Tradicionalisti mimo Katolíckej cirkvi - sedesvakantisti


Názov sedesvakantizmus (z lat. sede vacante - neobsadený stolec) vyjadruje stav, že Petrov stolec je prázdny. Sedesvakantisti totiž vychádzajúc z učenia o neomylnosti Cirkvi tvrdia, že ak pápež hlása nejaký omyl, mylnú liturgiu či učenie, potom nemôže byť platným pápežom a stal sa verejným heretikom a nekatolíkom. Podľa ich presvedčenia všetci pápeži po Piovi XII. napriek tomu, že boli oficiálne zvolení, nie sú právoplatní a praví nástupcovia sv. Petra.1 Služba Petrovho nástupcu, tak ako ju chápe Katolícka cirkev - v zmysle znamenia jednoty a záruky autentickosti Kristovho učenia - nie je podľa nich zrušená, neplatní sú iba jej konkrétni reprezentanti. Medzi najznámejšie sedesvakantistické skupiny patrí Kňazské bratstvo sv. Pia V. a Kongregácia Márie Nepoškvrnenej kráľovnej.

Termín sedesvakantizmus po prvý raz použili americký biskup Francis Konrad Schuckardt (1937 - 2006) a mexický jezuita Joaquín Sáenz y Arriaga (1899 - 1976). Existujú rôzne variácie sedesvakantizmu. Prvou skupinou sú opinionisti, ktorí tvrdia, že otázka pravovernosti a platnosti pápežov je teologickou otázkou, ktorá nemá vplyv na príslušnosť ku Katolíckej cirkvi. Nejaká časť opinionistov tak preto môže zostať v Katolíckej cirkvi. Na rozdiel od nich arcibiskup Lefébvre ponechal otázku bludu u pápeža otvorenú. Pri bohoslužbách opinionisti používajú misál z roku 1920.

Ďalšou sedesvakantistickou skupinou sú tzv. totalisti, ktorí sú na rozdiel od opinionistov vo svojich postojoch oveľa radikálnejší, pretože striktne a nekompromisne popierajú pravovernosť moderných pápežov a ich pápežskú jurisdickosť. Podľa nich od roku 1958 v Katolíckej cirkvi nie je právoplatne zvolený pápež a celá cirkevná hierarchia pozostáva z heretických uzurpátorov, ktorí sa spreneverili svojim úradom a ich skutky a konanie nasvedčujú, že konajú v zmysle zjavnej herézy. Už viac teda nepatria do pravej Kristovej cirkvi a môžeme ich preto bez obáv ignorovať. Totalisti takto hovoria o akejsi autoexkomunikácii pokoncilových prelátov a pápeži prestali byť pápežmi, alebo dokonca nimi ani nikdy neboli.

Variáciou tohto názoru je sedesprivacionizmus, ktorého prívrženci sa nazývajú aj materiál-formalisti. Tí tvrdia, že pápeži boli platne zvolení a aj keď nemajú pápežskú jurisdikciu, potenciálne sa môžu stať pápežmi (papa materialiter, non formaliter - pápež materiálne, nie však formálne). Podľa tejto teórie bol pápež zvolený platne v konkláve (materiálne), ale stane sa ním aj formálne, avšak iba vtedy, ak sa zriekne bludov modernizmu. Sedesprivacionizmus bol propagovaný dominikánskym teológom Michelom-Louisom Guérardom des Lauriers (1898 - 1988), ktorý bol okrem iného i spovedníkom Pia XII. Od roku 1970 sa stal profesorom v novozaloženom seminári Kňazského bratstva sv. Pia X. v Ecône. Keď však začal učiť svoje sedesvakantistické náhľady, v roku 1977 ho arcibiskup Lefébvre z katedry odvolal. Pre sedesprivacionizmus sa používa aj názov Cassiciacká téza, podľa tradicionalistického časopisu Cahiers du Cassiciac, kde des Lauriers túto tézu po prvýkrát publikoval.

Zo sedesvakantizmu sa oddelili tzv. konklávisti, ktorí sa rozhodli uprázdnený pápežský stolec obsadiť voľbou nového pápeža. Vo svete ich bolo zvolených už niekoľko.

