Napriek veľkým
úspechom dnešnej modernej vedeckej medicíny založenej na dôkazoch je po celom
svete rozšírená tzv. alternatívna medicína (AM), označovaná aj ako nekonvenčná,
komplementárna a pod., ktorej sa venujú jednak laickí liečitelia, ale aj
mnohí lekári. Pod týmto termínom rozumieme všetky diagnostické a liečebné
metódy, ktorých teórie sú v rozpore s vedeckými poznatkami a ktorých
účinnosť nebola preukázaná štandardnou vedeckou metodikou. Napriek tomu sú
metódy alternatívnej medicíny pre chorých ľudí príťažlivé, aj keď môžu byť
nebezpečné. Buď priamo, alebo aj tým, že pacient dôverujúci liečiteľovi zanedbá
liečbu vážnej choroby, často s fatálnymi následkami.
Nádej, že sa
táto situácia zmení, poskytuje publikácia prof. Jiřího Heřta Alternatívna
medicína a liečiteľstvo. Autor, pôvodne anatóm, sa neskôr ako praktický
lekár stretol s množstvom liečiteľov i lekárov praktizujúcich alternatívnu
medicínu a videl ich negatívne pôsobenie v českom zdravotníctve. Pri
tvorbe publikácie uplatnil svoje vedecké poznatky a skúsenosti
z lekárskej praxe a vecným, hutným, ale pritom dobre prístupným
jazykom predkladá podrobnú a všestrannú analýzu metód alternatívnej
medicíny.
V prvej
časti sa prof. Heřt venuje definícii AM a spôsobom overovania účinnosti
jej metód. Stavia ju do ostrého protikladu k vedeckej medicíne, ktorá je
jednotným, logickým systémom spočívajúcim na vedeckých základoch a na
náročnom overovaní účinnosti jej liečebných prostriedkov. AM je naproti tomu
nehomogénnym súborom, nesúvislou zmesou širokého spektra diagnostických
a liečebných metód s neoverenou účinnosťou líšiacich sa navzájom
svojou teóriou i praxou, či už ju aplikuje liečiteľ alebo osoba odborne
adekvátne vzdelaná, teda lekár či iný zdravotník. Ďalším rozdielom oproti
vedeckej medicíne je to, že zatiaľ čo veda je materialistická, vysvetliteľná
pôsobením fyzikálnych a chemických síl, metódy AM sa väčšinou opierajú
o hypotetické, fyzikou nezistené energie alebo o sily duchovné, podľa
vedy neexistujúce.
Najrozsiahlejšia
je druhá časť publikácie venovaná opisu a hodnoteniu jednotlivých metód
AM. Podľa použitého liečebného prostriedku alebo spôsobu liečby je rozdelená do
osemnástich základných skupín. Každej metóde venuje autor najprv stručný opis.
Zaujíma ho pôvod, rozšírenie, princípy, liečebné indikácie metódy aj jej
predpokladaná účinnosť. Nasleduje podrobné kritické hodnotenie metódy a
zdôvodnenie, prečo je mylná jej teória a prečo je teda už teoreticky možné
vylúčiť možnosť jej pozitívneho pôsobenia. Autor k tomu pripája aj
konkrétne dôkazy, predovšetkým výsledky klinických štúdií, ktoré účinnosť
nepotvrdili, a dokazuje, že argumenty, ktorými liečitelia obhajujú
účinnosť týchto metód, sú mylné a že ich možno vyvrátiť jednak poukázaním na
rozpory s vedeckými poznatkami, ako aj logickými námietkami či výsledkami
kontrolných vedeckých štúdií.
Najväčšiu
pozornosť venuje autor trom najrozšírenejším metódam: homeopatii, akupunktúre
a parapsychologickým metódam, ktoré tvoria jadro AM. Dokazuje, že všetky
sú principiálne mylné a vysvetľuje, prečo sú v populácii stále
atraktívne. Zdôrazňuje aj to, že AM nie je strnulý, dogmatický relikt
minulosti, ale že sa i dnes rozvíja a že na to taktiež zneužíva poznatky
modernej vedy. Vymýšľajú sa metódy nové, údajne založené na existencii doteraz
nepoznaných kozmických či duchovných síl, ktoré potom možno využiť na
diagnostiku pomocou moderných prístrojov spojených väčšinou s počítačom.
Pseudovedecká rétorika, nelogická a často nezrozumiteľná, pritom budí
zdanie vedeckosti a môže pritiahnuť pozornosť pacientov.
Tretiu kapitolu
predstavuje rozbor liečiteľstva. Autor ho definuje ako činnosť, ktorú vykonáva
osoba nedostatočne kvalifikovaná, teda liečiteľ. Po opise vývoja a rozsahu
dnešného liečiteľstva v ČR a rozbore najznámejších liečiteľských
metód opisuje činnosť niekoľkých známejších liečiteľov a potom rieši
problém, ako sa s ich činnosťou vyrovnať. Vidí to ako veľký zdravotnícky
aj legislatívny problém. Odmieta tvrdé zásahy proti liečiteľom, ako je
obmedzenie či zákaz ich aktivít, ale na druhej strane tiež ich prijatie do
rámca štátneho zdravotníctva. Najvhodnejším spôsobom je podľa jeho presvedčenia
ponechať situáciu voľnému trhu, ale s tým, že bude verejnosť dostatočne informovaná
o podstate a liečebných možnostiach liečiteľov a že liečiteľ bude za
prípadné aj neúmyselné poškodenie pacienta zodpovedný.
Poslednou
kapitolou je širší všeobecný pohľad na problematiku AM. Profesor Heřt
vysvetľuje, prečo napriek absencii špecifickej účinnosti môžu jej metódy
pacientovi pomôcť. Uplatňuje sa tu totiž automatická placebová reakcia na
prítomnosť a činnosť liečiaceho, ktorá môže priaznivo ovplyvniť
subjektívne pocity pacienta a sčasti aj jeho funkčné orgánové ťažkosti.
Autor však zdôrazňuje, že placebový efekt sprevádza jednak činnosť liečiteľov,
ako aj lekárov, a že teda liečiteľstvo neposkytuje pacientom žiadnu nadhodnotu
oproti vedeckej medicíne.
Profesor Heřt
tiež odpovedá na otázku, či je možné, aby sa AM zblížila alebo dokonca splynula
s vedeckou medicínou. Takúto možnosť jednoznačne odmieta, pretože tieto
dve sféry vychádzajú z protichodných, nezlučiteľných paradigiem. Na jednej
strane je veda, fakty, dôkazy, na druhej viera, ilúzia a absencia preukazu
účinnosti. V závere publikácie vyjadruje svoje krédo, ako sa má pacient
a lekár postaviť k AM. Je presvedčený o tom, že existenciu
liečiteľov a AM je nevyhnutné tolerovať, ale pri tom dokonale informovať
verejnosť o ich možnostiach a rizikách. To je podľa prof. Heřta
hlavnou úlohou jeho knihy.
recenzia: Alternatívna medicína
Jiří Heřt: Alternativní medicína a léčitelství
Věra Nosková, Praha 2011, s. 240
ČENĚK ZLATNÍKúvod | hore | vytlačiť | prečítané: 109931x