Rozruch, ktorý sa vytvoril okolo hnutia Hare Krišna spôsobil, že sa počas niekoľkých rokov vynorilo množstvo často nepravdivých historiek zveličujúcich skutkový stav vzniknutých kontroverzií, no na druhej strane sa viaceré obvinenia ukázali ako opodstatnené.3 Kým v minulosti spôsobili hnutiu najviac ťažkostí početné škandalózne historky spojené s jeho najvyššími duchovnými predstaviteľmi, dnes sú jednými z jeho najväčších bremien viaceré závažné problémy týkajúce sa sexuálnych zneužívaní detí a mládeže žijúcej v jeho centrách.4

Skúmajúc faktografické pramene tohto hnutia prichádzame k roku 1896, keď sa v indickej Kalkate (západný Bengál) narodil Ind menom Abhaj Čaran De. Na Západe je známy ako A. C. Bhaktivédanta Swami Prabhupáda.5 Roku 1947 mu indická organizácia Gaudiya Vaisnava Society priznala titul Bhaktivédanta, čo sa dá voľne preložiť ako „ten, ktorý pozná Védy". Ako vo svojich informačných materiáloch členovia hnutia uvádzajú, mudrc, filozof, učenec a zároveň prostý mních Swami Prabhupáda „sa vo veku 69 rokov rozhodol vycestovať do Ameriky, kde pokračoval v misijnom pôsobení započatom v Indii," ktoré prevzal od svojho guru Bhaktisiddhántu Sarasvatího. Prvých žiakov našiel Prabhupáda v šesťdesiatych rokoch minulého storočia medzi mládežou a študentmi, ktorí sa vymaňovali zo sociálnych väzieb (tzv. kontrakultúra mládeže) a rôznymi spôsobmi protestovali proti spoločenskému životu vtedajšej Ameriky.

 

Zakladateľ Swami Prabhupáda


Za najväčšie úspechy indického guru jeho prívrženci považujú najmä to, že sa rozhodol opustiť rodnú krajinu a v júli 1996 sa vylodil v Spojených štátoch amerických, aby sa úplne zasvätil šíreniu Krišnovho vedomia. Na tento cieľ založil 20. júla 1966 Medzinárodnú spoločnosť pre vedomie Krišnu a následne inicioval vznik takmer sto chrámov a mnohých škôl pre mládež a študentov. Taktiež napísal a preložil zo sanskritu do angličtiny okolo šesťdesiat filozoficko-náboženských kníh, ktoré sa počas nasledovných desaťročí dočkali početných prekladov do rôznych jazykov západného sveta. (Medzi najdôležitejšie patria: védske diela Bhagavadgíta - taká, aká je (aj s autorovým komentárom); Šrímad Bhágavatam; Šrí Čaitanja-čaritámrita, a tiež autorove monografie: Za narodením a smrťou; Dokonalé otázky - dokonalé odpovede; Nektár oddanosti; Život pochádza zo života; Pravda a krása; Povýšenie do Krišnovho vedomia a i.).

Ako tvrdia jeho žiaci, Prabhupáda mnoho prednášal a na svojich cestách priniesol duchovné poznanie na všetky kontinenty; keby sme spočítali všetky ním precestované kilometre, ich počet by sa dal prirovnať k trase, ktorá by 14-krát obišla zemeguľu. Vďaka vlastnej skúsenosti z mladých liet, ako aj ohromnej žičlivosti ľudí z rôznych spoločenských kruhov, sa mu podarilo založiť aj časom veľmi dobre prosperujúce vydavateľstvo Bhaktivedanta Book Trust, ktoré je v súčasnosti najväčším podnikom vydávajúcim védsku literatúru na svete. Práve vďaka realizácii tohto zámeru malo v sedemdesiatych rokoch rozvíjajúce sa mladé náboženské hnutie dostatok nevyhnutných prostriedkov na svoj rozvoj.

