Marcel Lefèbvre - rebel na vatikánskom koncile

Na úvod možno konštatovať, že inšpirátorom tzv. cúvajúcej reformy v Katolíckej cirkvi bol biskup Marcel Lefèbvre, ktorý odmietol podpísať závery Druhého vatikánskeho koncilu. S jeho menom sa často vo všeobecnosti spája pejoratívne znejúci termín lefèbvristi na označenie tradicionalistických a konzervatívnych skupín v Cirkvi. Avšak ako si neskôr ukážeme, nie je to správny náhľad.

Marcel Lefèbvre (1905 - 1991) sa narodil do katolíckej rodiny rodičom Renému a Gabrielle 29. novembra 1905 v Tourcoingu vo Francúzsku ako tretie z ôsmich detí.¹ Otec mu zomrel roku 1944 v koncentračnom tábore Sonnenburg v Poľsku.² Jeho matka bola členkou tretieho rádu sv. Františka. Rodičia viedli svojho syna ku klasickej zbožnosti. V roku 1923, s podporou svojho prastrýka, vstúpil mladý Lefèbvre do francúzskeho seminára v Ríme a po jeho absolvovaní roku 1929 bol vysvätený za kňaza. Po krátkom pôsobení v Lille odišiel do misie v Gabune.³ V roku 1934 ho tamojší biskup Tardy povolal do miestneho seminára ako profesora dogmatiky a exegézy. Neskôr misionársky pôsobil v Senegale a roku 1945 sa stal apoštolským vikárom v Dakare. Po ročnom pôsobení bol už apoštolským delegátom pre celú francúzsku Afriku a v roku 1955 sa stal prvým dakarským arcibiskupom. Jeho pôsobenie bolo natoľko úspešné, že sa mu v Senegale podarilo rozšíriť počet katolíkov na dvojnásobok, postaviť tu desať nových kostolov, niekoľko škôl všetkých stupňov a otvoriť seminár, kde vychoval prvých domorodých kňazov.

Prvé nedorozumenie však nastalo, keď po smrti Pia XII. zasadol na pápežský stolec Ján XXIII., s ktorým Lefèbvre nemal také vrelé vzťahy ako s jeho predchodcom. K ich zlepšeniu neprispel ani fakt, že ho nový pápež pod vplyvom francúzskych biskupov odvolal z funkcie apoštolského delegáta a v roku 1962 ho vymenoval za titulárneho arcibiskupa v Tulle. O pol roka nato ho tiež zvolili za generálneho predstaveného kongregácie Otcov sv. Ducha. Napätie medzi Lefèbvrom a Vatikánom sa vyhrotilo na Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965). Konflikt pramenil v tom, že Lefèbvre nechcel podpísať dva významné koncilové dokumenty: Gaudium et spes pojednávajúci o pôsobení Cirkvi v modernom svete a jej otvorení sa svetu, a deklaráciu o náboženskej slobode Dignitatis humanae.⁴ Jeho protesty sa stupňovali, keď odmietol ekumenizmus, „sprotestantizovanie" svätej omše, relativizovanie náuky o jedinečnosti a samospasiteľnosti Katolíckej cirkvi, relativizáciu morálky v modernej dobe či modernistické herézy (napr. o slobode vierovyznania) a pod.

Takzvaná protestantizácia svätej omše podľa Lefèbvra a ďalších skupín spočívala v tom, že namiesto latinčiny sa do liturgie zaviedli živé jazyky, oltár s kňazom bol obrátený tvárou k ľudu, pôvodný misál (bohoslužobná kniha, ktorá sa používala od 17. storočia po Tridentskom koncile) bol úplne nahradený novým misálom bez toho, aby obsahoval tzv. tridentskú liturgiu. Aktívna účasť laikov na liturgii v živých jazykoch mala vraj podľa Lefèbvra poškodiť mystický charakter omše, kňaz obrátený tvárou k ľudu zasa prestal zvýrazňovať pastiersku úlohu duchovných v Katolíckej cirkvi, ako aj to, že do centra diania sa v liturgii dostala namiesto Krista osoba duchovného.