 

Protipápeži


Skôr kurióznou skupinou sú veriaci zhromaždení okolo protipápežov, tzv. mystikalisti. Tí sa taktiež pokúsili ukončiť sedes vacante, avšak neprebehla u nich žiadna voľba „pápeža" podľa vzoru konklávistov, ale „pápež" sa stal „pápežom" akýmsi mystickým spôsobom (odtiaľ je odvodený i názov pre túto podskupinu). Obvykle sa takýto uchádzač o službu Petrovho nástupcu sám vyhlásil za pápeža na základe údajného súkromného zjavenia a priameho vyvolenia samým Kristom.

Medzi najznámejšie prípady v uplynulom storočí patrí aj Michel Collin (1905 - 1974), ktorý sa vyhlásil za Klementa XV. Tento bývalý katolícky kňaz a misionár tvrdil, že ho za pápeža korunoval sám Boh. Založil Obnovenú Kristovu cirkev a dokonca aj „kardinálsky" zbor, ktorý mal počas jeho života 19 členov, avšak jeden z nich sa neskôr postaral o rozštiepenie novozaloženej cirkvi. Vlastnú cirkev s názvom Magnificat založil aj Kanaďan Jean Gaston Tremblay (1928 - 2011), ktorý sa vyhlásil za pápeža Gregora XVII. a povolil kňazskú vysviacku žien.

Ďalším prípadom novovzniknutej cirkvi je Palmariánska katolícka cirkev (Iglesia Católica Palmariana) v Španielsku. Založil ju Clemente Domínguez y Gómez (1946 - 2005), ktorý pri automobilovej havárii prišiel o zrak. V roku 1978 sa dal biskupom Thucom vysvätiť za biskupa a následne sa vyhlásil za pápeža Gregora XVII., ktorého nasledovalo niekoľko tisíc veriacich. V komunite však došlo k veľkému rozkolu po tom, čo sa prevalili viaceré morálne škandály. Po Gómezovej smrti za jeho nástupcu zvolili advokáta Manuela Alonsa Corrala (1934 - 2011), ktorý sa pápežského úradu ujal ako Peter II. Po jeho smrti ho ako Gregor XVIII. nahradil Španiel Sergio María. Juhoafričan Victor von Pentz (nar. 1953), bývalý lefébvristický seminarista, sa dal zase zvoliť za pápeža Lína II., a to dokonca v Assisi. Jeho nasledovníci zašli tak ďaleko, že sa ho pokúsili 29. júna 1994 (neúspešne) posadiť v tiare na pápežský trón v Lateránskej bazilike v Ríme.

Známy je aj prípad Williama Kamma (nar. 1950). V Austrálii sa vyhlásil za priameho dediča pápeža Jána Pavla II., ktorý podľa neho v skutočnosti nezomrel a osobne príde, aby ho označil za pápeža Petra Rímskeho II. Ten by mal byť podľa tzv. Malachiášovho proroctva posledným pápežom pred koncom sveta. Kamm bol nedovolene a neplatne vysvätený za biskupa. Zrušil celibát. Neskôr ho odsúdili za zneužívanie dvoch z jeho 84 „mystických" manželiek, ktoré nedovŕšili vek 15 rokov. Kamm založil Rád sv. Charbela. Pod jeho vplyvom sa po celom svete zakladali domy sv. Charbela, kde sa mali jeho stúpenci uchrániť pred apokalyptickou celosvetovou katastrofou.2

Dňa 24. októbra 1998 sa nad vrchmi v Montane, ležiacimi na hraniciach medzi USA a Kanadou, nad komínom horskej chaty objavil biely dym. Podľa zhromaždených bol zvolený a krátko nato aj predstavený protipápež Pius XIII. Stal sa ním bývalý americký kapucín Lucian Pulvermacher (1918 - 2009), člen tzv. Pravej katolíckej cirkvi (True Catholic Church). Keď 30. novembra 2009 zomrel, internetové stránky komunity ohlásili novú voľbu. Tá sa mala konať niekedy v rozmedzí rokov 2012 až 2015. A aj sa skutočne udiala, keď v Kanade, kde sa presunulo dočasné sídlo tejto komunity, 12. januára 2012 zvolili za pápeža otca Mathurina.