Nadobudnúc rýchlo silnú pozíciu majstra a učiteľa, Swami Prabhupáda vďaka svojej namáhavej a systematickej edukačnej práci postupne vštepoval v mysliach a srdciach mladých Američanov východnú mentalitu. Jeho pozícia sa stala natoľko pevná, že presviedčal a zdôrazňoval, že je sebarealizovaným duchovným majstrom, reprezentantom Najvyššieho boha, a preto mu prináleží všetka úcta, dokonca taká, že ho treba rešpektovať a ctiť „ako keby sme uctievali Boha" a jeho slová sa majú „rešpektovať tak, ako slová samého Boha".6 V knihe Pravda a krása Prabhupáda na zdôraznenie svojej božskej pozície vysvetľuje, kým je duchovný majster: „Nik si nesmie (...) myslieť, že je len obyčajný človek, (...) duchovný majster je celkovým súčtom všetkých polobohov. Znamená to, že sa stal stotožnený so samým Bohom."7

Pozorné štúdium biografie indického guru nám odhalí, že v roku 1950 Swami Prabhupáda opustil svoju manželku a päť detí a o štyri roky neskôr prijal duchovný stav vánaprastha (predposledné životné štádium, keď človek navštevuje pútnické miesta a pripravuje sa na zrieknutie sa hmotného sveta - pozn. red.). Dôvodom opustenia ženy a detí však pravdepodobne boli rodinné konflikty. Sám si na to spomína: „Veľmi som ju chcel priviesť k pomoci pri šírení vedomia Krišnu. Bola však výnimočne tvrdohlavá." V istom momente, keď bol konflikt už očividný, usiloval sa Prabhupáda vynútiť si poddajnosť svojej manželky v často prozaických záležitostiach. Ako sa dozvedáme z jeho životopisu, jedného dňa jej mal ponúknuť dosť absurdné ultimátum, keď vyhlásil: „Musíš si vybrať medzi mnou a čajom. Buď nebude čaj, alebo nebudem ja."8

 

Doktrína


Medzinárodná spoločnosť pre vedomie Krišnu sa vo svojej doktríne odvoláva na tradíciu bengálskeho višnuizmu (tzv. višnuizmus Gaudiya) reprezentovaného Šrí Krišnom Čaitanjom Maháprabhuom (1486 - 1534). Vyznávači Krišnu sú presvedčení, že Čaitanja Maháprabhu je vtelením samého boha Krišnu, ktorý zostúpil na zem približne pred päťsto rokmi preto, aby učil ľudí ceste bhakti spočívajúcej v úplnom oddaní sa Najvyššiemu bohu. Z historického hľadiska bol Čaitanja Maháprabhu potulný extatický mystik zo 16. storočia, ktorého rodiskom bolo bengálske mesto Majápur. Vyznačoval sa najmä tým, že propagoval idey milostného vzťahu medzi človekom a bohom. Jeho životopis bol s najväčšou pravdepodobnosťou spísaný v Bengálsku a publikovaný v knihe Šrí Čaitanja-čaritámrita.9

Súčasné doktrinálne tézy sa však odvolávajú predovšetkým na duchovné zásady kodifikované prostredníctvom Šrílu Bhaktivinóda Thákura (1838 - 1914). V súlade s usmerneniami tohto učiteľa členovia hnutia Hare Krišna veria, že:

1. Védy a písma predkladajúce védske konklúzie predstavujú Absolútnu Pravdu. Ako zjavené a večné sú prameňom a hlavným dôkazom, z ktorého vyplývajú ostatné vieroučné pravdy.

2. Osobný boh - Krišna je pôvodným Najvyšším Pánom, konečnou skutočnosťou a pražriedlom všetkých expanzií a všetkého, čo jestvuje.

3. Krišna ako prapríčina všetkého je Vševedúci a Všemohúci.

4. Krišna je prameňom všetkých emócií a najvyšším objektom lásky; čerpá potešenie zo vzťahov so svojimi ctiteľmi a odjakživa je prítomný v duchovnom svete.

5. Všetky žijúce bytosti (duše) sú večnými a odlišnými časťami majúcimi svoj počiatok v Krišnovi; jestvuje nekonečné množstvo živých bytostí, ktoré obývajú duchovné aj materiálne svety.

6. Živé bytosti (duše) prebývajúce v materiálnom svete zabúdajú na svoj večný vzťah s Krišnom a podliehajúc ilúzii sa stotožňujú s materiálnymi telami a trpia strasti opakujúcich sa rodení a smrti.

7. Živé bytosti (duše) prebývajúce v duchovnom svete si uvedomujú svoju duchovnú identitu; majúc rôznorodé vzťahy s Krišnom, večne s ním prebývajú v duchovnom svete.

