Egyptské náboženstvo


Náboženstvo a každodenný život sa v starovekom Egypte veľmi prelínali. Astronómia, medicína, geografia, poľnohospodárstvo, umenie, občianske právo - každý aspekt egyptskej kultúry bol zároveň prejavom viery a náboženstva. Egyptská civilizácia si vytvorila charakteristický štýl. Už sama zemepisná poloha predurčovala Egyptu odlišný vývoj, než mali sumersko-akkadské kultúry. Na rozdiel od Mezopotámie, ktorá bola zraniteľná zo všetkých strán, bol Egypt, konkrétne údolie Nílu, relatívne izolovaný a chránený púšťou, ako aj Červeným a Stredozemným morom. Svoju zem starí Egypťania nazývali „Čierna zem", nepochybne podľa farby čerstvo zoranej pôdy nílskeho údolia. Verili, že ju na počiatku sveta stvorili bohovia a jej chrbticou, darcom života, urobili Níl.1

Princíp maat, alebo božský poriadok, bol dôležitým princípom egyptského náboženstva i celej jeho kultúry. Maat bol predovšetkým kozmickým poriadkom. Vznikol v okamihu stvorenia sveta a zaručoval striedanie troch ročných období: obdobia záplav (zrodenie), sejby a rastu obilia (život) a žatvy (smrť). Maat znamenal aj spoločenský a štátny poriadok. Zahrnoval pojmy ako zákonnosť, pravda, spravodlivosť, pokoj, harmónia a dobro. Ich garantom bol faraón, ktorého povinnosťou bolo ochrániť hranice ríše a tiež starostlivosť o spoločnosť v spravodlivých súdoch, menovanie zodpovedných ľudí do úradov, upevnenie prosperity, budovanie miest kultu a obety pre bohov, aby si tak získal ich náklonnosť. Egypťania verili v tento princíp, ktorý bol v neustálom kozmickom zápase s ifset - chaosom predstavujúcim rozvrat štátu, nízke záplavy, sucho a hladomor.

Maat bol taktiež spojený s morálnym poriadkom, ktorý mal silný spoločenský charakter. V kresťanskej kultúre má kľúčovú úlohu zachovávanie Desatora. Avšak v starovekom Egypte namiesto desiatich Božích prikázaní existovalo jedno univerzálne: „hovor a čiň maat" či „rob podľa maat". Existencia maat nebola rovnosť spoločenská alebo ekonomická, ale rovnováha a harmonické spolužitie všetkých spoločenských vrstiev v rámci hierarchickej štruktúry. Maat znamenalo, že bohatí a urodzení mali využívať svoje postavenie nie na ochudobňovanie a utláčanie slabých, ale na ich podporu: „Dával som chlieb hladným a odev nahým, bol som mužom pre vdovy a otcom pre siroty." Všetko to Egypťania nazývali jedným slovom - maat, ktorého personifikáciou bola bohyňa Maat. Život podľa maat bol záväzkom pre Egypťana a podmienkou jeho účasti vo večnom živote.2

 

Náboženský konzervativizmus


Nemennosť posvätných foriem, opakovanie skutkov a hrdinských činov, ktoré sa stali na úsvite dejín, sú logickým dôsledkom teológie, ktorá považovala kozmický poriadok za božie dielo a v každej zmene videla nebezpečenstvo návratu k chaosu, a teda víťazstvo démonických síl. Táto tendencia, označovaná ako „nehybnosť", sa usilovala zachovať prvé stvorenie neporušené, lebo bolo dokonalé vo všetkých aspektoch - kozmologickom, náboženskom, sociálnom a etickom. Všetko, čo existuje - prírodné javy aj náboženské a kultúrne skutočnosti (plány chrámu, kalendár, písmo, rituály, kráľovské insígnie) - má svoju hodnotu vďaka tomu, že to bolo stvorené na počiatku. Bol to zlatý vek absolútnej dokonalosti, pred tým, ako sa objavila zúrivosť, krik, boj alebo zmätok. Choroby ani smrť neexistovali v tejto zlatej dobe označovanej ako „Reov, Usirov alebo Horov vek". Táto doba sa ustavične nanovo uskutočňovala, pretože predstavovala súhrn vzorov, ktoré sa museli napodobňovať. Cieľom rituálov bolo teda obnovenie pôvodnej dokonalosti. Podmienky náboženského konzervativizmu formovali súbor hodnôt a ich hierarchiu: konzervativizmus oceňoval poriadok sveta, trvalosť, večnosť, vernosť i lojálnosť. Také koncepcie vplývali na vzťah k vlastným dejinám a charakteristickú ahistorickosť starovekých Egypťanov.3

