Najprv išlo o práva zvierat


Na počiatku všetkých podivných aktivít a výziev Cirkvi eutanázie sa nachádza relatívne nevinná snaha o ochranu zvierat a ich práv spojená s vyznávaním vegetariánstva v jeho extrémnej podobe. Avšak v prípade tejto kontroverznej skupiny je pojem „cirkev" v jej názve skôr provokáciou ako realitou. Je dokonca problematické nájsť pre ňu výstižný a primeraný názov.

Cirkev eutanázie vznikla v roku 1992 pôvodne ako aktivita mladých študentov, ktorí sa usilovali riešiť otázky celosvetového charakteru dotýkajúce sa globálnych konfliktov, devastácie životného prostredia, hladu, ale i spomenutej otázky ochrany zvierat a ich práv. Jednou z jej inšpirácií bola paradoxne pro-life aktivita, ktorú však tzv. eutanázisti prevrátili do iritujúcej podoby a špecifického vyústenia vzhľadom na človeka a ľudský rod. Okrem globálnej krízy v ekonomickom, ekologickom, ale aj morálnom zmysle sa totiž opreli o myšlienku rovnosti živočíšnych druhov.

Významným autorom v tejto oblasti je profesor bioetiky Princetonskej univerzity Peter Singer (nar. 1946). Jeho základnou výzvou je ukončenie „posvätného kultu ľudskej rasy". K tejto myšlienke ho priviedla skúsenosť s nehumánnym zaobchádzaním so zvieratami, masová produkcia zvierat a bezcitné zaobchádzanie s nimi. V kontexte uvedenej problematiky publikoval viaceré články a knihy, medzi ktorými najvýznamnejšie miesto zaujíma monografia Animal Liberation (Oslobodenie zvierat, 1975).1 Na základe tejto inšpirácie vydal o štrnásť rokov neskôr Tom Regan (nar. 1938) podobnú publikáciu s priliehavým názvom The Case for Animal Rights (Dôvody pre práva zvierat).2

Rakúsky filozof, teológ a etik Arno Anzenbacher (nar. 1940) oboch týchto autorov zaraďuje medzi predstaviteľov tzv. relativizovanej etiky a priamo hovorí o tom, ako Singer prideľuje kategórie cítiaceho bytia a osoby jednotlivým druhom. „Na Singerovej pozícii je šokujúce práve to, že tieto kategórie neprideľuje určitým druhom (definovaným substančne alebo druhovo), ale argumentuje prísne aktualisticky. Niektorá bytosť je napríklad osobou vtedy a len vtedy, keď je aktuálne schopná realizovať indikátory bytia osoby. Tak podľa tejto logiky ľudské embryá, novorodenci, ťažko postihnutí a osoby v kóme nie sú žiadne osoby. Naopak, Singer na druhej strane počíta s tým, že niektoré vyššie vyvinuté a zdravé zvieratá (napr. šimpanzy, gorily, veľryby a delfíny) takými osobami sú.

Takáto aktualistická pozícia ale vedie k ďalekosiahlym dôsledkom. Singer napríklad predpokladá, že plody mladšie ako 18 týždňov nemajú vedomie, a preto samy osebe ani žiadnu hodnotu. Je teda možné na nich bez všetkého vykonať potrat. Staršie plody a novorodencov síce chápe ako bytosti s vedomím a cítením, avšak nie ako osoby. Voči nim platia rovnaké práva a povinnosti ako voči vedomým cítiacim neosobným zvieratám. Obzvlášť sporné sú v tejto súvislosti dôsledky, ktoré Singer z tejto koncepcie vyvodzuje pre otázku aktívnej eutanázie".3

 

Kontroverzná „cirkev"


Všeobecná charakteristika snahy o ochranu zvierat však nie je iba záležitosťou akademickej debaty, ale aj aktívnych projektov, ku ktorým môžeme priradiť aj vznik sekty eutanázistov. Zakladateľ, reverend Chris Korda (nar. 1962), si titul reverend zrejme udelil sám, pretože svoju doktrínu chcel postaviť na úroveň učenia náboženských spoločností, ale predovšetkým chcel ukázať, že podobne, ako je možné z náboženských pozícií rozvíjať kult života a jeho ochrany, možno rozvíjať i kult antihumanizmu a boja proti ľudskému životu. Kordov základný slogan hovorí za všetky ďalšie a poukazuje na obludnosť jeho myšlienok. Korda vyzýva: „Zabi sám seba, zachrániš planétu!". Ak však hlbšie uvažujeme nad touto výzvou, je zrejmé, že tu nejde o práva zvierat a takisto nejde o rovnosť živočíšnych druhov, o ktorej sme hovorili v súvislosti so Singerom. Výzva, ktorú Korda tak sugestívne predkladá, je výzvou k nenávisti ľudského druhu, popieraniu dôstojnosti ľudského života a jeho ochrany.

