Boží služobníci


Bohovia stvorili ľudí na to, aby sa o nich starali a slúžili im. Preto ich celý život bol službou bohom - bohoslužbou. Väčšina ľudí slúžila bohom nepriamo, to znamená svojou prácou na poliach, remeselnou výrobou, vykonávaním svojich stavovských povinností a pod. Ale aj Sumeri mali skupinu ľudí, ktorí bohom slúžili priamo, a to boli kňazi.1

Najvýznamnejšou kňazskou osobou bol kráľ, ktorý bol božím vyvoleným, splnomocnencom a zástupcom. V sumerčine bol nazývaný patesi (vikár). Kráľ je na nájdených obrazoch alebo reliéfoch znázorňovaný ako ten, ktorý koná rôzne rituálne obrady. Kráľ obetuje, predkladá bohom jedlo a stojí pred nimi v modlitbových postojoch, je tým, kto vykonáva očistné obrady, napríklad očistu chrámu.2 Ďalšími osobami slúžiacimi priamo bohom boli kňazi. Funkcia kňaza si vyžadovala nadobudnúť určité vzdelanie a telesnú bezchybnosť.3 Neskoršie sa kňazský úrad stal dedičným. Kňazi sa delili na niekoľko skupín. Titul najvyšší kňaz, po sumersky en (pán), sa používal tak na označenie vladára, ako aj veľkňaza. Iné pridané označenie pre najvyššieho kňaza bolo mah (najvyšší). K týmto názvom sa pridával titul lagaru (služobník) a išippu (očisťovateľ).

Dôležitú úlohu mal aj kňaz s titulom urigallu (veľká stráž). Pôvodne bol strážcom chrámu, neskoršie dokonca jeho hlavným predstaveným. Bol to práve urigallu, ktorý riadil očisťovanie chrámu a sám predsedal najvýznamnejším obradom, ktoré sa v ňom konali. Jeho pomocníkmi boli kňazi s označením erib biti (vchádzajúci do domu). Iba oni a veľkňaz mohli vstúpiť do svätyne boha, aby sa postarali o jeho sochu, prinášali mu potravu, dozerali na vonné kadidlo a sprevádzali veľkňaza pri bohoslužbách. Pozornosť si zaslúžia tiež kňazi s označením mašmaš, čo sa dá voľne preložiť ako exorcista. Ich úlohou bolo pomocou magických formúl odvracať všetko zlé a zápasiť s čarodejníkmi, ktorí škodili čiernou mágiou. Pomáhali urigallu pri očisťovaní chrámu. Kňazskú skupinu vytvárali aj kalu (speváci) a naru (hudobníci). Spolupôsobili pri obradoch a sprevádzali ich spevom a hudbou. Pri niektorých obradoch účinkovali aj spevácke zbory.4

V sumerských chrámoch boli tiež rôzne kňažky. Najvyššiu kňažku entu vyberali z kráľovských dcér. Termínom naditu sa označovali chrámové panny, ktoré museli zachovávať pohlavnú zdržanlivosť a nesmeli mať deti z dôvodu ich služby v chráme. Výraz harimati patril naopak kňažkám, ktoré praktizovali kult plodnosti. Hanlivé označenie „posvätné prostitútky," ktoré sa im postupom času prisudzovalo, je spôsobené všeobecným nepochopením úlohy tejto skupiny kňažiek. K chrámovému personálu patrili tiež remeselníci, ktorí pod dohľadom urigallu vyrábali všetko potrebné pre chrámovú bohoslužbu.5

 