 

Božský faraón


Boh stvoriteľ bol zároveň prvým kráľom, ktorý odovzdal túto funkciu svojmu synovi a následníkovi, prvému faraónovi. Kráľ bol podľa Egypťanov súčasne živým vtelením boha (Hora), synom veľkého boha stotožneného so zmyslom sveta (Re, Ptah alebo Amon), prvým prostredníkom medzi ľudským svetom a božským a jediným splnomocneným zástupcom a správcom maat.4 Medzi faraónom a skutočnými bohmi bol zachovaný ale istý rozdiel: faraón bol nazývaný ako „dobrý boh", kým bohovia ako „veľký boh". Kozmogónia sa v skutočnosti znovu odohrávala každé ráno, keď slnečný boh zahnal hada Apopa. Faraónova politická činnosť opakovala Reov čin, tiež zaháňal Apopa, ak sa objavili nepriatelia, boli stotožnení s Apopom a faraónovo víťazstvo opakovalo Reov triumf. Tento sklon vykladať život a dejiny v pojmoch predobrazov a kategórií je pre egyptskú kultúru typický.5

Úlohou faraóna bolo vykonávať kult, ktorým často poveril kňazov rôznych chrámov. Zaujímavé boli intronizačné rituály, akými boli rituál zjednotenia Horného a Dolného Egypta a „beh okolo múra"6, ktorý symbolizoval nielen magické, ale i právne chopenie sa vlády nad Egyptom. Slávnosť uvedenia faraóna na trón sa opakovala každých tridsať rokov pri sviatku sed a mala obnovovať panovníkovu božskú energiu. Veľký sviatok boha Mina, jeden z najpopulárnejších v Egypte, bol spojený s kráľovským kultom. Pôvodne to bol sviatok dožiniek, na procesii sa zúčastnili kráľ, kráľovná a biely býk. Kráľ usekol snop obilia a podal ho býkovi. Slávnosti založenia a vysvätenia chrámu riadil faraón. Vykonával symbolické úkony, napríklad do základovej jamy budúceho chrámu dával základový vklad - tehlu alebo zlato, pri otváraní chrámu posväcoval stavbu zdvihnutou rukou a pod. Rituál otvárania úst patril k najdôležitejším sviatkom. Každodenný kult boha sa obracal k soche boha ukrytej vo svätyni. Faraón alebo kňaz po rituálnom očistení pristúpil ku svätyni, rozlomil hlinenú pečať a otvoril dvere. Padol pred sochou a vyhlásil, že prenikol na nebesia a pohliadol na boha. Socha bola potom očistená nátronom, aby boli otvorené ústa boha. Nakoniec dvere zatvoril, zapečatil a pospiatky sa vzdialil.7

 

Služobníci bohov


Hlavnou úlohou staroegyptských kňazov bolo starať sa o potreby boha. Strážili vstup do chrámu, mali prístup ku svätostánku, pripravovali obetiny a vykonávali obrady. Kňazi nemali pastorálne povinnosti, v zásade to boli hodnostári zo zámožnej a privilegovanej triedy, ktorí vykonávali rituály. Predstava povolanosti či osobnej duchovnosti nebola pre nich podmienkou. Kariéra kňaza ponúkala bohatstvo, moc a prestíž. Kňazmi boli v zásade muži. Avšak i úloha žien z dôležitých rodov mala svoje naplnenie zvlášť v kulte Neity a Hathory. Povinnosťou týchto žien bola starostlivosť o hudbu, tanec a spev. Postavenie kňazov sa spravidla dedilo z otca na syna, s podmienkou získania formálneho schválenia kolégia kňazov. V Starej a Strednej ríši kňazi pôsobili ako laici, to znamená, že popri vykonávaní chrámových povinností niekoľko mesiacov v roku si plnili aj svoje úlohy v štátnej štruktúre.