V talianskom Gavignane sa zase za pápeža vyhlásil Gino Frediani (1913 - 1984), ktorý predtým pôsobil ako farár a o sebe tvrdil, že naň Boh ukázal priamo z neba. Zvolil si meno Emanuel I. a založil Novú univerzálnu cirkev Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (Chiesa Novella Universale del Sacro Cuore di Gesù). Po jeho smrti prevzal jeho úrad iný kňaz.

Ďalším, kto si v súčasnosti nárokuje na úrad sv. Petra, je bývalý americký lefébvristický seminarista David Allen Bawden (nar. 1959), ktorý žije v malom spoločenstve s matkou a dvoma diakonmi v Kansase. Vyhlásil sa za pápeža Michala, hoci nebol nikdy vysvätený za kňaza.3 V prípade týchto protipápežov ide o extrémne skupiny, ktorým tradicionalistické kruhy katolíkov vyčítajú, že sa dali zvoliť neplatným spôsobom.4

 

Ukrajinská pravoverná gréckokatolícka cirkev


Ukrajinská pravoverná gréckokatolícka cirkev (UPGKC) je schizmatická samozvaná cirkev, v ktorej pozadí stojí bývalý rímskokatolícky a neskôr i gréckokatolícky kňaz Eliáš Antonín Dohnal (nar. 1946), ktorý po mnohých konfliktoch s duchovnými autoritami v Čechách a na Slovensku prišiel na Ukrajinu ako misionár. UPGKC sa sformovala zo skupiny baziliánskych rehoľníkov a oficiálne bola založená v ukrajinskom Ľvove 11. augusta 2009. O sebe vyhlasuje, že kánonicky prevzala všetky ukrajinské gréckokatolícke diecézy.

Exkomunikovaný kňaz Dohnal prešiel zaujímavým vývojom: od katolíckej charizmatickej obnovy k východnému kresťanstvu. Vo svojej syntéze kombinuje ortodoxiu s letničiarstvom. Na rozdiel od iných sedesvakantistov, pre ktorých je príznačný antiekumenizmus, je Dohnal otvorený tiež pre protestantizmus. Dokonca ako vzor evanjelizácie často vo svojich prejavoch spomína kazateľa Reinharda Bonnkeho.

Dohnal konflikt s Katolíckou cirkvou začal, keď odmietol niektoré dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, ako bola napríklad deklarácia Nostra Aetate. Proti tradičnému kánonickému právu Východnej a Západnej cirkvi sa bez povolenia príslušných autorít nechal vysvätiť na biskupa a vyhlásiť za patriarchu. Všetkým biskupom Katolíckej cirkvi rozposlal dotazník, v ktorom sa majú zriecť historicko-kritickej teológie (nič také však neexistuje). Kto jeho dotazník odmietol, bol z cirkvi exkomunikovaný. Nakoniec Dohnal exkomunikoval každého, koho sa len dalo: pápeža, všetkých katolíckych biskupov, ďalej pravoslávnych patriarchov atď.

Na vysvetlenie treba objasniť, v čom spočíva tzv. historicko-kritická metóda (nie teológia) skúmania Biblie. Boh sa zjavil človeku tým, že vstúpil do dejín slovom a skutkom. Tieto skúsenosti sa najprv ústne odovzdávali a potom zaznamenali v určitej historickej dobe. Historicko-kritická metóda (die historisch-kritische Methode) sa usiluje presne zistiť zmysel a obsah jednotlivých biblických textov vychádzajúc zo zásad a pravidiel, ktoré sa používajú pri skúmaní starovekých spisov. Pomocou tejto metódy sa Biblia študuje ako historický dokument, ako zbierka svedectiev viery. Metódou sa bádateľ pokúša preniknúť do mentality svätopisca žijúceho v určitom kultúrno-historickom a náboženskom prostredí.

Historicko-kritická metóda využíva aj ďalšie pomocné vedecké disciplíny, ako je napríklad archeológia, geografia, filológia, literárna kritika a iné.5 Katolícki bádatelia ju prijali za jednu z legitímnych metód poznávania Svätého písma.6 Je to kritická metóda, pretože sa snaží pomocou vedeckých kritérií byť čo najobjektívnejšia pri poznávaní pravdy zjavenej Bohom. Modernému človeku chce sprístupniť zmysel biblických textov. Takéto bádanie nie je apriórne zlé, práve naopak. Západný človek mnohým biblickým statiam už nerozumie, alebo ich môže vykladať nesprávne. Historicko-kritická metóda mu pomáha pochopiť historický kontext, v ktorom text vznikol, svojráznosť myslenia a vyjadrovania svätopiscov, literárneho žánru a pod. Pokus o zrozumiteľnosť pre súčasníka je jej silnou stránkou.