Bohoslužobné obrady


Základným bohoslužobným úkonom v chráme bola každodenná starostlivosť o sochu božstva. Na tento cieľ slúžili obety, ktoré sa pokladali za hostiny prichystané kňazom na rituálne čistom mieste podľa predpísaných nariadení. Veľa zachovaných náboženských textov opisuje výpočet obiet prinášaných v chráme. Z nich vieme, že obľúbeným obetným darom bolo mäso, ale tiež chlieb, maslo, ovocie ako ďatle, figy a hrozno, olivy a pod. Z nápojov to bola čistá voda, ale aj mlieko, mušt, pivo a víno. K obetným darom patrili tiež sladkosti. Bohom sa predkladali takisto voňavky a kvety. Obety sa kládli na oltár, ktorý mal podobu stola a boh ich mal skonzumovať mystickým spôsobom. Sumeri poznali rovnako krvavé obety, pri ktorých najčastejšie obetovali ovce, dobytok, hydinu a ryby. Nemohlo byť obetované hocijaké zviera. Každý boh mal svoje obľúbené, ale taktiež nežiaduce zvieratá.6

Dôležitou kultovou činnosťou bolo modlenie. Väčšinou šlo o opakovanie predpísaných textov. Modlitby boli rôzneho druhu. Modlitba sa po sumersky povie pitu upna, v preklade otvorené ruky, čo poukazuje na očakávanie božských darov. Modlitba unninu (zmilovať sa) má zase prosebný charakter. Bola to prosba o dlhý život, potomstvo atď. Modlitba označovaná slovom keribu (dobrorečenie) vystihuje, čím bola pre Sumerov modlitba. Pre modlitbu niš qati (zdvihnuté ruky) je charakteristický modlitbový postoj, pri ktorom boli ruky zdvihnuté do výšky úst. Sumerské modlitby sa vyznačovali značnou dĺžkou a prednášali sa s hudobným sprievodom aj v rôznych telesných postojoch, vrátane vrhnutia na zem.7

Náboženské obrady sa v chrámoch konali každý deň podľa ustáleného poriadku. Sochy bohov sa považovali za ich reprezentantov na zemi, preto ich každý deň umývali a obliekali. K týmto obradom patrilo aj čistenie svätyne, obnova sôch, renovácia chrámu a obrady jeho znovuzasvätenia. Obrady vrcholili počas veľkých sviatkov. Sviatočné dni mali radostný charakter. Iba slávenia za umierajúcich bohov mali smútočný ráz.

Najdôležitejším sviatkom roka bolo slávenie Nového roka, ktorého príchod predstavoval nový začiatok. Oslava sumerského Nového roka Zag mug (prah roka) mala silne politický, ale i náboženský a citový náboj. Bohovia boli oslavovaní, aby obnovili nielen čas, ale aj celý vesmír, ktorý usporiadali a riadili. Sviatok trval niekoľko dní a mal zložitý a pestrý rituál. Na začiatku nového roka Sumeri otvorili chrám a očistili ho na oslavu. Nasledovalo umývanie veľkňaza v rieke Eufrat a jeho predstúpenie pred tvár boha, aby mu predniesol oslavnú modlitbu. Modlitby mali charakter litánií. Zaklínači pokropili chrám vodou, zapálili kadidlo s vonnými bylinkami a brány chrámu pomazali cédrovým olejom. Nosič meča obetoval zviera a s jeho odseknutou hlavou potieral chrám, aby ho očistil. Potom mŕtvolu obťaženú nečistotami svätyne hodili do vody. Klenotníci a rezbári obnovili božské sochy, ktoré boli vyhotovené zo vzácnych drevín a pokryté plátkovým zlatom a drahými kameňmi. Po týchto očistných a obnovných obradoch ostatní kňazi začali prinášať bohom jedlo. Po obede veľkňaz predniesol mýtus o stvorení sveta, čo zvýraznilo kozmologický a univerzálny charakter sviatku. Bol pripravený zlatý baldachýn a boha prosili, aby pri tejto príležitosti pomohol zaklínačom vyhnať z chrámu všetko zlo.

