Tradicionalisti mimo Katolíckej cirkvi - sedesvakantisti
Názov sedesvakantizmus (z lat. sede vacante -
neobsadený stolec) vyjadruje stav, že Petrov stolec je prázdny. Sedesvakantisti
totiž vychádzajúc z učenia o neomylnosti Cirkvi tvrdia, že ak pápež
hlása nejaký omyl, mylnú liturgiu či učenie, potom nemôže byť platným pápežom
a stal sa verejným heretikom a nekatolíkom. Podľa ich presvedčenia
všetci pápeži po Piovi XII. napriek tomu, že boli oficiálne zvolení, nie sú
právoplatní a praví nástupcovia sv. Petra.1 Služba Petrovho
nástupcu, tak ako ju chápe Katolícka cirkev - v zmysle znamenia jednoty
a záruky autentickosti Kristovho učenia - nie je podľa nich zrušená,
neplatní sú iba jej konkrétni reprezentanti. Medzi najznámejšie
sedesvakantistické skupiny patrí Kňazské bratstvo sv. Pia V. a Kongregácia
Márie Nepoškvrnenej kráľovnej.
Termín sedesvakantizmus po prvý raz použili americký biskup
Francis Konrad Schuckardt (1937 - 2006) a mexický jezuita Joaquín Sáenz y
Arriaga (1899 - 1976). Existujú rôzne variácie sedesvakantizmu. Prvou skupinou
sú opinionisti, ktorí tvrdia, že otázka pravovernosti a platnosti pápežov
je teologickou otázkou, ktorá nemá vplyv na príslušnosť ku Katolíckej cirkvi.
Nejaká časť opinionistov tak preto môže zostať v Katolíckej cirkvi. Na rozdiel
od nich arcibiskup Lefébvre ponechal otázku bludu u pápeža otvorenú. Pri
bohoslužbách opinionisti používajú misál z roku 1920.
Ďalšou sedesvakantistickou skupinou sú tzv. totalisti, ktorí
sú na rozdiel od opinionistov vo svojich postojoch oveľa radikálnejší, pretože
striktne a nekompromisne popierajú pravovernosť moderných pápežov
a ich pápežskú jurisdickosť. Podľa nich od roku 1958 v Katolíckej
cirkvi nie je právoplatne zvolený pápež a celá cirkevná hierarchia
pozostáva z heretických uzurpátorov, ktorí sa spreneverili svojim úradom
a ich skutky a konanie nasvedčujú, že konajú v zmysle zjavnej
herézy. Už viac teda nepatria do pravej Kristovej cirkvi a môžeme ich
preto bez obáv ignorovať. Totalisti takto hovoria o akejsi autoexkomunikácii
pokoncilových prelátov a pápeži prestali byť pápežmi, alebo dokonca nimi
ani nikdy neboli.
Variáciou tohto názoru je sedesprivacionizmus, ktorého
prívrženci sa nazývajú aj materiál-formalisti. Tí tvrdia, že pápeži boli platne
zvolení a aj keď nemajú pápežskú jurisdikciu, potenciálne sa môžu stať
pápežmi (papa materialiter, non formaliter - pápež materiálne, nie však
formálne). Podľa tejto teórie bol pápež zvolený platne v konkláve
(materiálne), ale stane sa ním aj formálne, avšak iba vtedy, ak sa zriekne
bludov modernizmu. Sedesprivacionizmus bol propagovaný dominikánskym teológom
Michelom-Louisom Guérardom des Lauriers (1898 - 1988), ktorý bol okrem iného i
spovedníkom Pia XII. Od roku 1970 sa stal profesorom v novozaloženom
seminári Kňazského bratstva sv. Pia X. v Ecône. Keď však začal učiť svoje
sedesvakantistické náhľady, v roku 1977 ho arcibiskup Lefébvre
z katedry odvolal. Pre sedesprivacionizmus sa používa aj názov Cassiciacká
téza, podľa tradicionalistického časopisu Cahiers du Cassiciac, kde des Lauriers
túto tézu po prvýkrát publikoval.
Zo sedesvakantizmu sa oddelili tzv. konklávisti, ktorí sa
rozhodli uprázdnený pápežský stolec obsadiť voľbou nového pápeža. Vo svete ich
bolo zvolených už niekoľko.
