Postoje ku kresťanstvu, mágii a východným náboženstvám
Ak sa
pozrieme na české výskumy viery v reinkarnáciu, ktoré sa uskutočnili
v rámci medzinárodného porovnania The International Social Survey
Programme (ISSP) v roku 2008, 4 % opýtaných v Českej republike uviedlo, že rozhodne
v proces prevteľovania duší veria a 12 % uviedlo, že v reinkarnáciu
pravdepodobne veria. Celkovo teda 16 % populácie javilo tendenciu veriť existencii tohto javu. Je
potrebné konštatovať, že v niektorých zo skúmaných krajín (Portugalsko,
USA, Írsko), kde badať výrazný záujem o východné náboženstvá (vrátane
viery vo fenomény ako nirvána či reinkarnácia), existuje zároveň silná základňa
kresťanských veriacich. V Českej republike, ale aj na Slovensku je
všeobecne viera vo východné náboženstvá v porovnaní s vyššie
uvedenými krajinami menšia. Dá sa teda usudzovať, že viera v reinkarnáciu
je s najväčšou pravdepodobnosťou v Čechách a na Slovensku
fenomén týkajúci sa špecifickej skupiny ľudí, ktorí sú oboznámení v omnoho
väčšej miere než s východnými náboženstvami s novými duchovnými
smermi, ako sú new age, novopohanstvo, špiritizmus či neošamanizmus.
Ak vo
všeobecnosti vezmeme do úvahy to, v čo Česi veria, väčšina populácie
v Boha neverí (72 %); objavuje sa ale viera v jednotlivé náboženské fenomény,
ktoré by sme mohli začleniť najskôr do oblasti mágie a okultizmu. Opýtaní
súhlasili, že veria (výrok: súhlasím rozhodne alebo súhlasím pravdepodobne)
v liečivé schopnosti veštcov (49 %), v liečivú moc amuletov (47
%), v silu
liečiteľov (46 %) a vo výpovednú silu horoskopu a hviezd (40
%).1 Viera
v reinkarnáciu na rozdiel od uvedených javov teda nie je masovým
spoločenským javom - týka sa zhruba každého šiesteho človeka.
V rámci
uvedeného medzinárodného prieskumu bola viera v mágiu najsilnejšia
v postkomunistických krajinách bývalého sovietskeho bloku (Lotyšsko,
Rusko, Slovensko, Česká republika), ale prekvapivo silná bola tiež
v Írsku. Naopak, západné krajiny s demokratickou tradíciou, ako sú
Fínsko, Nórsko, Holandsko, Dánsko a Nemecko, vykazovali len nízku mieru viery
v magické a okultné fenomény. Celkovo možno teda konštatovať, že v postkomunistických
krajinách sa uplatnila najmä viera v okultné, magické fenomény európskej
tradície, ako sú veštci, kartári, astrológovia, zázračné amulety
a paradoxne aj viera v niektoré aspekty kresťanského náboženstva, ako
je posmrtný život, nebo a peklo.2
Oveľa viac
českých občanov je, skôr než vieru v reinkarnáciu, ochotných pripustiť
existenciu posmrtného života (27 %). V Českej republike sa napríklad stále väčšinovo
oslavuje Pamiatka zosnulých, takzvané Dušičky, hoci už len málokto má vedomú
znalosť toho, že tento sviatok je v Rímskokatolíckej cirkvi dňom
liturgického roka, keď sa Cirkev modlí za zosnulých. Relikty kresťanského
náboženstva možno teda v Čechách nájsť pomerne hojne, avšak oficiálne sa
ku kresťanskému náboženstvu hlási v Českej republike najmenej opýtaných respondentov
z úhrnu 24 svetových krajín. Česko sa javí oficiálne ako
v kresťanskom náboženstve najmenej ukotvená krajina. Slovensko sa oproti
tomu pohybuje na popredných priečkach v počte kresťanských veriacich
v danom výskume, a to za USA, Cyprom, Írskom, Chorvátskom
a Portugalskom.
Ak prijmeme
tvrdenie, že náboženstvo je antropologickou konštantou,3 a že
je potrebné len a len skúmať formu religiozity, ktorú daná spoločnosť
získava a žije ňou, potom je Česká republika krajinou, v ktorej sa
pestujú formy alternatívnej religiozity, zatiaľ čo Slovensko je krajina,
v ktorej sa zachovávajú formy tradičnej religiozity. Česká republika sa
javí ako silno ateistická, ale súčasne aj silno „pohanská" - so záujmom
obyvateľov o mágiu a okultizmus. To ju odlišuje od západných krajín
typu Dánska a Švédska, kde síce tiež existuje silná miera ateizmu, avšak
bez záujmu o magické fenomény či východné náboženstvá.