Po tomto obrade uviedli do miestnosti boha samého kráľa. Veľkňaz mu vzal z rúk žezlo aj korunu a nechal ho pokľaknúť. Kráľ urobil vyznanie, že nezhrešil, nezanedbal bohoslužbu, nekonal nečestne a staral sa o mesto. Nato veľkňaz kráľa upokojil, že boh jeho modlitbu vyslyší, upevní jeho kráľovstvo, požehná mu a zničí jeho nepriateľov. Potom veľkňaz vrátil kráľovi jeho insígnie. Obrad pokračoval na chrámovom námestí, kde bola vykopaná jama a obetovaný biely býk. Oslavy sa ukončili zhromaždením božského dvora v podobe svojich sôch a obrazov vo zvláštnej chrámovej sieni pod predsedníctvom najvyššieho boha, keď sa bohovia uzniesli a určili osudy vládcu a všetkého ľudu v nasledujúcom roku. Toto rozhodnutie bolo okamžite zapísané na tabuľku osudu. Záverečná procesia smerovala za hradby mesta do chrámu, ktorý sa nachádzal pri každom meste a volal sa chrám Akítu. Veriaci niesli sochy bohov a ich púť trvala jeden až dva dni a mala sedem zastavení. Keď došli do chrámu Akítu, hlavným bodom programu bolo znázorniť víťazstvo boha nad Tiamatou, dávnou a prvotnou matkou bohov. Po návrate späť sa oslavy Nového roka skončili.8

Tento sviatok sa krútil okolo idey nového začiatku, obnovenia kráľovskej moci a stvorenia sveta a ľudí. Sumeri to všetko chápali ako míňajúce sa a závislé od pôsobenia bohov, ktorí jediní mohli všetko zachrániť pred zánikom a zničením.

Dôležitým bol aj sviatok Hieros gamos - starobylý sviatok siahajúci svojím vznikom do najstarších čias. Šlo tu o spojenie boha a bohyne, ktoré malo zaručiť plodnosť a blahobyt v nasledujúcom období. Toto spojenie božských manželov vykonávali v zastúpení bohov najvyšší vládca a kňažka, s cieľom zaistiť priazeň bohov a prežiť mystické zjednotenie mužského a ženského princípu. Pri svojom posvätnom sobáši prežili hlboké spirituálne zasvätenie a vnímali ho ako ocitnutie sa v božej blízkosti. V rámci osláv sa prednášalo mnoho milostných spevov naplnených citmi a lyrikou, ktoré zaujmú svojou poetikou, jemnosťou a túžbami.

Na druhý deň po posvätnom sobáši Sumeri usporiadali bohatú oslavnú hostinu, ktorá mala obrad potvrdiť a dať sviatku radostný a oslobodzujúci charakter. Bol to totiž sviatok lásky. Slávnosť sa konala krátko po začiatku nového roka. Kráľ v rámci tohto rituálu prechádzal aj procesom očistenia a symbolického znovuzrodenia. Starého kráľa nahradil nový kráľ. Posvätným sobášom si vládca na zemi chcel získať posilnenie svojej moci a neobmedzené postavenie predstaviteľa zeme, aby to mohol využiť pri uskutočnení dobrých opatrení pre dobro svojho ľudu. Trikrát v mesiaci Sumeri slávili nočné sviatky spojené s fázami mesiaca, ktoré sa nazývali eš-eš. Pred trón božstva prinášali obety a konali sa, podobne ako pri slávení Nového roka, taktiež procesie s božskými sochami.9

 

Veštenie


Sumeri boli presvedčení, že ich bohovia môžu aspoň čiastočne uspokojiť ich zvedavosť, lebo ako vládcovia sveta a celého jeho poriadku im môžu niečo odhaliť a oznámiť. Veštenie delili na vnuknuté a deduktívne.