Po Druhom vatikánskom koncile sa prevalila taktiež vlna krízy ohľadom identity kňazstva. Kňaz strácal prirodzenú autoritu u veriacich a tým aj zmysel svojej služby. V mnohých častiach sveta sa kňazi zapájali do politiky, alebo samých seba vnímali ako nejakých sociálnych pracovníkov. Opúšťali tradičné spôsoby spirituality ako modlitbu alebo čítanie Písma, aby ich nahrádzali východnými praktikami meditácie či čítaním psychologických traktátov. Veľké množstvo kňazov opustilo svoju službu a oženilo sa v nádeji, že v Katolíckej cirkvi sa otvorí možnosť pre kňazstvo ženatých mužov. Encyklika pápeža Pavla VI. Sacerdotalis caelibatus (1967) však nezmenila doterajšiu prax Katolíckej cirkvi a celibát zostal aj naďalej podmienkou pre kňazské svätenie.

Uvoľnila sa tiež výchova kňazského dorastu v seminároch. Duchovné spisy velikánov kresťanstva používané pri formovaní dorastu sa často nahrádzali psychologickými a psychoanalytickými dielami Junga a pod. Duchovný život sa tak vnímal len z psychologickej perspektívy. Namiesto spirituality nastupovala psychológia, ktorá mala pôvodne slúžiť len ako pomocná, nie ako vedúca veda pri ľudskom a duchovnom formovaní. V početných prípadoch spovednú miestnosť nahradilo psychoanalytické kreslo, namiesto vyznania hriechov sa konali akési psychologické pokusy o odstránenie viny.

V mnohých ohľadoch sú niektoré psychologické školy veľkou pomocou spirituality, ale nemôžu ju nahradiť. Psychológia pracuje v dimenziách indivídua (jeho emócií) a medziľudských vzťahov. Spiritualita je zase zameraná na vzťah k Bohu a skrze neho na ostatné vzťahy. Psychológia neodpovedá na existenciálne otázky. Môže skúmať správanie, komplexy, emócie, sny, ale vo svojej podstate na existenciálne otázky, ako je zmysel života, hriech, posmrtný život či podstata šťastia nemôže odpovedať, pretože takéto odpovede hľadá filozofia, teológia a náboženská viera. Výsledkom dominancie psychológie v seminároch bolo, že sa duchovné formovanie začalo orientovať na sebarealizáciu. Tá ale sledovala iné kritériá, ako ozajstnú prípravu kandidáta na kňazskú službu stojacu často aj na obete, zrieknutí sa svojich predstáv a poslušnosti voči predstaveným. Sú to prostriedky, ktoré humanitné vedy nemusia ani chápať ani akceptovať, ale adept kňazstva ich vstupom do seminára dobrovoľne prijíma ako cestu ku kňazstvu.

Lefèbvrova kritika bola oprávnená aj v súvislosti s pokoncilovou barbarskou aktivitou mnohých kňazov, ktorí ničili kostolné interiéry a pálili liturgické rúcha. Smerovala tak voči modernisticky chápanému kňazstvu, ktoré sa zosvetštilo.⁵ Taktiež do morálnej teológie prenikli názory humanitných vied, pričom hrozilo, že sa stratí to, čo je morálne. Problémom bolo, že exaktné a humanitné vedy, keďže sú pomerne premenlivé, hrozí, že hypotéza, ktorá nebude zajtra platná, môže podstatne ohroziť dané kresťanské učenie. Okrem toho existovalo nebezpečenstvo, že sa filozoficko-teologické otázky budú riešiť len na základe poznatkov prírodných a humanitných vied.

Po Druhom vatikánskom koncile vyšiel tzv. holandský katechizmus. Na rozdiel od predchádzajúcich katechizmov nebol štrukturálne stavaný spôsobom otázka - odpoveď, ale formou teologických reflexií, ktoré sa moderným jazykom usilovali odpovedať na konkrétne problémy súčasníkov. Jeho slabou stránkou bolo, že sa opieral zväčša o názory teológov a nie o učenie Cirkvi. Okrem toho nekriticky prijímal otvorené vedecké hypotézy - napríklad takmer ako fakt uvádza evolučnú teóriu, ktorá je doteraz predmetom tvrdých stretov. A to nielen medzi vedcami a teológmi, ale aj medzi vedeckými komunitami, ktoré ju neprijímajú jednoznačne. Druhou slabinou holandského katechizmu bolo, že sa síce usiloval priblížiť k súčasníkovi moderným naratívnym jazykom, ale nie vždy bolo zrejmé, v čom vlastne spočíva učenie Katolíckej cirkvi. Preto sa musel tento katechizmus na základe intervencie Vatikánu na niektorých miestach korigovať.