Reinkarnácia, „kultúra šťastia" a zábavný priemysel
Akým
spôsobom sa na vieru v reinkarnáciu nazerá v moderných duchovných
smeroch 20. a 21. storočia? V rámci učenia new age možno ešte nájsť
prúdy vychádzajúce z pôvodných východných náboženstiev, kde karma určujúca
kolobeh prevteľovania duší je prejavom spravodlivého božieho poriadku. Táto
myšlienka ale už nie je prítomná napríklad v novopohanstve, hnutí Wicca či
v neošamanizme.4 V novopohanstve reinkarnácia jednoducho
zahŕňa návrat na zem v budúcom živote. A ako pravidlo samo osebe má
tento návrat máločo do činenia so zákonom karmy a nie je tu ani naznačený
žiadny špecifický duchovný cieľ. V tomto učení sa dajú len zriedkavo nájsť
výroky typu, že „človek je na zemi, aby sa učil svoje vlastné lekcie", alebo
„musíme sa vykúpiť zo svojej karmy". Pochopiteľne, existujú výnimky
z tohto pravidla. V hnutí Wicca tak, ako sa praktizuje napríklad
v Holandsku, je myšlienka reinkarnácie výrazne ovplyvnená Hnutím ľudského
potenciálu a učením Carla Junga. V tomto zmysle nesie napríklad toto
učenie viaceré podobnosti s učením new age a možno tu ešte
vypozorovať aj vplyvy pôvodných starých náboženstiev.5 Ohľadom
učenia o reinkarnácii určite došlo počas 19. storočia až dodnes ku
konkurznej, poklesnutej forme tejto viery a vyprázdneniu pôvodného zmyslu.
Hoci mnohí
ľudia by vieru v reinkarnáciu nepripustili, stala sa táto náboženská
predstava obľúbeným útočiskom literátov, prípadne bulvárnej zábavy (možno nájsť
veľa webových stránok, kde po vložení osobných údajov „vypadne" obsah minulého
života záujemcu), a najmä je obľúbeným artiklom filmového priemyslu. Na
tému návratu duší, špiritizmu a komunikácie s duchmi v záhrobí
bolo nakrútených množstvo divákmi obľúbených filmových diel, ako napríklad
filmy Osvietenie (1980), Duch (1990), Ako prichádzajú sny (1998) alebo
najnovšie snímka Atlas mrakov (2012) a ďalšie - pričom záujem o tieto
témy neustáva. Filmový priemysel, a podobne aj práca amerického psychiatra
Iana Stevensona (1918 - 2007), ktorý sa usiloval preukázať empirickými dôkazmi
jav reinkarnácie a vydal v 20. storočí na túto tému početné
publikácie, prispeli k popularite viery v sťahovanie duší významnou
mierou napríklad v USA. Spisovateľ Robert Fulghum (nar. 1937) svoj postoj
k reinkarnácii opisuje takto: „Aj ja si vo svojich päťdesiatich piatich
(rokoch) začínam uvedomovať, že niektoré veci už nikdy nebudem mať, niečo už
nebudem robiť, niečím sa už nikdy nestanem. A tak mi nezostáva iná nádej
než reinkarnácia. Na reinkarnáciu stavím všetko. Vo svojom budúcom živote si
budem schopný zapamätať nádhernú poéziu a dokážem ju kvalitne
a precítene prednášať. Budem vedieť stepovať a hrať majstrovsky na
akordeón. Budem schopný vyliezť na Mount Everest, a možno sa mi dokonca
podarí aspoň čiastočne potlačiť ten protivný sklon k patetickému
mentorovaniu."6
Viera
v budúce a minulé životy sa tak v mnohých ohľadoch stáva
artiklom, ktorý umožňuje udržanie a rozšírenie existujúceho duševného
bohatstva a duševných zážitkov. Reinkarnácia sa vníma ako možné upevnenie
hodnotového postoja hedonizmu. Ide o predstavu, že človek dostane svoju
šancu žiť svoj život znova, a tentoraz to už urobí oveľa lepšie. Zároveň
nechýba istá zábavná, odľahčujúce zložka. Nie je isté, či uvedený umelec vo
svojom výroku o reinkarnácii len žartuje, sníva, alebo či azda svoj výrok
myslí vážne. Tak ako východné náuky v západnom svete postupom modernej
doby „zvetrávajú", aj z reinkarnácie napokon ostala len tá lákavá
myšlienka ďalších životov - prípadne ďalších zážitkov.
