Stačí pripomenúť predpovede Rímskeho klubu, akéhosi „think
tanku" založeného roku 1968, ktorý zhromažďoval intelektuálnu elitu vtedajšieho
sveta a ktorý získal celosvetovú pozornosť v roku 1972 svojou správou
Hranice rastu. Táto správa upozorňovala, že treba zastaviť hospodársky rast,
pretože svet stojí pred zničujúcimi hladomormi a vyčerpaním ropy
a všetkých prírodných zdrojov do dvadsiatich rokov. Keď prešlo 20 rokov
a prírodné zdroje sa nevyčerpali, úľava sa nedostavila. Objavili sa ďalšie
hrozby. Priebežne každú zimu sa vyskytujúce epidémie vtáčích, prasacích
a iných chrípok, potom náznaky obrátenia Golfského prúdu a nástup
novej doby ľadovej či nebezpečenstvo pádu asteroidov a zničenie ľudstva
podľa vzoru dávnych dinosaurov. S globálnou apokalypsou potom prišla
teória o Zemi ako „ohnivej peci". Spočiatku v dôsledku ozónových dier
nad Antarktídou spôsobených používaním freónov, potom ako dôsledok spaľovania
uhlia s nárastom hladiny kysličníka uhličitého v ovzduší či chovu
dobytka produkujúceho vo svojich črevách metán. V každom prípade
s následným globálnym prehriatím Zeme, rozpúšťaním ľadovcov
a zaplavením kontinentov stúpajúcou hladinou morskej vody.
História ukazuje, že pod vplyvom vybičovaných emócií môžu
ľudia robiť veci, ktoré by inak nerobili: opúšťať svoje zamestnania
a rozdávať majetky, nechávať pustnúť svoje polia a domy, prestávať sa
starať o svoje neduhy, postupujúcu starobu i sociálne zabezpečenie (to
skôr v predchádzajúcich obdobiach). Môžu však budovať aj betónové bunkre,
vyhadzovať neuveriteľné množstvo peňazí za najrôznejšie životné
a záchranné alternatívy, podliehať depresiám a môžu páchať vraždy
i samovraždy (to bohužiaľ občas aj v dnešných časoch).1
Ak sa objaví otázka, prečo ľudia takto konajú, odpoveď nie
je zložitá - robia to pod vplyvom strachu. Aj laikovi je úplne jasné, že
vyvolávanie strachu je jeden z najmocnejších spôsobov, ako ovplyvňovať
správanie jednotlivcov i celých más. Ale aj z psychologického
hľadiska je situácia prehľadná a opakovane empiricky dokázateľná. Ľudia sa
vždy správajú tak, aby zmenšili svoju negatívnu emočnú bilanciu a konajú tak,
aby nepodliehali depresiám, zlobám, úzkostiam či zúfalstvu. A keď
v nich niekto alebo niečo úzkosť a zúfalstvo vyvoláva, chcú sa
negatívnych emócií čo najrýchlejšie zbaviť. Radi prijímajú pomoc, ktorá sa im
ponúka, aj keby ich to niekedy malo stáť veľké obety. Pomoc prijímajú dokonca
aj od tých, ktorí v nich predtým úzkosť a zúfalstvo vyvolali. Len
nech to pomôže a prežívanie strachov a depresií sa podarí zmierniť.
Záhadnejšia je otázka, čo sa stane s ľuďmi a ich
psychikou, ak sa očakávané a strach budiace proroctvo nenaplní. Laici by
asi predpokladali, že hnutia vychádzajúce z nesplnených apokalyptických
očakávaní sa v takejto situácii rozpadnú. Ich učenie sa rozsype
a ľudia s veľkou úľavou prijmú skutočnosť, že očakávané hrôzy sa
nesplnili. Tak by to predpokladala logika veci. Skutočnosť však býva prekvapivo
odlišná.
Babylončania, Daniel a lietajúce taniere
O konaní ľudí v situácii konfrontácie ilúzií
a pravdy nás na rozličných miestach poučuje aj Biblia.