Zamestnanie kňazov bolo často spojené aj s ich výberom služby bohu. Kňazi bohyne choroby a epidémií Sachmety boli lekármi, právnici boli kňazmi bohyne pravdy Matt alebo pisári slúžili bohu písma Thovtovi. V Novej ríši zvlášť vo veľkých chrámoch vznikla trvalá trieda kňazov. Kňazi boha Amona postupne nadobudli nebývalú moc. Herodotos opisuje podrobne požiadavku čistoty pre kňazov. Kňaz sa musel kúpať v studenej vode dvakrát za deň a dvakrát za noc v chrámovom posvätnom jazierku, čistil si ústa nátronom a každý deň si holil hlavu a celé telo. Počas služby v chráme musel zachovávať sexuálnu zdržanlivosť, čo malo zaručiť rituálnu čistotu.

Kňazov v starovekom Egypte možno zadeliť do rôznych kategórií: vyšší kňazi (starali sa o kultovú sochu boha počas denných rituálov), kňazi pisári (pôsobili v Domoch života ako špecialisti pre rôzne vedecké odbory), nižší kňazi (pomáhali pri procesiách a rituáloch, mali titul vab - čistý), kňazi predčítači (počas rituálu prednášali z rituálnej knihy formuly) a zádušní kňazi (vykonávali obrady spojené s pohrebným kultom). Zádušným kňazom bol často kňaz zvaný sem, ktorým bol kráľovský dedič. Jeho úlohou bolo zaručiť, aby bývalý faraón mal dodržaný správny pohrebný postup. Zaujímavé je jeho zobrazenie na hrobkách s účesom známym ako „kučery mladosti" a kožou pantera prehodenou cez plece.8

Pred počiatkom času existovalo len pravodstvo Nun, ostatné vzniklo až skrze stvoriteľa, ktorý sa vynoril z Nunových vôd. V úlohe tohto prvotného boha mohli vystupovať v rôznych kultoch odlišní bohovia (napr. Atum, Re, Ptah, Amon). Stvoriteľ dal život nielen ľuďom, ale tiež všetkým bohom, ktorých splodil, stvoril alebo z neho povstali priamo (napr. z potu alebo kvapiek krvi). Náboženské a literárne texty opisujú bohov ako bytosti s ľudskými vlastnosťami: myslia, hovoria, jedia, majú city, rozpútavajú bitky a plavia sa na člnoch, opíjajú sa, majú zmysel pre humor, sú terčom narážok a vtipov, starnú i umierajú. Podľa niektorých zmienok počíta boh Thovt dĺžku života bohom podobne ako ľuďom, len ich dĺžka je neporovnateľne väčšia. Keď bohovia vznikli, bolo ich zrodenie opísané ako niečo úplne mimoriadne alebo zázračné. Bohovia slávili narodeniny a oslavy narodenín niektorých bohov sa konali v piatich dňoch pridaných k egyptskému kalendáru tak, aby súčet dvanástich mesiacov po tridsať dní dal dohromady rok s 365 dňami.