Arcibiskup Lefèbvre mal tak v mnohých ohľadoch pravdu: Nechcel zatvárať oči nad prázdnymi seminármi bez kňazského dorastu alebo nad stratou zmyslu pre mystérium svätej omše a taktiež kritizoval holandský katechizmus pre jeho liberálne tendencie.⁶

Na sviatok Všetkých svätých v roku 1970 prišiel Lefèbvre so zakladajúcim dekrétom biskupa Charriéra, aby mohol založiť seminár a Kňazské bratstvo sv. Pia X. To sa onedlho potom presunulo z Fribourgu do Écônu. Nemalo byť paralelnou cirkvou, ale plnilo funkciu akéhosi núdzneho stavu, pričom spolupracovalo s rôznymi spriatelenými rádmi a rehoľami, v ktorých ešte pretrval duch predkoncilovej tradície. Preto najmä v západnej Európe dodnes nájdeme niektoré kláštory, kde sa slúži svätá omša podľa tradičného tridentského rítu v latinskom jazyku.

V spomínanom seminári prebehli vizitácie z Vatikánu, no všetko bolo v úplnom poriadku a odporcovia seminára tak viac proti jeho činnosti nemohli namietať. Pre kňazský život bola vždy potrebná modlitba, ktorá sa praktizovala v kláštoroch. Na toto myslel aj Lefèbvre, keď oslovil Mariu-Christinu, svoju sestru, ktorá bola karmelitánskou mníškou. Tá mu pomohla so založením sestier Kňazského bratstva sv. Pia X. Založila tiež prvý Karmel, kláštor na francúzsko-belgickej hranici v meste Quiévrain, v ktorom sa pestovala pôvodná spiritualita.

Od roku 1979 sa Lefèbvrov vplyv rozšíril do mnohých krajín na všetkých svetadieloch, kde sa zakladali semináre a kňazské domy. V seminároch boli svätení kňazi. V roku 1974 bol arcibiskup Lefèbvre na audiencii u pápeža Pavla VI., kde sa najväčšie nezhody naoko urovnali, avšak napätia sa neodstránili. Konflikt vyvrcholil rozchodom s pápežom po roku 1976. Neskôr sa napätie polarizovalo roku 1988, keď Lefèbvre vysvätil pre svoje bratstvo štyroch biskupov bez povolenia Vatikánu, k čomu sa ešte vrátime.

Lefèbvreho pozemská cesta sa skončila 25. marca 1991, keď zomrel, odmietnuc zmierenie s Vatikánom. Na jeho hrobe nájdeme epitaf so slovami sv. apoštola Pavla: „Odovzdal som, čo som prijal."⁷

 

Charakter cúvajúcej reformy

Popri skupinách spojených s Lefébvrom vznikli ďalšie tradicionalistické zoskupenia, ktoré však nie sú homogénne. Nie je preto ľahké postrehnúť medzi týmito pomerne malými spoločenstvami nejaký rozdiel. Radikálnejšie skupiny nazývajú pokoncilovskú cirkev Novou cirkvou a nové bohoslužobné obrady ako Nový obrad (Novus Ordo). Väčšina z nich neprijíma tzv. Novus Ordo liturgiu, nové hodnoty a náboženské praktiky. Druhý vatikánsky koncil odmietajú buď ako celok, alebo iba niektoré jeho prioritné dokumenty. Koncil navyše obviňujú, že doň prenikli slobodomurárske princípy Francúzskej revolúcie - sloboda, bratstvo a rovnosť. Sloboda sa projektuje do náboženskej slobody v dokumente Dignitatis humanae, ktorý je podľa tradicionalistov v rozpore s encyklikou Pia IX. Quanta Cura a Syllabus errorum. Rovnosť je zakotvená v princípe kolegiality, keď sa pápež vzdáva časti svojej právomoci v prospech jednotlivých biskupských konferencií riadiacich jednotlivé partikulárne cirkvi. Bratstvo sa zasa manifestuje v ekumenizme, ktorý sa už nechápe ako zjednotenie kresťanov v Katolíckej cirkvi, ale ako akási jednota všetkých kresťanov v mnohosti. To má byť podľa tradicionalistov takisto v rozpore s encyklikou Pia XI. Mortalium animos a Pia XII. Humani generis.⁸ Typické pre nich je takisto to, že až na malé výnimky sú antiekumenickí a odmietajú taktiež akýkoľvek medzináboženský dialóg.

