Stačí pripomenúť predpovede Rímskeho klubu, akéhosi „think tanku" založeného roku 1968, ktorý zhromažďoval intelektuálnu elitu vtedajšieho sveta a ktorý získal celosvetovú pozornosť v roku 1972 svojou správou Hranice rastu. Táto správa upozorňovala, že treba zastaviť hospodársky rast, pretože svet stojí pred zničujúcimi hladomormi a vyčerpaním ropy a všetkých prírodných zdrojov do dvadsiatich rokov. Keď prešlo 20 rokov a prírodné zdroje sa nevyčerpali, úľava sa nedostavila. Objavili sa ďalšie hrozby. Priebežne každú zimu sa vyskytujúce epidémie vtáčích, prasacích a iných chrípok, potom náznaky obrátenia Golfského prúdu a nástup novej doby ľadovej či nebezpečenstvo pádu asteroidov a zničenie ľudstva podľa vzoru dávnych dinosaurov. S globálnou apokalypsou potom prišla teória o Zemi ako „ohnivej peci". Spočiatku v dôsledku ozónových dier nad Antarktídou spôsobených používaním freónov, potom ako dôsledok spaľovania uhlia s nárastom hladiny kysličníka uhličitého v ovzduší či chovu dobytka produkujúceho vo svojich črevách metán. V každom prípade s následným globálnym prehriatím Zeme, rozpúšťaním ľadovcov a zaplavením kontinentov stúpajúcou hladinou morskej vody.

História ukazuje, že pod vplyvom vybičovaných emócií môžu ľudia robiť veci, ktoré by inak nerobili: opúšťať svoje zamestnania a rozdávať majetky, nechávať pustnúť svoje polia a domy, prestávať sa starať o svoje neduhy, postupujúcu starobu i sociálne zabezpečenie (to skôr v predchádzajúcich obdobiach). Môžu však budovať aj betónové bunkre, vyhadzovať neuveriteľné množstvo peňazí za najrôznejšie životné a záchranné alternatívy, podliehať depresiám a môžu páchať vraždy i samovraždy (to bohužiaľ občas aj v dnešných časoch).1

Ak sa objaví otázka, prečo ľudia takto konajú, odpoveď nie je zložitá - robia to pod vplyvom strachu. Aj laikovi je úplne jasné, že vyvolávanie strachu je jeden z najmocnejších spôsobov, ako ovplyvňovať správanie jednotlivcov i celých más. Ale aj z psychologického hľadiska je situácia prehľadná a opakovane empiricky dokázateľná. Ľudia sa vždy správajú tak, aby zmenšili svoju negatívnu emočnú bilanciu a konajú tak, aby nepodliehali depresiám, zlobám, úzkostiam či zúfalstvu. A keď v nich niekto alebo niečo úzkosť a zúfalstvo vyvoláva, chcú sa negatívnych emócií čo najrýchlejšie zbaviť. Radi prijímajú pomoc, ktorá sa im ponúka, aj keby ich to niekedy malo stáť veľké obety. Pomoc prijímajú dokonca aj od tých, ktorí v nich predtým úzkosť a zúfalstvo vyvolali. Len nech to pomôže a prežívanie strachov a depresií sa podarí zmierniť.

Záhadnejšia je otázka, čo sa stane s ľuďmi a ich psychikou, ak sa očakávané a strach budiace proroctvo nenaplní. Laici by asi predpokladali, že hnutia vychádzajúce z nesplnených apokalyptických očakávaní sa v takejto situácii rozpadnú. Ich učenie sa rozsype a ľudia s veľkou úľavou prijmú skutočnosť, že očakávané hrôzy sa nesplnili. Tak by to predpokladala logika veci. Skutočnosť však býva prekvapivo odlišná.