Vnuknuté veštenie nenechávalo priestor pre slobodný zásah človeka. Všetko vychádzalo z iniciatívy bohov. Božstvo si na to vybralo prostredníka, akéhosi tlmočníka. Mohol to byť hocikto - mladý či starý, muž či žena, významný aj obyčajný. Posolstvo mu boh odovzdal priamo, najčastejšie v spánku, vo videní alebo vnuknutí. Posolstvo mohlo byť jasné, ale aj vyjadrené zahmlene, pričom si vyžadovalo vysvetlenie odborníkov. Pohľady do budúcnosti sa sústreďovali predovšetkým na osobu vládcu, a tým i na záujmy celej zeme. V zákulisí týchto zjavení mohli byť kňazi, ktorí mali záujem ovplyvniť správanie panovníka. V mene božích záujmov hovoril prorok, ktorý takto žiadal opravu mesta, chrámu, paláca. V prípade neuposlúchnutia zjavenia kňazi predpovedali tresty. Za vnuknutým veštením sa skrývala zložitá hra zásahov do výkonu moci, za ktorou v pozadí stála úzka skupina osôb.

Deduktívne veštenie bolo čosi výnimočné. Budúci osud nebol vyslovený božími ústami ako v prípade vnuknutého veštenia, ale bohovia ako stvoritelia všetkých vecí ho svojím spôsobom predurčili a zvláštnym spôsobom vtelili do nejakého netypického alebo neobvyklého javu, kde ho mohol každý objaviť. Vo svojej predstavivosti si Sumeri vykresľovali, že bohovia chceli každú zvláštnosť a podivnosť preto, aby sa stala hlásateľkou určitej budúcnosti. Vznik takejto predstavy sa spájal aj so vznikom písma. Tak ako pisár píše a jeho zápis treba vedieť čítať, tak aj bohovia „zapisovali" všetko na zemi.

Usporiadanie hviezd na oblohe Sumeri vnímali ako útvary plné významu. Vo vnútornostiach obetovaného zvieraťa videli také usporiadanie, aby sa z nej dala vyčítať odpoveď. Panovala predstava, že bohovia veci zapisujú a ako všetci pri písaní zapisujú do nich aj posolstvo. Stačí stvorené veci čítať, skúmať, premýšľať o nich, aby sa rozlúštili, podobne ako klinopisná tabuľka. Budúcnosť tak nebola ohlasovaná bohmi, ale bohovia zaznamenali budúcnosť do vecí, ktoré sami stvorili a ľuďom stačilo, aby si ich prečítali či rozlúštili. Samozrejme, že v realite to nebolo také jednoduché. Bolo potrebné mať určité vedomosti a skúsenosti, urobiť „výpočty", aby sa zohľadnili všetky údaje, a tak sa došlo k poznaniu daného posolstva. Odhalená budúcnosť však nebola absolútnou budúcnosťou, ktorá nevyhnutne nastane. Božské rozhodnutia získané deduktívnym veštením sa mohli podobne ako výnosy panovníka a rozsudky sudcu odvolať a zmeniť. Deduktívne veštenie bolo vedou, ale súčasne i náboženskou praxou, pretože všetko sa v ňom krútilo okolo bohov zodpovedných za všetko dianie.10

 

Mágia a exorcizmus


Sumeri vytvorili mágiu a exorcizmus ako prostriedok v snahe nájsť odpoveď na otázku pôvodu zla. V najstaršom výklade zla Sumeri neobviňovali za nepríjemné a kruté udalosti života bohov, ale ich pripisovali nejasným bytostiam, ktoré boli ľuďom nadradené, ale bohom podriadené. Tieto bytosti vo svojej zlej a nevraživej prirodzenosti napádali ľudí a spôsobovali im zlá, ktoré ľudí otravovali. Boli vymyslené tak, aby každá z nich vysvetľovala nejaké zvláštne zlo. Pre tieto bytosti Sumeri nepoznali všeobecný pojem typu démon či diabol. Mali len jednotlivé označenie tajomných a škodlivých bytostí. Horúčka bola spôsobená Horúčkou, všetko zlo urobil Všetko zlo. Zlovestný zástup bytostí svojvoľne spôsoboval zlo bez podnetu zo strany ľudí. Takéto bolo magické vysvetlenie zla.