Podľa starovekých Egypťanov celé bytie a svet spočívali v osobe božskej bytosti, ktorá cez svoje nekonečné prejavy vykonané zo svojej vlastnej existencie bola počiatkom všetkej rôznosti. Na rozdiel od obyvateľov Kanaánu, Sýrie či Mezopotámie, ktorí chápali svoj život ako neustály boj s rôznymi nebezpečenstvami a nepredvídateľnými živlami prírody, Egypťania boli presvedčení, že všetko bytie má účasť na panteistickom bytí a svet prírody sa im javil ako dokonalá a harmonická jednota. To malo za následok vyobrazenie bohov v zvieracej či ľudsko-zvieracej podobe (zoomorfizmus) s kultom zvierat (zoolatria), ktorý bol úplne odlišný od náboženského chápania Židov, Grékov, Rimanov či prvých kresťanov.9

Ak vlastne možno hovoriť o egyptskom panteóne, skladal sa skôr z božských úloh alebo vlastností (boh slnka, bohyňa matka, boh plodnosti), k nim sa v jednotlivých kultových strediskách priraďovali rôzne božstvá alebo mená. Božstvá boli charakterizované tromi hlavnými rysmi - menom, podobou a atribútom. To nám dnes umožňuje orientáciu v spleti náboženských textov a množstve zobrazení. Niekoľko bohov sa mohlo deliť o spoločné meno, podobu, tituly alebo atribúty. Dve božstvá sa však nemohli zhodovať vo všetkých týchto kategóriách. Jednotlivé zvieratá, predmety, rastliny a atribúty, ktoré sa objavujú v podobách bohov a bohýň, je nutné čítať ako symboly približujúce dané božstvo človeku. Býk napríklad zastupuje silu, kráľovskú moc a plodnosť, sokol nebeské výšiny, slnko oblohu a silu. Egypťania mohli božstvo zachytiť v podobe predmetu (napr. Usir ako stĺp džed), rastliny (Nefertem - lotos), nebeského telesa (slnečný kotúč Aton), zvieraťa (napr. Amon ako baran), alebo človeka (Atum). Často sa stretávame s prepojením týchto prístupov, a tak sa v náboženských scénach objavujú bohovia s hlavou zvieraťa (Anup v podobe človeka s hlavou šakala), alebo so zvieraťom namiesto hlavy (Cheprer ako muž so skarabeom namiesto hlavy). Bolo možné i spojenie ľudského tela s predmetom či rastlinou (muž s perom alebo lotosom namiesto hlavy). Niekedy bolo zviera, rastlina alebo predmet umiestnené nad hlavu božstva ako jeho atribút.

 

Spoločenstvo bohov


Egyptské náboženstvo sa nikdy nevyznačovalo štruktúrovaným panteónom, v ktorom by každý boh mal pridelenú presne vymedzenú pozíciu a funkciu. Na systemizáciu, utriedenie postáv božského sveta sa dnes využíva niekoľko postupov. Prvý spôsob spočíva v začleňovaní bohov a bohýň do rodových alebo inak spriaznených zoskupení. Základné typy tvoria dvojice (t. j. božský pár, napr. Šov a Tefnut), trojice (božská rodina, napr. Ptah, Sachmet a Nefertem), štvorice (synovia Hora), sedmoro (sedem Hathor), osmoro (2 x 4 bohov z Chemenu), a devätoro (3 x 3, devätoro bohov z Iunu). Druhú možnosť, uplatňovanú skôr egyptológmi ako Egypťanmi, predstavuje tzv. miestny systém usporiadania. Ten predpokladá, že každé božstvo malo nejaký svoj „kultový domov". Tak boli božstvá priradené rozličným krajom, mestám a svätyniam. Ďalšou metódou, ako rozdeliť bohov do určitých skupín, môže byť rozdelenie na veľkých a malých, štátnych i ľudových. Svet bohov odrážal pozemské usporiadanie, a tak sa stretávame s bohom kráľom (napr. Amonom) či vezírom či pisárom (Thovt).10