 

Babylončania, Daniel a lietajúce taniere


O konaní ľudí v situácii konfrontácie ilúzií a pravdy nás na rozličných miestach poučuje aj Biblia. V starozákonných Prídavkoch k Danielovi sa napríklad opisuje udalosť, keď kňazi Baalovho kultu v Babylone najcynickejším spôsobom podvádzali kráľa, kniežatá i všetkých obyvateľov mesta. V noci tajne pojedali obetné potraviny prinesené do Baalovho chrámu, aby na druhý deň vyhlasovali, že to bol Baal sám, kto obetný dar zjedol. Aby preukázal ich podvod, dal prorok Daniel rozsypať po podlahe chrámu prach z popola, v ktorom sa zachytia odtlačky ľudských šľapají. Keď na druhý deň ráno boli zapečatené dvere chrámu otvorené, obetné dary na Baalovom oltári boli zjedené, okolo oltára sa ale nachádzali stupaje nôh Baalových kňazov; bolo tak pred očami nielen kráľa, ba aj všetkého ľudu nepochybne preukázané, že obyvatelia Babylona boli podvodnými kňazmi úplne bohapusto a cynicky podvádzaní.

Tým sa ale biblický príbeh nekončí. Asi by sme očakávali, že keď sa všetko prevalilo, v Babylončanoch vzkypel hnev na podvodných kňazov. Od ich kultu odpadli a kňazov potrestali. To by sa dalo očakávať z logiky veci. Lenže príbeh, ako ho opisuje Biblia, sa vyvíja úplne inak: Áno, Babylončanov pochytila zlosť. No nie na kňazov - podvodníkov, ale na Daniela, ktorý klamstvo Baalových kňazov odhalil. To môže byť zarážajúce, aj keď pri hlbšom zamyslení sa ukazuje, že vysvetlenie nie je nijako nepochopiteľné: Babylončania sú ľudia, ktorým sa rúca svet, keď sa im rúca istota. Istota je im zjavne viac než pravda, aj keby to bola „istota" iluzórna. V tektonike príbehu, ako ho vykresľuje Biblia, sa Babylončania a Baalovi kňazi zriedkavo dopĺňajú - kňazi „radi" klamú a Babylončania sú „radi" klamaní. Babylončania by si to nepriznali, ale fakticky je pre nich predstava, že by zavrhli baalovský kult a od základu premenili svoje náboženské presvedčenie, taká zúzkostňujúca, že radšej zatvárajú oči pred evidentnými skutočnosťami. Než prijať pravdu, radšej zabiť Daniela, ktorý im tú pravdu zjavuje.2

Teraz urobme strih a prenesme sa cez priepasť dvetisícpäťsto rokov. Krátko po 2. svetovej vojne bola opísaná zaujímavá paralela biblického príbehu v reálnom toku dejín. V Chicagu v Spojených štátoch amerických vystúpila vtedy teozofka a dianetická „clearka" Dorothy Martinová (1900 - 1992), ktorá začala hlásať, že ju kontaktovali mimozemšťania a oznámili jej blížiaci sa koniec sveta.3 Mimozemská bytosť, ktorá ju varovala prostredníctvom automatického písania, bola bytosť menom Sananda.4 Martinová dokonca určila koniec sveta na 21. decembra 1954, keď malo dôjsť ku kataklizmatickej záplave, ktorá mala zničiť celé Spojené štáty. Zachránení mali byť iba najbližší Martinovej oddaní. Vodkyňa predpovedala pristátie lietajúceho taniera z planéty Clarion, ktorý ju a jej nasledovníkov mal odtransportovať do vzdialených oblastí vesmíru a tým ich zachrániť pred záhubou.

Dorothy Martinová svoje proroctvo netajila a reakcie na seba nenechali dlho čakať. Miestne médiá sa Martinovej a jej žiakom viac-menej vysmievali, avšak tím sociológov z University of Minnesota sa rozhodol celú udalosť zmapovať a podrobiť sociologickému skúmaniu. Pod falošnou zámienkou vyslal niekoľko absolventov, aby sa pripojili k okruhu osôb okolo líderky. Ich úlohou bolo predovšetkým zistiť, čo sa bude diať a ako sa bude celé hnutie vyvíjať, až dôjde k očakávanému nesplneniu jej proroctva.