Protipápeži
Skôr kurióznou skupinou sú veriaci zhromaždení okolo
protipápežov, tzv. mystikalisti. Tí sa taktiež pokúsili ukončiť sedes vacante,
avšak neprebehla u nich žiadna voľba „pápeža" podľa vzoru konklávistov,
ale „pápež" sa stal „pápežom" akýmsi mystickým spôsobom (odtiaľ je odvodený
i názov pre túto podskupinu). Obvykle sa takýto uchádzač o službu
Petrovho nástupcu sám vyhlásil za pápeža na základe údajného súkromného
zjavenia a priameho vyvolenia samým Kristom.
Medzi najznámejšie prípady v uplynulom storočí patrí aj
Michel Collin (1905 - 1974), ktorý sa vyhlásil za Klementa XV. Tento bývalý
katolícky kňaz a misionár tvrdil, že ho za pápeža korunoval sám Boh.
Založil Obnovenú Kristovu cirkev a dokonca aj „kardinálsky" zbor, ktorý
mal počas jeho života 19 členov, avšak jeden z nich sa neskôr postaral
o rozštiepenie novozaloženej cirkvi. Vlastnú cirkev s názvom
Magnificat založil aj Kanaďan Jean Gaston Tremblay (1928 - 2011), ktorý sa
vyhlásil za pápeža Gregora XVII. a povolil kňazskú vysviacku žien.
Ďalším prípadom novovzniknutej cirkvi je Palmariánska
katolícka cirkev (Iglesia Católica Palmariana) v Španielsku. Založil ju
Clemente Domínguez y Gómez (1946 - 2005), ktorý pri automobilovej havárii
prišiel o zrak. V roku 1978 sa dal biskupom Thucom vysvätiť za biskupa
a následne sa vyhlásil za pápeža Gregora XVII., ktorého nasledovalo
niekoľko tisíc veriacich. V komunite však došlo k veľkému rozkolu po
tom, čo sa prevalili viaceré morálne škandály. Po Gómezovej smrti za jeho
nástupcu zvolili advokáta Manuela Alonsa Corrala (1934 - 2011), ktorý sa
pápežského úradu ujal ako Peter II. Po jeho smrti ho ako Gregor XVIII. nahradil
Španiel Sergio María. Juhoafričan Victor von Pentz (nar. 1953), bývalý
lefébvristický seminarista, sa dal zase zvoliť za pápeža Lína II., a to
dokonca v Assisi. Jeho nasledovníci zašli tak ďaleko, že sa ho pokúsili
29. júna 1994 (neúspešne) posadiť v tiare na pápežský trón v Lateránskej
bazilike v Ríme.
Známy je aj prípad Williama Kamma (nar. 1950).
V Austrálii sa vyhlásil za priameho dediča pápeža Jána Pavla II., ktorý
podľa neho v skutočnosti nezomrel a osobne príde, aby ho označil za
pápeža Petra Rímskeho II. Ten by mal byť podľa tzv. Malachiášovho proroctva
posledným pápežom pred koncom sveta. Kamm bol nedovolene a neplatne
vysvätený za biskupa. Zrušil celibát. Neskôr ho odsúdili za zneužívanie dvoch
z jeho 84 „mystických" manželiek, ktoré nedovŕšili vek 15 rokov. Kamm
založil Rád sv. Charbela. Pod jeho vplyvom sa po celom svete zakladali domy sv.
Charbela, kde sa mali jeho stúpenci uchrániť pred apokalyptickou celosvetovou
katastrofou.2
Dňa 24. októbra 1998 sa nad vrchmi v Montane, ležiacimi
na hraniciach medzi USA a Kanadou, nad komínom horskej chaty objavil biely
dym. Podľa zhromaždených bol zvolený a krátko nato aj predstavený
protipápež Pius XIII. Stal sa ním bývalý americký kapucín Lucian Pulvermacher
(1918 - 2009), člen tzv. Pravej katolíckej cirkvi (True Catholic Church). Keď
30. novembra 2009 zomrel, internetové stránky komunity ohlásili novú voľbu. Tá
sa mala konať niekedy v rozmedzí rokov 2012 až 2015. A aj sa skutočne
udiala, keď v Kanade, kde sa presunulo dočasné sídlo tejto komunity, 12.
januára 2012 zvolili za pápeža otca Mathurina.