Dôvody, ktoré viedli Kordu k tomuto rozhodnutiu, boli väčšmi reklamné a marketingové ako reálne. Existencia aktivít tejto cirkvi, či lepšie povedané sekty, je totiž úzko prepojená s hudobnou produkciou a tvorbou videí, ktorých úlohou nie je ani tak ponúknuť poslucháčom obsah, ale skôr ich šokovať. Nie je novinkou, že hudobná produkcia šla ruka v ruke s rôznymi satanskými kultovými prejavmi, a tak sa aj v tomto prípade dá hovoriť skôr o tom, že náboženský rozmer tohto hnutia sa väčšmi usiluje o šokovanie čitateľa a diváka s úmyslom dosiahnuť zisk, ako o riešenia problémov človeka skrze dané náboženstvo. Informácie, ktoré sekta rozširuje, totiž nielenže úplne postrádajú úsilie o logickú argumentáciu, ale usilujú sa vyvodiť také závery, ktoré okrem toho, že šokujú, môžu menej kritického čitateľa či pozorovateľa dokonca podnietiť k úvahe, či by to nakoniec predsa len nemohlo byť naozaj tak, ako to sekta tvrdí. O tom, či v nasledujúcich rokoch došlo k rozvoju tohto hnutia, len ťažko možno polemizovať, pretože nie je oficiálne registrované a jeho úspechom paradoxne je, vzhľadom na charakter svojho učenia, práve úbytok členov, nie ich nárast. Stúpenci sekty neorganizujú spoločné aktivity, skôr záujemcom ponúkajú jednoduché návody na to, ako „správne" žiť a ako zachrániť planétu Zem pred ľudskou rasou.

Pokiaľ ide o vnútornú organizáciu, nie je potrebná, pretože tým, že hnutie, ako sme už spomenuli, nie je registrované, ani jeho členovia nie sú reálne registrovaní, a teda nepotrebujú ani vnútornú štruktúru, ktorá by zabezpečovala chod hnutia, prípadne organizovala potrebné činnosti. Vďaka tomu sú zároveň chránení pred obvineniami z neľudskosti, popierania ľudskej dôstojnosti alebo iných ilegálnych aktivít. Osvojujú si iba myšlienky zakladateľa, ktoré si navzájom odovzdávajú a usilujú sa o to, aby oslovili potenciálnych záujemcov, ktorí sa budú riadiť ich radami a odporúčaniami. Jedinými spoločnými akciami sekty sú protestné zhromaždenia, ktoré ale organizujú spolu s inými hnutiami podobného zamerania a ktoré navonok deklaratívne smerujú najmä k výzvam za ochranu planéty a životného prostredia.

 

Piliere učenia


Základným prikázaním Cirkvi eutanázie, ktoré je zároveň i jediným, je zákaz rozmnožovania. Ten platí však iba pre človeka. Ak si uvedomíme súvislosť s poslaním človeka v Biblii, ide o opačný príkaz, respektíve o popretie základného Božieho poslania, ktoré dáva Boh človeku. „Boh ich požehnal a povedal im: »Ploďte sa a množte sa, naplňte zem a podmaňte si ju! Panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad všetkou zverou, čo sa pohybuje na zemi!«." (Gn 1, 28) Zjavne teda ide o odpor voči Bohu a morálnym princípom, ktoré sú definované nielen v kresťanstve, ale aj v iných náboženstvách. Človek sa v rôznych kultúrach považuje za špecifického medzi ostatnými tvormi a vecami, pričom jeho dôstojnosť je vyjadrená tým, že je Božím stvorením, nosí v sebe mravný zákon, pozná dobro a na základe tohto poznania aj koná.4