Medzi najviditeľnejšie črty egyptského náboženstva patrí synkretizmus. Bohovia z rôznych centier nadobúdali podobné znaky, ktoré sa považovali za lokálne prejavy týchto božských bytostí. Tieto znaky sa v kombinácii transformovali a spôsobovali, že bohovia v egyptských mýtoch mali komplikované rodinné vzťahy: napríklad Horus bol súčasne otcom, bratom aj synom Osirisa. Božstvo často používalo rôzne mená na vyjadrenie rozmanitých stránok svojej osobnosti či zdôraznenie svojich zvláštnych schopností. Jeho prítomnosť na zemi bola zviditeľňovaná prostredníctvom kultových sôch alebo zvierat, ktoré ho reprezentovali. Boh nikdy nebol hotovou entitou, vždy prechádzal procesom vytvárania, prebiehajúcich zmien a pokračovania, aby pripojil ďalší aspekt ku svojej povahe a skúsenostiam.11

Z významných bohov treba spomenúť Vadžet a Nechbet, bohyne, ktoré ochraňovali Dolný aj Horný Egypt ešte pred zjednotením, boha plodnosti Min, šakalieho boha Anupa, ktorý v neskorších dobách ochraňoval mŕtvych, a boha mesiaca s hlavou ibisa Thovta, ktorý bol v historických dobách patrónom písma a vied. Niekedy sa stalo, že niektorý z miestnych bohov presiahol lokálny význam a získal národné uznanie (Amon, Moncu, Neit, Sutech). Miestny boh nebol jediným bohom, ktorý bol v určitej oblasti uctievaný. Niektorí z nich dokonca hrali dôležitú úlohu i na úrovni štátneho náboženstva.

 

Mýty o stvorení sveta


Každá z početných mytológií o stvorení vesmíru zahrnuje tých bohov a bohyne, ktorí majú vzťah ku geografickej oblasti, v ktorej vznikli: napríklad v Heliopolise, Memfise, Hermopolise či Tébach.12 Mesto Heliopolis (Iun - mesto slnka) bolo oddávna strediskom slnečného kultu. Pretože slnečný kult mal v egyptskom náboženstve ústredný význam, stálo toto mesto nábožensky v popredí, aj keď nikdy nebolo hlavným mestom ríše. Podľa heliopolského mýtu bol stvoriteľom Re-Atum, ktorý sa vynoril z prvotného oceánu (Nun) a vniesol svetlo do temnoty nebytia. Vzal na seba podobu volavky, známej ako vták bennu, sadol si na skalu a vydal výkrik, ktorý prelomil mlčanie nebytia.13

Od 4. dynastie sa faraón označoval ako „syn Rea". Neskôr bol stotožňovaný s ďalšími bohmi: Amonom-Re a Chnumom-Re. Označením ranného slnka, ktoré vychádzalo na východnej púšti, bol boh Harachte. Ďalším názvom slnka bol Cheprer. Toto meno sa spájalo s chrobákom skarabeom. Egypťania verili, že niektoré zvieratá a tiež tieto chrobáky vznikali v bahne samoplodením. To im pripomínalo vznik bohov z prachaosu. Chrobák, ktorý si gúľa svoju guľku, im pripomínal cestu slnka po nebi. Atum sa stal označením večerného slnka. Slnečné božstvo o sebe hovorilo: „Som Cheprer ráno, Re v zenite a Atum z večera." Trvalú hrozbu pre slnečného boha predstavoval Apop v podobe hada. Každé ráno mu Re odsekol hlavu, ale na konci každej noci bol Apop opäť pripravený napadnúť bárku boha. V chráme v Heliopolise sa nachádzal posvätný kameň zvaný benben, ktorý mal tvar piliera zavŕšeného pyramídiom (kameňom v tvare pyramídy), ktorý bol zrejme pokrytý zlatom a odrážal slnečné svetlo na úsvite.14

Heliopolská teológia uvádzala božské devätoro bohov (Atum, Šov a Tefnut, Geb a Nut, Usir a Eset, Sutech a Nebther). Atum, prvý z bohov, sa vynoril z prachaosu a samojediný splodil prvý božský pár - Šova a Tefnut. Šov bol bohom vzduchu a dychu života. Bol uctievaný v podobe leva a jeho sestra Tefnut v podobe levice, ale častejšie sa uvádzala v ľudskej podobe s perom na hlave. Bohyňa Tefnut najskôr predstavovala vlhkosť, neskôr bola zosobnením poriadku. Šov a Tefnut splodili ďalšiu dvojicu, boha zeme Geba a bohyňu nebies Nut.15 Geb bol zobrazovaný ako človek, najčastejšie s dolnoegyptskou korunou na hlave. V mytológii mala Nut deti - hviezdy. Človek po smrti chcel žiť ako hviezda na nebi. Aby ho Nut porodila ako hviezdu, maľoval sa obraz Nut, ktorá je naklonená v oblúku nad Gebom do rakvy.