V talianskom Gavignane sa zase za pápeža vyhlásil Gino
Frediani (1913 - 1984), ktorý predtým pôsobil ako farár a o sebe
tvrdil, že naň Boh ukázal priamo z neba. Zvolil si meno Emanuel I.
a založil Novú univerzálnu cirkev Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (Chiesa
Novella Universale del Sacro Cuore di Gesù). Po jeho smrti prevzal jeho úrad
iný kňaz.
Ďalším, kto si v súčasnosti nárokuje na úrad sv. Petra,
je bývalý americký lefébvristický seminarista David Allen Bawden (nar. 1959),
ktorý žije v malom spoločenstve s matkou a dvoma diakonmi
v Kansase. Vyhlásil sa za pápeža Michala, hoci nebol nikdy vysvätený za
kňaza.3 V prípade týchto protipápežov ide o extrémne skupiny,
ktorým tradicionalistické kruhy katolíkov vyčítajú, že sa dali zvoliť neplatným
spôsobom.4
Ukrajinská pravoverná gréckokatolícka cirkev
Ukrajinská pravoverná gréckokatolícka cirkev (UPGKC) je
schizmatická samozvaná cirkev, v ktorej pozadí stojí bývalý
rímskokatolícky a neskôr i gréckokatolícky kňaz Eliáš Antonín Dohnal
(nar. 1946), ktorý po mnohých konfliktoch s duchovnými autoritami
v Čechách a na Slovensku prišiel na Ukrajinu ako misionár. UPGKC sa
sformovala zo skupiny baziliánskych rehoľníkov a oficiálne bola založená
v ukrajinskom Ľvove 11. augusta 2009. O sebe vyhlasuje, že kánonicky
prevzala všetky ukrajinské gréckokatolícke diecézy.
Exkomunikovaný kňaz Dohnal prešiel zaujímavým vývojom: od
katolíckej charizmatickej obnovy k východnému kresťanstvu. Vo svojej
syntéze kombinuje ortodoxiu s letničiarstvom. Na rozdiel od iných
sedesvakantistov, pre ktorých je príznačný antiekumenizmus, je Dohnal otvorený
tiež pre protestantizmus. Dokonca ako vzor evanjelizácie často vo svojich
prejavoch spomína kazateľa Reinharda Bonnkeho.
Dohnal konflikt s Katolíckou cirkvou začal, keď
odmietol niektoré dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, ako bola napríklad
deklarácia Nostra Aetate. Proti tradičnému kánonickému právu Východnej
a Západnej cirkvi sa bez povolenia príslušných autorít nechal vysvätiť na
biskupa a vyhlásiť za patriarchu. Všetkým biskupom Katolíckej cirkvi rozposlal
dotazník, v ktorom sa majú zriecť historicko-kritickej teológie (nič také
však neexistuje). Kto jeho dotazník odmietol, bol z cirkvi exkomunikovaný.
Nakoniec Dohnal exkomunikoval každého, koho sa len dalo: pápeža, všetkých
katolíckych biskupov, ďalej pravoslávnych patriarchov atď.
Na vysvetlenie treba objasniť, v čom spočíva tzv.
historicko-kritická metóda (nie teológia) skúmania Biblie. Boh sa zjavil
človeku tým, že vstúpil do dejín slovom a skutkom. Tieto skúsenosti sa
najprv ústne odovzdávali a potom zaznamenali v určitej historickej
dobe. Historicko-kritická metóda (die historisch-kritische Methode) sa usiluje
presne zistiť zmysel a obsah jednotlivých biblických textov vychádzajúc zo
zásad a pravidiel, ktoré sa používajú pri skúmaní starovekých spisov.
Pomocou tejto metódy sa Biblia študuje ako historický dokument, ako zbierka
svedectiev viery. Metódou sa bádateľ pokúša preniknúť do mentality svätopisca
žijúceho v určitom kultúrno-historickom a náboženskom prostredí.
Historicko-kritická metóda využíva aj ďalšie pomocné vedecké
disciplíny, ako je napríklad archeológia, geografia, filológia, literárna
kritika a iné.5 Katolícki bádatelia ju prijali za jednu
z legitímnych metód poznávania Svätého písma.6 Je to kritická
metóda, pretože sa snaží pomocou vedeckých kritérií byť čo najobjektívnejšia
pri poznávaní pravdy zjavenej Bohom. Modernému človeku chce sprístupniť zmysel
biblických textov. Takéto bádanie nie je apriórne zlé, práve naopak. Západný
človek mnohým biblickým statiam už nerozumie, alebo ich môže vykladať
nesprávne. Historicko-kritická metóda mu pomáha pochopiť historický kontext,
v ktorom text vznikol, svojráznosť myslenia a vyjadrovania
svätopiscov, literárneho žánru a pod. Pokus o zrozumiteľnosť pre súčasníka
je jej silnou stránkou.