Širšie rozvinutie základného prikázania sekty však už jasne naznačuje, akou cestou sa má človek dopracovať k záchrane planéty. Spomínaný princíp znie: „Zachráň planétu, zabi seba!". Princíp zabitia sa je vlastne prikázaním, ktoré je ale zámerne formulované tak, aby bolo akceptovateľné v kontexte právneho systému daného štátu. Najjednoduchším spôsobom zabitia sa je totiž použitie eutanázie, ktorá je v niektorých krajinách legálna. Na jednej strane vyznieva paradoxne výzva k samovražde, znie to priam poburujúco, no na druhej strane si musíme uvedomiť, že v niektorých krajinách je niečo také legálne, samozrejme, za určitých okolností a pri splnení zákonom stanovených podmienok.

Výzva na sebazničenie je nielen popretím základného morálneho princípu, ale je zároveň rozvinutím predpokladu, ktorý objavujeme v environmentálnych snahách o záchranu životného prostredia. Úsilie zachrániť planétu, ktoré sa v Cirkvi eutanázie kombinuje s popretím jedinečnosti človeka a jeho dôstojnosti, vedie totiž k výzve na sebazáhubu. Vďaka tejto kombinácii je človek zodpovedný za to, čo sa deje so zvieratami, životným prostredím a inými ľuďmi. Všetko, čo človek urobí, je zlé. Preto jedinou cestou, ako tieto chyby napraviť, je cesta odstránenia človeka zo zemského povrchu. Človek si uzurpoval miesto vládcu sveta a pána zvierat, avšak nedokázal naplniť víziu ich ochrancu. Je v pozícii ich trýzniteľa a tyrana, preto musí odísť. Odchod človeka z planéty je v konečnom dôsledku obrátením procesu stvorenia. Tak, ako bol človek stvorený posledný v poradí, musí prvý odísť, pretože nesplnil svoju úlohu, naopak, spreneveril sa jej. Je potrebné tiež dodať, že ten, kto podľa tejto sekty zabije samého seba, stáva sa automaticky svätý.

Antihumanizmus je v Cirkvi eutanázie okrem základného prikázania založený na štyroch hlavných pilieroch, ktoré dovádzajú prvé prikázanie do krajnosti. Odchod človeka zo scény živočíšnych druhov, ako na to toto kontroverzné prikázanie vyzýva, sa deje skrze ich uskutočňovanie v praxi.5

Prvým pilierom je logicky eutanázia, ktorá je cestou znižovania populácie sveta. Základné dokumenty sekty však vyzývajú nie na pasívnu, ale dokonca i na aktívnu eutanáziu, teda na likvidáciu každého človeka, ktorý prejavuje akékoľvek známky slabosti a neschopnosti, ale i toho, kto sám prejaví záujem zomrieť - aj takému treba pomôcť uskutočniť jeho samovražedný zámer. Cieľom eutanázie teda podľa Cirkvi eutanázie nie je zbaviť človeka bolesti, ale odbremeniť planétu od každého jedinca, ktorý o to stojí. Pomoc človeku a ochrana jeho dôstojnosti je tak obrátená naruby, ľudská dôstojnosť neexistuje, naopak, je to nedôstojné správanie človeka, ktoré sa má potrestať. V kontexte Singerových myšlienok, o ktorých sme už hovorili, musíme ale poznamenať, že Cirkev eutanázie ide za hranice tejto teórie. V Singerovej koncepcii ľudia, ktorí mali určitú úroveň vedomia, majú vlastnú dôstojnosť a právo na ochranu. Eutanázisti však akúkoľvek ľudskú dôstojnosť odmietajú.

Druhým pilierom učenia sekty je potrat a jeho právna ochrana. Podobne, ako sa v kresťanskom svete usilujeme o odmietanie eutanázie a potratov, eutanázisti sa zase snažia o ich obhajobu a dosiahnutie ich úplnej legitímnosti. Nemajú k tomu iné dôvody ako tie, o ktorých sme už hovorili. Ľudský život nemá podľa nich hodnotu, naopak, predstavuje ohrozenie pre planétu a ostatné živočíšne druhy a prírodu. Preto likvidácia ľudského života v ktorejkoľvek jeho fáze je dobrá a správna. Zaujímavý však je na tomto prístupe práve istý legalizmus. Sekta lavíruje na hranici zákona, odporúča iba to, čo je zákonom dovolené. Akoby hovorili, ak je u vás dovolený potrat, tak ho v plnej miere využívajte, ak je u vás dovolená eutanázia, tak ju taktiež hojne praktizujte.

