Napriek veľkým úspechom dnešnej modernej vedeckej medicíny založenej na dôkazoch je po celom svete rozšírená tzv. alternatívna medicína (AM), označovaná aj ako nekonvenčná, komplementárna a pod., ktorej sa venujú jednak laickí liečitelia, ale aj mnohí lekári. Pod týmto termínom rozumieme všetky diagnostické a liečebné metódy, ktorých teórie sú v rozpore s vedeckými poznatkami a ktorých účinnosť nebola preukázaná štandardnou vedeckou metodikou. Napriek tomu sú metódy alternatívnej medicíny pre chorých ľudí príťažlivé, aj keď môžu byť nebezpečné. Buď priamo, alebo aj tým, že pacient dôverujúci liečiteľovi zanedbá liečbu vážnej choroby, často s fatálnymi následkami.

Nádej, že sa táto situácia zmení, poskytuje publikácia prof. Jiřího Heřta Alternatívna medicína a liečiteľstvo. Autor, pôvodne anatóm, sa neskôr ako praktický lekár stretol s množstvom liečiteľov i lekárov praktizujúcich alternatívnu medicínu a videl ich negatívne pôsobenie v českom zdravotníctve. Pri tvorbe publikácie uplatnil svoje vedecké poznatky a skúsenosti z lekárskej praxe a vecným, hutným, ale pritom dobre prístupným jazykom predkladá podrobnú a všestrannú analýzu metód alternatívnej medicíny.

V prvej časti sa prof. Heřt venuje definícii AM a spôsobom overovania účinnosti jej metód. Stavia ju do ostrého protikladu k vedeckej medicíne, ktorá je jednotným, logickým systémom spočívajúcim na vedeckých základoch a na náročnom overovaní účinnosti jej liečebných prostriedkov. AM je naproti tomu nehomogénnym súborom, nesúvislou zmesou širokého spektra diagnostických a liečebných metód s neoverenou účinnosťou líšiacich sa navzájom svojou teóriou i praxou, či už ju aplikuje liečiteľ alebo osoba odborne adekvátne vzdelaná, teda lekár či iný zdravotník. Ďalším rozdielom oproti vedeckej medicíne je to, že zatiaľ čo veda je materialistická, vysvetliteľná pôsobením fyzikálnych a chemických síl, metódy AM sa väčšinou opierajú o hypotetické, fyzikou nezistené energie alebo o sily duchovné, podľa vedy neexistujúce.

Najrozsiahlejšia je druhá časť publikácie venovaná opisu a hodnoteniu jednotlivých metód AM. Podľa použitého liečebného prostriedku alebo spôsobu liečby je rozdelená do osemnástich základných skupín. Každej metóde venuje autor najprv stručný opis. Zaujíma ho pôvod, rozšírenie, princípy, liečebné indikácie metódy aj jej predpokladaná účinnosť. Nasleduje podrobné kritické hodnotenie metódy a zdôvodnenie, prečo je mylná jej teória a prečo je teda už teoreticky možné vylúčiť možnosť jej pozitívneho pôsobenia. Autor k tomu pripája aj konkrétne dôkazy, predovšetkým výsledky klinických štúdií, ktoré účinnosť nepotvrdili, a dokazuje, že argumenty, ktorými liečitelia obhajujú účinnosť týchto metód, sú mylné a že ich možno vyvrátiť jednak poukázaním na rozpory s vedeckými poznatkami, ako aj logickými námietkami či výsledkami kontrolných vedeckých štúdií.

Najväčšiu pozornosť venuje autor trom najrozšírenejším metódam: homeopatii, akupunktúre a parapsychologickým metódam, ktoré tvoria jadro AM. Dokazuje, že všetky sú principiálne mylné a vysvetľuje, prečo sú v populácii stále atraktívne. Zdôrazňuje aj to, že AM nie je strnulý, dogmatický relikt minulosti, ale že sa i dnes rozvíja a že na to taktiež zneužíva poznatky modernej vedy. Vymýšľajú sa metódy nové, údajne založené na existencii doteraz nepoznaných kozmických či duchovných síl, ktoré potom možno využiť na diagnostiku pomocou moderných prístrojov spojených väčšinou s počítačom. Pseudovedecká rétorika, nelogická a často nezrozumiteľná, pritom budí zdanie vedeckosti a môže pritiahnuť pozornosť pacientov.

Tretiu kapitolu predstavuje rozbor liečiteľstva. Autor ho definuje ako činnosť, ktorú vykonáva osoba nedostatočne kvalifikovaná, teda liečiteľ. Po opise vývoja a rozsahu dnešného liečiteľstva v ČR a rozbore najznámejších liečiteľských metód opisuje činnosť niekoľkých známejších liečiteľov a potom rieši problém, ako sa s ich činnosťou vyrovnať. Vidí to ako veľký zdravotnícky aj legislatívny problém. Odmieta tvrdé zásahy proti liečiteľom, ako je obmedzenie či zákaz ich aktivít, ale na druhej strane tiež ich prijatie do rámca štátneho zdravotníctva. Najvhodnejším spôsobom je podľa jeho presvedčenia ponechať situáciu voľnému trhu, ale s tým, že bude verejnosť dostatočne informovaná o podstate a liečebných možnostiach liečiteľov a že liečiteľ bude za prípadné aj neúmyselné poškodenie pacienta zodpovedný.

Poslednou kapitolou je širší všeobecný pohľad na problematiku AM. Profesor Heřt vysvetľuje, prečo napriek absencii špecifickej účinnosti môžu jej metódy pacientovi pomôcť. Uplatňuje sa tu totiž automatická placebová reakcia na prítomnosť a činnosť liečiaceho, ktorá môže priaznivo ovplyvniť subjektívne pocity pacienta a sčasti aj jeho funkčné orgánové ťažkosti. Autor však zdôrazňuje, že placebový efekt sprevádza jednak činnosť liečiteľov, ako aj lekárov, a že teda liečiteľstvo neposkytuje pacientom žiadnu nadhodnotu oproti vedeckej medicíne.

Profesor Heřt tiež odpovedá na otázku, či je možné, aby sa AM zblížila alebo dokonca splynula s vedeckou medicínou. Takúto možnosť jednoznačne odmieta, pretože tieto dve sféry vychádzajú z protichodných, nezlučiteľných paradigiem. Na jednej strane je veda, fakty, dôkazy, na druhej viera, ilúzia a absencia preukazu účinnosti. V závere publikácie vyjadruje svoje krédo, ako sa má pacient a lekár postaviť k AM. Je presvedčený o tom, že existenciu liečiteľov a AM je nevyhnutné tolerovať, ale pri tom dokonale informovať verejnosť o ich možnostiach a rizikách. To je podľa prof. Heřta hlavnou úlohou jeho knihy.