V starozákonných Prídavkoch k Danielovi sa napríklad opisuje udalosť,
keď kňazi Baalovho kultu v Babylone najcynickejším spôsobom podvádzali
kráľa, kniežatá i všetkých obyvateľov mesta. V noci tajne pojedali
obetné potraviny prinesené do Baalovho chrámu, aby na druhý deň vyhlasovali, že
to bol Baal sám, kto obetný dar zjedol. Aby preukázal ich podvod, dal prorok
Daniel rozsypať po podlahe chrámu prach z popola, v ktorom sa
zachytia odtlačky ľudských šľapají. Keď na druhý deň ráno boli zapečatené dvere
chrámu otvorené, obetné dary na Baalovom oltári boli zjedené, okolo oltára sa
ale nachádzali stupaje nôh Baalových kňazov; bolo tak pred očami nielen kráľa,
ba aj všetkého ľudu nepochybne preukázané, že obyvatelia Babylona boli
podvodnými kňazmi úplne bohapusto a cynicky podvádzaní.
Tým sa ale biblický príbeh nekončí. Asi by sme očakávali, že
keď sa všetko prevalilo, v Babylončanoch vzkypel hnev na podvodných
kňazov. Od ich kultu odpadli a kňazov potrestali. To by sa dalo očakávať
z logiky veci. Lenže príbeh, ako ho opisuje Biblia, sa vyvíja úplne inak:
Áno, Babylončanov pochytila zlosť. No nie na kňazov - podvodníkov, ale na
Daniela, ktorý klamstvo Baalových kňazov odhalil. To môže byť zarážajúce, aj
keď pri hlbšom zamyslení sa ukazuje, že vysvetlenie nie je nijako
nepochopiteľné: Babylončania sú ľudia, ktorým sa rúca svet, keď sa im rúca
istota. Istota je im zjavne viac než pravda, aj keby to bola „istota" iluzórna.
V tektonike príbehu, ako ho vykresľuje Biblia, sa Babylončania
a Baalovi kňazi zriedkavo dopĺňajú - kňazi „radi" klamú
a Babylončania sú „radi" klamaní. Babylončania by si to nepriznali, ale
fakticky je pre nich predstava, že by zavrhli baalovský kult a od základu
premenili svoje náboženské presvedčenie, taká zúzkostňujúca, že radšej
zatvárajú oči pred evidentnými skutočnosťami. Než prijať pravdu, radšej zabiť
Daniela, ktorý im tú pravdu zjavuje.2
Teraz urobme strih a prenesme sa cez priepasť
dvetisícpäťsto rokov. Krátko po 2. svetovej vojne bola opísaná zaujímavá
paralela biblického príbehu v reálnom toku dejín. V Chicagu
v Spojených štátoch amerických vystúpila vtedy teozofka a dianetická
„clearka" Dorothy Martinová (1900 - 1992), ktorá začala hlásať, že ju
kontaktovali mimozemšťania a oznámili jej blížiaci sa koniec sveta.3 Mimozemská bytosť, ktorá ju varovala prostredníctvom automatického písania,
bola bytosť menom Sananda.4 Martinová dokonca určila koniec sveta na
21. decembra 1954, keď malo dôjsť ku kataklizmatickej záplave, ktorá mala
zničiť celé Spojené štáty. Zachránení mali byť iba najbližší Martinovej oddaní.
Vodkyňa predpovedala pristátie lietajúceho taniera z planéty Clarion, ktorý ju
a jej nasledovníkov mal odtransportovať do vzdialených oblastí vesmíru
a tým ich zachrániť pred záhubou.
Dorothy Martinová svoje proroctvo netajila a reakcie na
seba nenechali dlho čakať. Miestne médiá sa Martinovej a jej žiakom
viac-menej vysmievali, avšak tím sociológov z University of Minnesota sa
rozhodol celú udalosť zmapovať a podrobiť sociologickému skúmaniu. Pod
falošnou zámienkou vyslal niekoľko absolventov, aby sa pripojili k okruhu
osôb okolo líderky. Ich úlohou bolo predovšetkým zistiť, čo sa bude diať a ako
sa bude celé hnutie vyvíjať, až dôjde k očakávanému nesplneniu jej
proroctva.
