktoré boli plné tri palce veľkých lietajúcich švábov a pod.; bitie a odopieranie jedla bolo na dennom poriadku."6

Gurukuly boli vo veľmi zlom technickom a hygienickom stave, pretože peniaze, ktoré hnutie získavalo predajom kníh, jedla a darčekov, ale tiež kontroverznejšími metódami, ako bolo tzv. rozmieňanie,7 sa všetky používali na stavbu nových chrámov a centier hnutia. Prabhupáda sám odmietal použitie týchto peňazí na iné ciele, preto sa gurukuly zatvárali a zlučovali. Nakoniec sa každý ašramový učiteľ staral až o dvadsať detí.

Učiteľmi v gurukulách sa stávali väčšinou málo úspešní predajcovia kníh, ktorým bolo treba prideliť iné „zamestnanie". Doslova podľa hesla: „Kto vie, ten vie. Kto nevie - učí."8 Išlo však často o mladých, neskúsených ľudí. Mnohí z nich nemali žiadne pedagogické skúsenosti ani vzťah k deťom. Taktiež nemohli za krátky čas dosiahnuť patričnú úroveň vzdelanosti a duchovnej zrelosti, akú by od nich vyžadovalo tradičné chápanie úlohy guru.

Frustrovaní učitelia, ktorí vnímali svoju prácu ako podradnú, pretože neslúžila priamo na získavanie peňazí pre hnutie, si napätie zo svojej nespokojnosti často vybíjali na deťoch. Psychické i fyzické týranie sa tu stalo každodenným javom. „Deti trpeli nedostatkom liekov i pri životu nebezpečných ochoreniach, mali vážne poranenia, prišli o zuby, mali zlomený nos, jazvy, niektoré prežili opakovane sexuálne zneužívanie, vrátane homosexuálneho. Zneužívali ich a ubližovali im práve ich učitelia, ašramoví učitelia, ľudia z vedenia a v niektorých prípadoch dokonca i sanjásini a viacerí guru z hnutia ISKCON... Celá generácia detí trpela hrôzostrašným zaobchádzaním od tých, ktorým boli zverené do opatery rodičmi, presvedčenými, že pre svojich potomkov robia to najlepšie."9

Rodičia často o skutočnej situácii v gurukulách nevedeli. Informácie dostávali buď skreslené, alebo vôbec žiadne. V hierarchizovanom spoločenstve navyše nemajú žiadnu autoritu. Prabhupáda neschvaľoval neadekvátne techniky, ktorými si učitelia vynucovali od detí poslušnosť, ale o dianie v gurukulách sa príliš nezaujímal. V dostupnej literatúre síce nachádzame doklady o tom, že také zaobchádzanie priamo odsudzoval,10 aktívne ale nezakročil.11

Prípady týrania a zneužívania detí sa až do začiatku 90. rokov 20. storočia bagatelizovali a ponechávali v kompetencii miestnych chrámových vedúcich. Nakoniec to boli predsa len rodičia, kto rozhodol o zmene. Prestali gurukulám dôverovať a radšej posielali svoje deti do štátnych škôl. V roku 1992 navštevovalo školy mimo ISKCON-u asi 75 % detí školského veku a 95 % stredoškolákov.12 Až tieto vysoké čísla boli pre vedenie ISKCON-u impulzom k tomu, aby sa situáciou gurukúl začalo zaoberať.13

 

Prichádzajú zmeny


Prvou lastovičkou poukazujúcou na to, že si vedenie ISKCON-u konečne uvedomuje závažnosť problematiky týrania a zneužívania detí, bola Rezolúcia 90-119 prijatá na rokovaní GBC14 v Majápure roku 1990. Rezolúcia navrhovala zriadenie dvoj- až trojčlenných tzv. Skupín na ochranu detí,15 ktoré mali hlásiť podozrenie na zlé zaobchádzanie s deťmi vyšším úrovniam organizačnej štruktúry ISKCON-u. Mali však zatiaľ len charakter odporúčaní postupu riešenia existujúcich prípadov zneužívania detí, a tak sa do praxe uvádzali len veľmi pomaly na základe dobrovoľného dodržiavania chrámovými vedúcimi (aj to nie všetkými).

Na stretnutie severoamerickej GBC v máji 1996 bola pozvaná skupina už dospelých bývalých žiakov, aby tu prehovorili o svojich skúsenostiach a názoroch na gurukulské vzdelávanie v ISKCON-e.16 Ešte počas tohto stretnutia vznikla „grantová" skupina Krišnove deti17 s cieľom financovať mladým oddaným vyššie vzdelanie a sprostredkovávať terapeutickú pomoc obetiam zneužívania v ISKCON-e.18 V rovnakom čase vznikli internetové stránky VOICE, ktoré o prípadoch zneužívania detí, ich riešení a dôsledkoch informovali. Verejný prístup k informáciám o tejto problematike viedol k nárastu osobnej angažovanosti jednotlivcov. Politiku ochrany detí definitívne stanovila Rezolúcia 98-305 prijatá v roku 1998 na ďalšom stretnutí GBC v Majápure. Umožnila otvorenie a riešenie starých prípadov, stanovila pravidlá súdneho konania vnútri ISKCON-u, vrátane postihov a bola založená Spoločnosť na ochranu vaišnavských detí.19

 

Dnešné gurukuly


V súvislosti s aférami zneužívania detí všetky ašramové gurukuly postupne zanikli alebo sa zmenili na denné školy. Ašramovú formu vyučovania dnes poskytujú iba dve gurukuly vo Vrndávane a Majápure v Indii.