Výsledkom skúmania bol podrobný psychologický obraz udalostí. Keď sa blížil predpovedaný dátum, horúčkovité očakávania, samozrejme, kulminovali. Martinovej žiaci postupne opúšťali svoje zamestnania, predávali domy, intenzívne sa modlili a priamo v deň predpovedanej katastrofy sa zhromaždili na záhrade vily, kde Martinová v tom čase žila. S úzkosťou sledovali oblohu, či očakávaný lietajúci tanier z planéty Clarion stihne včas pristáť, aby ich zachránil pred blížiacou sa katastrofou. Ako čas plynul a úzkosť narastala, začali odhadzovať každý kúsok kovu (vrátane zipsov a sponiek od podprseniek), aby lietajúci tanier mohol bezpečne pristáť, pretože sa rozšírila správa, že prítomnosť akéhokoľvek kovu by jeho pristátie mohla ohroziť.5 Nič sa ale nestalo. Lietajúce taniere sa neobjavili, koniec sveta neprišiel a členovia sekty museli čeliť totálnemu zrúteniu svojho doktrinálneho systému. Niektorí išli spať, iní plakali a ďalší civeli do prázdna. Ale len čo uplynula noc, Dorothy Martinová predstúpila pred zhromaždených novinárov a televízne kamery a bez hanby oznámila: Jej proroctvo bolo pravdivé! Svet bol zachránený v dôsledku intenzívnych modlitieb jej nasledovníkov. Pretože „malá skupina, ktorá po celú noc bdela, rozšírila toľko svetla, že Boh ušetril svet pred zničením".6

Reakcia Dorothy Martinovej bola prekvapujúca, ale nie šokujúca. Šokujúce bolo, ako zrútenie svojej viery a následné „vysvetlenie", ktoré dostali, prijali jej žiaci a nasledovníci. Niektorí odpadli od svojho doterajšieho presvedčenia a Martinovej sa vysmiali. Ale to boli najmä tí z jej okolia, ktorých viera nebola príliš silná ani pred nesplneným proroctvom. Väčšina členov sekty však nebola vo svojej viere v Martinovú nijako otrasená. Ba naopak - veľká časť z nich svoju vieru posilnila! Vedúci výskumného sociologického tímu Leon Festinger7 bol najmä prekvapený, ako po nesplnení proroctva dramatickým vzostupom vzrástla verejná činnosť členov sekty a ich misijné pôsobenie. Ukázala sa úplná paralela k dávnemu biblickému príbehu o Babylončanoch a Baalových kňazoch: Než by Martinovej žiaci zmenili svoj postoj k ich Vodkyni a ku svojmu falošnému a „nezmyselnému" správaniu, radšej prispôsobili svoje zmýšľanie o veci. Niektorí sa stali dokonca ešte zapálenejšími členmi, ako boli doposiaľ.

Táto udalosť nedala Festingerovi spať. Na jej podklade a na základe pozorovania celého výskumného tímu napísal neskôr štúdiu s názvom Keď zlyhá proroctvo.8 Tu sa pokúsil sformulovať ucelenejšiu psychologickú teóriu, ktorá by vieru Martinovej žiakov hlbšie vysvetlila a pokúsila sa objasniť aj zjavne nezmyselné správanie členov daného kultu v situácii, keď sa ich viera v Učiteľku a jej posolstvo totálne zrútila.

 

Úloha nevedomia


Na prvý pohľad bolo zrejmé, že konanie členov tohto wisconsinského kultu potvrdilo klasický predpoklad modernej psychológie - totiž tézu, že v motiváciách nášho života a nášho rozhodovania zohráva mimoriadnu úlohu nevedomie. Teda tie vrstvy nášho duševna, ktoré nemáme úplne pod kontrolou a ktoré si do dôsledkov ani poriadne neuvedomujeme. Väčšina ľudí si myslí, že v ich správaní zohráva rozhodujúcu úlohu racionalita a pragmatické zvažovanie skutočností. Už od Freudových čias ale psychológovia zhromažďujú ďalšie a ďalšie doklady o tom, že naša racionalita a naše vedomie býva zväčša len „služobníkom" omnoho hlbších (menej vedomých, prípadne nevedomých) motivačných síl, ktorých skutočnú úlohu sa rozum snaží iba zamaskovať. Rozum môže pôsobiť ako veľký iluzionista. Vytvára najrôznejšie racionalizácie a zdôvodňovania, ktoré umožňujú človeku sa rozhodovať podľa nevedomých síl, ale súčasne žiť v krásnej lži o svojej rozumovosti a pragmatickosti svojho konania.9