Výsledkom skúmania bol podrobný psychologický obraz
udalostí. Keď sa blížil predpovedaný dátum, horúčkovité očakávania, samozrejme,
kulminovali. Martinovej žiaci postupne opúšťali svoje zamestnania, predávali
domy, intenzívne sa modlili a priamo v deň predpovedanej katastrofy
sa zhromaždili na záhrade vily, kde Martinová v tom čase žila.
S úzkosťou sledovali oblohu, či očakávaný lietajúci tanier z planéty
Clarion stihne včas pristáť, aby ich zachránil pred blížiacou sa katastrofou.
Ako čas plynul a úzkosť narastala, začali odhadzovať každý kúsok kovu
(vrátane zipsov a sponiek od podprseniek), aby lietajúci tanier mohol
bezpečne pristáť, pretože sa rozšírila správa, že prítomnosť akéhokoľvek kovu by
jeho pristátie mohla ohroziť.5 Nič sa ale nestalo. Lietajúce taniere
sa neobjavili, koniec sveta neprišiel a členovia sekty museli čeliť
totálnemu zrúteniu svojho doktrinálneho systému. Niektorí išli spať, iní
plakali a ďalší civeli do prázdna. Ale len čo uplynula noc, Dorothy Martinová
predstúpila pred zhromaždených novinárov a televízne kamery a bez
hanby oznámila: Jej proroctvo bolo pravdivé! Svet bol zachránený
v dôsledku intenzívnych modlitieb jej nasledovníkov. Pretože „malá skupina,
ktorá po celú noc bdela, rozšírila toľko svetla, že Boh ušetril svet pred
zničením".6
Reakcia Dorothy Martinovej bola prekvapujúca, ale nie
šokujúca. Šokujúce bolo, ako zrútenie svojej viery a následné
„vysvetlenie", ktoré dostali, prijali jej žiaci a nasledovníci. Niektorí
odpadli od svojho doterajšieho presvedčenia a Martinovej sa vysmiali. Ale
to boli najmä tí z jej okolia, ktorých viera nebola príliš silná ani pred
nesplneným proroctvom. Väčšina členov sekty však nebola vo svojej viere
v Martinovú nijako otrasená. Ba naopak - veľká časť z nich svoju
vieru posilnila! Vedúci výskumného sociologického tímu Leon Festinger7 bol najmä prekvapený, ako po nesplnení proroctva dramatickým vzostupom vzrástla
verejná činnosť členov sekty a ich misijné pôsobenie. Ukázala sa úplná paralela
k dávnemu biblickému príbehu o Babylončanoch a Baalových kňazoch: Než
by Martinovej žiaci zmenili svoj postoj k ich Vodkyni a ku svojmu
falošnému a „nezmyselnému" správaniu, radšej prispôsobili svoje zmýšľanie
o veci. Niektorí sa stali dokonca ešte zapálenejšími členmi, ako boli
doposiaľ.
Táto udalosť nedala Festingerovi spať. Na jej podklade
a na základe pozorovania celého výskumného tímu napísal neskôr štúdiu
s názvom Keď zlyhá proroctvo.8 Tu sa pokúsil sformulovať
ucelenejšiu psychologickú teóriu, ktorá by vieru Martinovej žiakov hlbšie
vysvetlila a pokúsila sa objasniť aj zjavne nezmyselné správanie členov
daného kultu v situácii, keď sa ich viera v Učiteľku a jej
posolstvo totálne zrútila.