Viera
v reinkarnáciu nepochybne tiež človeku súčasnosti prináša isté psychické
bonusy, ako je vnútorný pokoj, pocit zmierenia, pocit ďalších budúcich
možností. Anonymný diskutér na internetovom čete, ktorý sa týkal duchovných
otázok, napríklad uvádza: „Určite si raz zažiješ, aké je uspokojujúce
a pokoj prinášajúce vedomie, že sa budeme rodiť znova a znova." Viera
v prevteľovanie duše podporuje pocit nekonečnej kontinuity vlastného Ja.
Ak budeme veriť tomu, že sa pohybujeme v dimenziách mnohých životov, stáva
sa súčasný život, a to najmä v myslení moderného človeka 21.
storočia, relatívny, podobne ako virtuálna existencia v určitej hre.
Zosilňujúce vedomie neohraničenosti je nakoniec v dnešných časoch zrejmé
aj inak: už dnes sa niektorí ľudia správajú, ako keby bolo možné sa obrazne
prevteľovať už počas tohto života. Zakladajú rodiny v neskorom veku,
vytesňujú existenciu smrti zo zorného poľa vlastného života, začínajú úplne
nové a mnohokrát náročné životné štarty vo veku, ktorý bol predtým určený
spomalením životného tempa.
Súčasnú
kultúru napokon súdobé filozofie charakterizujú ako „kultúru šťastia",
v ktorej sa kladie dôraz na kultúru športu, hygieny, estetiky
a dietetiky.7 Dôraz tiež spočíva na zachovaní výbornej
kondície, zdravia, blahobytu, osobnej pohody, teda na udržaní faktorov, ktoré
robia život dlhším, estetickejším a príjemnejším. Aktuálnymi výskumami sa
napríklad zistilo, že ľudia v Českej republike, ktorí športujú, súčasne
konzumujú aj alkohol.8 To sa dá interpretovať ako možný hedonistický
postoj - alkohol ako odmena za vynaloženú námahu. Podobným spôsobom možno však
uvažovať i v oblasti duchovnej. Môže byť „šanca na ďalší život" logickou
odmenou za námahu súčasného života?
Pritom
pôvodná idea reinkarnácie (doslovný preklad znovavteľovanie) je označením
starovekého náboženského konceptu, ktorý tvrdí, že sa duša človeka po fyzickej
smrti jeho tela znovuzrodí v novom fyzickom tele. Reinkarnáciu uznávali i
historické osobnosti, ako bol Pytagoras, Platón a Sokrates. Bola súčasťou
viery keltských druidov, kmeňov na Sibíri, v západnej Afrike, Severnej
Amerike či Austrálii.
Reinkarnácia,
v poňatí východných náboženstiev, kde bola najväčšmi rozpracovaná, je
nakoniec ale len vedľajším a vonkajším prejavom iného, oveľa
dôležitejšieho konceptu - zákona karmy -, teda zákona príčiny a následku.
Zákon karmy hovorí, že myšlienky a činy v jednom živote ovplyvnia
podmienky ďalšieho života. Podľa hinduistického pohľadu je každá osoba
nesmrteľné Ja (átman), ktoré sa po smrti tela prevtelí do novonarodenej
bytosti. Do akej podoby sa človek prevtelí, závisí od jeho minulých činov
(karma). Cyklus pokračuje až do definitívneho vyslobodenia (mókša). Išlo teda
o predstavu spravodlivosti ako svetového poriadku, ktorý sa nevyhýba
nikomu, dotknúc sa každého - prenesene povedané sa tým oznamuje: každému budú
jeho skutky, myšlienky, zámery a postoje jedného dňa „spočítané", každý
zožne to, čo sám zasial. Ide o ideu, s ktorou sa možno stretnúť aj
v iných veľkých svetových náboženstvách. Model karmickej spravodlivosti vo
východnom náboženstve mohol byť pravdepodobne ľahko pochopiteľný a zrozumiteľný
každému veriacemu - skrze formu konkrétnych, hmatateľných činov, ktoré jedného
dňa získajú rovnako zreteľný ohlas.