Príkladom sú sami eutanázisti, ktorí naplno využívajú možnosti zákona, a tak vlastne názorne ostatným demonštrujú, ako je možné zneužiť legislatívu v oblasti potratov a eutanázie. Na druhej strane nám ale odhaľujú nebezpečenstvo, ktoré sa pred nami pomaly a skryto otvára. Ak je totiž niečo legálne, okamžite sa to považuje za morálne prijateľné a dobré. Ak sa povolí potrat, potom je už ťažké argumentovať akýmkoľvek spôsobom. Platí buď áno, alebo nie, neplatí možno. Ak pripúšťame alternatívu možno, otvárame cestu takýmto hnutiam, ktoré okamžite reagujú maximalistickým spôsobom. V prípade, že je povolená eutanázia a potrat, potom netreba uvažovať o ich morálnom rozmere, pretože sú zákonom povolené a možno ich využívať. A preto ich podľa eutanázistov treba využívať pre dobro jedinca, ktoré však v ich prípade predstavuje zabitie druhej osoby.

Eutanázia a potrat sa ukazujú ako závažné otázky, ku ktorým sme sa dopracovali vďaka relativizácii morálnych princípov, ktorá je taká typická práve pre postmodernú dobu. Matthew Fforde (nar. 1957) hovorí o tomto procese ako o procese desocializácie, ktorá v učení sekty eutanázistov predstavuje základné východisko.6 Je to práve desocializácia, teda strata prirodzených sociálnych väzieb a vzťahov, ktorá umožňuje, aby sme zabudli na iného človeka. Namiesto toho, aby sme druhému ponúkli pomocnú ruku v podobe starostlivosti a záujmu o jeho problémy, ponúkneme mu eutanáziu ako riešenie všetkých problémov, ktoré sa pred ním objavujú. Človek by mal v spoločnosti nachádzať prirodzené prostredie pre život, také, ktoré je charakteristické vzájomnými vzťahmi založenými na úcte, rešpekte druhého, vzájomnej pomoci a pochopení. Desocializácia ale všetky tieto vzťahy narúša, človek žije v spoločnosti, no zároveň ostáva sám. Žije v spoločnosti bez záujmu iných, bez vzájomnej úcty, bez nádeje na pochopenie svojich problémov a bez nádeje na pomoc od iných. Desocializovaná spoločnosť je preto miestom, kde môžu vyrásť myšlienky odporúčajúce likvidáciu ľudského života.

Tretím pilierom sekty je sodomia. Tento výraz je ale významovo odlišný od toho, ako ho chápeme v európskom kontexte. V americkom význame ide o akékoľvek pohlavné aktivity, ktoré nevedú k splodeniu života. Ide o akúsi antiprokreáciu.7 Dôvod pre tento pilier logicky vyplýva z predchádzajúcich. Rastu ľudskej populácie môžeme zabrániť iba tak, že sa prestaneme rozmnožovať.

Opäť sa tu stretáme s postojom, ktorý sa principiálne stavia proti tomu, čo odporúča Biblia. Človek je povolaný k naplneniu zeme a sexualita je nástroj, ktorý dostal ako prostriedok na plodenie nového života. Eutanázisti však jednoznačne odmietajú uznať, že sexualita je ľuďom daná práve na tento účel. Podľa nich je sexualita iba prostriedkom na uspokojovanie ľudských potrieb, a to akýmkoľvek spôsobom. Preto až príliš ochotne odporúčajú všetky formy sexuality, ktoré nevedú k počatiu a nemajú prokreačný charakter, vrátane sexuálnych deviácií.

Posledným pilierom sekty je kanibalizmus. Je to spôsob, ako využiť ľudské telá na zachovanie planetárnej rovnováhy. Od relatívne „humánnych", keď sa človek po smrti stane potravou pre zvieratá v ZOO, až po radikálne, keď sa stane potravou pre iného človeka. Vzhľadom na naše náboženské a kultúrne tradície však nebudeme ďalej tento princíp rozoberať.