Úloha nevedomia
Na prvý pohľad bolo zrejmé, že konanie členov tohto
wisconsinského kultu potvrdilo klasický predpoklad modernej psychológie - totiž
tézu, že v motiváciách nášho života a nášho rozhodovania zohráva
mimoriadnu úlohu nevedomie. Teda tie vrstvy nášho duševna, ktoré nemáme úplne
pod kontrolou a ktoré si do dôsledkov ani poriadne neuvedomujeme. Väčšina
ľudí si myslí, že v ich správaní zohráva rozhodujúcu úlohu racionalita
a pragmatické zvažovanie skutočností. Už od Freudových čias ale
psychológovia zhromažďujú ďalšie a ďalšie doklady o tom, že naša racionalita
a naše vedomie býva zväčša len „služobníkom" omnoho hlbších (menej
vedomých, prípadne nevedomých) motivačných síl, ktorých skutočnú úlohu sa rozum
snaží iba zamaskovať. Rozum môže pôsobiť ako veľký iluzionista. Vytvára
najrôznejšie racionalizácie a zdôvodňovania, ktoré umožňujú človeku sa
rozhodovať podľa nevedomých síl, ale súčasne žiť v krásnej lži
o svojej rozumovosti a pragmatickosti svojho konania.9
Krásny príklad konfliktu medzi reálnymi, hoci nevedomými
motiváciami nášho konania a jeho vedomými racionalizáciami uvádza indický
jezuita Anthony de Mello vo svojej knižke Spojenie s Bohom: „Povedzme, že
zhypnotizujem tohto tu Jána, a keď bude v hypnotickom tranze, poviem
mu: »Zajtra o desiatej dopoludnia si pôjdeš do knižnice požičať túto knižku
a dáš ju Henrichovi.« Potom Jána z tranzu zase vyvediem. Nebude si
pamätať, čo som mu povedal, keď bol v tranze. Deň nato, krátko po desiatej
hodine, stretnem Jána, ako ide od knižnice smerom k Henrichovej izbe.
Zastavím ho a opýtam sa, kam ide. »Za Henrichom. Dať mu túto knižku,«
odpovie. »A prečo?« opýtam sa. »Pretože je v nej kapitola
o modlitbe, ktorá by sa Henrichovi určite páčila,« povie na to Ján.
»Určite mu tú knižku nesieš práve preto?« pýtam sa nedôverčivo. »Pravdaže,«
tvrdí Ján, »aký iný dôvod by som mal mať?« Teraz znie zase jeho tón trochu
nedôverčivo!
My samozrejme vieme, že vedomým motívom, prečo Ján dáva
knihu Henrichovi, je kapitola o modlitbe. To je motív, ktorého si je Ján
vedomý. Ale my tiež vieme, že existuje ešte hlbší motív, ktorý ženie Jána
k Henrichovým dverám s knihou v ruke - nevedomý motív, motív,
o ktorom vôbec nič nevie. To nás, samozrejme, môže trochu vystrašiť. Ján
si myslí, že koná úplne slobodne, a pritom v skutočnosti nijako
zvlášť slobodne nekoná. Ako si môžeme byť istí, že koná slobodne
v ostatných prípadoch? V koľkých z nich je v skutočnosti
ovládaný motívmi a okolnosťami, ktorých si jednoducho nie je vedomý? To je
problém, pre ktorý sa teológovia a psychológovia púšťajú do šarvátok."10
Príklad, ktorý uvádza Anthony de Mello, môže byť
prekvapujúci. Môže vyvolávať úzkosť. Predstava, že aspoň v niektorých
situáciách nie sme pánmi nad sebou samými a svojimi motiváciami, je pre
väčšinu ľudí nepríjemná, aj keď v prípade členov wisconsinského kultu bola
úloha nevedomých síl v ich motiváciách aj ich konaní od začiatku zrejmá.
Leon Festinger sa ale neobmedzil iba na všeobecný poukaz na úlohu nevedomia
v motivačnom horizonte človeka. Pokúsil sa opísať aj konkrétny mechanizmus
racionalizácií, teda druhotných mätúcich zdôvodňovaní, ktoré vtedy ovládli
myslenie Martinovej žiakov. Výsledkom bolo sformulovanie teórie tzv.
kognitívnej rovnováhy. Jej podstatou bola predstava, že ľudská psychika sa
usiluje nevedome u každého človeka o vnútornú nerozpornosť. Teda
o situáciu, keď myslenie človeka, jeho prežívanie a jeho správanie sú
vo vzájomnej zhode, vo vzájomnej konsonancii. Nesúlad, čiže kognitívna
disonancia medzi týmito troma zložkami vedie naopak k stavu nerovnováhy,
ktorá pre človeka predstavuje výrazný stresujúci faktor.11
Kognitívna disonancia
Ako hovorí Wikipédia, kognitívna disonancia je stav mysle,
ktorý vzniká nesúladom medzi dvoma kogníciami. Napríklad medzi znalosťami,
vierou, postojmi a správaním na jednej strane a skutočným stavom vecí
na druhej strane. V prípade Martinovej žiakov samozrejme Festingera
zaujímalo, ako ľudia všeobecne riešia situácie, keď v ich postojoch
existuje nejaký rozpor. Teda disonancia medzi rôznymi psychickými vrstvami. Či
človek uprednostňuje skôr jednu psychickú vrstvu, ako vrstvu inú. Či dáva prednosť
určitým spôsobom riešenia rozporov pred inými spôsobmi. Všimol si, že
rozhodujúci faktor vo väčšine prípadov predstavuje ľudské správanie. Zistil
a následne aj experimentálne dokázal, že ak jeden z protikladných
názorov vyžaduje premenu správania, ľudia radšej zmenia svoj postoj či potlačia
svoje emócie, než by sa začali správať inak.