Krásny príklad konfliktu medzi reálnymi, hoci nevedomými motiváciami nášho konania a jeho vedomými racionalizáciami uvádza indický jezuita Anthony de Mello vo svojej knižke Spojenie s Bohom: „Povedzme, že zhypnotizujem tohto tu Jána, a keď bude v hypnotickom tranze, poviem mu: »Zajtra o desiatej dopoludnia si pôjdeš do knižnice požičať túto knižku a dáš ju Henrichovi.« Potom Jána z tranzu zase vyvediem. Nebude si pamätať, čo som mu povedal, keď bol v tranze. Deň nato, krátko po desiatej hodine, stretnem Jána, ako ide od knižnice smerom k Henrichovej izbe. Zastavím ho a opýtam sa, kam ide. »Za Henrichom. Dať mu túto knižku,« odpovie. »A prečo?« opýtam sa. »Pretože je v nej kapitola o modlitbe, ktorá by sa Henrichovi určite páčila,« povie na to Ján. »Určite mu tú knižku nesieš práve preto?« pýtam sa nedôverčivo. »Pravdaže,« tvrdí Ján, »aký iný dôvod by som mal mať?« Teraz znie zase jeho tón trochu nedôverčivo!

My samozrejme vieme, že vedomým motívom, prečo Ján dáva knihu Henrichovi, je kapitola o modlitbe. To je motív, ktorého si je Ján vedomý. Ale my tiež vieme, že existuje ešte hlbší motív, ktorý ženie Jána k Henrichovým dverám s knihou v ruke - nevedomý motív, motív, o ktorom vôbec nič nevie. To nás, samozrejme, môže trochu vystrašiť. Ján si myslí, že koná úplne slobodne, a pritom v skutočnosti nijako zvlášť slobodne nekoná. Ako si môžeme byť istí, že koná slobodne v ostatných prípadoch? V koľkých z nich je v skutočnosti ovládaný motívmi a okolnosťami, ktorých si jednoducho nie je vedomý? To je problém, pre ktorý sa teológovia a psychológovia púšťajú do šarvátok."10

Príklad, ktorý uvádza Anthony de Mello, môže byť prekvapujúci. Môže vyvolávať úzkosť. Predstava, že aspoň v niektorých situáciách nie sme pánmi nad sebou samými a svojimi motiváciami, je pre väčšinu ľudí nepríjemná, aj keď v prípade členov wisconsinského kultu bola úloha nevedomých síl v ich motiváciách aj ich konaní od začiatku zrejmá. Leon Festinger sa ale neobmedzil iba na všeobecný poukaz na úlohu nevedomia v motivačnom horizonte človeka. Pokúsil sa opísať aj konkrétny mechanizmus racionalizácií, teda druhotných mätúcich zdôvodňovaní, ktoré vtedy ovládli myslenie Martinovej žiakov. Výsledkom bolo sformulovanie teórie tzv. kognitívnej rovnováhy. Jej podstatou bola predstava, že ľudská psychika sa usiluje nevedome u každého človeka o vnútornú nerozpornosť. Teda o situáciu, keď myslenie človeka, jeho prežívanie a jeho správanie sú vo vzájomnej zhode, vo vzájomnej konsonancii. Nesúlad, čiže kognitívna disonancia medzi týmito troma zložkami vedie naopak k stavu nerovnováhy, ktorá pre človeka predstavuje výrazný stresujúci faktor.11

 