Naproti tomu má táto metóda aj svoje hranice. Obmedzuje sa na hľadanie zmyslu biblického textu v historických súvislostiach, ktoré dali podnet pre jeho vznik; ostatnými možnosťami významu, ktoré sa objavili v priebehu dejín Cirkvi, sa nezaoberá.7 Inými slovami hrozí nebezpečenstvo vidieť biblický text a jeho význam len z pohľadu svätopisca. Akoby tento text bol len textom ľudského literáta a neobsahoval inšpiráciu skutočného autora, ktorým je Boh. Toto nebezpečenstvo naozaj pri absolutizácii a jednostrannom používaní metódy bez ohľadu na iné metódy hrozí. Ak by Biblia bola len zbierkou kníh napísaných starovekými historikmi, potom by sa mohlo stať, že nebude Božím slovom, ale pamiatkou na históriu Hebrejov.

V tomto je kritika UPGKC pred spomínaným prehnaným a jednostranným používaním tejto metódy pri čítaní Biblie namieste. Dohnal ale použil neodborný termín, ktorý nikdy nevysvetlil a len ním zmiatol laikov, ktorí nechápu, o aký problém vlastne ide. Okrem toho jeho radikálnym odmietavým prístupom k metóde popiera ráz Božieho zjavenia, ktoré prebehlo a prebieha v dejinách, a tak sa ho treba pokúsiť pochopiť práve v nich. Nadčasové pravdy zaodeté výrazmi, myšlienkovými pochodmi a predstavami ľudí tej-ktorej doby majú byť dešifrované, aby boli zrozumiteľné a stali sa Božím slovom pre súčasníka. Treba však dodať, že historicko-kritická metóda prestáva mať význam, ak ostáva len v teoretickej rovine a nepomôže prehĺbiť spiritualitu veriacich.

Dohnal otvorene vystúpil proti beatifikácii Jána Pavla II., ktorého vo svojich svojpomocne vyrobených videoprezentáciách podfarbených hororovou hudbou pokladá za apostatu. Nikdy však nepodal svedectvo z úst či spisov samého pápeža, že by sa bol tento verejne zriekol viery. Preto Dohnal niekoľkokrát upravil svoju videoprodukciu, aby tak za každú cenu dokázal heretizmus Jána Pavla II. Cituje v nich niekoľko pápežových vyjadrení o Gándhím počas jeho návštevy v Indii, ktorého Dohnal pokladá za predstaviteľa new age. Gándhí ale nebol synkretik, celý život sa hlásil k hinduizmu.

Skupina okolo Dohnala tiež Jánovi Pavlovi II. vyčíta, že vpustil do Katolíckej cirkvi tzv. ducha Assisi. Je to narážka na modlitbové stretnutia predstaviteľov rozličných náboženstiev v Assisi konaných 26. 10. 1986, 24. 10. 2002 a 27. 10. 2011, kde Ján Pavol II. a jeho nástupca Benedikt XVI. demonštrovali relativizmus a rovnosť náboženstiev. Dôvodom týchto neštandardných stretnutí však bola vždy mimoriadna situácia vo svete. V roku 1986 to bolo rozdelenie sveta na dva tábory, v roku 2002 zase išlo o reakciu na rastúci terorizmus vo svete po útoku na newyorské Dvojičky. Pri treťom stretnutí, v roku 2011, pápež Benedikt XVI. pripomenul 25. výročie prvého stretnutia, pričom v príhovore spomenul, že tri roky po prvom stretnutí padol Berlínsky múr, v čom videl plod prvého stretnutia v Assisi.8

