Sú mnohé otázky, na ktoré sa len ťažko hľadá odpoveď. Každý racionálny pokus zodpovedať ich akosi pokrivkáva. Medzi takéto otázky nepochybne patria i tie, ktoré pátrajú po pôvode zla a ľudského utrpenia. Prečo človek trpí, prečo vo svete zúria vojny, prečo...? Hinduisti a dnes už i mnohí tzv. moderní „kresťania" či stúpenci početných smerov new age poznajú na prvý pohľad veľmi logické zdôvodnenie - karmický zákon. Biblicky povedané, čo človek zaseje, bude i žať. Každé zlo je pre týchto ľudí následok predchádzajúceho nesprávneho konania a všetko, čo sa nám v živote stáva, deje sa výhradne ako dôsledok našich činov z minulosti. Ale ako sa na zlo pozeráme my, ktorí v karmu a reinkarnáciu neveríme? Ak neprijmeme takýto pragmatický argument, čím zdôvodníme prítomné zlo a ľudskú zlobu? Nie je lepšie, aby sa ľudia navzájom milovali, aby spolupracovali, jeden druhého si vážili a priali si iba to najlepšie? Aká sila nás núti k opaku: nenávisti, sebectvu, závisti? Všetci chápeme, že svet bez vojen by bol krajší - prečo potom ale ustavične pretrvávajú?

Narážam na fakt, že aj v dnešných časoch sa čoraz intenzívnejšie vraví o hroziacom celosvetovom konflikte. Zarážajúce na tom ale je, že na oboch znepriatelených stranách tentoraz stoja krajiny, ktoré sa hlásia ku kresťanstvu. Alebo že by to už dávno neplatilo? Aké hodnoty skutočne vyznávame? Sme spoločenstvom ducha, alebo hmoty? A ak sme konzumnou spoločnosťou, ide len o materiálny konzum, alebo už aj o ten duchovný? Duchovné, či presnejšie povedané pseudoduchovné smery sa množia závratnou rýchlosťou a pomaly to vyzerá, ako keby už každý z nás mal svoju vlastnú vieru. Podobne, ako keď stavitelia Babylonskej veže hovorili každý iným jazykom. Náboženské presvedčenie a vzťah k Bohu je pre mnohých Európanov už dávnejšie tabu, o ktorom sa na verejnosti nepatrí rozprávať. Je to niečo intímne, privátne. Takáto viera však neslúži na spoločné duchovné obohacovanie a spásu, ale iba na uspokojenie našich vnútorných predstáv a „duchovných" potrieb, ktoré si často úzkostlivo strážime a na ktoré pred ostatnými nedáme dopustiť.

Ale sú i takí, a nie je ich málo, ktorí naopak nemajú svoj názor. Prežívanie vzťahu k Bohu zamenili za bezstarostné anonymné členstvo v cirkvi. Dodržiavajú síce cirkevné nariadenia a Desatoro, ale akosi duchovne odumreli. Iní sú zase ovládaní vodcom sekty, ktorého vo všetkom fanaticky nasledujú. A tak neviem, čo je horšie: privátna viera, často špekulatívna a pohlcujúca rôznorodé, aj protichodné elementy, viera zmanipulovaná samozvanou autoritou, a či viera vlažná. Ak chceme v budúcnosti čeliť akémukoľvek zlu, mala by byť naša viera predsa len o čosi iná.