Kognitívna disonancia


Ako hovorí Wikipédia, kognitívna disonancia je stav mysle, ktorý vzniká nesúladom medzi dvoma kogníciami. Napríklad medzi znalosťami, vierou, postojmi a správaním na jednej strane a skutočným stavom vecí na druhej strane. V prípade Martinovej žiakov samozrejme Festingera zaujímalo, ako ľudia všeobecne riešia situácie, keď v ich postojoch existuje nejaký rozpor. Teda disonancia medzi rôznymi psychickými vrstvami. Či človek uprednostňuje skôr jednu psychickú vrstvu, ako vrstvu inú. Či dáva prednosť určitým spôsobom riešenia rozporov pred inými spôsobmi. Všimol si, že rozhodujúci faktor vo väčšine prípadov predstavuje ľudské správanie. Zistil a následne aj experimentálne dokázal, že ak jeden z protikladných názorov vyžaduje premenu správania, ľudia radšej zmenia svoj postoj či potlačia svoje emócie, než by sa začali správať inak.

Správanie predstavuje prioritnú motivačnú vrstvu. Keď niekomu chutí mäso a je zvyknutý ho jesť, ale má zároveň pochybnosti o tom, či je pojedanie mäsa etické, v prevažnej väčšine prípadov nezmení svoje správanie, ale potlačí svoje pochybnosti a opraví etický postoj. „Je to nevyhnutné pre zdravie," povie si napríklad. Alebo: „Je to prirodzené, pretože človek je všežravec." A keď niekto hlása Alahovu dobrotu a súčasne v jeho mene vraždí, v prevažnej väčšine prípadov neprestane vraždiť, ale svoje konanie si vysvetlí ako výkon spravodlivosti alebo bohumilý skutok v boji dobra proti zlu.12

V prípade wisconsinského kultu lietajúcich tanierov bolo zrejmé, že keď zlyhalo proroctvo a autorita Vodkyne bola podlomená, členovia sekty zvládli na racionálnej úrovni vzniknutú kognitívnu disonanciu pridaním ďalšieho presvedčenia: mesto bolo zachránené vďaka ich modlitbám a ich duchovnej premene. V psychologickej rovine členovia sekty prispôsobili svoje myslenie a cítenie svojmu správaniu. Martinovej žiaci doteraz prejavovali svojej Vodkyni oddanosť a poslušnosť, svoje správanie podriaďovali jej odporúčaniam a príkazom. Toto závislé správanie pre nich predstavovalo najsilnejší motivačný zdroj. Keď sa potom zoči-voči faktom zrútila predstava o jej dokonalosti a ich postoj k Vodkyni sa dostal do kontradikcie, bolo pre nich jednoduchšie prijať následné „vysvetlenie", že sa Vodkyňa vlastne nemýlila, než priznať svoje rozčarovanie, zmeniť svoje správanie a zo sekty odísť.

Na základe štúdia wisconsinského kultu sformuloval potom Festinger základnú poučku kognitívnej disonancie: „Ak zmeníme ľudské správanie, zmení sa aj myslenie a cítenie tak, aby disonancia (nesúlad) bola čo najmenšia. „Takže ešte raz, a môžeme sa opäť vrátiť k Biblii: Keď už sa Babylončania chodili klaňať svojmu Baalovi a nosili mu obetné dary, radšej chceli zabiť Daniela, ktorý preukázal, že všetko je podvod, než by sa radovali z toho, že už nie sú cynicky podvádzaní. A ešte si svoj postoj racionalizovali: „Kráľ sa stal židom, Baala dal zničiť, draka zabiť, kňazov povraždiť... Vydaj nám Daniela! Ak nám ho nevydáš, zabijeme teba s celou tvojou rodinou!"13

 

Štyri druhy racionalizácií


Talianskeho religionistu Massima Introvigneho zaujímala nielen štruktúra racionalizácií, ako sa vyrovnať so situáciami, keď apokalyptické očakávania rôznych náboženských skupín zlyhajú, ale zaujímal ho aj obsah týchto racionalizácií. Na základe štúdia historických udalostí vyvodil, že existujú v podstate štyri možnosti, ktoré v takom prípade môžu nastať.14 Paralely ale môžeme nájsť taktiež v súčasných apokalyptických prúdoch náboženského, ako i nenáboženského, profánneho charakteru.