Tradicionalistické skupiny možno rozdeliť na tie, ktoré sú v spojení s Katolíckou cirkvou, a na tie, ktoré sú z nej vylúčené a zavrhujú ju. Do prvej skupiny patrí spomínané Kňazské bratstvo sv. Pia X. a ďalšie skupiny inšpirované arcibiskupom Lefèbvrom, Kňazské bratstvo sv. Petra, Una Voce a podobne. Druhú skupinu tvoria sedesvacantisti, protipápeži, skupiny inšpirované exkomunikovaným katolíckym kňazom Eliášom Dohnalom, tradicionalisti a ďalší. V prvej skupine vidieť úsilie o kompromis s Druhým vatikánskym koncilom, druhá viac-menej striktne odmieta vývoj Katolíckej cirkvi po tomto období. Na internete taktiež existujú viaceré webstránky tradicionalistických katolíkov, napríklad Slovenský kruh Leva XIII., Dielňa sv. Jozefa, Traditio, Vendeé a iné.

 

Tradicionalisti spojení s Rímom

Kňazské bratstvo sv. Pia X., ako sme už spomenuli, založil 1. novembra 1970 francúzsky arcibiskup Marcel Lefèbvre. Toto spoločenstvo vzniklo vo Fribourskej diecéze vo Švajčiarsku. Bratstvo je spoločnosťou komunitného života, bez sľubov podľa príkladu spoločnosti zahraničných misií. Jeho hlavným cieľom je formácia kňazov a jeho charakteristickou črtou slávenie tridentskej, teda predkoncilovej liturgie. Bratstvo pozostáva z kňazov. Riadi ho generálny predstavený, v súčasnosti je ním biskup Bernard Fellay (nar. 1958). Centrá bratstva sa nachádzajú v obciach Écône a Menzingen vo Švajčiarsku. Avšak najviac členov a veriacich má bratstvo vo Francúzsku.

Arcibiskup Lefèbvre si uvedomoval, že bez biskupov nebude napredovať jeho dielo, preto v roku 1988 požiadal Vatikán o vysvätenie nových biskupov. Pápež Ján Pavol II. sa usiloval odvrátiť rozkol tým, že ponúkol mená kňazov, ktorí by mohli byť vhodnými biskupmi.⁹ Lefèbvre ich však odmietol a napriek nesúhlasu pápeža, ktorého súhlas je pre biskupskú vysviacku nevyhnutný, vysvätil za biskupov štyroch iných kňazov, ktorými boli Bernard Tissier de Mallerais (Francúz), Alfonso de Galarreta (Španiel), Richard Nelson Williamson (Angličan) a Bernard Fellay (frankofónny Švajčiar). Lefèbvre spolu so svojimi prívržencami predpokladal, že táto vysviacka neznamená hneď exkomunikáciu a cirkevnú schizmu.

Vznikla tak paradoxná situácia: v rozpore s poslušnosťou pápežovi boli vysvätení biskupi, ktorí sa cítili byť naďalej súčasťou Katolíckej cirkvi. Avšak Vatikán usúdil, že čin takejto spornej vysviacky znamená automaticky exkomunikáciu (latae sententiae). Pápež Ján Pavol II. preto v apoštolskom liste Ecclesia Dei vyhlásil, že akákoľvek vedomá spolupráca s týmto bratstvom znamená exkomunikáciu. Avšak pápež Benedikt XVI. napriek tomu, že tým vyvolal búrku nepochopenia v cirkevných i mimocirkevných kruhoch, túto exkomunikáciu v roku 2009 z biskupov sňal. Stále ale nie je vyriešený status bratstva, no Vatikán opakovane konštatoval, že už nie je v stave schizmy; tá by nastala, ak by svätiteľ udelil aj právomoc, čo Lefèbvre nemal v úmysle.