Naproti tomu má táto metóda aj svoje hranice. Obmedzuje sa
na hľadanie zmyslu biblického textu v historických súvislostiach, ktoré
dali podnet pre jeho vznik; ostatnými možnosťami významu, ktoré sa objavili
v priebehu dejín Cirkvi, sa nezaoberá.7 Inými slovami hrozí
nebezpečenstvo vidieť biblický text a jeho význam len z pohľadu
svätopisca. Akoby tento text bol len textom ľudského literáta
a neobsahoval inšpiráciu skutočného autora, ktorým je Boh. Toto
nebezpečenstvo naozaj pri absolutizácii a jednostrannom používaní metódy
bez ohľadu na iné metódy hrozí. Ak by Biblia bola len zbierkou kníh napísaných
starovekými historikmi, potom by sa mohlo stať, že nebude Božím slovom, ale pamiatkou
na históriu Hebrejov.
V tomto je kritika UPGKC pred spomínaným prehnaným
a jednostranným používaním tejto metódy pri čítaní Biblie namieste. Dohnal
ale použil neodborný termín, ktorý nikdy nevysvetlil a len ním zmiatol
laikov, ktorí nechápu, o aký problém vlastne ide. Okrem toho jeho
radikálnym odmietavým prístupom k metóde popiera ráz Božieho zjavenia,
ktoré prebehlo a prebieha v dejinách, a tak sa ho treba pokúsiť
pochopiť práve v nich. Nadčasové pravdy zaodeté výrazmi, myšlienkovými
pochodmi a predstavami ľudí tej-ktorej doby majú byť dešifrované, aby boli
zrozumiteľné a stali sa Božím slovom pre súčasníka. Treba však dodať, že historicko-kritická
metóda prestáva mať význam, ak ostáva len v teoretickej rovine
a nepomôže prehĺbiť spiritualitu veriacich.
Dohnal otvorene vystúpil proti beatifikácii Jána Pavla II.,
ktorého vo svojich svojpomocne vyrobených videoprezentáciách podfarbených
hororovou hudbou pokladá za apostatu. Nikdy však nepodal svedectvo z úst
či spisov samého pápeža, že by sa bol tento verejne zriekol viery. Preto Dohnal
niekoľkokrát upravil svoju videoprodukciu, aby tak za každú cenu dokázal
heretizmus Jána Pavla II. Cituje v nich niekoľko pápežových vyjadrení
o Gándhím počas jeho návštevy v Indii, ktorého Dohnal pokladá za
predstaviteľa new age. Gándhí ale nebol synkretik, celý život sa hlásil
k hinduizmu.
Skupina okolo Dohnala tiež Jánovi Pavlovi II. vyčíta, že
vpustil do Katolíckej cirkvi tzv. ducha Assisi. Je to narážka na modlitbové
stretnutia predstaviteľov rozličných náboženstiev v Assisi konaných 26.
10. 1986, 24. 10. 2002 a 27. 10. 2011, kde Ján Pavol II. a jeho
nástupca Benedikt XVI. demonštrovali relativizmus a rovnosť náboženstiev.
Dôvodom týchto neštandardných stretnutí však bola vždy mimoriadna situácia vo
svete. V roku 1986 to bolo rozdelenie sveta na dva tábory, v roku 2002
zase išlo o reakciu na rastúci terorizmus vo svete po útoku na newyorské
Dvojičky. Pri treťom stretnutí, v roku 2011, pápež Benedikt XVI.