Obraz tohto
svetového poriadku bol tiež aj fixný, čo sa týka rozlišovania vývoja každého
človeka: V rámci viery v reinkarnáciu boli a sú takisto
postulované myšlienky o rozdieloch v duchovnom vývoji ľudí
v priebehu reinkarnácie. Umelec a mystik vychádzajúci
z východných tradícií František Drtikol (1883 - 1961) uvádza: „Dobrý
človek a človek duchovne vyspelejší nemôžu sa ihneď zrodiť, pretože
nenachádzajú na to vždy potrebné lono. Musia čakať, až niekto dospeje do tej
výšky, akú oni potrebujú."9 Z tohto pohľadu sa zdá byť ľudská
bytosť v každom prípade uzavretá v nezmeniteľných zákonoch, ktoré
nemožno žiadnym aktom ani spôsobom prekročiť. Kasty a neprekročiteľné
hranice v tomto poňatí existujú i v neviditeľnom duchovnom svete.
Treba ale tiež dodať, že niektoré hinduistické smery dôverujú v božiu
milosť, ktorá môže karmické dedičstvo vymazať a človeka spasiť. Veria teda
v možnosť vykúpenia, v ktorom sa neúprosný a stále po veky
rovnako pôsobiaci zákon spravodlivosti môže zrušiť.
V niektorých
hinduistických náboženských tradíciách sa opisuje možnosť reinkarnácie ľudskej
duše do zvierat a rastlín, či naopak, zvieracích duší do ľudských tiel,
prípadne ľudských duší do nadpozemských a pekelných sfér. Tieto verzie
patria skôr k ľudovej úrovni náuk a nezriedka sú výsledkom zmiešania
rôznych filozofických a náboženských konceptov.
Zdá sa, že
viera v prevteľovanie ľudskej duše do zvierat a rastlín by mohla súvisieť
s magickým myslením. Magické myslenie pracuje s obrazotvornosťou,
pripája k sebe veci na základe vizuálnej a priestorovej podobnosti,
pričleňuje k sebe udalosti na základe zmyslových vnemov, a vzhľadom
na jeho dlhú vývojovú líniu (ide o vývojovo staršie myslenie, než myslenie
vyžadujúce logický úsudok) zostáva druhom myslenia, ku ktorému má človek
tendenciu inklinovať - a to najmä v stresových situáciách, pri
ohrození, nejasnosti a v nebezpečenstve. Stromy a zvieratá sa môžu so
zosnulou osobou spájať, a to vďaka priestorovej či vizuálnej blízkosti
alebo inej zhode, ktorá sa ponúka. Akýkoľvek neobvyklý priestorový, resp.
vizuálny úkaz po smrti dotyčného človeka sa potom mohol pripísať pôsobeniu jeho
vlastnej duše.
Kresťanstvo
je, spoločne so židovstvom a islamom, jedným zo svetových náboženstiev,
ktorému je koncept reinkarnácie cudzí, pretože predkladá vieru o človeku
ako o psychickej a fyzickej jednote, keď človek po skončení dní
svojho jediného života čaká na vzkriesenie tela. Viera v reinkarnáciu sa
však v čase vzniku kresťanstva vyskytovala v niektorých gnostických
školách. Cirkev sa ale už od začiatku proti viere v posmrtné sťahovanie
duší vymedzovala, čo možno skonštatovať napríklad u sv. Ireneja z Lyonu,
Tertuliana či Origena.
Raný
kresťanský mysliteľ Origenes (2. - 3. stor.) vyjadril tento názor: „Niektorí
museli od ‚lekárov‘ strpieť aj nezmyselné učenie o sťahovaní duší, ktoré
znižuje rozumné bytosti jednak na úroveň nerozumných (zvierat), jednak dokonca
na úroveň necitlivých bytostí (rastlín). Keď týmto osobám teraz prinesieme
uzdravenie, ako by sme tým tiež nemohli napraviť duše tých, ktorí sa obrátia na
kresťanskú vieru? Veď táto viera nepredpisuje hriešnikom ako trest tuposť alebo
nerozum, ale ukazuje, že Bohom prisúdené utrpenie a trest sú už samy osebe
určitou liečebnou metódou, ktorej účinkom má byť ich náprava."10
Individuálne prevteľovanie ako zmysel ľudskej existencie?