Neexistuje dôkaz, že by pápeži Ján Pavol II. alebo Benedikt XVI. odpadli od kresťanskej viery. Obaja počas stretnutí v Assisi dávali najavo, že nejde o synkretizmus ani o rovnosť medzi všetkými náboženstvami. Popri úsilí o svetový mier bolo Assisi tiež prorockým gestom o tajomnom pôsobení Ducha Svätého aj mimo kresťanstva. To nie je nebiblická náuka (porov. Nm 22-24; Iz 44, 28; Mt 2, 1-12 a i.). Na druhej strane ale treba objektívne dodať, že UPGKC oprávnene kritizovala niektoré excesy počas prvého stretnutia v Assisi, keď sa povolili pohanské rituály v kresťanských chrámoch. Čiastočne sa tento kompromis dá ospravedlniť tým, že v Assisi, pomerne malom mestečku, nie sú mimo sakrálnych objektov takmer žiadne od kresťanstva „neutrálne" miesta, ktoré by sa mohli poskytnúť príslušníkom nekresťanských náboženstiev. Ďalšie dve stretnutia boli v tomto ohľade už striezlivejšie.

Bývalý horlivý kňaz Dohnal sa však správa ako typický guru: obrnil sa nespochybniteľnou autoritou, používa striktný fundamentalizmus vo výklade Písma a vystupuje proti všetkým, ktorí nezdieľajú jeho názory a nápady. Typickým preň je neustály boj proti okultizmu. Svoje vízie mohol naplno uplatňovať počas svojej návštevy na Ukrajine. Avšak jeho pobyt tam skončil po bitke s policajtom, keď sa údajne bránil násilnému zásahu. Dohnala z krajiny vyhostili a momentálne pôsobí vo Zvolene. Je možné, že vývoj Eliáša Dohnala sa skončí nakoniec tým, že sa sám vyhlási za pápeža. Kto iný by ho vlastne spomedzi všetkých exkomunikovaných kardinálov mohol zvoliť?

Spoločnosť sv. Bazila Veľkého (Societas Sancti Basilii Magni - SSBM), tzv. legionári XP,9 je skupina baziliánov závislých od spomínaného samozvaného patriarchu Dohnala. Skupina je známa tým, že rozposiela po farách svoje „pastierske" listy vyšperkované často infantilnými kresbami. Podobne ako ich inšpirátor neponúka ani táto spoločnosť žiadne konštruktívne riešenie. Nie je otvorená pre dialóg, nekompromisne betónujúc svoj jediný správny pohľad na Kristovo učenie: buď prijmete naše názory, alebo ste exkomunikovaní a prepadnete peklu. Spoločnosť podnecuje jednoduchých veriacich k odpadnutiu od Katolíckej cirkvi a založeniu sektárskych skupín. Obe spomínané skupiny sa od ostatných tradicionalistov odlišujú aj tým, že nepoužívajú ani tridentský, ani nový latinský rítus. Dohnal a exbaziliáni nie sú aj z uvedených príčin typickou cúvajúcou reformou, majú však jej niektoré charakteristické prvky, akými sú sede vacante, kritika moderných trendov v teológii a pod.

 

Tradiční katolíci


Ďalšou tradicionalistickou skupinou sú Tradiční katolíci, kde patrí napríklad i biskup Oliver Oravec.10 Na počiatku tohto hnutia bola konsekrácia niektorých kňazov na biskupov vietnamským biskupom Ngo Dinh Thucom (1897 - 1984), aby bola zachovaná biskupská postupnosť. Časť z týchto biskupov utvorila tzv. Katolícku alianciu. Tradiční katolíci odmietajú platnosť Druhého vatikánskeho koncilu pre jeho zmenu v ekumenickej orientácii. Cirkevné vedenie podľa nich stratilo Božiu autoritu nad veriacimi. Zastávajú pozície sedesvakantizmu, teda uznávajú službu Petra, ale nie jeho súčasných reprezentantov. Odvolávajú sa pritom na starý katolícky Kódex cirkevného práva z roku 1917, ktorý v paragrafoch 100 a 102 pripúšťa až 99-ročné obdobie bez pápeža, pričom pápežský úrad stále trvá. V kánone 102 sa píše, že ak by Cirkev nemala pápeža viac než 99 rokov, až vtedy by vznikli pochybnosti o samotnom úrade.11 Opäť podľa kánonického práva z roku 1917 (§ 188 a 2155), ak katolík šíri bludy proti viere a mení podstatu sviatostí, automaticky sa vylučuje z Katolíckej cirkvi. To sa malo podľa tohto hnutia vzťahovať aj na pápeža Jána Pavla II.12