pripomenul 25. výročie prvého stretnutia, pričom v príhovore spomenul, že
tri roky po prvom stretnutí padol Berlínsky múr, v čom videl plod prvého
stretnutia v Assisi.8
Neexistuje dôkaz, že by pápeži Ján Pavol II. alebo Benedikt
XVI. odpadli od kresťanskej viery. Obaja počas stretnutí v Assisi dávali
najavo, že nejde o synkretizmus ani o rovnosť medzi všetkými
náboženstvami. Popri úsilí o svetový mier bolo Assisi tiež prorockým
gestom o tajomnom pôsobení Ducha Svätého aj mimo kresťanstva. To nie je
nebiblická náuka (porov. Nm 22-24; Iz 44, 28; Mt 2, 1-12 a i.). Na druhej
strane ale treba objektívne dodať, že UPGKC oprávnene kritizovala niektoré
excesy počas prvého stretnutia v Assisi, keď sa povolili pohanské rituály
v kresťanských chrámoch. Čiastočne sa tento kompromis dá ospravedlniť tým,
že v Assisi, pomerne malom mestečku, nie sú mimo sakrálnych objektov
takmer žiadne od kresťanstva „neutrálne" miesta, ktoré by sa mohli poskytnúť
príslušníkom nekresťanských náboženstiev. Ďalšie dve stretnutia boli v tomto
ohľade už striezlivejšie.
Bývalý horlivý kňaz Dohnal sa však správa ako typický guru:
obrnil sa nespochybniteľnou autoritou, používa striktný fundamentalizmus vo
výklade Písma a vystupuje proti všetkým, ktorí nezdieľajú jeho názory
a nápady. Typickým preň je neustály boj proti okultizmu. Svoje vízie mohol
naplno uplatňovať počas svojej návštevy na Ukrajine. Avšak jeho pobyt tam skončil
po bitke s policajtom, keď sa údajne bránil násilnému zásahu. Dohnala
z krajiny vyhostili a momentálne pôsobí vo Zvolene. Je možné, že
vývoj Eliáša Dohnala sa skončí nakoniec tým, že sa sám vyhlási za pápeža. Kto
iný by ho vlastne spomedzi všetkých exkomunikovaných kardinálov mohol zvoliť?
Spoločnosť sv. Bazila Veľkého (Societas Sancti Basilii Magni
- SSBM), tzv. legionári XP,9 je skupina baziliánov závislých od
spomínaného samozvaného patriarchu Dohnala. Skupina je známa tým, že rozposiela
po farách svoje „pastierske" listy vyšperkované často infantilnými kresbami.
Podobne ako ich inšpirátor neponúka ani táto spoločnosť žiadne konštruktívne
riešenie. Nie je otvorená pre dialóg, nekompromisne betónujúc svoj jediný
správny pohľad na Kristovo učenie: buď prijmete naše názory, alebo ste
exkomunikovaní a prepadnete peklu. Spoločnosť podnecuje jednoduchých
veriacich k odpadnutiu od Katolíckej cirkvi a založeniu sektárskych
skupín. Obe spomínané skupiny sa od ostatných tradicionalistov odlišujú aj tým,
že nepoužívajú ani tridentský, ani nový latinský rítus. Dohnal
a exbaziliáni nie sú aj z uvedených príčin typickou cúvajúcou
reformou, majú však jej niektoré charakteristické prvky, akými sú sede vacante,
kritika moderných trendov v teológii a pod.
Tradiční katolíci
Ďalšou tradicionalistickou skupinou sú Tradiční katolíci,
kde patrí napríklad i biskup Oliver Oravec.10 Na počiatku tohto
hnutia bola konsekrácia niektorých kňazov na biskupov vietnamským biskupom Ngo
Dinh Thucom (1897 - 1984), aby bola zachovaná biskupská postupnosť. Časť
z týchto biskupov utvorila tzv. Katolícku alianciu. Tradiční katolíci
odmietajú platnosť Druhého vatikánskeho koncilu pre jeho zmenu
v ekumenickej orientácii. Cirkevné vedenie podľa nich stratilo Božiu
autoritu nad veriacimi. Zastávajú pozície sedesvakantizmu, teda uznávajú službu
Petra, ale nie jeho súčasných reprezentantov. Odvolávajú sa pritom na starý
katolícky Kódex cirkevného práva z roku 1917, ktorý v paragrafoch 100
a 102 pripúšťa až 99-ročné obdobie bez pápeža, pričom pápežský úrad stále
trvá. V kánone 102 sa píše, že ak by Cirkev nemala pápeža viac než 99
rokov, až vtedy by vznikli pochybnosti o samotnom úrade.11 Opäť
podľa kánonického práva z roku 1917 (§ 188 a 2155), ak katolík šíri
bludy proti viere a mení podstatu sviatostí, automaticky sa vylučuje
z Katolíckej cirkvi. To sa malo podľa tohto hnutia vzťahovať aj na pápeža
Jána Pavla II.12
Tradičný katolík, nedávno zosnulý biskup Oliver Oravec (1941
- 2014), svojpomocne vydal niekoľko kníh, akými sú napríklad Absolútny Kristus13 a Exaktné dôkazy Boha: Obrana viery.14 Ako metódu používa
svojský výklad Písma miestami sa blížiaci numerologickým špekuláciám.