Správanie predstavuje prioritnú motivačnú vrstvu. Keď
niekomu chutí mäso a je zvyknutý ho jesť, ale má zároveň pochybnosti
o tom, či je pojedanie mäsa etické, v prevažnej väčšine prípadov
nezmení svoje správanie, ale potlačí svoje pochybnosti a opraví etický
postoj. „Je to nevyhnutné pre zdravie," povie si napríklad. Alebo: „Je to
prirodzené, pretože človek je všežravec." A keď niekto hlása Alahovu
dobrotu a súčasne v jeho mene vraždí, v prevažnej väčšine
prípadov neprestane vraždiť, ale svoje konanie si vysvetlí ako výkon
spravodlivosti alebo bohumilý skutok v boji dobra proti zlu.12
V prípade wisconsinského kultu lietajúcich tanierov
bolo zrejmé, že keď zlyhalo proroctvo a autorita Vodkyne bola podlomená,
členovia sekty zvládli na racionálnej úrovni vzniknutú kognitívnu disonanciu
pridaním ďalšieho presvedčenia: mesto bolo zachránené vďaka ich modlitbám
a ich duchovnej premene. V psychologickej rovine členovia sekty
prispôsobili svoje myslenie a cítenie svojmu správaniu. Martinovej žiaci
doteraz prejavovali svojej Vodkyni oddanosť a poslušnosť, svoje správanie
podriaďovali jej odporúčaniam a príkazom. Toto závislé správanie pre nich
predstavovalo najsilnejší motivačný zdroj. Keď sa potom zoči-voči faktom
zrútila predstava o jej dokonalosti a ich postoj k Vodkyni sa
dostal do kontradikcie, bolo pre nich jednoduchšie prijať následné
„vysvetlenie", že sa Vodkyňa vlastne nemýlila, než priznať svoje rozčarovanie,
zmeniť svoje správanie a zo sekty odísť.
Na základe štúdia wisconsinského kultu sformuloval potom
Festinger základnú poučku kognitívnej disonancie: „Ak zmeníme ľudské správanie,
zmení sa aj myslenie a cítenie tak, aby disonancia (nesúlad) bola čo
najmenšia. „Takže ešte raz, a môžeme sa opäť vrátiť k Biblii: Keď už
sa Babylončania chodili klaňať svojmu Baalovi a nosili mu obetné dary,
radšej chceli zabiť Daniela, ktorý preukázal, že všetko je podvod, než by sa
radovali z toho, že už nie sú cynicky podvádzaní. A ešte si svoj postoj
racionalizovali: „Kráľ sa stal židom, Baala dal zničiť, draka zabiť, kňazov
povraždiť... Vydaj nám Daniela! Ak nám ho nevydáš, zabijeme teba s celou
tvojou rodinou!"13
Štyri druhy racionalizácií
Talianskeho religionistu Massima Introvigneho zaujímala
nielen štruktúra racionalizácií, ako sa vyrovnať so situáciami, keď
apokalyptické očakávania rôznych náboženských skupín zlyhajú, ale zaujímal ho
aj obsah týchto racionalizácií. Na základe štúdia historických udalostí
vyvodil, že existujú v podstate štyri možnosti, ktoré v takom prípade
môžu nastať.14 Paralely ale môžeme nájsť taktiež v súčasných
apokalyptických prúdoch náboženského, ako i nenáboženského, profánneho
charakteru.