Geb a Nut boli rodičmi dvojice ďalších božských dvojíc, a to Usirisa a Eset, a tiež Sutecha a Nebthery. Ich príbehy tvorili jadro egyptskej mytológie. Usiris bol najvýznamnejší vegetačný boh Egypta. Zobrazovaný bol ako človek. Striedanie období rastu a období vegetačného pokoja sa vysvetľovalo tým, že boh vegetácie buď odišiel, alebo bol zabitý či uväznený v podsvetí. Usirisov mýtus rozprával o tom, že ho zabil jeho brat Sutech a rozsekal ho na kusy. Usirisova družka Eset všetky časti pozbierala, oživila a splodila s ním boha Hora. Usiris sa stal kráľom podsvetia. Mŕtvy faraón, ktorý musel kraľovať aj v podsvetí, bol s ním stotožnený, preto bolo potrebné jeho telo uchovať. Z Usirisovho kultu sa postupne vyvinuli usirisovské mystériá, ktorých základom bolo pochovávanie Usirisa a jeho návrat do života. Jeho manželka bola najznámejšia egyptská bohyňa Eset. Jej znakom bol trón zobrazovaný na jej hlave. Často sa stotožňuje s gréckou Afroditou či mezopotámskou Ištar. Bola pripodobňovaná ďalšej materskej bohyni Hathor s podobou kravy. Patrila medzi božstvá, ktorých kult prežil až do kresťanských čias. V Ríme sa slávili Esetine mystériá totožné s mystériami Usirisa. Zasväteniu do mystérií predchádzali očisťovacie obrady podobné krstu a pôstu. Eset sa ako „bohorodička" zobrazovala s dieťaťom v náručí, podobne ako Panna Mária s Ježišom, dokonca v tmavomodrom plášti posiatom hviezdami. Pritom Eset stála na polmesiaci ako žena v knihe Zjavenie Jána (Zj 12, 1). Jej kult v Rímskej ríši ukončil až zákon cisára Theodosia I. proti pohanským kultom.

Sutech bol zobrazovaný ako kopytník, pôvodne ako osol, neskôr ako bájne zviera. Vždy stelesňoval kráľovskú moc. Pravdepodobne šlo pôvodne o boha nomádov, neskôr sa stal symbolom púšte a zla. Oddávna mal miesto v kráľovskej ideológii. Je zaujímavé, že stará podoba Sutecha ako divokého osla bola stelesnením púšte tiež v Starom zákone (Gn 16, 12).16 Pretvorenie Sutechovej podoby v neskoršom období azda súvisí s tým, že podoba divého osla sa postupne stala menej známa a skrotený osol sa stal symbolom bezmocnosti. Sutechova manželka a sestra Nebthet vystupovala len v Usirisovom mýte. Ako manželka mu bola priradená asi len pre symetriu s Usirisom a Eset. Niekedy sa označovala ako matka šakalieho boha Anupa. Hora zobrazovali ako sokola. Predstavovali si ho ako obrovského vtáka, ktorého krídla tvoria nebo. Slnko a mesiac sa pokladali za jeho oči. Bol prvým štátnym bohom a každého vládnuceho faraóna považovali za boha Hora.