V prvej knihe je akási kombinácia apologetiky o skutočnej existencii
Krista a aktualizácia jednotlivých udalostí Ježišovho života v súčasnom
svete. V druhej už zaznievajú aj apokalyptické tóny. Je zaujímavé, že
Oravec napáda vysviacky arcibiskupa Lefébvra. Ten bol podľa neho vysvätený za
kňaza a konsekrovaný za biskupa vysokopostaveným slobodomurárskym
kardinálom Lienartom, ktorý sa členstvom v tejto tajnej spoločnosti
vlastne sám automaticky vylúčil z Katolíckej cirkvi. To bol aj jeden
z dôvodov, pre ktorý biskup Oravec vo svojom spise vyjadril viaceré
pochybnosti o Kňazskom bratstve sv. Pia X.15
Prísny a radikálny tradicionalizmus v liturgii sa
prejavuje u skupín, ktoré neprijali liturgické reformy, ktoré po Druhom
vatikánskom koncile pápež riadne schválil a nariadil. Patria medzi ne:
zmena postavenia kňaza, ktorý slúži sv. omšu obrátený tvárou k ľudu,
oproti predchádzajúcemu stavu, keď mu bol otočený chrbtom; zmena gest
a slov pri liturgii a nahradenie latinčiny živými jazykmi.
Tradicionalisti spravidla zachovávajú aj zvyky záväzné v období pred
Druhým vatikánskym koncilom, akými sú napríklad piatkové zdržanie sa jedla
z mäsa teplokrvných zvierat, pôst pred svätým prijímaním od polnoci,
nosenie ženskej pokrývky hlavy v kostole, praktizovanie častej spovede,
ktorá sa rozšírila na počiatku 20. storočia v súvislosti s častým
svätým prijímaním zavedeným Piom X., či modlitba ruženca. V súvislosti
s liturgickým slávením podľa staršieho spôsobu sa tradicionalisti riadia
liturgickým kalendárom, ktorý sa používal pred reformou v roku 1969.
Zachovávajú tak aj predpôstne obdobie a veľa sviatkov svätých slávia
v iný deň, ako je to v súčasnej Katolíckej cirkvi.16
Radikálni tradicionalisti chcú návrat tridentského obradu
omše. Tradiční katolíci im však vyčítajú, že to robia v rámci
modernistickej Cirkvi a že v liturgickej modlitbe Cirkvi - kánone
spomínajú mená neplatných pápežov. A takisto to, že musia uznať všetky
sviatosti a dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu a rešpektujú nový
obrad a sú nútení vyhlásiť, že neudržujú kontakt s lefébvristami
a pod.17 Akoby zámerne prehliadali dialóg, ktorý sa Rím usiluje
viesť s lefébvristami. Spomínané skupiny sa stále cítia byť členmi
Katolíckej cirkvi napriek tomu, že nedodržujú jednotu s pápežom, čím sa
podľa súčasného Kódexu kánonického práva sami z nej vylučujú.
Ako hodnotiť tieto hnutia? Možno v nich vypozorovať
kritickú reakciu na prílišné otváranie sa svetu, ktoré sa v niektorých
katolíckych kruhoch prejavilo v podobe relativizmu, sekularizácie
a liberalizmu. Patrí sem aj chybný výklad pokoncilovej teológie, ktorý
v prehnanej miere takmer zotrel interkonfesionálne rozdiely medzi rozličnými
kresťanskými vyznaniami. Tento trend viedol v niektorých kruhoch
k strate orientácie ohľadom katolíckej identity. Oprávnená je zo strany
tradicionalistických kruhov aj kritika voči nedôstojnému sláveniu liturgie
(strata zmyslu pre slávenie; spochybňovanie obetného charakteru, zavádzanie
neliturgických prvkov do liturgie, napríklad slúženie liturgie v klaunskom
oblečení; alebo vystúpenie polonahých baletiek v kostole a pod.), ku
ktorému často dochádzalo po Druhom vatikánskom koncile a ktorý kritizujú tieto
skupiny dodnes. Cenné sú tiež apologetické príspevky tradicionalistov, ktorými
sa vyjadrujú proti často bulvárom nafúknutým škandálom.18 V poriadku je aj kritika pápeža, pokiaľ ide o rozhodnutia, ktoré
nemajú záväzný charakter pre vieru (ex cathedra). V tomto zmysle by spomínané
skupiny tradicionalistov mohli mať prorocké poslanie, ak zachovajú patričnú
úctu k úradu jednoty, ktorú reprezentuje pápež ako nástupca sv. Petra.