Tradičný katolík, nedávno zosnulý biskup Oliver Oravec (1941 - 2014), svojpomocne vydal niekoľko kníh, akými sú napríklad Absolútny Kristus13 a Exaktné dôkazy Boha: Obrana viery.14 Ako metódu používa svojský výklad Písma miestami sa blížiaci numerologickým špekuláciám. V prvej knihe je akási kombinácia apologetiky o skutočnej existencii Krista a aktualizácia jednotlivých udalostí Ježišovho života v súčasnom svete. V druhej už zaznievajú aj apokalyptické tóny. Je zaujímavé, že Oravec napáda vysviacky arcibiskupa Lefébvra. Ten bol podľa neho vysvätený za kňaza a konsekrovaný za biskupa vysokopostaveným slobodomurárskym kardinálom Lienartom, ktorý sa členstvom v tejto tajnej spoločnosti vlastne sám automaticky vylúčil z Katolíckej cirkvi. To bol aj jeden z dôvodov, pre ktorý biskup Oravec vo svojom spise vyjadril viaceré pochybnosti o Kňazskom bratstve sv. Pia X.15

Prísny a radikálny tradicionalizmus v liturgii sa prejavuje u skupín, ktoré neprijali liturgické reformy, ktoré po Druhom vatikánskom koncile pápež riadne schválil a nariadil. Patria medzi ne: zmena postavenia kňaza, ktorý slúži sv. omšu obrátený tvárou k ľudu, oproti predchádzajúcemu stavu, keď mu bol otočený chrbtom; zmena gest a slov pri liturgii a nahradenie latinčiny živými jazykmi. Tradicionalisti spravidla zachovávajú aj zvyky záväzné v období pred Druhým vatikánskym koncilom, akými sú napríklad piatkové zdržanie sa jedla z mäsa teplokrvných zvierat, pôst pred svätým prijímaním od polnoci, nosenie ženskej pokrývky hlavy v kostole, praktizovanie častej spovede, ktorá sa rozšírila na počiatku 20. storočia v súvislosti s častým svätým prijímaním zavedeným Piom X., či modlitba ruženca. V súvislosti s liturgickým slávením podľa staršieho spôsobu sa tradicionalisti riadia liturgickým kalendárom, ktorý sa používal pred reformou v roku 1969. Zachovávajú tak aj predpôstne obdobie a veľa sviatkov svätých slávia v iný deň, ako je to v súčasnej Katolíckej cirkvi.16

Radikálni tradicionalisti chcú návrat tridentského obradu omše. Tradiční katolíci im však vyčítajú, že to robia v rámci modernistickej Cirkvi a že v liturgickej modlitbe Cirkvi - kánone spomínajú mená neplatných pápežov. A takisto to, že musia uznať všetky sviatosti a dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu a rešpektujú nový obrad a sú nútení vyhlásiť, že neudržujú kontakt s lefébvristami a pod.17 Akoby zámerne prehliadali dialóg, ktorý sa Rím usiluje viesť s lefébvristami. Spomínané skupiny sa stále cítia byť členmi Katolíckej cirkvi napriek tomu, že nedodržujú jednotu s pápežom, čím sa podľa súčasného Kódexu kánonického práva sami z nej vylučujú.