Dnešné gurukuly sa podobajú obyčajným denným školám anglosaského modelu. Tomu taktiež zodpovedá organizácia a spôsob výučby, kde len oproti bežným školám prevláda skupinové a projektové vyučovanie. Encyklopedické znalosti vo výučbe stoja skôr v pozadí, pretože hlavnou náplňou výučby je stále vierouka hnutia, ale nemôžu sa úplne zanedbávať, lebo školy musia napĺňať štátne kurikulum. Hoci o konkrétnej náplni vyučovania sa nemožno z internetových stránok gurukúl dozvedieť mnoho, prezentujú sa často tým, že tu deti môžu robiť skúšky a získavať certifikáty zodpovedajúce bežným školám. Jednotlivé gurukuly sa však veľmi líšia - svojou podobou, prístupom, náplňou a spôsobom prezentácie.20

Stále však hovoríme o školách v anglosaskom prostredí (Veľká Británia, Spojené štáty americké, Austrália, Nový Zéland) či týmto prostredím značne ovplyvnenom (India). Je väčšmi než pravdepodobné, že existuje viac gurukúl mimo uvedených štátov, ktoré nemajú internetové prezentácie a o ktorých fungovaní zatiaľ nie je možné získať informácie. Zrejme sú tiež mimo záujmu vedenia hnutia a nie sú nijako kontrolované - napríklad v štátoch východnej Európy a Južnej Ameriky.

 

Záver


Problematike zneužívania detí sa v deväťdesiatych rokoch minulého storočia dostalo značnej pozornosti. Pozitívna sa zdala otvorenosť, s akou boli prípady týrania a zneužívania detí publikované napríklad na stránkach polročníka ISKCON Communications Journal, ktorý vydáva Medzinárodná spoločnosť pre Krišnovo vedomie. Medzi členmi redakčnej rady časopisu ale nájdeme tiež meno spomenutého profesora E. Burke Rochforda z Middlebury College vo Vermonte, ktorý sa štúdiu ISKCON-u venuje už tridsať rokov. Otvorenosť a snaha so zneužívaním detí bojovať je však charakteristická predovšetkým pre krajiny Severnej Ameriky a západnej Európy.

Mimo týchto oblastí pravdepodobne stále existujú komunity, ktoré sa žiadnymi z uvedených opatrení neriadia. Ich radoví členovia nemusia byť o prevencii zneužívania nijako informovaní. Zdokumentované boli tiež prípady, keď sa poprední predstavitelia usilovali brzdiť alebo mariť niektoré vyšetrovania vysokopostavených vedúcich.21 To samozrejme vzbudzuje pochybnosti o úprimnosti snahy vedenia ISKCON-u sa s problematikou zneužívania detí v rámci hnutia skutočne vyrovnať a gurukulské vzdelávanie v plnom rozsahu reformovať.

 

Poznámky:

 
1 Prabhupáda, A. Č. Bhaktivédanta Svámí: Bhagavadgíta taková, jaká je. Bhaktivedanta Book Trust, Praha 1991, s. 213

2 Gósvámí Satsvarúpa dása: Prabhupáda. Bhaktivedanta Book Trust, Praha 2001, s. 91

3 Fárek, M.: Hnutí Haré Kršna: Institucionalizace alternativního náboženství. Karolinum, Praha 2008, s. 125

4 Obdobie brahmačárí (žiak), grhastha (hospodár, otec), vānaprastha (pustovník), sanjásin (putujúci askéta). Pozri napríklad Knipe, D.: Hinduismus: Experimenty s posvátnem. Prostor, Praha 1997, s. 22; možno tiež porovnať s Prabhupáda, A. Č. Bhaktivédanta Svámí: c. d., s. 360

5 Porov. Rochford, E. B.: Family Formation, Culture and Change in the Hare Krishna movement. ISKCON Communications Journal, Vol. 5, No. 2/1997, s. 68

6 Rochford, E. B.: Hare Krishna transformed. New York University Press, New York 2007, s. 76

7 O „rozmieňaní" a ďalších kontroverzných metódach získavania peňazí v histórii ISKCON-u pozri Fárek, M.: c. d., s. 50

8 Tamže, s. 119

9 Bharata Shrestha dasa: ISKCON‘s Response to Child Abuse: 1990-1998. ISKCON Communications Journal, Vol. 6, No. 1/1998 - http://content.iskcon.org/icj/6_1/6_1bharata.html

10 Z listu Bhanutanja dásí 18. novembra 1972 cituje Fárek, M.: c. d., s. 115

11 Rochford, E. B.: Hare Krishna transformed, c. d., s. 87-88

12 Preventing Child Abuse in ISKCON. A Manual for ISKCON Schools and Communities. ISKCON Board of Education, nedat., s. 42. In: Fárek, M.: c. d., s. 120

13 Tamže

14 Governing Body Commission, najvyšší riadiaci orgán ISKCON-u

15 Child Protection Teams

16 O tom, čo gurukula dala a vzala, referuje písomne Deadwyler, G.: Fifteen Years Later: A Critique of Gurukula. ISKCON Communications Journal, Vol. 9, No. 1/2001, s. 13-22

17 Children of Krishna

18 Bharata Shrestha dasa: c. d.

19 Association for the Protection od Vaishnava Children. Spoločnosť vznikla pôvodne pod názvom Central Child Protection Office (Ústredný úrad na ochranu detí).

20 Razcestník internetových stránok gurukúl možno nájsť na adrese - http://www.harekrishnalinks.com/category/education/schools-and-gurukulas

21 Pozri Bhaktin Miriam: The Persistent Child Abuse Problem in the Hare Krishna Movement. Chakra Discussions (2004) - http://www.chakra.org/discussions/GurAug01_04.html

 

Jitka Schlichtsová (1988) – študentka odboru učiteľstva etiky, náboženstva a filozofie pre stredné školy na Husitskej teologickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde navštevuje taktiež kurzy religionistiky.