Osmoro egyptských bohov pochádzalo z mesta Hermopolis. Jeho mýty predstavovali niekoľko vzájomne si neodporujúcich verzií stvorení, ktoré sa usilovali predovšetkým vyzdvihnúť dôležitosť tohto mesta. Podľa nich vznikol kozmos tak, že sa na počiatku vynoril z prachaosu prapahorok zvaný niekedy „ostrov plameňov". Na ňom pôsobilo osem bohov zoradených do štyroch dvojíc a tým i štyroch generácií: Nun a Nauner (pravodstvo), Huh a Hauhet (večnosť), Kek a Kauket (temnota) a Amon a Amanaunet (vzduch). Týmto bohom s hadími hlavami a ich ženám s hlavami žiab sa pripisovalo stvorenie sveta. Následne vládli svetu, pokým nezomreli, potom ďalej žili v podsvetí a zaisťovali, aby Níl plynul a slnko vychádzalo, takže život mohol na zemi naďalej rozkvitať.

Podľa inej verzie tohto mýtu vznikol život z kozmického vajca, ktorý uložila na ostrov stvorenia hus, alebo ibis predstavujúci Thovta. Iné rozprávanie hovorí, že Osmoro stvorilo lotos, ktorý povstal z posvätného jazera v chráme v Hermopolise a keď sa roztvoril, odhalil Rea v podobe dieťaťa alebo chrobáka skarabea, ktorý pokračoval v stvorení sveta a ľudí. Najznámejší z bohov Osmora bol nepochybne Amon (Amon-Re), ktorý mal kult v Tébach v 12. dynastii. V 18. dynastii začal byť uctievaný ako „kráľ bohov" a najvyššie božstvo egyptskej ríše. Jeho hlavné kultové centrum bolo v Karnaku.17

V teológii hlavného mesta Egypta v Starej ríši, v Memfise, sa objavuje najúplnejší opis vysvetlenia stvorenia, ktoré sa začalo božskou predstavou. Tá sa stala skutočnosťou, keď bola vyjadrená slovom. Bohom stvoriteľom bol boh Ptah. Spôsob, ktorým Ptah tvoril, je ojedinelý. Netvoril ani plodením, ani bojom, ale slovom. Podľa zachovaných písomných prameňov stvoril Ptah svet pomocou svojej myšlienky (srdcom) a výroku (jazykom). Je to zatiaľ jediná dosiaľ známa staroorientálna obdoba k správe o stvorení, ako ju poznáme z knihy Genezis (Gn 1). Aj John Wilson pripomína, že práve na počiatku egyptských dejín nachádzame učenie, ktoré sa môže prirovnať ku kresťanskej teológii Logosu. Je však nutné pripomenúť, že Ptahov výrok bol poňatý najmä ako zaklínadlo a Ptah pôsobil ako majster mágie. Zobrazovaný bol v ľudskej podobe, stojaci vždy s nohami spolu, ako mávali múmie, s oholenou hlavou bez koruny, v malej kaplnke s baldachýnom. V ruke obvykle držal palicu či žezlo. Bol patrónom remesiel a remeselníkov.18

Boh Aton zaujímal v starovekom Egypte zvláštne miesto, pretože sa spája s javom zvaným amarnská revolúcia. Je to vyhlásenie Atona, predstavujúceho slnečný kotúč, za jediného najvyššieho boha. Pravdepodobne to bolo prostriedkom pre vymanenie sa z nadvlády veľkňazov a tým zbavenie sa ich veľkej moci, čoraz väčšej na úkor faraónov. Revolúcia priniesla viacero noviniek: presun z hlavného mesta Téb do Achetatonu (dnešná el-Amarna), na rozdiel od Amonových svätýň Atonove neboli zastrešené, zmena mena kráľa (Amenhotep IV. - Achnaton), vo výtvarnom umení priniesla naturalizmus, prvýkrát v oficiálnych dekrétoch sa používal ľudový jazyk a podobne. Všetky tieto novinky pravdepodobne poukazovali na to, že faraón sa chcel čo najväčšmi priblížiť „pravde" maat, a teda všetkému, čo bolo prirodzené. Aton bol znázorňovaný ako slnečný kotúč s lúčmi, na ktorých konci boli ruky. Zaujímavé sú dva zachované chválospevy na Atona, ktoré patria azda k tomu najušľachtilejšiemu, čo egyptské náboženstvo vytvorilo. Tento hymnus o kráse stvorenia sa často porovnáva so 104. starozákonným žalmom. Pri uvažovaní o monoteizme Atona John Wilson argumentuje, že je diskutabilný, pretože jedinečnosť boha bola ospevovaná aj u bohov predtým (Amon, Re, Atum) a boli tu prinajmenšom dvaja bohovia, ktorých tiež sám Achnaton uctieval ako božstvo. Achnatonov následník Tutanchamon však všetko vrátil do pôvodného stavu.19