8. Všetko, čo sa prejavuje v tomto svete, je súčasne identické a odlišné od Krišnu.

9. Oddaná služba (bhakti) je najlepším spôsobom prebudenia duchovnej prirodzenosti a obnovenia vzťahu s Krišnom; ako taká sa považuje za najdôležitejšiu činnosť.

10. Najvyšším životným cieľom je rozvinutie čistej lásky k bohu.10

Charakteristickým rysom Krišnových vyznávačov je ich silné zaangažovanie v memorovaní Hare Krišna mantry, ktorú je potrebné recitovať každý deň v plnom znení minimálne 1 728-krát. Mantra (tzv. Mahámantra - Veľká mantra) pozostáva z niekoľkých jednoduchých slov (mien) a znie: Hare Krišna, Hare Krišna, Krišna Krišna, Hare Hare; Hare Ráma, Hare Ráma, Ráma Ráma, Hare Hare. Intonácia tejto mantry predstavuje hlavnú životnú zásadu, ktorej cieľom je priviesť vyznávača na patričnú úroveň dokonalého vedomia. Jej slová pochádzajú z Kali Santarana upanišády a boli rozšírené okolo roku 1500 prostredníctvom Čaitanju Maháprabhua. Medzi najdôležitejšie a základné náboženské zásady hinduizmu, ktoré uznáva hnutie Hare Krišna, ďalej patria:

1. Telo je odlišné od duše - Duša je skutočným Ja; vďaka jej prítomnosti sa telo rozvíja a cíti. Duša je večná, nezrodená a nesmrteľná, nezaniká na rozdiel od tela, v ktorom prebýva. Duša je prítomná v tele každej živej bytosti (taktiež v rastlinách a zvieratách).

2. Zákon karmy reguluje akúkoľvek aktivitu v tomto svete - V súlade s týmto zákonom každá činnosť so sebou nesie zodpovedajúce dôsledky v budúcnosti; súhrn dobrých a zlých skutkov podmieňuje súčasné i budúce vtelenia duše. Zákon karmy pôsobí automaticky a podliehajú mu bez výnimky všetky živé bytosti v tomto materiálnom svete. Dokiaľ živá bytosť generuje karmu, dovtedy je sústavne prinútená rodiť sa i umierať v cykle samsáry.

3. Reinkarnácia - Ide o cyklus opakujúcich sa rodení a smrti v rôznych vteleniach (ľudských, zvieracích, rastlinných) podmienených predchádzajúcim konaním. Cieľom ľudského života je uvoľniť sa z tohto reťazca a dosiahnuť definitívne oslobodenie. Nie je to však možné, pokiaľ živá bytosť zotrváva v nevedomosti ohľadom svojej duchovnej identity.

4. Oslobodenie - je cieľom náboženských úkonov a znamená úplné podriadenie sa bohu; dosiahnuť taký stav možno prostredníctvom praktizovania jogy.

5. Joga - akákoľvek vedomá aktivita človeka, ktorá smeruje k oslobodeniu; jogu je najlepšie praktizovať pod vedením kvalifikovaného duchovného majstra (guru).11

Etické zásady a každodenná prax rôznymi spôsobmi nadväzujú na filozofiu hinduistického višnuizmu. Štyrmi piliermi duchovného života ctiteľa Krišnu sú: milosrdenstvo, čistota, pravdovravnosť a sebazaprenie. Skrze vegetariánsku stravu a odmietnutie používania násilia sa členovia hnutia Hare Krišna usilujú v sebe rozvinúť vlastnosť milosrdenstva. Prostredníctvom odmietania rozličných pokušení sa usilujú zachovať čistotu tela, jeho zdravie a jasnú myseľ. Odmietanie hazardu má viesť k pravdovravnosti. Manželská vernosť a praktizovanie života v celibáte zase majú slúžiť vlastnému zdokonaľovaniu.

Uvedené etické zásady, ktorými sa majú riadiť stúpenci hnutia, sú pomerne prísne, čo spôsobuje, že len málokto ich dokáže zachovať všetky. Hoci značná časť členov žije nábožensky veľmi aktívne a úprimne sa usiluje uplatňovať stanovené zásady, medzi členmi a sympatizantmi hnutia sú jedinci, ktorí vedú „dvojitý život" - rôznymi spôsobmi porušujú zásady, pričom sa k tomu, samozrejme, nepriznávajú.