Ak by samo
individuálne prevteľovanie malo byť cieľom a zmyslom ľudského života, ako
nekonečný proces učenia vedomia jednotlivca, potom je nevyhnutné sa pýtať,
prečo sa teda v rámci prírodných dejov nerozmnožujeme ako ľudia vo
fyzickom tele zo seba samých, teda delením, podobne ako primitívne organizmy,
pričom pôvodné vedomie, spolu so starým organizmom, by pri tomto procese
umieralo a nové sa rodilo. To sa ale pochopiteľne nedeje - nežijeme svoj
život tak, aby sme sa ako samostatná fyzická existencia stále, jeden oddelený
život za druhým, zo seba samého prevteľovali a žili svoj izolovaný životný
kód. Zložité organizmy v prírode, človeka nevynímajúc, sa naopak vyznačujú
zložitou formou spolupráce, komunikácie a zdieľania -
a u človeka aj formou tvorby mnohotvárneho spoločenského systému.
Človek navyše dáva život úplne novým bytostiam, ktoré sú síce jeho
pokračovaním, ale zároveň sú svojbytnými bytosťami s vlastným vedomím.
Človek sa
tiež vytrvalo nepochybne zapisuje do ľudskej histórie tým, že sa vtláča jednak
do svojich potomkov, jednak samotným svojím životom vytvára trvalý odtlačok,
ktorý ovplyvní druhých ľudí aj prostredie okolo neho. Moderná idea reinkarnácie
pripisuje naopak stále významnú dôležitosť individuálnej bytosti a jej
vedomiu. Význam jej skúseností a spomienok je taký podstatný
a jedinečný, že by sa toto pradivo malo za každú cenu zachovať
a ďalej preniesť v rovnakej individuálnej entite.
Môžeme sa
ale ďalej pýtať: Prečo by mal človek počas svojich jednotlivých vtelení
striedať rodiny, krajiny, kultúry a rasy, ak by sa mohol v rámci svojho
pozemského života priamo prevteľovať a zachovávať si tak jediné stále
vedomie? Aký zmysel by dávalo rodiť sa znova a znova do odlišných tiel,
pričom by bolo nevyhnutné sa ťažko rozpamätúvať (prípadne si vôbec nespomenúť)
na svoje minulé vtelenie? Jedinú istotu by potom tvoril karmický kolobeh
spravodlivosti, skrze ktorý by za všetky nesprávne činy bola odplata a ten-ktorý
človek by bol za ne potrestaný - avšak bez toho, aby vôbec tušil, za čo je
vlastne trestaný.
Treba
podotknúť, že až moderná doba 19. a 20. storočia priniesla myšlienku
prevteľovania sa do rôznych, úplne odlišných kultúr po celom svete: napríklad
reinkarnácia z predkolumbovskej Ameriky do Európy 20. storočia,
o ktorej píše vo svojich knihách antropozof Rudolf Steiner (1861 - 1925),
ale i Helena Petrovna Blavatská (1831 - 1891), autorka teozofie, ktorá
tento koncept východných náboženstiev skombinovala s konceptom evolúcie.
Mystička sa prikláňala k názoru, že duša sa v jednotlivých životoch
zdokonaľuje a stúpa stále k vyšším stavom bytia, pričom tu na rozdiel
od hinduizmu a budhizmu nie sú možné žiadne návraty na nižšie stupne
existencie.
V 20.
storočí sa objavili v rámci rozvoja odborov psychológie, psychoanalýzy
a mytológie tiež predstavy, sny a imaginácie pacientov podobajúce sa
mytológii úplne vzdialených a dávnych národov a kultúr. Napríklad
americký psychiater českého pôvodu Stanislav Grof (nar. 1931), zakladateľ smeru
transpersonálnej psychológie, opisuje prípad jedného svojho pacienta, ktorý
vykreslil svoj snový obraz divého zvieraťa a labyrintu. Priateľ Grofa,
mytológ Joseph Campbell (1904 - 1987), mal potom snový obraz tohto moderného
muža 20. storočia identifikovať ako úplne totožný s primitívnymi kultovými
predstavami starobylých kmeňov Indonézie. Campbellova teória sa opiera
o učenie C. G. Junga (1875 - 1961), ktoré postuluje pojem kolektívneho
nevedomia ľudstva. Skrze toto nevedomie je možné v rámci celého ľudstva
zdieľať kolektívne symboly a obrazy.11 Je potrebné dodať, že
rozmach týchto opisovaných symbolických obrazov zo vzdialených kultúr v snoch a
víziách ľudí sa časovo kryje s nástupom individuálneho cestovania,
inváziou východného náboženstva na Západ, vrátane reálnej (fyzickej) výmeny
myšlienok a informácií so vzdialenými kultúrnymi systémami.
Jednota duše a tela, alebo ich rozdvojenie?