 

Ide skutočne o sektu?


Namieste je otázka, či tieto myšlienky a piliere učenia dovoľujú vôbec hovoriť o sekte. Sekta máva väčšinou uzavretý charakter, na rozdiel od eutanázistov, ktorí ponúkajú svoje členstvo každému, kto prejaví záujem. Dokonca sú ochotní tolerovať aj tých, čo už splodili deti. Na druhej strane ponúka sekta členstvo len určitej skupine, pretože nie každý je ochotný sa stotožniť s myšlienkami kanibalizmu či hodnotami ďalších pilierov, ktoré eutanázisti ponúkajú. Ide nielen o šokovanie, ide o selekciu, o výber ľudí ochotných pristúpiť na tie najzvrátenejšie myšlienky, aké môže človek vo vzťahu k inému človeku vymyslieť. Podobne uvažuje napríklad satanizmus, ktorý tiež obracia hodnoty a kult kresťanstva a civilizovaného sveta naruby, aby ukázal svoje jasné stanovisko k hodnotám, ktoré sú základom našej civilizácie. Exkluzivita sekty sa tak vytvára tým, že pozýva iba zlých, no zároveň môže byť aj nebezpečnou výzvou pre hľadajúcich alebo pre tých, čo sa snažia vyrovnávať s rôznymi problémami vo svojom živote.

U eutanázistov nájdeme len veľmi málo prejavov kultu alebo rituály. I keď každý z pilierov, o ktorých bola reč, predstavuje vlastne kult. Ako sme už povedali, zabitie seba robí v tejto sekte človeka automaticky svätým. Dokonca nájdeme pokus o modlitbu, ktorej autorom je sám zakladateľ Korda. Zaujímavé je, že v úvode svojej modlitby sa prihovára k veľkému duchovi, ktorého prosí o dobrú smrť a odpustenie za to, že sa narodil. Prosí ako ten najmenší a najhorší tvor na zemi.

Hoci rozvíjanie kultu je z hľadiska obradov veľmi slabé až žiadne, tie momenty, ktoré sme odhalili a na ktoré sme poukázali, sú neklamným dôkazom, že ide minimálne o pokus vytvoriť sektu so všetkými k nej patriacimi znakmi. Zakladateľ volí jasnú taktiku, ktorou je prevrátenie kresťanských hodnôt. Svätec v kresťanstve je často martýr, ktorý položí život za vieru alebo preto, aby zachránil ostatných. Nakoniec Ježiš Kristus položil život za všetkých, aby mali večný život. Podľa eutanázistov však máme položiť život za to, aby sme dali priestor ostatným živočíšnym druhom, ktoré svojou existenciou ohrozujeme.

Podobne ako v učení, tak aj vo formovaní vnútornej štruktúry sa eutanázisti inšpirovali kresťanstvom a jeho myšlienkami, avšak obrátili naruby jeho základné princípy. To, čo sa v kresťanstve chápe ako konanie dobra, eutanázisti považujú za konanie zla a naopak.

Ďalším zo všeobecných uznávaných znakov siekt je manipulácia s členmi. Tá sa deje najčastejšie na základe skreslených informácií, ktorými sa členovia zavádzajú a nakoniec manipulujú a presviedčajú o pravdivosti myšlienok sekty. U eutanázistov je takéto zavádzanie očividné. V prvom rade sa tak deje v skrývaní sa za vedecké argumenty. Americká verzia ich internetovej stránky ponúka dokonca počítadlo, na ktorom sa každú sekundu zobrazuje neustále sa zvyšujúci počet obyvateľov zeme. Tento fakt dokáže v človeku vyvolať naozaj záujem o to, čo nakoniec s nami bude. Na vynárajúce sa otázky o tom, ako bude pokračovať vývoj ľudstva, nám okamžite dajú odpoveď v podobe ponúk na postupnú likvidáciu ľudskej rasy. Vyvolanie strachu je prvým krokom k tomu, aby človek začal uvažovať a zároveň hľadal riešenie. A najľahšie je ovplyvniť človeka vtedy, keď má strach. Tu už možno hovoriť o manipulácii.