Kňazské bratstvo sv. Pia X. sa podľa vzoru svojho zakladateľa usiluje o misijnú činnosť. Vo Francúzsku má zastúpenie vo všetkých diecézach. Neprestáva získavať alebo stavať nové kostoly. Predovšetkým však vsadilo na mládež. Jeho prívrženci vedú viac než štyridsať škôl, takmer dve desiatky skautských skupín, hnutie katolíckej mládeže a všetci noví kňazi sú orientovaní prioritne na prácu s mladými.¹⁰ Veriaci bratstva pôsobia na lokálnej úrovni aj v politike a usilujú sa o realizáciu konkrétnych projektov. Vďaka početným zástupom disciplinovaných veriacich nemá bratstvo vo Francúzsku finančné problémy. Prostriedky získava výlučne z darov veriacich. Hoci ide o menšinové prostredie, ak dôjde k jeho zmiereniu s Rímom, bude mať nepochybne výrazný vplyv na katolicizmus vo Francúzsku ako celok.¹¹

Bratstvo síce uznáva posledných štyroch pápežov za legitímnych zástupcov Krista na zemi, ale zároveň ich zatracuje pre ich nekatolícke zmýšľanie. Tradícia je nad pápežom, ak sa jej tento spreneverí. Vlastne bratstvo rozhoduje, ktorý pápežský dokument je dobrý a ktorý nie. Tradicionalisti mu však vyčítajú, že na jednej strane odmieta novú liturgiu, nový cirkevný kódex a väčšinu dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu, no na druhej strane ale tým, že uznalo aj nástupníctvo pápeža Pavla VI., muselo uznať taktiež platnosť novej omše a ostatných sviatostí s novými formuláciami, vrátane nových biskupských vysviacok. Je to schizofrenický postoj, ktorý spôsobil, že tretina kňazov bratstva opustila jeho rady, tvrdiac, že „tým, že uznávajú (členovia bratstva - pozn. autora) posledných ‚pápežov‘ aj s ich bludmi, ktoré síce odsudzujú, popierajú neomylnosť súčasného ‚magistéria‘, tzv. Učiteľského úradu Novej cirkvi, a to je proti neomylnej dogme Katolíckej cirkvi, ktorá tvrdí, že aj v ordinárnom učení je Cirkev neomylná. Odmietať túto dogmu je typickým protestantským stanoviskom. Tým iba potvrdzujú, že oni a aj Nová cirkev sú nekatolíci".¹²

Podľa tradicionalistov tragédiou Kňazského bratstva sv. Pia X. je, že nikto z jeho členov nepožíva slobodu, aby mohol verejne pochybovať o legitimite posledných pápežov alebo o platnosti nových sviatostí. Totiž každý diakon pred kňazskou vysviackou musí písomne prisahať, že verí v legitimitu aktuálneho pápeža a v platnosť novej omše a iných sviatostí. Kto to odmietne, nie je pripustený k vysviacke. V tejto súvislosti sa spomína udalosť s tzv. Kellyho skupinou deviatich kňazov a seminaristov, ktorých arcibiskup Lefèbvre vylúčil z bratstva, pretože odmietli uznať Jána Pavla II. a platnosť novej omše. Iná príhoda sa stala v roku 1985, keď skupina piatich diakonov v seminári bratstva v Ridgefielde bola pred svojou kňazskou vysviackou donútená prisahať pred otvoreným svätostánkom, že veria v legitimitu Jána Pavla II. a v platnosť novej omše a nových sviatostí. Asi týždeň po vysviacke a po tejto prísahe ale všetci z nich túto prísahu porušili a odišli z bratstva do Kellyho skupiny, ktorá neuznáva Jána Pavla II. ani platnosť novej omše a pod. Pre takýto schizofrenický postup mnohí kňazi bratstvo opustili a skončili buď v modernistickej Novej cirkvi alebo opustili kňazstvo úplne a oženili sa.¹³

Kňazské bratstvo sv. Pia X. pôsobí v 31 krajinách. Podľa odhadu má 600-tisíc až jeden milión prívržencov, 510 kňazov a 200 seminaristov. Je to najrýchlejšie rastúca skupina tradicionalistov. Nepokladá sa za schizmatickú skupinu, teda oddelenú od spojenia s pápežom, ale nie je ani v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou.