Prvou možnosťou je, že sa pripustí, že prorokovaná udalosť nebola správne odhadnutá. A vyvodí sa z toho ponaučenie, že takéto veci nie je možné spoľahlivo predpovedať. To je najmenej častý prípad. Je asi nemysliteľné si predstaviť, že by Jehovovi svedkovia verejne vyhlásili, že predpovedať Ježišov návrat na zem na základe biblických výpočtov nie je možné, že Biblia o dátume Ježišovho príchodu nič konkrétne netvrdí. Rovnako nemysliteľná je však aj predstava, že by niečo podobné vyhlásili vášniví klimatickí aktivisti, keď ide o otázku predpovedí vývoja klímy a odhadu vplyvu človeka na neho. Pripustiť omyl vo svojich apokalyptických predpovediach dokáže iba človek, ktorý v týchto predpovediach nebol osobne príliš zaangažovaný, a vlastne už od začiatku sa k nim staval viac-menej skepticky.

Druhou možnosťou, ako reagovať na apokalyptické sklamania, je oznámiť, že z hľadiska opisu budúcich udalostí bola predpoveď správna, chybný bol iba časový odhad, kedy dané udalosti nastanú. Stanovuje sa nový odhad a čaká sa, či takto opravená predpoveď povedie k správnej katastrofe. I tu platí obdobná skúsenosť pri náboženských aj nenáboženských predpovediach. Tvárou v tvár faktom dnešní Jehovovi svedkovia, samozrejme, pripustia, že koniec sveta predpovedaný na rok 1975 neprišiel, ale to neznamená, že Božie kráľovstvo na zemi nenastane v najbližšom období, možno už zajtra či pozajtra. Čo platí paralelne aj v oblasti nenáboženskej: Vyčerpanie prírodných zdrojov do dvadsiatich rokov, ako ho predpovedal Rímsky klub v roku 1972, nenastalo, to ale neznamená, že k nemu nedôjde o pár desiatok rokov neskôr. Práve tak, ako je potrebné pripustiť, že globálne otepľovanie Zeme sa nám napriek zvyšovaniu koncentrácie skleníkových plynov trochu zastavilo. Ale to predsa vôbec neznamená, že s miernym oneskorením sa na Zemi aj tak neupečieme alebo neutopíme (to zase vďaka roztopeným ľadovcom).

Treťou možnosťou, ako reagovať na nesplnené proroctvo, je vyhlásiť, že predikcia bola správna, ale chybný bol jej výklad. Najčastejšie tak, že nešlo o udalosť materiálneho sveta, ale o udalosť sveta neviditeľného: Kristus vstúpil na najsvätejšie miesto v nebeskej svätyni a začal vyšetrovací súd nad ľuďmi. Tak to hovoria dnešní adventisti o roku 1844, keď pôvodne čakali ustanovenie Božieho kráľovstva na zemi. O Božom kráľovstve v roku 1914 hovoria zasa dnešní Jehovovi svedkovia, že skutočne bolo ustanovené - len nie na zemi, ale v nebi. A koniec koncov v oblasti apokalyptických strašení nenáboženských takisto globálne otepľovanie vraj postupuje. Áno. Že sa v skutočnosti podnebie neotepľuje, je dané tým, že sa teplo kumuluje hlboko na dne oceána. Takže predpoveď je vlastne správna.

Napokon štvrtá možnosť, ako sa vyrovnať s nesplnenými apokalypsami, sú podľa Introvigneho tvrdenia hlásajúce, že proroctvo bolo vypočítané správne a správne interpretovalo Boží zámer s ľudstvom a dejinami, ale Boh sám svoje predsavzatie zmenil. Najčastejšie kvôli pozitívnym modlitbám svojich verných, prípadne sa rozhodol zatiaľ ľudstvo ušetriť, aby dal šancu na obrátenie hriešnikom. Tak to bolo v prípade UFO kultu okolo Dorothy Martinovej, tak je to v dnešnej ateizovanej podobe, keď sa „obrátenie hriešnikov" prejavuje predajom emisných kvót, zákazom freónov, žiaroviek a vysávačov, zatváraním jadrových elektrární či primiešavaním repky do benzínu.15

 