 

Organizačná štruktúra


Organizačná štruktúra ISKCON-u je výrazne hierarchická. Na začiatku hnutie riadil jeho zakladateľ Swami Prabhupáda. V prvých rokoch mu v tejto úlohe neformálnym spôsobom pomáhalo niekoľko najbližších žiakov, v konečnom dôsledku však všetko záviselo od guru. V súčasnosti hnutie riadi kolektívny Riadiaci orgán (Governing Body Commission - GBC), ktorého štruktúra sa vytvorila v roku 1970, teda ešte počas života Swami Prabhupádu.12 Jeho členovia sa od toho času každý rok stretávajú na špeciálnych zjazdoch, ktoré sa spravidla konajú v Majápure. Roku 2009 za predsedu GBC zvolili Romapadu Swamiho (Brian Rumbaugh, nar. 1948). Členovia GBC sú zodpovední za kontrolu jednotlivých regiónov, na ktoré svet rozdelili. Okrem toho nad každou oblasťou bezprostredne vykonáva kontrolu príslušná oblastná komisia, pričom „členovia držia dohľad nad geografickými územiami, na ktorých sa nachádza jedna alebo viac jatier, čiže spoločenstiev bhaktov. Na čele každého chrámu stojí chrámový prezident, ktorému pomáha tzv. Chrámová rada. Členovia sa delia na riadnych, žijúcich v komunite, a na napomáhajúcich."13

História GBC je plná mnohých nejasností a kontroverzií. Swami Prabhupáda pred svojou smrťou načrtol smer rozvoja spoločnosti, ktorý bol však, ako sa ukázalo, plný ideálov. Predstaviteľov hnutia, ktorých si vyvolil, prosil, aby konali čestne podľa zásady viery, ktorú priniesol z Indie. Odporúčal, aby členovia GBC úplne zanechali všedný spôsob života a prijali cestu sanjásina (posledná životná etapa, keď človek odvrhne všetky svetské statky a plne sa venuje duchovným činnostiam, ktorých cieľom je uspokojovanie Krišnu - pozn. red.). Požadoval od nich, aby sa zriekli nadmerného úsilia o materiálne prostriedky, neangažovali sa v politike a pod.

Medzi najdôležitejšie úlohy GBC patrili: zdokonaľovať štandardné spravovanie chrámu, propagovať Krišnov kult, publikovať a rozširovať literatúru, otvárať nové centrá a vzdelávať nových žiakov. Napriek očakávaniam však Prabhupádovi nástupcovia nenaplnili predstavy svojho duchovného majstra a mnohí z nich prijali márnivý spôsob života, ba dokonca sa v niekoľkých prípadoch dostali do viacerých sporov s inými členmi hnutia, vrátane konfliktov majúcich právny charakter.14 Po sérii početných škandálov s účasťou najvyšších predstaviteľov hnutia sa v roku 1982 začal proces renovácie GBC, ktorý ale v konečnom dôsledku neviedol k významnejšej náprave situácie.

V Poľsku je vrcholným orgánom hnutia (akýmsi regionálnym Riadiacim orgánom) tzv. Rada poľskej jatry, ktorú okrem iných tvoria chrámoví prezidenti, sekretár, pokladník, reprezentant GBC a tiež riaditeľ Informačného úradu a zástupca mimochrámového spoločenstva.

 

Kontroverzie, nejasnosti, otázky


Medzinárodná spoločnosť pre vedomie Krišnu ako nové náboženské hnutie už od svojho počiatku vzbudzuje mnohé kontroverzie. Výhrady, ktoré sa tomuto hnutiu adresujú, sa jednak dotýkajú spôsobu jeho verejného pôsobenia, no súvisia tiež s nábožensko-svetonázorovou rovinou, ktorá sa napriek mnohým odvolávkam na východnú filozofiu usiluje „prekrúteným spôsobom" v určitých aspektoch „zjednotiť" s kresťanskou vieroukou.