Iným výkladom pôvodu zla je neskoršia verzia, ktorú si Sumeri vymysleli a ktorá pre objasnenie všetkého, čo sa na zemi deje, nepozná inú odpoveď ako božskú moc a božský zásah. Museli sa pred nimi skloniť a podriadiť sa im aj tí najsilnejší démoni. Ľudské nešťastia a bolesti sa i naďalej pripisovali mnohým silám zla. Ale tieto už nemohli takto konať bez príkazov bohov, lebo démoni sa premenili už len na vykonávateľov božej vôle.

Ako mohlo dôjsť k tomu, že bohom, ktorí boli spravodliví a dokonalí, začali Sumeri pripisovať takéto vlastnosti? Dôvod zla totiž začali hľadať v človekovi. Bohovia, ktorí vyhlasovali príkazy a zákazy, riadili celý spoločenský i osobný život. Zanedbávanie ich plnenia z akéhokoľvek dôvodu, vedome, nechcene, vo vážnych i nepatrných veciach, znamenalo zanedbávanie ich božského pôvodu a pohŕdanie ním, vzburu proti nim a ich autorite, teda nejaké hriešne konanie. Pojem hriechu sa objavuje v modlitbách spolu s neposlušnosťou voči božej vôli. Zároveň sa vynára aj hnev bohov. Priznaním vín a vyjadrením ľútosti sa mal utíšiť hnev bohov. Hriech sa tak stal primárnym dôvodom zla a utrpenia. Aby bohovia hriešnika náležite potrestali, poverili démonov a sily zla, aby spôsobili vinníkovi nešťastie. Takéto riešenie sa všeobecne prijímalo a predstavovalo exorcistickú sústavu na riešenie problému zla.

Avšak nie všetkých uspokojovalo toto vysvetlenie. V dôsledku uvažovania, keď si človek nevedel spomenúť na žiadny vedome spáchaný hriech, vznikal v ňom pocit krivdy zo strany bohov, lebo sa stretal so skutočnými ničomníkmi, ktorým sa darilo, mali sa dobre a žili v blahobyte. Jedna zachovaná modlitba predstavuje človeka, ktorý stojí tvárou v tvár pred svojím bohom a je presvedčený, že bol spravodlivý a poctivý. Sťažuje sa svojmu bohu, že ho odsúdili k ťažkým trestom. Žiada milosť a obnovu svojho strateného šťastia. Bohovia ho vypočuli, zbavili ho bied a vrátili mu jeho šťastný život.

Pri zdôvodnení utrpenia a zla dôležitejšia ako hriech bola vôľa bohov, ktorí mali posledné slovo. Sumeri nepopierali skutočnosť hriechu, ale odporúčali životný postoj odovzdanosti, fatalizmu a trpezlivosti. Božie rozhodnutia bolo treba s pokorou prijať, nech boli akékoľvek, v nádeji, že božia zhovievavosť a dobrota zvíťazia, aspoň v prípade tých, ktorí nezhrešili. V tomto sa ukázala náboženská inovácia.

Liečiť zlo sa dalo buď magicky, alebo exorcizmom. Pomocou mágie sa Sumeri chceli zmocniť zlých síl a donútiť ich, aby neškodili. Vytvorili si svoju sústavu obrany proti zlu. Pozostávala z formúl, postupov a rituálov usporiadaných tak, aby prostredníctvom nich odstránili nešťastia zo života človeka. V ústnych rituáloch šlo zase o zaklínania. Boli to krátke príkazy vyslané na adresu škodlivých síl typu „zaklínam ťa, buď prekliaty" a podobne. Manuálny rituál spočíval v jednoduchom dotyku postihnutej veci alebo človeka, či len v samotnom pohľade, čo malo zrušiť zlé účinky. Exorcistická liečba zla bola založená na presvedčení, že bohovia môžu dať zlým silám príkaz, aby odstránili zlo, ktoré spôsobili na rozkaz bohov. Exorcizmus sa zameriaval na človeka, na jeho ľútosť, ktorú musel pred bohmi prejaviť, a zároveň na ochote božej vôle zahladiť urážku, ktorej sa im dostalo. Už nešlo o zaklínania, ktorými by sa donútili démoni ustúpiť aj s ich zlými účinkami. Šlo už o dosiahnutie zásahu bohov, aby oni vydali zlým silám príkaz skončiť s trestom.

