V našom seriáli o židovských
a židovsko-kresťanských sektách intertestamentárneho obdobia patrí miesto
aj náboženskej skupine Samaritánov, ktorá bola pevnou súčasťou dejín novozmluvného
obdobia. Vznik tohto spoločenstva sa viaže na pohnuté historické udalosti
spojené s dominanciou Asýrskej ríše v 8. storočí pred Kr. a jej
dôsledkami pre vtedajšie Severné izraelské kráľovstvo.
Na severe Palestíny, potom, čo túto časť dobyli Asýrčania,
sa usadili cudzí osadníci. Títo sem prichádzali predovšetkým v dôsledku
realizovania oficiálnej štátnej politiky Asýrskej ríše, ktorá často deportovala
najvýznamnejšie skupiny podrobeného obyvateľstva a umožnila usadiť sa na
tomto území obyvateľom iných národností či etnických skupín. Tak vzniklo zo
zvyškov obyvateľstva, ktoré zostalo po deportácii,
a z prichádzajúcich kolonistov zmiešané obyvateľstvo, v Biblii
označované ako Samaritáni (hebr. Šomronim, v Talmude sa nazývajú Kutim).
Pomenovanie dostali zrejme odvodeninou z názvu hlavného mesta severnej
ríše, ktoré založil v poradí piaty izraelský kráľ Omrí (885 - 874 pred
Kr.) na plochom vrchole hory, ktorú kúpil od istého Šemera, pričom meno
pôvodného majiteľa sa dostalo do názvu nového hlavného mesta severnej ríše,
ktoré sa od tých čias nazýva Samária a stáva sa reprezentantom tejto
oblasti. Mesto bolo neskôr za kráľa Achába (873 - 853 pred Kr.) rozšírené
a zveľadené, najmä čo sa týka nádhery a okázalosti budov. Roku 722
pred Kr. ho zničili Asýrčania. V helenistickom období bolo spustošené
a opäť vybudované až dvakrát. Roku 107 pred Kr. ho zničil Ján Hyrkán,
panovník dynastie Hasmoneovcov. Mesto nechal znovu vybudovať roku 57 pred Kr.
rímsky vojvodca Gabinius a neskôr, keď ho Augustus daroval Herodesovi
Veľkému, ten ho na počesť cisára premenoval na Sebasté (lat. Augusta). Tento
názov nesie dodnes obec Sebastíja ležiaca na východnom svahu hory.
Podľa biblickej tradície boli Samaritáni vystavovaní častým
útokom divej zveri, čo pripisovali tomu, že neuctievajú Boha tamojšej krajiny -
Jahveho. Asýrsky panovník im preto poslal jedného kňaza z exilu, aby ich
o ňom poučil. Jahveho však Samaritáni chápali ako lokálne božstvo Samárie
a popri jeho kulte si ponechali i vlastných bohov. Šlo teda
o jahvizmus so synkretickými prvkami. Zdá sa, že časť pôvodného
obyvateľstva uctievajúceho Jahveho sa spočiatku zúčastňovala i na oficiálnom
kulte v Jeruzaleme. I keď ho uctievali ako Boha, ktorý zaisťuje
úrodnosť pôdy, Židia ich neuznávali za pravých Izraelitov práve pre
synkretistické prvky ich viery. Samaritáni sa chceli pridať k Židom, ktorí
sa po roku 539 vrátili z exilu, no tí ich odmietli, pretože židovstvo sa
v tomto období začalo vnímať ako náboženská a súčasne rasová jednota.
Z tohto dôvodu sa príliš zdôrazňovala etnická čistota, čoho dôkazom je aj
zákaz zmiešaných manželstiev, ktorý v období Ezdráša nadobudol zákonný
charakter. Odcudzenie medzi Židmi a Samaritánmi prerástlo postupne do
nepriateľstva. Privilegovanosť Jeruzalema zo strany Perzskej ríše
a separovanie sa Jeruzalema viedlo k zatrpknutosti v Samárii,
k postupnému odcudzovaniu medzi severom a juhom krajiny
a nakoniec k politickému oddeleniu provincií Samárie a Judey.
Odmietanie a nepriateľstvo zo strany Židov zapríčinilo,
že sa Samaritáni rozhodli vybudovať si vlastný chrám. Tento zámer zrealizovali
a chrám postavili na vrchu Gerizím, pravdepodobne v 4. storočí pred Kr.