Je niekedy
ťažké úplne postrehnúť skutočnosť, do akej miery v nových duchovných
smeroch zľudovela predstava o dualite duše a tela, teda predstava, že
duša môže telo kedykoľvek opustiť, vzdialiť sa od neho, stretávať sa na iných
miestach s inými nehmotnými bytosťami - predstava, že telá môžeme meniť,
že telo nemá s dušou viac-menej žiadnu podstatnejšiu súvislosť,
a môžeme teda neskôr dostať telo nové tak, ako si navliekame rukavicu na
ruku. Drtikol napríklad poskytuje čitateľom takýto návod na zaspávanie: „Predtým,
než zaspím, vytiahnem vedomie hore a rozkážem: panák, spi!" Podobne sa
vyjadruje o odpútanosti od stravovania: „Panák to zjedol, nič viac. Tu je
telo a zmysly, nič viac..."12
Odpútanie
od sveta zmyslov a pôžitkov malo vyústiť aj do odpútania sa od tela. Na
základe tejto myšlienky vznikali neskoršie nadväzné duchovné prúdy, ako sú
breathariánstvo či výživa zo slnka, ktoré hmotné telo považujú za obmedzujúcu
záťaž. Nejde však len o vec moderných čias. V dejinách filozofie vždy
existovali školy, ktoré sa stavali do opozície proti jednote duše a tela:
„Askéza vyučovaná na školách filozofie v období Atén spočívala vo
vzďaľovaní sa postupne od styku s telom, ovládaním zmyslov, predstavivosti
a vášní tak, aby unikli cyklu rodenia alebo postupných znovuzrodení a
nakoniec vstúpili do toho, čo Plotin nazýva Vlasťou." (...) Tieto školy
zastávali tézu: „Sebarealizácia je dielo subjektu, ktorý sa sám uskutočňuje,
a nie plod dobrovoľného daru milosti."13 Neskoršia Descartesova
náuka o dvoch podstatách opisovala telo ako stroj, a to bez toho, aby
sa brala do úvahy sama duša.
Novodobí
hľadači veriaci v reinkarnáciu však alternatívne postupy kombinujú: hoci
na jednej strane telo vnímajú ako „snímateľnú rukavicu", na druhej strane sa
nebránia vyskúšať alternatívne duchovné a liečiteľské praktiky, ktoré
naopak zvýšia odolnosť tela, zvýšia ich osobný komfort a kondíciu. Georges
Cottier zastáva názor, že: „V našej súčasnosti sa vytratil zmysel pre
celistvosť osoby, celistvosť duše a tela. V rámci teórie reinkarnácie
sa telo považuje buď za väzenie, alebo v lepšom prípade za nástroj.
V praxi sa preto zdá mnohým súčasníkom, že s telom sa môže legitímne
zaobchádzať ako s jedným z objektov. Na ovládanie tela potom majú
slúžiť napríklad techniky meditácie, sebakontroly. Dôležitou úlohou náuk, ktoré
hovoria o jednote tela a duše, a medzi ktoré patria aj kresťanskej
náuky, je preto ukázať, ako duša môže byť súčasne formou tela, i sama
existovať.14
Georges
Cottier tiež tvrdí: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi a ešte sa neukázalo,
čím budeme. Vieme, že keď sa (Boh) zjaví, budeme mu podobní, lebo ho uvidíme
takého, aký je (1 Jn 3, 2). Takže činy vykonané v čase majú váhu večnosti.
Telo ako integrujúca časť osobnosti má účasť na tomto určení."15 Cottier teda hovorí niečo iné: ľudský život je jedinečný, neopakovateľný
a všetky naše činy sú významné. Ľudská bytosť svojou duchovnou
a telesnou existenciou vlastne stále stojí - či si to uvedomuje alebo nie
- „pred Božou tvárou, či pred tvárou večnosti".
Táto téza
ako keby bola protipólom vnútorných zážitkov dnešného človeka - ateistu či
priaznivca alternatívnych duchovných prúdov -, ktorý sa vydáva hľadať zmysel
svojej existencie. Hlavné smernice, ktoré mu dávajú zmysel, sú: kontrola
vlastného života, resp. vlastného tela, vzdialenie sa od neho, či naopak
ovládanie tela v zmysle zlepšenia zdravia, zvýšenie osobnej pohody
a blahobytu. Ďalšou z týchto smerníc je aj časté odmietanie
náboženských dogiem, ktoré zo svojho hľadiska chápe ako obmedzovanie
nadobudnutej individuálnej svojbytnosti i vlastného úsudku.