Keď si Swami Prabhupáda tesne pred svojou smrťou vyberal svojich nasledovníkov, ktorí mali tvoriť GBC, povedal: „Je potrebné vybrať čo najzodpovednejších ľudí, aby ich nebolo potrebné meniť."15 Avšak do roku 1991 spomedzi jedenástich členov GBC až osem zanechalo svoje úrady a šiestich z nich dokonca z hnutia vylúčili (Bhaktipáda, Hansadutta, Džajatirtha, Bhagaván, Višnupád, Ramesvara). Medzi najznámejšie prípady patria:

Kirtanánanda Swami, ktorý je známy tiež ako Bhaktipáda (pôvodným menom Keit Ham, nar. 1937), bol obľúbeným žiakom guru, ktorý ho vo veku 29 rokov ustanovil za prvého sanjásina na Západe. Roku 1990 ho federálna vláda obvinila z mnohých trestných činov, ku ktorým sa po šiestich rokoch napokon priznal a odsúdili ho za ne na dvadsať rokov väzenia. Po návrate z väzenia štyri roky býval v Spojených štátoch a roku 2008 natrvalo vycestoval do Indie.

Hansadutta Swami (známy tiež ako Hans Kary alebo Jack London, nar. 1941) bol ďalším významným žiakom Swami Prabhupádu, ktorého vylúčili z hnutia za rôzne trestné činy. Ako jeden z prvých Prabhupádových žiakov otváral mnohé duchovné centrá hnutia a rečnil pri významnejších príležitostiach a oslavách (napr. v Kanade, Nemecku, Dánsku, Rusku, Turecku, Nepále, na Filipínach a inde). Žiaľ, už v roku 1980 ho zadržali a obvinili okrem iného z nelegálneho vlastnenia zbraní, únosu dieťaťa, vyhýbania sa plateniu daní a tiež z falšovania dokladov. Od roku 2003, keď mal srdcový infarkt, žije v Kalifornii, kde sa naďalej angažuje v šírení Krišnovho vedomia.

Džajátirtha Swami (známy ako James Edward Immel, nar. 1948) bol jedným z popredných žiakov Swami Prabhupádu, ktorého guru prijal za žiaka už v roku 1969. Roku 1970 plnil funkciu chrámového prezidenta v Los Angeles a roku 1975 ho Swami Prabhupáda vyslal do Európy (Veľká Británia), aby tam šíril Krišnovo vedomie. Medzi svojimi nasledovníkmi mal spočiatku povesť výnimočne duchovnej osoby. Často sa dostával do stavu extázy a hlbokej meditácie, po čase sa však ukázalo, že za týmito stavmi sa neskrývalo mystické zjednotenie s Krišnom, ale drogy. Okrem toho ho niektorí členovia hnutia obvinili z prepychového života v situácii, keď iní v dôsledku neustáleho nedostatku finančných prostriedkov často žili na pokraji chudoby. Po mnohých konzultáciách vo vnútri GBC padlo roku 1982 rozhodnutie vylúčiť Džajátirthu Swamiho z hnutia. O päť rokov neskôr, 13. novembra 1987, ho v deň jeho narodenín zavraždil jeden z jeho žiakov Antony Tiernan (Navanita Cora dasa).

Skutočnosť, že v hnutí Hare Krišna sa objavili mnohé kontroverzie, potvrdzuje aj T. Doktór, ktorý zdôraznil, že po smrti Swami Prabhupádu „nastala výrazná kríza vedenia vyplývajúca z rivality o nástupnícke právo, čo viedlo k rozkolom. Niektorí z duchovných učiteľov, designovaných Bhaktivédantom (Swámi Prabhupádom), boli obvinení zo sexuálneho zneužívania, obchodu so zbraňami a drogami a následne vylúčení z hnutia. Až v druhej polovici 80. rokov minulého storočia bola kríza prekonaná a odvtedy vedenie nad hnutím prevzal Riadiaci orgán"16

 

Záver


Treba poznamenať, že problémy s nedostatkom akceptácie hnutia Hare Krišna v kresťanskom prostredí vyplývajú z obavy pred redukčným a banálnym zmiešavaním toho, čo je skutočne kresťanské s koncepciami východných náboženstiev. Je vôbec možný dialóg s vyznávačmi Krišnu? Ak im preukážeme aspoň trochu dobrej vôle, potom odpoveď bude pozitívna, pričom je ale potrebné pamätať na mnoho vážnych ťažkostí vo vedení takéhoto dialógu.