Prvou možnosťou je, že sa pripustí, že prorokovaná udalosť
nebola správne odhadnutá. A vyvodí sa z toho ponaučenie, že takéto
veci nie je možné spoľahlivo predpovedať. To je najmenej častý prípad. Je asi
nemysliteľné si predstaviť, že by Jehovovi svedkovia verejne vyhlásili, že
predpovedať Ježišov návrat na zem na základe biblických výpočtov nie je možné,
že Biblia o dátume Ježišovho príchodu nič konkrétne netvrdí. Rovnako
nemysliteľná je však aj predstava, že by niečo podobné vyhlásili vášniví
klimatickí aktivisti, keď ide o otázku predpovedí vývoja klímy
a odhadu vplyvu človeka na neho. Pripustiť omyl vo svojich apokalyptických
predpovediach dokáže iba človek, ktorý v týchto predpovediach nebol osobne
príliš zaangažovaný, a vlastne už od začiatku sa k nim staval viac-menej
skepticky.
Druhou možnosťou, ako reagovať na apokalyptické sklamania,
je oznámiť, že z hľadiska opisu budúcich udalostí bola predpoveď správna,
chybný bol iba časový odhad, kedy dané udalosti nastanú. Stanovuje sa nový
odhad a čaká sa, či takto opravená predpoveď povedie k správnej
katastrofe. I tu platí obdobná skúsenosť pri náboženských aj
nenáboženských predpovediach. Tvárou v tvár faktom dnešní Jehovovi
svedkovia, samozrejme, pripustia, že koniec sveta predpovedaný na rok 1975
neprišiel, ale to neznamená, že Božie kráľovstvo na zemi nenastane v najbližšom
období, možno už zajtra či pozajtra. Čo platí paralelne aj v oblasti
nenáboženskej: Vyčerpanie prírodných zdrojov do dvadsiatich rokov, ako ho
predpovedal Rímsky klub v roku 1972, nenastalo, to ale neznamená, že
k nemu nedôjde o pár desiatok rokov neskôr. Práve tak, ako je
potrebné pripustiť, že globálne otepľovanie Zeme sa nám napriek zvyšovaniu
koncentrácie skleníkových plynov trochu zastavilo. Ale to predsa vôbec
neznamená, že s miernym oneskorením sa na Zemi aj tak neupečieme alebo
neutopíme (to zase vďaka roztopeným ľadovcom).
Treťou možnosťou, ako reagovať na nesplnené proroctvo, je
vyhlásiť, že predikcia bola správna, ale chybný bol jej výklad. Najčastejšie
tak, že nešlo o udalosť materiálneho sveta, ale o udalosť sveta
neviditeľného: Kristus vstúpil na najsvätejšie miesto v nebeskej svätyni
a začal vyšetrovací súd nad ľuďmi. Tak to hovoria dnešní adventisti
o roku 1844, keď pôvodne čakali ustanovenie Božieho kráľovstva na zemi.
O Božom kráľovstve v roku 1914 hovoria zasa dnešní Jehovovi
svedkovia, že skutočne bolo ustanovené - len nie na zemi, ale v nebi.
A koniec koncov v oblasti apokalyptických strašení nenáboženských
takisto globálne otepľovanie vraj postupuje. Áno. Že sa v skutočnosti
podnebie neotepľuje, je dané tým, že sa teplo kumuluje hlboko na dne oceána.
Takže predpoveď je vlastne správna.