Záver
Istý
anonymný diskutér na webových stránkach venovaných diskusii o duchovných
témach uvádza: „Bez reinkarnácie by nemal život na zemi vôbec žiadny zmysel."
Ďalší diskutujúci spresňuje: „S tým zmyslom života na zemi to cítim tak,
že duša sa inkarnuje na zemi, aby sa niečo naučila. Všetko, čo zažívame na
zemi, nás má učiť. Aj zachovanie druhu sú skúsenosti, ktoré nás niečo učia.
Ďalšími reinkarnáciami sa duša učí ďalšie veci a stavia na tom, čo sa
naučila (resp. nenaučila) v inkarnáciách predchádzajúcich. Ak by
reinkarnácia neexistovala, tak nevidím zmysel, prečo by sa duša mala niečo
učiť. Nikdy by to, čo sa naučila, nemohla použiť."
Zdá sa
teda, že pre určitých vyznávačov new age je koncept reinkarnácie oveľa
zrozumiteľnejší než predstava posmrtného života. Tá je v ich poňatí zrejme
príliš statická. Posmrtný život je pre týchto vyznávačov new age niečím, čo
v podstate ukončuje proces vývoja duše. Koncept posmrtného prevteľovania
naopak ponúka ďalší vývoj jednotlivca, na ktorého konci, v modernom
poňatí, sa má stať dokonalou bytosťou alebo dospieť k záverečnému
naplneniu. Čo ale má byť konkrétne týmto naplnením, diskutujúci už neprezradil.
Pripomeňme len, že v učení východných náboženstiev je cieľom konečné
odviazanie a vyslobodenie jedinca z karmického kolesa hriechu
a následného trestu. Až Blavatská, v rámci učenia teozofie, prišla
s evolučným konceptom vývoja jednotlivca smerom k osvietenej,
majstrovskej bytosti, ktorá smeruje k dokonalosti.
Ak sa
vrátime k vyššie uvedenému výroku druhého diskutéra, ten akoby dával za
pravdu Cottierovi, ktorý poznamenal: „(...) úspech reinkarnačných náuk má
hodnotu indikátora. Svedčí o tom, že homo religiosus hľadá náhradu za
svoje sklamania v sekularizovanej civilizácii. Uchyľovanie sa k idei
reinkarnácie patrí k celku prejavov tejto divokej náboženskosti, ktorá
vzniká ako reakcia proti sekularizácii. Svojím spôsobom ukazuje, že
sekularizácia je násilie páchané na ľudskej prirodzenosti."16
Sekularizačný
proces a oddeľovanie morálky a náboženstva sa datuje už od 17.
storočia a má svoj vrchol v období osvietenstva. Morálne princípy sa
postupne oddeľovali od náboženstva, a teda význam posmrtného života,
posmrtnej spravodlivosti začal postupne upadať. V období osvietenstva sa
začal presadzovať názor, že dodržiavanie autentickej a účinnej morálky
nespočíva ani v zjavených vierach, ani v trestoch na onom svete. Kant
zavádza obraz Boha ako „postulátu zdravého rozumu" - morálka je len autonómna
sféra človeka založená na úcte k „univerzálnemu zákonu". Na rozpoznanie
ľudských povinností stačí záujem, cit alebo rozum, netreba žiadne nadprirodzené
zjavenia. V 19. storočí je potom dokonca zavedená vo vzdelávaní tretej
republiky vo Francúzsku morálna a etická výchova čisto laickej povahy.
Sekularizovaná
morálka, zbavená všetkých náboženských dogiem, sa neskôr stala súčasťou
vznikajúcich demokratických spoločností a ich princípov. Morálna kultúra
tak bola povýšená na jeden zo základných princípov demokratického
univerzalistického individualizmu. Etika tak bola postupne nadradená
náboženstvu. „Pravá hodnota, aj náboženská, sa už nezhmotňuje v pôstoch,
pokániach a modlitbách, ale v poslušnosti voči zákonu mravného
rozumu."17 Filozof Gilles Lipovetsky opisuje vznik „povinnosti bez
náboženstva", a to už od 17. storočia, kedy sa vzývali a pestovali
osobné cnosti aj prekonávanie seba samého, to všetko založené len na rozumovom
úsudku.18 Naša moderná doba si žiada aj rešpektovanie etiky - ale už
bez sebapoškodzovania, prekonávania a zapierania seba samého,
bez zaťažujúcich záväzkov - nastáva kultúra subjektívneho šťastia
a zvýrazňovanie všetkého, čo súvisí s vlastným prežívaním
a subjektivitou.
