Keď píšem tieto riadky, ešte netuším, ako dopadne voľba
hlavy štátu. Avšak bez ohľadu na výsledok si myslím, že nielen prezidentom, ale
i ďalšími volenými predstaviteľmi rozhodujúcimi o osudoch nás bežných
smrteľníkov by mali byť kandidáti s prirodzenou autoritou, ktorých
rešpektuje celé politické a náboženské spektrum. Očakávajú sa od nich
zodpovedajúce morálne, duchovné a ľudské kvality a schopnosť namiesto
sebeckých či skrytých záujmov presadzovať a hájiť skutočné všeľudské
i objektívne hodnoty a priority. Ale sme generácia, v ktorej
strede možno vôbec nájsť takéto charizmami obdarené, čestné a uznávané
osobnosti?
Žijeme v postmodernej dobe. Všetko sa relativizuje,
subjekt a jeho prežívanie sa povyšuje nad objektívnu pravdu a drvivú
väčšinu z nás ovládajú komerčné médiá a internet. Nik pre nikoho už
nie je autoritou, tá sa dnes nenosí. Veď aj načo, keď sami pre seba sme si
jedinou pravdou. Každý si je strojcom osudu a vzory hodné nasledovania
akosi vymreli. S nostalgiou spomínam na entuziazmus 70. a 80. rokov,
na ľudí, ktorí bojovali za ideály napriek tomu, že často riskovali. A nielen
to. Ukazovali nám cestu a boli pre nás oporou. Dnes mám však pocit, že v tej
záplave všakovakých trendov a -izmov sme ako ovce bez pastiera. Na jednej strane
je dobre, že nás nik nekomanduje, na druhej strane ale svoje názory nemáme s
kým konfrontovať a čoraz väčšmi ich zatláčame do intimity a vyhlasujeme ich za
tabu. O vážnych veciach mlčíme.
No iba spomínať nestačí. Čo teda robiť? V prvom rade by
sme sa mali oslobodiť od povrchného, médiami nanúteného a často
skratkovitého klišé a naučiť sa myslieť v širších a hlbších
súvislostiach. Nemali by sme sa báť vnímať a posudzovať veci v ich nádhernej
jednoduchosti a poukazovať na zlo, ktoré sa okolo nás šíri. Taktiež by sme si
nemali nechať vnucovať konzumný spôsob života. Naopak, mali by sme menej živiť
naše ego a viac si všímať tých druhých. Možno potom by sme veci videli
v úplne inom svetle. Existujú predsa ušľachtilejšie priority, o ktoré
sa máme usilovať a postupne si ich osvojovať, než tie, s ktorými sme dnes
dennodenne konfrontovaní. Ak naša spoločnosť vyzreje, potom verím, že okruh
kandidátov na tie najvýznamnejšie politické a spoločenské funkcie bude
iný. Bilbordové usmievavé tváre rôznych politických vyslúžilcov testujúcich
svoju popularitu, zbohatlíkov či kdejakých politických recesistov a ich
prázdne predvolebné frázy a sľuby už nikoho zaujímať nebudú. Pevne dúfam,
že raz nastanú také časy, že to, čo o volebnom výsledku rozhodne, sa
našťastie nebude dať v peniazoch ani známostiach vyjadriť.
editoriál
Editoriál
BORIS RAKOVSKÝ
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 105727x