Ako hodnotiť tieto hnutia? Možno v nich vypozorovať kritickú reakciu na prílišné otváranie sa svetu, ktoré sa v niektorých katolíckych kruhoch prejavilo v podobe relativizmu, sekularizácie a liberalizmu. Patrí sem aj chybný výklad pokoncilovej teológie, ktorý v prehnanej miere takmer zotrel interkonfesionálne rozdiely medzi rozličnými kresťanskými vyznaniami. Tento trend viedol v niektorých kruhoch k strate orientácie ohľadom katolíckej identity. Oprávnená je zo strany tradicionalistických kruhov aj kritika voči nedôstojnému sláveniu liturgie (strata zmyslu pre slávenie; spochybňovanie obetného charakteru, zavádzanie neliturgických prvkov do liturgie, napríklad slúženie liturgie v klaunskom oblečení; alebo vystúpenie polonahých baletiek v kostole a pod.), ku ktorému často dochádzalo po Druhom vatikánskom koncile a ktorý kritizujú tieto skupiny dodnes. Cenné sú tiež apologetické príspevky tradicionalistov, ktorými sa vyjadrujú proti často bulvárom nafúknutým škandálom.18 V poriadku je aj kritika pápeža, pokiaľ ide o rozhodnutia, ktoré nemajú záväzný charakter pre vieru (ex cathedra). V tomto zmysle by spomínané skupiny tradicionalistov mohli mať prorocké poslanie, ak zachovajú patričnú úctu k úradu jednoty, ktorú reprezentuje pápež ako nástupca sv. Petra. K takejto kritike a k decentralizácii pápežskej služby nepriamo vyzýva aj súčasný pápež.19

Jednou z reakcií na tradicionalizmus bolo obnovenie slávenia tridentskej liturgie. Benedikt XVI. vydal 7. júla 2007 motu proprio Summorum Pontificum, ktorým promulgoval tridentskú liturgiu s účinnosťou od 14. septembra 2007 ako mimoriadnu formu rímskeho rítu. Podľa slov emeritného pápeža Benedikta XVI. neexistuje žiadne nariadenie, ktoré by zakazovalo slúžiť bohoslužbu v pôvodnej tridentskej liturgii. V Katolíckej cirkvi existuje legitímna rôznosť obradov, ktoré sa nechápu ako protichodné, ale navzájom sa doplňujúce.

Dňa 31. októbra 2012 sa v Ríme konala tzv. tridentská omša celebrovaná kardinálom Walterom Brandmüllerom v rímskom kostole Santissima Trinità dei Pellegrini, ktorá otvorila celosvetovú púť Summorum Pontificum. Táto ďakovná púť priviedla do Ríma rôzne tradicionalistické skupiny, vrátane nasledovníkov arcibiskupa Lefébvra. Svätú omšu v Bazilike sv. Petra pre nich slúžil kardinál Antonio Cañizares Llovera, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Benediktovo motu proprio umožňuje slúžiť liturgiu v starom obrade, chrbtom k ľudu a v latinčine.20 Rímsky náboženský obrad nemá od roku 2007 jednu, ale dve formy. Podľa tohto nariadenia kandidáti kňazstva by sa mali učiť obe formy obradu.21

Tradicionalizmus má však i temné stránky. Pokiaľ ide o protipápežov, stálo by za to urobiť psychologické vyšetrenie o duševnom stave osôb, ktoré sa cítia vzdoropápežmi. Omylom tradicionalistov je často neflexibilná hermeneutika, ktorá sa odvoláva na staršie encykliky bez zohľadňovania situácie, v ktorej boli napísané. V týchto textoch nejde o záväzné učenie pápežov, ale o učenie, ktoré možno interpretovať. Prečo by sa nemali interpretovať v novom svetle a svete aj encykliky z čias minulých?

Treba sa taktiež spýtať, či existuje v tradicionalizme priestor pre nejaký ďalší vývoj? Budú ich tézy vyjadrené jazykom minulých storočí zrozumiteľné súčasníkovi? Aký je priestor pre chudobných? Nejde o príliš triumfalistický prístup Cirkvi k svetu? Tradicionalistickí kresťania ponúkajú len račí prístup, nemajú víziu.

Súčasný pápež František je, zdá sa, nie príliš ústretový skupinám, ktoré sa uzatvárajú do geta. Nepriamo kritizuje monolitické myslenie týchto skupín, keď píše: „Rozličné smery filozofického, teologického a pastoračného uvažovania, ktoré sa s úctou a láskou nechávajú Duchom vkladať do jednej harmónie, pomáhajú Cirkvi rásť, pretože jej umožňujú lepšie vyjadrovať mimoriadne bohatý poklad Slova. Ľuďom snívajúcim o monolitickom učení, ktoré všetci bez najmenších rozdielov musia zastávať, sa to môže zdať ako rozptyľujúca nedokonalosť. Ale skutočnosť je taká, že táto rôznorodosť pomáha lepšie vyjadrovať a rozvíjať rozličné aspekty nevyčerpateľného bohatstva evanjelia (§ 40)."22 Na inom mieste zase Svätý Otec problematizuje ich postoj k súčasnému globalizovanému svetu, aby sa kresťania bazírujúci na tradicionalizme nestali „folklórnym múzeom eremitov naviazaných na jedno miesto, odsúdených na opakovanie stále tých istých vecí, neschopných nechať sa osloviť niečím, čo je iné, a oceniť krásu, ktorú Boh šíri i za hranicami ich územia".23