Často sme svedkami, že sekty sa odvolávajú na koniec sveta, predpovedajú príchod blízkej katastrofy a nie zriedka na základe týchto predpovedí aj vyzývajú na samovraždu. V sekte eutanázistov vidíme podobný scenár, pričom jeho základné kontúry do seba zapadajú. Koniec sa blíži, pretože naša populácia rastie obrovskou rýchlosťou. A paradoxne my sami sme dôvodom, prečo sa tak deje. Ukončenie života nie je voľbou, ktorá naplní očakávania ducha, je to voľba záchrany pre tých, ktorým sme ublížili. Je to záchrana života na zemi. Nie však života človeka. Všetko pre život, ale v akej forme? Nie vo forme ľudského druhu, ale v podobe diverzity živočíšnych druhov. Iste nikto nepochybuje o tom, že zachovanie biodiverzity je nevyhnutné, avšak za cenu toho, že zmizne človek z planéty?

 

Kde hľadať príčiny?


Aké sú dôvody na vznik takéhoto hnutia? Za vznikom každého podobného združenia môžu byť rôzne motívy. Môže to byť napríklad snaha o propagáciu hudobného štýlu alebo úsilie upozorniť na závažné spoločenské problémy, ktoré nás trápia, v tomto prípade devastácia prírody a planéty. No rovnako môže za tým všetkým stáť aj túžba ovládnuť človeka a presadzovať myšlienky popierajúce základné morálne a kultúrne hodnoty.

Prvým a zásadným problémom sa tu ukazuje relativizácia hodnôt v jej plnom rozsahu. Ide o relativizáciu hodnoty človeka a popretie jeho dôstojnosti. Ak postmoderna hovorí o tom, že čokoľvek je možné, tak potom naozaj je možné aj zabitie a kanibalizmus. Táto anomália je reálna len vďaka viere rozumu vo vlastné schopnosti. Od osvietenstva sa rozum staval do pozície toho, kto porazil vieru. Môžeme však považovať za rozum a rozumné to, čo je nasmerované proti človeku? Osvietenstvo chcelo vytvoriť priestor pre ľudský rozum, ktorý prelomí všetky obmedzenia viery a neznalosti. Výsledkom oslobodenia rozumu však je volanie po tom, aby človek zmizol zo zemského povrchu. Autor tak popiera samého seba, rozum prišiel k záveru, že je zbytočný. Tak vyznievajú výzvy eutanázistov aj v kontexte predchádzajúcich riadkov.

Súčasťou relativizácie hodnôt je aj pohľad na ľudskú sexualitu. Podľa eutanázistov je sexualita iba nástrojom na uspokojenie človeka a plodenie nového života je hriech. V prípade, že sa pokúsime pochopiť logiku takéhoto uvažovania, dostávame sa do zásadného rozporu nielen so stvoriteľským zámerom Boha, ale aj do rozporu so základnými princípmi racionálnej etiky. No paradoxne sa dostávame taktiež do rozporu s „teóriou evolúcie", ktorá predpokladá, že najsilnejší zvíťazí v procese transformácie svojich schopností. Tu sa ukazuje slabosť ľudského rozumu. Na jednej strane vytvoril koncepciu o svojej dokonalosti a na druhej strane ju popiera. Na jednej strane ukazuje, aký významný je človek vo svojom bytí a na druhej strane hovorí o jeho nezmyselnosti. Iste je možné namietať, že ide o rôzne obdobia v myslení, že koncepciu, o ktorej hovoríme, vymysleli v Amerike a že osvietenstvo nemožno zamieňať za postmodernu.

Platí však jedno: Ak sa rozum človeka zbaví viery, zbaví sa aj prítomnosti princípu dokonalosti, ktorý sleduje. Inak povedané, odmietne dokonalosť, na ktorú je zameraný svojou podstatou. „Oslobodený" rozum je zmätený a dokáže prijať aj myšlienku vlastného nezmyslu, a teda aj myšlienku svojej zbytočnosti.