Možno teda predpovedať


Keď v roku 1925 očakávali Jehovovi svedkovia vzkriesenie starozákonných prorokov, nechali pre nich vybudovať v Kalifornii honosnú vilu Beth Sarim, Dom kniežat, i s automobilom pre kráľa Dávida. Keď sa nič nestalo, bol vraj nútený druhý prezident Jehovových svedkov sudca Rutherford uznať: „Urobil som zo seba somára." Avšak ani najťažšie sklamanie neotriaslo nikdy prorockými skupinami do takej miery, aby to znamenalo koniec nádejí v apokalyptické zavŕšenie dejín. Otázka hlboko vnorená v ľudských mysliach neznie „či" sa to stane, ale „kedy" sa to stane. A tak neudivuje, že po počiatočných rozčarovaniach sa pravidelne objavujú vždy noví prívrženci, nové špekulácie a nové dátumy a - ak pridám na záver svoju vlastnú osobnú predikciu budúcich udalostí - bude to tak až do konca sveta.

 

Poznámky:

 
1 V roku 2010 na konferencii v mexickom Cancúne sľúbili západné krajiny venovať chudobným krajinám tretieho sveta na ich „boj s klímou" 100 miliárd dolárov ročne.

2 Dan 14, 3-30

3 Ľudia vyhlasujúci o sebe, že majú kontakt s mimozemšťanmi, sami seba často označujú termínom kontaktér (angl. chanellers).

4 V následnej Festingerovej štúdii When Prophecy Fails bola kvôli utajeniu totožnosti označená ako Marion Keechová a jej kult bol presunutý do Michiganu. Porov. napríklad Slaterová, L.: Pandořina skříňka. Argo, Praha 2008, s. 123nn

5 http://en.wikipedia.org/wiki/When_Prophecy_Fails

6 Slaterová, L.: c. d., s. 125

7 http://cs.wikipedia.org/wiki/Leon_Festinger

8 Festinger, L., Riecken, H., Schachter, S.: When Prophecy Fails: A Social and Psychological Study of a Modern Group that Predicted the Destruction of the World. University of Minnesota Press 1956

9 Porov. Říčan, P.: Psychologie náboženství a spirituality. Portál, Praha 2007, s. 185nn

10 de Mello, A.: Spojení s Bohem. Exerciční přednášky. Cesta, Brno 1999, s. 118

11 Hayesová, N.: Základy sociální psychologie. Portál, Praha 1998, s. 102-104

12 Podrobnejšie pozri - http://cs.wikipedia.org/wiki/Kognitivn%C3%AD_disonance

13 Ukazuje sa, že určujúcim meradlom pravdy je pre človeka skôr celkový myšlienkový diskurz, ktorý mu vysvetľuje svet, než konkrétna korešpondencia s realitou v jednotlivostiach. Jej význam pre celok možno psychologicky ľahko prehodnotiť. „Pre príslušníka hnutia proroctvo nie je predpoveď, ktorá by sa mohla preukázať jednoznačne ako falošná. Je súčasťou výkladu sveta, a ak sa táto súčasť ukáže ako nepresná, jednotlivec sa oprie o ostatné časti obrazu a kamienok v mozaike, ktorý sa ukázal ako nevhodný, v podstate ľahko vymení za ten, ktorý celkovému obrazu lepšie zodpovedá." - Vojtíšek, Z.: Nová náboženská hnutí a kolektivní násilí. L. Marek, Brno 2009, s. 345

14 Introvigne, M.: Les Témoins de Jéhovah. Fides, Paris, Cerf, Montréal 1990

15 Známe sú aj tri spôsoby prekonávania miléniových sklamaní, ktoré rozlišuje J. F. Zygmunt: 1. priznanie chyby v datovaní; 2. prisúdenie viny za nesplnené proroctvo internému alebo externému činiteľovi (oba tieto spôsoby môže sprevádzať stanovenie nového, spravidla už nie takého špecifického času miléniových udalostí; 3. uistenie, že miléniové proroctvo bolo naplnené, hoci „inak" alebo len „čiastočne". - Vojtíšek, Z.: c. d., s. 344