Keď píšem tieto riadky, ešte netuším, ako dopadne voľba hlavy štátu. Avšak bez ohľadu na výsledok si myslím, že nielen prezidentom, ale i ďalšími volenými predstaviteľmi rozhodujúcimi o osudoch nás bežných smrteľníkov by mali byť kandidáti s prirodzenou autoritou, ktorých rešpektuje celé politické a náboženské spektrum. Očakávajú sa od nich zodpovedajúce morálne, duchovné a ľudské kvality a schopnosť namiesto sebeckých či skrytých záujmov presadzovať a hájiť skutočné všeľudské i objektívne hodnoty a priority. Ale sme generácia, v ktorej strede možno vôbec nájsť takéto charizmami obdarené, čestné a uznávané osobnosti?

Žijeme v postmodernej dobe. Všetko sa relativizuje, subjekt a jeho prežívanie sa povyšuje nad objektívnu pravdu a drvivú väčšinu z nás ovládajú komerčné médiá a internet. Nik pre nikoho už nie je autoritou, tá sa dnes nenosí. Veď aj načo, keď sami pre seba sme si jedinou pravdou. Každý si je strojcom osudu a vzory hodné nasledovania akosi vymreli. S nostalgiou spomínam na entuziazmus 70. a 80. rokov, na ľudí, ktorí bojovali za ideály napriek tomu, že často riskovali. A nielen to. Ukazovali nám cestu a boli pre nás oporou. Dnes mám však pocit, že v tej záplave všakovakých trendov a -izmov sme ako ovce bez pastiera. Na jednej strane je dobre, že nás nik nekomanduje, na druhej strane ale svoje názory nemáme s kým konfrontovať a čoraz väčšmi ich zatláčame do intimity a vyhlasujeme ich za tabu. O vážnych veciach mlčíme.

No iba spomínať nestačí. Čo teda robiť? V prvom rade by sme sa mali oslobodiť od povrchného, médiami nanúteného a často skratkovitého klišé a naučiť sa myslieť v širších a hlbších súvislostiach. Nemali by sme sa báť vnímať a posudzovať veci v ich nádhernej jednoduchosti a poukazovať na zlo, ktoré sa okolo nás šíri. Taktiež by sme si nemali nechať vnucovať konzumný spôsob života. Naopak, mali by sme menej živiť naše ego a viac si všímať tých druhých. Možno potom by sme veci videli v úplne inom svetle. Existujú predsa ušľachtilejšie priority, o ktoré sa máme usilovať a postupne si ich osvojovať, než tie, s ktorými sme dnes dennodenne konfrontovaní. Ak naša spoločnosť vyzreje, potom verím, že okruh kandidátov na tie najvýznamnejšie politické a spoločenské funkcie bude iný. Bilbordové usmievavé tváre rôznych politických vyslúžilcov testujúcich svoju popularitu, zbohatlíkov či kdejakých politických recesistov a ich prázdne predvolebné frázy a sľuby už nikoho zaujímať nebudú. Pevne dúfam, že raz nastanú také časy, že to, čo o volebnom výsledku rozhodne, sa našťastie nebude dať v peniazoch ani známostiach vyjadriť.