Môžeme povedať, že eutanázisti sa nás netýkajú. Ani sme o nich nepočuli a snáď to vôbec nie je ani náboženská organizácia či spoločenstvo. Dokonca ani v USA nezaujímajú pozíciu, ktorá by im priniesla reálny rešpekt. Reakcie na ich činnosť sú sporadické a vychádzajú hlavne z radov ochrancov prírody, ktorí sa snažia plávať na radikálnej vlne. Naša otázka však smeruje k tomu, či dokážeme rozlíšiť medzi argumentmi rozumu a viery v kontexte mediálnej, emotívnej a manipulačnej argumentácie. Hranice rozumu, ako sa ukazuje, sú obmedzené. Rozum nás dokáže doviesť aj k tomu, aby sme iného človeka použili ako prostriedok na dosiahnutie vlastných potrieb, aby sme z neho urobili vec, objekt, ktorý použijeme pri napĺňaní našich zvrátených túžob.

Existencia eutanázistov je pre nás varovaním pred relativizáciou nášho prístupu k hodnote ľudského života a jeho dôstojnosti. Ak začneme uvažovať o pripustení potratov, ak sa otvára v spoločnosti diskusia o zavedení eutanázie, okamžite sa vytvára priestor na špekulácie a spochybnenie dôstojnosti ľudskej bytosti, hodnoty človeka a ľudského života. Dôstojnosť človeka bola základom budovania našej civilizácie a bola nespochybniteľným pilierom, dokonca sa stala základom pre rôzne smery a hnutia, ktoré sa snažili chrániť dôstojnosť a význam človeka a obhajovať jeho slobodu pred obmedzením zo strany moci a autority. Ľudský rozum, ktorý žiadal slobodu pre dosahovanie svojich plánov, však zabudol na človeka v jeho podstate. V mene slobody zabúda na zodpovednosť, v mene rozumnosti zabúda na ľudskosť. Preto dnes, omnoho väčšmi ako v predchádzajúcich obdobiach, je potrebné zaujať jasné stanovisko zo strany veriacich k hodnote a dôstojnosti človeka a jeho života. Pri principiálnych hodnotách nie je možné pripustiť ani minimum relativizácie, ktorá by spochybnila nedotknuteľnosť ľudského života a právo na jeho ochranu.

Generácia, ktorá vyrastá v relativite pravdy, je neistá, pretože nevie, čo je skutočné. A okrem neistoty žije v presvedčení, že s pravdou môže robiť čo chce, že s ňou môže manipulovať podľa svojej ľubovôle. Manipulácia s pravdou však nezostáva iba v akademickej rovine, v podobe teórií a názorov, ale prechádza do reality a praxe, kde sa prejavuje práve vznikom absurdných postojov a hnutí, ktoré bojujú proti samej podstate ľudskosti. Nie je možné takéto aktivity prehliadať a tolerovať, lebo tým nechávame priestor, aby sa tieto absurdnosti stali súčasťou nášho myslenia a kultúry, ako sa to udialo s potratom a postupne sa deje s eutanáziou. Ak umožníme, aby sa pravda stala relatívnou, necháme priestor na vytvorenie kultúry smrti, ktorá predstavuje popretie našich náboženských a kultúrnych hodnôt.

 

Poznámky:

 
1 Singer, P.: Animal Liberation: A New Ethics for our Treatment of Animals. Random House, New York 1975

2 Regan, T.: The Case for Animal Rights. University of California Press 1983

3 Anzenbacher, A.: Úvod do etiky. Zvon, Praha 1994

4 Platí to dokonca aj pre kultúry, ktoré nevychádzajú zo zjaveného náboženstva, prípadne nevyznávajú žiadneho boha. Takým príkladom je budhizmus, ktorý sa dopracúva k základným morálnym princípom, ktoré sú založené na konaní dobra, nenásilí a pomoci druhému človeku.

5 V slovenskom jazyku nemáme žiaden preklad učenia sekty. Základné informácie sme získali z jej internetových stránok. Okrem toho sú informácie dostupné tiež v publikácii Bron, T. (ed.): The Encyclopedia of Religion and Nature. Continuum International 2005, s. 384-385.

6 Fforde, M.: Desocializácia. Kríza postmodernity. Lúč, Bratislava 2010. Autor je kresťanský filozof, ktorý získal viaceré prestížne ocenenia. Jeho základná kritika postmoderny smeruje hlavne k poukázaniu na reálne problémy, akými sú rozklad rodiny, dezorientácia v oblasti sexuality, nárast násilia a nedôvery, ale taktiež nárast psychických problémov, ktoré zažívajú ľudia v dnešnej spoločnosti.

7 Prokreácia (lat.) - plodenie