Pokiaľ bude chcieť Katolícka cirkev obnoviť plnú jednotu v pluralite s týmito skupinami, bude musieť zobrať vážne ich kritické pripomienky, konfrontovať teológiu s Tradíciou, neupadnúť do prílišného otvorenia sa svetu, ktorý nie je priateľsky naklonený posolstvu evanjelia. Tradicionalistické skupiny by zasa mali byť otvorenejšie pre flexibilnejší postoj zohľadňujúci zmeny v evanjelizácii a pre pochopenie mentality súčasného človeka.

 

Poznámky:

 
1 Vere, P.: Sedesvakantismus na vzestupu? Vendée, hlas integrálního katolicismu (2005) - http://www.vendee.cz/texty/sede_vzestup.html

2 Maximiadis, A.: William Kamm the Fragmented Pebble. Father‘s Home Page (2010) - http://www.fathershomepage.com/index.php/articles/91-william-kamm-the-fragmented-pebble

3 Kováčik, J.: Protipápeži súčasnosti. Katolícke noviny, 5. 9. 2012 - http://www.katolickenoviny.sk/36-2012-protipapezi-sucasnosti

4 Oravec, O.: Pravda o cirkvi (1998), s. 88-89 - http://www.vzdelavaci-institut.info/?q=node/536

5 Heriban, J.: Príručný lexikón biblických vied. Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1992, s. 465-467

6 Pápežská biblická komisia: Interpretácia Biblie v Cirkvi. Katolícke biblické dielo na Slovensku, Spišské Podhradie 1993, s. 36-43

7 Tamže, s. 42

8 http://www.vatican.va/holy_father/benedict _xvi/speeches/2011/october/documents/hf_ben-xvi_spe_20111027_assisi_it.html

9 Societas Sancti Basilii Magni: Stanovisko Legionárov XP (2010) - http://legio1xp.wordpress.com/2010/01/21/stanoviskok-spolocnosti-societas-sancti-basilii-magni

10 Oravec, O.: Pravda o cirkvi, c. d., s. 89-95

11 Tamže, s. 97

12 Tamže, s. 98

13 Oravec, J. V. M.: Absolútny Kristus, Nitra 1972 - 1992

14 Oravec, J. V. M.: Exaktné dôkazy Boha: Obrana viery. Nitra 1972 - 1992

15 Čo robiť za súčasnej krízy? - http://home.gts.sk/olinko/21.html

16 Tridentská mše - http://cs.wikipedia.org/wiki/Tridentsk%C3%A1_m%C5%A1e

17 Oravec, O.: Pravda o cirkvi, c. d., s. 87-88

18 Pozri napríklad článok o škandále masového hrobu detí v cirkevnom objekte - Semín, M.: Páchnoucí septik proticírkevní žurnalistiky. Institut svatého Josefa (2014) - http://www.stjoseph.cz/pachnouci-septik-proticirkevni-zurnalistiky

19 „Nemyslím si ani, že od pápežského učenia by sa mali očakávať definitívne alebo vyčerpávajúce vyjadrenia týkajúce sa všetkých otázok Cirkvi (...) som si vedomý potreby smerovania k zdravej ‚decentralizácii‘." In: Apoštolská exhortácia pápeža Františka Evangelii gaudium o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete. SSV, Trnava 2014, s. 15-16

20 Tradicionalisti sú na ďakovnej púti pri hroboch apoštolov. TK KBS, 31. 10. 2012 - http://www.tkkbs.sk

21 Ticho okolo tridentskej sv. omše na Slovensku. Krédo (2012) - http://www.kredo.sk/bforum/topic.asp?TOPIC_ID=369

22 Apoštolská exhortácia pápeža Františka Evangelii gaudium o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete, c. d., s. 32

23 Tamže, s. 164