Napokon štvrtá možnosť, ako sa vyrovnať s nesplnenými
apokalypsami, sú podľa Introvigneho tvrdenia hlásajúce, že proroctvo bolo
vypočítané správne a správne interpretovalo Boží zámer s ľudstvom
a dejinami, ale Boh sám svoje predsavzatie zmenil. Najčastejšie kvôli
pozitívnym modlitbám svojich verných, prípadne sa rozhodol zatiaľ ľudstvo
ušetriť, aby dal šancu na obrátenie hriešnikom. Tak to bolo v prípade UFO
kultu okolo Dorothy Martinovej, tak je to v dnešnej ateizovanej podobe,
keď sa „obrátenie hriešnikov" prejavuje predajom emisných kvót, zákazom
freónov, žiaroviek a vysávačov, zatváraním jadrových elektrární či
primiešavaním repky do benzínu.15
Možno teda predpovedať
Keď v roku 1925 očakávali Jehovovi svedkovia
vzkriesenie starozákonných prorokov, nechali pre nich vybudovať
v Kalifornii honosnú vilu Beth Sarim, Dom kniežat,
i s automobilom pre kráľa Dávida. Keď sa nič nestalo, bol vraj nútený
druhý prezident Jehovových svedkov sudca Rutherford uznať: „Urobil som zo seba
somára." Avšak ani najťažšie sklamanie neotriaslo nikdy prorockými skupinami do
takej miery, aby to znamenalo koniec nádejí v apokalyptické zavŕšenie
dejín. Otázka hlboko vnorená v ľudských mysliach neznie „či" sa to stane,
ale „kedy" sa to stane. A tak neudivuje, že po počiatočných rozčarovaniach
sa pravidelne objavujú vždy noví prívrženci, nové špekulácie a nové dátumy
a - ak pridám na záver svoju vlastnú osobnú predikciu budúcich udalostí - bude
to tak až do konca sveta.
Poznámky:
1 V roku 2010 na konferencii v mexickom
Cancúne sľúbili západné krajiny venovať chudobným krajinám tretieho sveta na
ich „boj s klímou" 100 miliárd dolárov ročne.
2 Dan 14, 3-30
3 Ľudia vyhlasujúci o sebe, že majú kontakt
s mimozemšťanmi, sami seba často označujú termínom kontaktér (angl.
chanellers).
4 V následnej Festingerovej štúdii When
Prophecy Fails bola kvôli utajeniu totožnosti označená ako Marion Keechová
a jej kult bol presunutý do Michiganu. Porov. napríklad Slaterová, L.:
Pandořina skříňka. Argo, Praha 2008, s. 123nn
5 http://en.wikipedia.org/wiki/When_Prophecy_Fails
6 Slaterová, L.: c. d., s. 125
7 http://cs.wikipedia.org/wiki/Leon_Festinger
8 Festinger, L., Riecken, H., Schachter, S.: When
Prophecy Fails: A Social and Psychological Study of a Modern Group
that Predicted the Destruction of the World. University of Minnesota Press 1956
9 Porov. Říčan, P.: Psychologie náboženství
a spirituality. Portál, Praha 2007, s. 185nn
10 de Mello, A.: Spojení s Bohem. Exerciční
přednášky. Cesta, Brno 1999, s. 118
11 Hayesová, N.: Základy sociální psychologie.
Portál, Praha 1998, s. 102-104
12 Podrobnejšie pozri - http://cs.wikipedia.org/wiki/Kognitivn%C3%AD_disonance
13 Ukazuje sa, že určujúcim meradlom pravdy je
pre človeka skôr celkový myšlienkový diskurz, ktorý mu vysvetľuje svet, než
konkrétna korešpondencia s realitou v jednotlivostiach. Jej význam
pre celok možno psychologicky ľahko prehodnotiť. „Pre príslušníka hnutia
proroctvo nie je predpoveď, ktorá by sa mohla preukázať jednoznačne ako
falošná. Je súčasťou výkladu sveta, a ak sa táto súčasť ukáže ako
nepresná, jednotlivec sa oprie o ostatné časti obrazu a kamienok
v mozaike, ktorý sa ukázal ako nevhodný, v podstate ľahko vymení za
ten, ktorý celkovému obrazu lepšie zodpovedá." - Vojtíšek, Z.: Nová náboženská
hnutí a kolektivní násilí. L. Marek, Brno 2009, s. 345
14 Introvigne, M.: Les Témoins de Jéhovah. Fides,
Paris, Cerf, Montréal 1990
15 Známe sú aj tri spôsoby prekonávania
miléniových sklamaní, ktoré rozlišuje J. F. Zygmunt: 1. priznanie chyby
v datovaní; 2. prisúdenie viny za nesplnené proroctvo internému alebo
externému činiteľovi (oba tieto spôsoby môže sprevádzať stanovenie nového,
spravidla už nie takého špecifického času miléniových udalostí; 3. uistenie, že
miléniové proroctvo bolo naplnené, hoci „inak" alebo len „čiastočne". -
Vojtíšek, Z.: c. d., s. 344