V Katolíckej cirkvi existuje pluralita spiritualít prostredníctvom rozličných hnutí, zbožností a skupín. Tak nebol problém prijať ani isté prejavy tradicionalizmu. Niektoré menej radikálne skupiny prijali nový obrad, avšak slúžia ho v latinčine a navyše dostali povolenie slúžiť svätú omšu v tridentskom obrade. Špecifickou skupinou je Kňazské bratstvo sv. Petra (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Petri) nazývané tiež indultisti kvôli vydaniu mota propria v roku 2007 na základe povolenia pápeža (indultu) slúžiť tradičnú svätú omšu po latinsky. Spoločenstvo tvorí komunita kňazov, ktorá má azda najbezproblematickejší vzťah s pokoncilovou rímskou kúriou. Bratstvo vzniklo 18. augusta 1988 na popud vtedajšieho kardinála a prefekta Kongregácie pre náuku viery Jozefa Ratzingera ako „vzdorbratstvo" voči Kňazskému bratstvu sv. Pia X. po spomínaných sporných Lefèbvrových vysviackach. Sám Ratzinger a komisia Ecclesia Dei pre tradičné komunity prevzala nad ním patronát. Ratzinger dokonca od nemeckého biskupa Stimpfla vymohol aj prvý dom bratstva v bavorskom Witzbade, kde bol zriadený seminár, do ktorého prestúpilo niekoľko desiatok kňazov a seminaristov z Kňazského bratstva sv. Pia X., ktorí nesúhlasili s nepovolenými vysviackami biskupa Lefèbvra. Spolu s novými asi tridsiatimi klerikmi bol 2. augusta 1988 otvorený seminár na prípravu kňazov.

Hlavné sídlo (priorát) Kňazského bratstva sv. Petra sa nachádza v bývalom cisterciánskom opátstve vo švajčiarskom Hauterive. Podobne ako všetky tradicionalistické komunity aj toto bratstvo vysluhuje svätú omšu a sviatosti v tradičných nereformovaných rítoch a svojich seminaristov pripravuje v scholastickom duchu. Dnes má zhruba 130 kňazov a rovnaký počet seminaristov po celom svete. Od Kňazského bratstva sv. Pia X. sa líši najmä tým, že bez výhrad prijalo celé učenie a závery Druhého vatikánskeho koncilu.¹⁴

Kňazské bratstvo sv. Petra, ktoré pôsobí v 14 krajinách, je konzervatívnou enklávou vo vnútri Katolíckej cirkvi, s ktorou je v plnom spoločenstve a jeho členovia sa nepokladajú za tradicionalistov, ale za spoločenstvo istého kompromisu. Tradicionalisti ho však kritizujú, že je lojálne voči novotám v Cirkvi, čo sa prejavuje napríklad mlčaním voči Katechizmu Katolíckej cirkvi či všeobecným prijatím učenia Druhého vatikánskeho koncilu. S určitým pejoratívnym podtónom sa zvyknú jeho stúpenci nazývať „konciloví katolíci" namiesto tradičných katolíkov.¹⁵

Kňazské bratstvo sv. Petra sa usiluje odpovedať na výzvu Svätého Otca činným apoštolátom v službe Cirkvi. Snaží sa tiež zjednotiť tých, ktorí sa nemôžu stotožniť s liturgickými a teologickými zmätkami a ponúka im posvätnú liturgiu vo všetkej dôstojnosti podľa latinských kníh z roku 1962 a zdravé katolícke učenie podľa živej cirkevnej tradície. Charizmou bratstva je slávenie sviatostí podľa mimoriadnej formy rímskeho rituálu.¹⁶ Pri príležitosti 10. výročia od vydania Ecclesie Dei pápež Benedikt XVI. v príhovore predstaviteľom bratstva pripomenul, aby v jednote s Petrovým nástupcom viedli pevne a s láskou stádo, aby sa katolícka viera všade uchovávala a dôstojne slávila. To všetko podľa hesla sv. Ignáca Antiochijského „kde je biskup, tam je Cirkev".¹⁷