Je zjavné,
že diskutujúci, ktorý sa dovolával možnosti niečo nové sa ešte naučiť, vychádza
z takého subjektívneho poňatia. Sám sebe je meradlom všetkých vecí - jeho
rozvoj a zdokonaľovanie je zrejme oným zmyslom. Tým ale nijako nepopiera
sekulárne tézy zohrávajúce dôležitú úlohu v súčasnej spoločnosti: záujem
o wellbeing, zdravie, osobný rozvoj, maximalizácia možného, vízia trvalého
rastu a pozitívneho vývoja. Zdá sa teda, že sa ustavične pohybujeme na
osi, ktorá začala svoj život už v 17. storočí: od „povinnosti
a rozumu bez náboženstva" na jednej strane, k „náboženstvu a
uctievaniu subjektívneho šťastia" na druhej strane. Ani jedna z týchto
rovín však neponúka trvalú odpoveď na otázky, ktoré sa vynárajú u človeka
hľadajúceho svoj životný zmysel.
V súčasnosti
sa na knižnom trhu objavujú a sú stále populárne duchovné príručky typu
„prajte si a bude vám dané", „zamerajte svoje myšlienky správnym smerom
a dostanete všetko, o čo požiadate". Ohľadom viery
v reinkarnáciu sa objavujú tézy ako „svoj budúci život môžete ovplyvniť",
„želajte si, či sa chcete znovu stretnúť s vaším súčasným partnerom
v budúcom živote" a pod. Ide nepochybne o magické uvažovanie,
ktoré sa v histórii náboženského myslenia objavuje od prvopočiatkov -
terajší rozdiel ale spočíva v tom, že sú tieto vízie a predstavy
mnohokrát formulované na prvý pohľad racionálnym spôsobom, často obohatené aj o
niektoré informácie zo sveta vedy. Môžu tak pôsobiť naoko úplne konzistentne
a logicky, nepochybne však nakoniec zamestnávajú najmä tie najzákladnejšie
ľudské inštinkty, ako sú zbavenie sa stresu, získanie bezpečia, dostatku
a pod. Zdá sa teda, že hoci nás rozum, vzývaný filozofom Kantom, doteraz
neopustil, etické princípy a princípy sebaprekonávania sa trochu
rozplývajú a nahrádzajú sa nástupom magických praktík v službách
hľadania totálnej vnútornej sebarealizácie a šťastia. To sa, pochopiteľne,
najviac týka postkomunistických štátov zasiahnutých predchádzajúcim totalitným
režimom. Ale tohto lákavého fenoménu nakoniec nie sú ušetrené ani iné európske
štáty, ako napríklad Írsko či Švajčiarsko.
Poznámky:
1 Hamplová, D.: Náboženství
v české společnosti na prahu 3. tisíciletí. Karolinum, Praha 2013, s.
58-77
2 Tamže
3 Luckmann, T.: The Invisible
Religion: The Problem of Religion in Modern Society. Collier - Macmillan,
London 1967
4 Vojtíšek, Z.: Novopohanství
a jeho přítomnost v české společnosti. Úvod - http://www.htf.cuni.cz/HTF-154-version1NovopohanstviProTeologickouRevui.pdf
5 Kranenborg, R.: New Age and
Neopaganism: Two Different Traditions? In: Center for Studies on New Religions.
A paper presented at The 2001 Conference in London - http://albertin.tripod.com/feymundo/na_neop.PDF
6 Fulghum, R.: Od začátku do konce:
Naše životní rituály. Argo, Praha 1995
7 Lipovetsky, G.: Soumrak povinnosti.
Bezbolestná etika nových demokratických časů. Prostor, Praha 2009, s. 64
8 Hamplová, D. a kol.: Zdraví
a rodina. Slon, Praha 2014
9 Funk, K.: Mystik a učitel
František Drtikol. Fontána, Olomouc 2001, s. 188-190
10 Origenes: Contra Celsum, III/75.
In: Schönborn, Ch.: Cestou proměnění. CDK, Brno 1998, s. 71-72
11 Grof, S.: Když se nemožné stane.
Práh, Praha 2012, s. 321-326
12 Funk, K.: c. d., s. 104
13 Cottier, G.: Úvahy
o reinkarnaci. Teologické listy 3/2001 - http://www.pastorace.cz/Tematicke-texty/Uvahy-o-reinkarnaci-Georges-Cottier.html
14 Tamže
15 Tamže
16 Tamže
17 Lipovetsky, G.: c. d., s. 34-39
18 Tamže