K takejto kritike a k decentralizácii pápežskej služby nepriamo
vyzýva aj súčasný pápež.19
Jednou z reakcií na tradicionalizmus bolo obnovenie
slávenia tridentskej liturgie. Benedikt XVI. vydal 7. júla 2007 motu proprio
Summorum Pontificum, ktorým promulgoval tridentskú liturgiu s účinnosťou
od 14. septembra 2007 ako mimoriadnu formu rímskeho rítu. Podľa slov emeritného
pápeža Benedikta XVI. neexistuje žiadne nariadenie, ktoré by zakazovalo slúžiť
bohoslužbu v pôvodnej tridentskej liturgii. V Katolíckej cirkvi
existuje legitímna rôznosť obradov, ktoré sa nechápu ako protichodné, ale
navzájom sa doplňujúce.
Dňa 31. októbra 2012 sa v Ríme konala tzv. tridentská
omša celebrovaná kardinálom Walterom Brandmüllerom v rímskom kostole
Santissima Trinità dei Pellegrini, ktorá otvorila celosvetovú púť Summorum
Pontificum. Táto ďakovná púť priviedla do Ríma rôzne tradicionalistické
skupiny, vrátane nasledovníkov arcibiskupa Lefébvra. Svätú omšu v Bazilike
sv. Petra pre nich slúžil kardinál Antonio Cañizares Llovera, prefekt
Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Benediktovo motu proprio
umožňuje slúžiť liturgiu v starom obrade, chrbtom k ľudu
a v latinčine.20 Rímsky náboženský obrad nemá od roku 2007
jednu, ale dve formy. Podľa tohto nariadenia kandidáti kňazstva by sa mali učiť
obe formy obradu.21
Tradicionalizmus má však i temné stránky. Pokiaľ ide
o protipápežov, stálo by za to urobiť psychologické vyšetrenie
o duševnom stave osôb, ktoré sa cítia vzdoropápežmi. Omylom
tradicionalistov je často neflexibilná hermeneutika, ktorá sa odvoláva na
staršie encykliky bez zohľadňovania situácie, v ktorej boli napísané.
V týchto textoch nejde o záväzné učenie pápežov, ale o učenie,
ktoré možno interpretovať. Prečo by sa nemali interpretovať v novom svetle
a svete aj encykliky z čias minulých?
Treba sa taktiež spýtať, či existuje v tradicionalizme
priestor pre nejaký ďalší vývoj? Budú ich tézy vyjadrené jazykom minulých
storočí zrozumiteľné súčasníkovi? Aký je priestor pre chudobných? Nejde
o príliš triumfalistický prístup Cirkvi k svetu? Tradicionalistickí
kresťania ponúkajú len račí prístup, nemajú víziu.