Una Voce (lat. - jedným hlasom, z predhovoru k prvému Rímskemu kánonu) je ďalším zoskupením tradicionalistických katolíkov. Ide o medzinárodnú federáciu katolíckych laických organizácií, ktorú založil francúzsky novinár Georges Cerbelaud Salagnac (1906 - 1999) dňa 19. decembra 1964 v Paríži. Jej hlavným cieľom je zachovať tridentskú omšu, no v súčasnosti sa okrem toho usiluje aj o uchovanie latinského gregoriánskeho chorálu, posvätnej polyfónie a posvätného umenia. Una Voce zachováva jednotu s Vatikánom. Napriek tomu, že sa považuje za ultrakonzervatívnu organizáciu, odmieta prirovnanie k fundamentalistom a nestavia sa ani proti živej reči v liturgii. Počet jej národných asociácií sa začal zvyšovať počas rokov 1964 - 1965 a o rok neskôr, v roku 1966, vznikla Medzinárodná federácia Una Voce (Foederatio Internationalis Una Voce). V súčasnosti má táto organizácia vyše dvadsať národných pobočiek. Medzi jej prvých členov patrili okrem iných významných osobností aj francúzski hudobní skladatelia Maurice Duruflé a Olivier Messiaen.¹⁸

Una Voce vydáva dvojmesačník, organizuje semináre, konferencie a púte a slúži tradičné latinské omše. Taktiež produkuje audiovizuálne materiály a rozhlasové programy s cieľom propagovať gregoriánsky chorál. V Spojených štátoch vyškolila pre slávenie liturgie tradičnej latinskej omše, ktorú považuje za priame spojenie s prvotnou Cirkvou, vyše sto kňazov. Jej vplyv na najvyššej úrovni vo Vatikáne viedol k povoleniu tridentskej omše miestnymi biskupmi za špecifických okolností. Avšak táto organizácia má celkovo iba obmedzený dopad na globálne využívanie ľudovej liturgie.¹⁹

 

Poznámky:

 
¹ Sirotný, J.: Arcibiskup Marcel Lefèbvre, zakladateľ Bratstva sv. Pia X. (2010) - http://dielnasj.blogspot.sk/2010/08/arcibiskup-marcel-lefebvre-zakladatel.html

² Biskupové kněžského bratrstva FSSPX (2009) - http://katolicka-kultura.sweb.cz/biskupove_fsspx/biskupove_fsspx.html

³ Marcel Lefèbvre. Encyclopaedia Britannica - http://www.britannica.com/EBchecked/topic/334731/Marcel-Lefebvre

⁴ Archbishop Lefèbvre and Religious Liberty. Society of St. Pius X. District of Asia - http://www.sspxasia.com/Documents/Archbishop-Lefebvre/Apologia/Vol_one/Appendix_IV.htm

⁵ Arcibiskup Marcel Lefèbvre: Čo sa to deje v Cirkvi? Sacrum Imperium (2009) - http://sacrumimperium.blogspot.sk/2009_02_01_archive.html

⁶ Tamže

⁷ Sirotný, J.: c. d.

⁸ Katoličtí tradicionalisté skuteční a domnělí. Vendée, hlas integrálního katolicismu - http://www.vendee.cz/texty/tradicionaliste.html

⁹ Greenhouse, S.: Archbishop Lefèbvre, 85, Dies; Traditionalist Defied the Vatican. The New York Times, 26. 3. 1991 - http://www.nytimes.com/1991/03/26/obituaries/archbishop-lefebvre-85-dies-traditionalist-defied-the-vatican.html?src=pm

¹⁰ Francúzsko sa zoznamuje s Bratstvom sv. Pia X. TK KBS, 25. 4. 2012 - http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20120425029

¹¹ Tamže

¹² Čo robiť za súčasnej krízy? - http://home.gts.sk/olinko/21.html

¹³ Tamže

¹⁴ Sirotný, J.: Tradicionalistické hnutia v Cirkvi. Dielňa svätého Jozefa - http://dielnasj.blogspot.sk/2013/01/normal-0-21-false-false-false-sk-x-none_18.html

¹⁵ Brat Anthony, T.O.S.F.: Kněžské bratrstvo sv. Petra - Společenství kompromisu. Vendée, hlas integrálního katolicismu - http://www.vendee.cz/texty/fssp-kompromis.html

¹⁶ http://www.juventutem.cz

¹⁷ Promluva Svatého otce ke členům Kněžského bratrstva sv. Petra. Una Voce (1998) - http://www.unavoce.cz/promluva-svateho-otce-ke-clenum-knezskeho-bratrstva-sv-petra

¹⁸ O hnutí Una Voce... Una Voce - http://www.unavoce.cz/o-hnuti-una-voce

¹⁹ Tamže