V magickom systéme sa bohovia neobjavovali. V exorcistickom systéme majú prvé miesto a všetko sa na nich sústreďuje. Exorcistická sústava vytvorila množstvo rôznych postupov a úkonov, ktoré mali potlačiť všetky zlá, ktoré mohli doľahnúť na ľudí ako dôsledok pôsobenia démonov a zlých síl. Vytvorila sa akási exorcistická medicína. Na konanie exorcizmov sa nepoužíval chrám ani žiadne posvätné miesto vyhradené božskému kultu. Exorcista si sám, skôr ako začal vykonávať svoje obrady, vytvoril očistené miesto chránené pred nepriaznivými silami. Spravidla boli takýmto miestom brehy riek alebo miesto v stepi, v noci pod hviezdnou oblohou, ale mohlo byť aj v dome chorého človeka. Čas konania obradov závisel od naliehavosti pomoci. Mohol byť zložito vypočítavaný astrologickými a chromantickými cestami. Takto sa mal stanoviť najpriaznivejší okamih pre šťastný výsledok exorcizmu. Samozrejme, úspech nebol nikdy zaručený. Exorcizmus praktizovali profesionálni exorcisti patriaci k najdôležitejším členom kňazstva v kultových záležitostiach.

Sumerská civilizácia vplývala na celý svoj okolitý svet, lebo sa dostala do obchodných, vojenských a politických vzťahov so štátmi a s kultúrami v jej okolí. I veľké otázky o zmysle a pôvode sveta, ktorý ich obklopoval, či o zmysle a pôvode človeka sa stali predmetom vplyvu Sumerov na bezprostredných susedov i na tých, ktorí prišli po nich. Po Sumeroch prišli do Mezopotámie Akadi. Od Sumerov prebrali veľa, vrátane mnohých náboženských predstáv, ktoré sa vo veľkej miere transformovali do ich náboženského zmýšľania a v ktorých akoby naďalej žili. Tak bolo následne aj s Asýrskou a Babylonskou ríšou. Aj Asýrčania a Babylončania si ponechali mnohé z náboženského systému a správania Sumerov. Kontakt Izraelitov s Mezopotámiou počas veľkých zajatí spôsobil, že sumerský vplyv môžeme vidieť tiež na knihe kníh, Biblii. Bolo by určite zaujímavé urobiť samostatnú štúdiu, ktorá by sa zaoberala porovnaním sumerských mýtov a biblických príbehov.

 

Poznámky:

 
1 Heller, J.: Starověká náboženství. Verbum, Neratovice 2010, s. 179-180

2 Tamže, s. 180-181

3 Prozaickým dôvodom pre takúto požiadavku bolo, aby sa páčil bohom.

4 Gwendolyn, L.: A Dictionary of Ancient Near Eastern Mythology. Routledge, London 1991, s. 165-167

5 McIntosh, J.: Ancient Mesopotamia: New Perspectives. ABC-CLIO, Santa Barbara, Calif 2005, s. 322

6 Eliade, M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí I. Agora, Bratislava 1995, s. 70

7 Bottéro, J.: Nejstarší náboženství Mezopotámie. Academia, Praha 2005, s. 176-182

8 Tamže, s. 194-200

9 Tamže, s. 189-193

10 Klíma, J.: Lidé Mezopotámie. Orbis, Praha 1976, s. 187-189