Hrdo sa odvolávali na miesta v Tóre, kde sa nespomína Jeruzalem, ale
Gerizím ako posvätné miesto, kde Boh požehnal svoj ľud. Pre Samaritánov bol
preto tento vrch veľmi dôležitý. Podľa ich tradície tu dostal Abrahám príkaz
obetovať svojho syna Izáka a stretol sa aj s Melchisedekom. Rovnako sem
Samaritáni umiestňujú príbeh o Jákobovom sne. Zmienka o „našich
otcoch" v Jánovom evanjeliu (Jn 4, 12) sa vzťahuje na vybudovanie oltára
Abrahámom a Jákobom v tejto oblasti. Podľa samaritánskej
interpretácie to bol práve tento vrch, kde mali byť postavené pamätné kamene,
nie vrch Ébal. Po postavení chrámu na vrchu Gerizím nepriateľstvo medzi
Samaritánmi a Židmi ešte zosilnelo. Nakoniec došlo medzi nimi
k vojnovým konfliktom a roku 128 pred Kr. Židia samaritánsky chrám
zničili. I keď ho Samaritáni nemohli znovu postaviť, naďalej pokladali Gerizím
za svoje sväté miesto.
Samaritáni sa považujú za potomkov izraelských kmeňov Efraim
a Manasses, hlásia sa však aj k potomstvu svojho veľkňaza
z pokolenia Áronovho strýka Uzíela. V dôsledku odcudzenia medzi Židmi
a Samaritánmi títo uplatňovali vlastnú interpretáciu judaizmu ako
náboženského smeru. Za Bohom inšpirované, teda kánonické knihy uznali len päť
kníh Mojžišových (Pentateuch), nie však ostatné časti starozmluvného kánona.
Samaritánsky Pentateuch je napísaný starohebrejským písmom a je významným
prameňom zaznamenávajúcim vývoj a postupné tradovanie hebrejskej
náboženskej tradície. Toto vymedzenie písomnej tradície umožňuje približne
určiť aj obdobie, v ktorom došlo k oddeleniu medzi Židmi
a Samaritánmi. To muselo nastať až po uzavretí Pentateuchu, teda približne
v 4. storočí pred Kr. Rovnako v interpretácii konečnej spásy došlo
k zmene oproti tradičnému židovskému chápaniu. Samaritáni si vypracovali
vlastné, fundamentalistické poňatie eschatologického učenia, kde už niet miesta
pre mesiáša z Dávidovho rodu. Neuznávali totiž žiadnych iných prorokov po
Mojžišovi, iba Mojžišom zasľúbeného proroka, ktorého pokladali za Mesiáša.
V období, v ktorom žil a pôsobil Ježiš
Nazaretský, sa medzi Židmi a Samaritánmi neudržiavali žiadne spoločenské vzťahy
a naďalej medzi nimi pretrvávalo nepriateľstvo. Židia pokladali Samaritánov
za cudzincov a slovo „samaritán" sa používalo takmer ako nadávka. Ježiš však
uvádza ako príklad lásky k blížnemu práve Samaritána a je to
Samaritán, nie Žid, o ktorom sa hovorí, že po uzdravení
z malomocenstva prišiel vzdať Bohu chválu. Je to významný posun
v úsilí odstrániť hranice vytvorené na náboženskom základe odlišnou
interpretáciou tradície. V Skutkoch apoštolov (Sk 1, 8; 8, 4-25) sa
dokonca už hovorí o misii v samaritánskej oblasti.
Dodnes svätí počtom neveľké spoločenstvo Samaritánov na
vrchu Gerizím v západných krajoch dnešného Nábulusu (staroveký Šekem)
každoročne sviatok Paschy podľa prastarých zvyklostí. Táto slávnosť je tak
vzácnou kultovou pamiatkou z dávnych čias, jediný pozostatok izraelského
obetného kultu, ako aj obetnej tradície, ktorá nebola viazaná na chrám
v Jeruzaleme. Ide teda o stále aktívne a živé spoločenstvo, aj
keď počtom veľmi malé. Dostupné zdroje udávajú počet príslušníkov tejto
nábožensko-etnickej skupiny v rozmedzí 700 až 800. Napriek nízkemu počtu
členov je táto náboženská skupina živým svedectvom udalostí, ktoré zásadným
spôsobom ovplyvnili vývoj judaizmu obdobia druhého chrámu, ako aj vznik a následné
šírenie kresťanstva.
míľniky dvoch tisícročí
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (5)
FRANTIŠEK ÁBEL
Súvisiace články:
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (1)Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (2)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (3)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (4)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (6)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (7)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (8)