Od vpádu Hyksósov do Egypta okolo roku 1674 pred Kr. sa viera Egypťanov v ich bohov otriasala v základoch. S Hyksósmi prišli sýrski bohovia (Baal, Tešup). Oslobodenie sprevádzal vzostup nacionalizmu a xenofóbie. Bol to koniec egyptského izolacionizmu, a tým i tradičnej egyptskej kultúry. V dôsledku medzinárodnej politiky sa Egypt postupne otvoril kozmopolitnej kultúre. Mnoho cudzích bohov bolo tolerovaných a stotožnených s domácimi, egyptskí bohovia začali byť uctievaní na cudzích územiach a Amon-Re sa stal univerzálnym bohom. Bohatá výbava hrobov, premyslená dogmatická architektúra, komplikovaný pohrebný rituál a zvláštne venovanie sa telu zomrelého, o tom bude reč v ďalšej časti, v ktorej si priblížime špecifikum staroegyptských pohrebných pohľadov, kultov, rituálov a zvykov.

 

Poznámky:

 
1 Davidová, R.: Náboženství a magie starověkého Egypta. BB/art s.r.o., Praha 2006, s. 19

2 Pilarczyk, K., Drabina, J.: Religie starozytnego bliskiego wschodu. WAM, Krakow 2008, s. 80-81

3 Eliade, M.: Dějiny náboženského myšlení. Oikoymenh, Praha 1995, s. 90-91

4 Frankfort, H.: The Birth of Civilization in the Near East, s. 100-111; Baumgartel, E. J.: The Culture of Prehistoric Egypt, s. 48

5 Eliade, M.: c. d., s. 96

6 Mohli to byť hradby mesta Memfis, prvého hlavného mesta Egypta, alebo i múry hrobky zomrelého predchodcu faraóna ako pozostatok pohrebných rituálov - Pilarczyk, K., Drabina, J.: c. d., s. 90.

7 Eliade, M.: c. d., s. 98

8 Teeter, E.: Religion and Ritual in Ancient Egypt. Cambridge University Press 2011, s. 16-36

9 Bator, W.: Religia starozytnego Egiptu. WAM, Krakow 2004, s. 15

10 Janák, J.: Brána nebes. Bohové a démoni starého Egypta. Libri, Praha 2005, s. 15-16

11 Bator, W.: c. d., s. 16

12 Janák, J.: c. d., s. 14

13 Legendu o vtákovi bennu rozpráva i Herodotos. Gréci tento príbeh rozširovali a vtáka bennu nazývali fénix, ktorého pohltil oheň, aby sa znovu zrodil z popola - Davidová, R.: c. d., s. 95.

14 Pyramídion alebo kameň na vrchole každej pyramídy sa pokladal za reprezentáciu benbenu, ktorý ochraňoval kráľovskú hrobku v komorách pyramídy - Davidová, R.: c. d., s. 95.

15 V egyptskom náboženstve sa výnimočne poníma v mužskom rode. V ostatných mytológiách, kde nebo a zem tvoria božský pár, je nebo muž a zem je žena.

16 Heler, J.: Starověká náboženství. Verbum, Neratovice 2010, s. 35

17 Baines, J., Lesko, L. H., Silverman, D. P.: Náboženství ve starověkém Egyptě. Verbum, Neratovice 2009, s. 89-94

18 Davidová, R.: c. d., s. 96-98

19 Eliade, M.: c. d., s. 98