Vznik náboženskej sekty mandejcov spadá do predkresťanského
obdobia, pričom jej príslušníci žijú dodnes v južnej časti Iraku
a juhozápadnej časti Iránu pri spoločnom ústí riek Eufrat a Tigris.
Často ich nazývajú aj kresťanmi svätého Jána, ktorý sa tu považuje za významnú
osobnosť. Teológia mandejcov je svojím obsahom a interpretáciou gnostická
(gr. gnósis - poznanie). Ich texty sú preto dôležitým prameňom pre štúdium
gnosticizmu, historicko-náboženského fenoménu rôznorodých a mnohotvárnych
filozoficko-náboženských smerov a názorov, ktoré sa týkajú spásy človeka
a ktorých vznik možno s najväčšou pravdepodobnosťou geograficky
lokalizovať do oblasti Sýrie a Palestíny, a to súčasne so vznikom
kresťanstva.
Je ťažké rekonštruovať pôvod tejto nábožensko-etnickej
skupiny, lebo je tu viacero nejasností. Mandejské náboženstvo s najväčšou
pravdepodobnosťou tvorí už predkresťanský stupeň a možno ho datovať do
prvého storočia. Toto náboženské spoločenstvo sa postupne sformovalo
z apokalypticky orientovaných skupín, ktoré na počiatku nášho letopočtu
pôsobili v povodí rieky Jordán v Palestíne, očakávali blízky koniec
sveta a nástup nového veku. Samých seba mandejci pokladali za zárodok
nového Božieho ľudu Izraela a pokúšali sa o reformu židovského
náboženstva. Z hľadiska významu osoby Jána Krstiteľa a miesta, ktoré
mu prináleží v náboženskom systéme tejto skupiny, možno usudzovať, že to
mohol byť práve Ján Krstiteľ, ktorý ju založil, prípadne môže ísť
o nasledovníkov židovskej krstiteľskej skupiny, ku ktorej patril aj Ján
Krstiteľ.
V tejto súvislosti sa objavujú dohady, že predchodcami
mandejcov sú eséni. V každom prípade má toto spoločenstvo židovský pôvod.
Jeden z mandejských textov opisuje odchod skupiny nazorejcov z územia
dnešného Jordánu do Mezopotámie, a to v období židovskej vojny proti
Rimanom (66 - 73). Názvom nazorejci (z hebr. nocer - ten, kto stráži) sa
označovali aj mandejci, lebo sa pokladali za strážcov ezoterického,
zvláštneho zjavenia. V dôsledku hrozby židovskej vojny sa presunuli
z Palestíny cez Sýriu do Mezopotámie, kde sa pravdepodobne oboznámili
s gnózou. Postupne tu získali silné postavenie, o ktoré prišli až po
nástupe a vzostupe dynastie Sásanovcov (224 - 651). Mandejci udržiavali
kontakty aj s Mánim (216 - 276), zakladateľom manicheizmu, ktorý bol
nepriamym pokračovateľom gnosticizmu v 4. storočí.
Centrálne miesto v učení a vierouke mandejcov
patrí istej forme zádušného rituálu, pri ktorom sa pripomína postupný vzostup
a očisťovanie duše zomrelého ako dlhej, ľudskou mierou nezmerateľnej
cesty, na ktorej konci je súd, kde obstojí jeden z tisíca. Duša je
oslobodená z tela na tretí deň po smrti. Keďže človek je stvorený silami
temnoty, jeho smrť je preto dňom vykúpenia. Tradičné mandejské hroby nie sú
označené, lebo to, čo je mŕtve, je len „tmavé telo".
Základom takejto interpretácie ľudského života a smrti
je radikálny dualizmus charakteristický pre všetky gnostické myšlienkové
systémy. Podľa mandejcov je vesmír vytvorený dvoma silami - svetom svetla
a svetom temnoty. Svet svetla je situovaný na sever a svet temnoty na
juh. Medzi nimi vládne nepriateľstvo a stvorenie sveta je výsledkom ich
vzájomného boja. Sám človek je stvorený silami temnoty, má však v sebe
„skrytého Adama", dušu, ktorej pôvod je vo svete svetla. Kto obstojí na dlhej a
ťažkej posmrtnej ceste očisťovania duše, priblíži sa najvyššiemu bohu - Veľkému
životu alebo Veľkému Duchu. Poslom z božského sveta, ktorý umožňuje
prebudenie a vzostup duší, je Mandá d‘chaijé, čo je východoaramejský výraz
pre poznanie života. Ďalším takýmto poslom je Žiariaci Ábel a tiež Ján
Krstiteľ.