Medzi ne (na doktrinálnej úrovni) predovšetkým patria: a) nedostatok objektívneho kritéria pravdy - základným meradlom pravdy sú tu vlastné zážitky a vôľa guru; b) nedostatok úcty k Bohu ako Stvoriteľovi, absencia principiálneho rozdielu medzi človekom a zvieraťom, pretože všetky organizmy obsahujú ten istý večný duchovný element, ktorý v závislosti od stupňa zaťaženia dôsledkami svojich činov z minulého života (zákon karmy) prijíma rôzne telá (teória reinkarnácie); c) inkluzívny synkretizmus, ktorý sa prejavuje považovaním Ježiša za jedného z avatárov (Krišnových inkarnácií); d) viera v samovykúpenie, ktorá vedie k popretiu nevyhnutnosti vykúpenia, milosti a prijímania sviatostí; e) fyzická práca a utrpenie sa považujú za dôsledok minulého života, bez akejkoľvek spásnej hodnoty; f) sektárske elementy: autoritárska štruktúra, používanie rozličných foriem vymývania mozgu a kontroly mysle, skupinový nátlak, vyvolávanie pocitu viny atď.17 Takéto doktrinálno-etické rozdiely medzi kresťanstvom a hnutím Hare Krišna nemusia nevyhnutne predstavovať neprekonateľnú hranicu znemožňujúcu akýkoľvek dialóg, no s istotou možno povedať, že ho výrazne sťažujú.

Nakoniec je potrebné podotknúť, že spôsob fungovania Medzinárodnej spoločnosti pre vedomie Krišnu má do značnej miery charakter uzavretej spoločnosti, ktorá je pre širšiu verejnosť skôr nedostupná. Vzhľadom na svoju vysokú hermetickosť a budovanie vízie sveta, ktorá sa opiera o východné pohľady Swami Prabhupádu, je toto hnutie takmer „z princípu" odsúdené na ustavičnú kritiku mnohých sociálnych prostredí, ktoré totiž nie vždy dokážu náležite porozumieť zásadám a ideám, na ktorých je založené.

 

Poznámky:

 
1 Podľa informačného letáka Medzinárodnej spoločnosti pre vedomie Krišnu

2 Porov. Hubner, J., Gruson, L.: Monkey on a Stick: Murder, Madness and the Hare Krishnas. Onyx, New York 1990

3 Porov. Fels, G.: Dwa Oblicza Hare Kriszna. Wydawnictwo Ojców Franciszkanów, Niepokalanów 1997

4 Porov. Rochford, E. B.: Hare Krishna Transformed. New York 2007, s. 74; CPO ISKCON Child Protection Office Newsletter (2006), Vol. 1

5 Porov. Hopkins, T. J.: Why Should ISKCON Study Its Own History? Communications Journal 6 (1986), Vol. 2, s. 3n

6 Prabhupada, A. C.: W obliczu śmierci. Bhaktivedanta Book Trust 1996, s. 189

7 Prabhupada, A. C.: Prawda i piękno. Warszawa 1989, s. 290

8 Goswami, S. D.: Prabhupada. Człowiek, mędrzec, jego życie i dziedzictwo. Bhaktivedanta Book Trust 1992, s. 17

9 Porov. Prabhupada, A. C.: Sri Caitanya-caritamrita (Adi Lila). Bhaktivedanta Book Trust

10 Pozri oficiálnu internetovú stránku hnutia Hare Krišna v Poľsku - http://www.harekryszna.pl

11 Tamže

12 Fizzotti, E., Squarcini, F.: Gli Hare Krish­na. Torino 2000

13 Libiszowska-Żółtkowska, M.: Kościoły i związki wyznaniowe w Polsce. Warszawa 2001, s. 132

14 Ritchie, J.: Tajemniczy świat sekt i kultów. Warszawa 1994

15 Goswami, S. D.: c. d., s. 387

16 Doktór, T.: Nowe ruchy religijne i parareligijne w Polsce. Mały słownik. Warszawa 1999, s. 62

17 Pawlik, M.: Złudne uroki duchowości Wschodu. Marki-Struga, Warszawa 1993, s. 118n