Súčasný pápež František je, zdá sa, nie príliš ústretový
skupinám, ktoré sa uzatvárajú do geta. Nepriamo kritizuje monolitické myslenie
týchto skupín, keď píše: „Rozličné smery filozofického, teologického
a pastoračného uvažovania, ktoré sa s úctou a láskou nechávajú
Duchom vkladať do jednej harmónie, pomáhajú Cirkvi rásť, pretože jej umožňujú
lepšie vyjadrovať mimoriadne bohatý poklad Slova. Ľuďom snívajúcim
o monolitickom učení, ktoré všetci bez najmenších rozdielov musia
zastávať, sa to môže zdať ako rozptyľujúca nedokonalosť. Ale skutočnosť je
taká, že táto rôznorodosť pomáha lepšie vyjadrovať a rozvíjať rozličné
aspekty nevyčerpateľného bohatstva evanjelia (§ 40)."22 Na inom
mieste zase Svätý Otec problematizuje ich postoj k súčasnému
globalizovanému svetu, aby sa kresťania bazírujúci na tradicionalizme nestali
„folklórnym múzeom eremitov naviazaných na jedno miesto, odsúdených na
opakovanie stále tých istých vecí, neschopných nechať sa osloviť niečím, čo je
iné, a oceniť krásu, ktorú Boh šíri i za hranicami ich územia".23
Pokiaľ bude chcieť Katolícka cirkev obnoviť plnú jednotu
v pluralite s týmito skupinami, bude musieť zobrať vážne ich kritické
pripomienky, konfrontovať teológiu s Tradíciou, neupadnúť do prílišného
otvorenia sa svetu, ktorý nie je priateľsky naklonený posolstvu evanjelia.
Tradicionalistické skupiny by zasa mali byť otvorenejšie pre flexibilnejší
postoj zohľadňujúci zmeny v evanjelizácii a pre pochopenie mentality
súčasného človeka.
Poznámky:
1 Vere, P.: Sedesvakantismus na vzestupu? Vendée,
hlas integrálního katolicismu (2005) - http://www.vendee.cz/texty/sede_vzestup.html
2 Maximiadis, A.: William Kamm the Fragmented
Pebble. Father‘s Home Page (2010) - http://www.fathershomepage.com/index.php/articles/91-william-kamm-the-fragmented-pebble
3 Kováčik, J.: Protipápeži súčasnosti. Katolícke
noviny, 5. 9. 2012 - http://www.katolickenoviny.sk/36-2012-protipapezi-sucasnosti
4 Oravec, O.: Pravda o cirkvi (1998), s.
88-89 - http://www.vzdelavaci-institut.info/?q=node/536
5 Heriban, J.: Príručný lexikón biblických vied.
Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1992, s. 465-467
6 Pápežská biblická komisia: Interpretácia Biblie
v Cirkvi. Katolícke biblické dielo na Slovensku, Spišské Podhradie 1993,
s. 36-43
7 Tamže, s. 42
8 http://www.vatican.va/holy_father/benedict
_xvi/speeches/2011/october/documents/hf_ben-xvi_spe_20111027_assisi_it.html
9 Societas Sancti Basilii Magni: Stanovisko
Legionárov XP (2010) - http://legio1xp.wordpress.com/2010/01/21/stanoviskok-spolocnosti-societas-sancti-basilii-magni
10 Oravec, O.: Pravda o cirkvi, c. d., s.
89-95
11 Tamže, s. 97
12 Tamže, s. 98
13 Oravec, J. V. M.: Absolútny Kristus, Nitra
1972 - 1992
14 Oravec, J. V. M.: Exaktné dôkazy Boha: Obrana
viery. Nitra 1972 - 1992
15 Čo robiť za súčasnej krízy? - http://home.gts.sk/olinko/21.html
16 Tridentská mše - http://cs.wikipedia.org/wiki/Tridentsk%C3%A1_m%C5%A1e
17 Oravec, O.: Pravda o cirkvi, c. d., s.
87-88
18 Pozri napríklad článok o škandále
masového hrobu detí v cirkevnom objekte - Semín, M.: Páchnoucí septik
proticírkevní žurnalistiky. Institut svatého Josefa (2014) - http://www.stjoseph.cz/pachnouci-septik-proticirkevni-zurnalistiky
19 „Nemyslím si ani, že od pápežského učenia by
sa mali očakávať definitívne alebo vyčerpávajúce vyjadrenia týkajúce sa
všetkých otázok Cirkvi (...) som si vedomý potreby smerovania k zdravej
‚decentralizácii‘." In: Apoštolská exhortácia pápeža Františka Evangelii
gaudium o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete. SSV, Trnava 2014, s.
15-16
20 Tradicionalisti sú na ďakovnej púti pri
hroboch apoštolov. TK KBS, 31. 10. 2012 - http://www.tkkbs.sk
21 Ticho okolo tridentskej sv. omše na Slovensku.
Krédo (2012) - http://www.kredo.sk/bforum/topic.asp?TOPIC_ID=369
22 Apoštolská exhortácia pápeža Františka
Evangelii gaudium o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete, c. d., s.
32
23 Tamže, s. 164