Druhou základnou sviatosťou bohoslužobného života mandejcov
je krst, ktorého súčasťou je jedenie chleba a pitie vody na spôsob
kresťanskej Eucharistie. Mandejský svätostánok (mandi) tvorí jednoduchá malá
budova so zvažujúcou sa strechou. Pred ním sa nachádza vodná nádrž, respektíve
bazén spojený s blízkou riekou, ktorú mandejci nazývajú Jordán
a slúži na vykonávanie krstu. Celý priestor je obohnaný vysokým plotom
a múrom. Krsty sa konajú v nedeľu a každý veriaci tento akt
absolvuje niekoľkokrát do roka. Dnes sú tieto zvyky prispôsobené moslimským
tradíciám.
V období nástupu a expanzie islamu boli mandejci
nútení svoje pôvodne ústne tradované učenie zapísať, aby sa tak zaradili medzi
tzv. náboženstvá knihy, ktoré islam rešpektoval. Týmto spôsobom sa posilnil
vývoj tejto sekty od spoločenstva spojeného pôvodne iba povahou náboženského
života k organizovanej skupine navonok pripomínajúcej cirkev. Hlavnou náboženskou
knihou mandejcov je Ginzá (Poklad). Obsahuje mytologické, teologické, morálne
a naratívne traktáty a tiež hymny, ktoré sa používajú pri už
spomínaných pohrebných pobožnostiach. Ďalšími hlavnými knihami sú Jánove knihy
(Jána Krstiteľa) a Liturgia. Tieto spisy sú napísané východnou aramejčinou
v súčasnosti nazývanou mandejčina. Ich obsah je rôzny. Mnohé zahŕňajú
magické texty a exorcizmy, ale aj etické usmernenia. Etika mandejcov sa
neodlišuje príliš od židovskej a jednotlivé etické zákony sa vzťahujú na
všetkých členov komunity; na mužov i na ženy, na vedúcich predstaviteľov,
ako aj radových stúpencov. Monogamia, stravovacie predpisy a almužny, to
všetko patrí medzi hlavné cnosti a dobré skutky mandejského spoločenstva.
Mandejské texty možno v súčasnosti študovať z nových kritických
vydaní, ktoré pripravil Rudolf Macúch, bádateľ a orientalista slovenského
pôvodu.
Aj keď sú mandejci jedinou gnostickou sektou, ktorá
pretrvala od staroveku až podnes, ich náboženská tradícia a jej teologická
interpretácia sú v súčasnosti vážne ohrozené. Ťažkosti spôsobuje najmä
získavanie nových kňazov. Tých je nedostatok, a preto ostávajú viaceré
kňazské miesta neobsadené. Pokiaľ ide o laikov, tí sú často vysoko
vzdelaní, avšak ich znalosť starobylého jazyka, ako aj vlastnej formy
písania v tomto jazyku je nízka. Táto skutočnosť a tiež všadeprítomný
vplyv života modernej spoločnosti sa prejavuje v stále zriedkavejšej
účasti laikov na náboženských rituáloch a obradoch spoločenstva. Aj
napriek týmto negatívam mandejské spoločenstvo charakterizuje silné puto
a hrdosť na duchovné dedičstvo predkov, čoho výstižným príkladom je
zdôrazňovanie starobylosti svojej náboženskej tradície, ktorá je podľa ich
názoru staršia ako súčasný judaizmus, kresťanstvo či islam.
Aj keď mandejci vyšli zo židovského prostredia, neostali izolovanou
židovskou ani ranokresťanskou sektou. Od týchto dvoch náboženstiev sa už
v samých počiatkoch zásadne odlíšili tým, že odmietli koncepciu Boha,
ktorý je Stvoriteľ aj Vykupiteľ. Svoje základné postoje a vieroučné prvky
prevzali z gnosticizmu. Ich spoločenstvo však napriek tomu stále ostáva
výstižným príkladom postupného vývoja a profilácie rôznorodých
náboženských skupín v helenistickom prostredí súdobého grécko-rímskeho
sveta.
míľniky dvoch tisícročí
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (6)
FRANTIŠEK ÁBEL
Súvisiace články:
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (1)Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (2)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (3)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (4)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (5)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (7)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (8)