V našom seriáli o židovských a židovsko-kresťanských
sektách v období od 2. storočia pred Kr. po 2. storočie po Kr. nám ostáva
predstaviť ešte židovsko-kresťanské sekty, ktorých existenciu potvrdzujú
v prvom rade ich vlastné písomné pramene, evanjeliá, ktoré dnes zaraďujeme
medzi apokryfné kresťanské diela. Vieme o existencii troch takýchto
evanjelií: o evanjeliu nazorejcov, hebrejcov a ebionitov. Zmienky
o nich, a tým aj o spoločenstvách, v ktorých kruhu vznikli,
nachádzame u kresťanských spisovateľov z 2. až 14. storočia,
v niektorých prípadoch sa zachovali i samotné citáty. Záujem
o tieto spisy bol vyvolaný jednak presvedčením, že môžu obsahovať ďalšie
údaje o Ježišovi, ktoré v kánonických evanjeliách chýbajú, jednak
bádateľským zmýšľaním o ich starobylosti. K tomu treba pripočítať
všeobecne rozšírený názor, že kánonické Matúšovo evanjelium bolo pôvodne
napísané v hebrejskom či aramejskom jazyku, čo znamená, že vzniklo
v komunite židovských kresťanov hovoriacich po hebrejsky, respektíve
aramejsky. V počiatočnom období vývoja kresťanskej cirkvi boli tieto
evanjeliá veľmi rozšírené a populárne. Ich existenciu nemohli preto
prehliadnuť ani kresťania nežidovského pôvodu. Početné zmienky nachádzame najmä
v Egypte u Klementa, Origena a Didyma Slepého. Hoci sa žiadne
z nich nezachovalo, ich obsah a tým i teologické dôrazy možno
aspoň čiastočne zrekonštruovať práve na základe zachovaných citácií
u kresťanských spisovateľov Eusébia Cézarejského, Hieronyma
a Epifánia zo Salamíny. Tieto evanjeliá sú vzácnym svedectvom pohnutého
obdobia postupného rozchodu a napokon definitívneho oddelenia kresťanov zo
židovstva s kresťanmi nežidovského pôvodu, k čomu došlo predovšetkým
v dôsledku politicko-spoločenských udalostí spojených s tragédiou
židovskej vzbury proti Rimanom (66 - 73) a neskoršej dominancie
kresťanských cirkví, ktoré vznikli ako dôsledok Pavlovej misie
v nežidovskom prostredí.
V súvislosti s uvedenými apokryfnými evanjeliami
sa treba zmieniť o dvoch židovsko-kresťanských sektách - nazorejcoch
a ebionitoch, ktorých existenciu dokladajú spomínané pramene, ako aj
viaceré zmienky v dielach cirkevných otcov, vrátane talmudickej
literatúry. V tejto časti sa budeme venovať nazorejcom. Táto aramejsky
hovoriaca židovsko-kresťanská sekta žila v blízkosti Berey
v Palestíne. Sám názov tejto skupiny raných židovských nasledovníkov
Ježiša Krista je stále predmetom odbornej diskusie. Poznáme ich ako nocerim
(z hebr. nocer - ten, kto stráži), ale taktiež pod názvom nazaréni, ako
ich v neskoršom období nazývali cirkevní otcovia, pokladajúc ich za
heretické židovsko-kresťanské hnutie v rámci rodiacej sa kresťanskej
ortodoxie. Bádatelia stále diskutujú o tom, či toto pomenovanie súvisí
s nazirejstvom (dobrovoľný sľub dodržiavať na stanovený čas sprísnené
predpisy svätosti zapísané v knihe Numeri; alebo tiež s názvom mesta
Nazaret. V rámci judaizmu obdobia druhého Jeruzalemského chrámu boli
nazorejci (pribl. do r. 90) pokladaní za súčasť farizejského hnutia. Za
heretickú židovskú skupinu boli označení až v rámci formujúceho sa
normatívneho rabínskeho judaizmu, približne v období Bar Kochbovho
povstania (132 - 135), na ktorom sa nazorejci odmietli zúčastniť, pretože ako
vyznávači Ježišovho mesiášstva odmietli uznať mesiášsky nárok Bar Kochbu.
V tejto súvislosti treba poznamenať, že zaradenie kliatby (hebr. birkat
ha-minim) voči heretikom do každodenných modlitieb v synagógach (tzv.
amidah, známych i ako šemone esre - osemnásť modlitieb) nebolo namierené voči
pohanokresťanom, ale proti židovským kresťanom, konkrétne nazorejcom a im
podobným židovským heretikom.
Život a teológia nazorejcov, ktorých existencia
pretrvala pravdepodobne až do 5. storočia, vychádzala z prísneho
dodržiavania Tóry. Zmienky a citácie z Evanjelia nazorejcov, ktorého
obsahom je Ježišov život so správou o jeho krste a smrti a ktoré
vzniklo približne medzi rokmi 100 až 150, uvádzajú vo svojich dielach cirkevní
otcovia Eusébius, Hieronym a Hegesippus a tento spis pomenúvajú
rozličnými názvami. Z jeho fragmentárnych citácií možno len
v náznakoch vybadať isté kristologické tendencie tejto sekty. Väčšina
zachovaných častí upresňuje iba text kánonického Matúšovho evanjelia, bez
osobitného a konkrétneho teologického záujmu. Tieto korekcie kladú dôraz
hlavne na nevyhnutnosť zosúladiť každodenný život veriaceho spoločenstva
s Božou vôľou, ktorá je vyjadrená v Tóre a je súčasťou učenia
Ježiša Nazaretského. Evanjelium nazorejcov sa tak zaoberá židovským zákonom
a ľudským spoločenstvom. Podrobuje kritike súdobých židovských
náboženských vodcov a predstaviteľov, vrátane inštitúcií, akou bol
napríklad aj sám chrám.
Z uvedeného vidno, že snahou tejto počtom neveľkej
skupiny kresťanov zo židovstva, ktorej príslušníci sa pokladali za Bohom
vyvolených, bolo žiť ako skutočné bratsko-sesterské spoločenstvo
v chudobe, čo ich príležitostne nútilo prosiť o almužnu. Viac sa o tejto
sekte, najmä z hľadiska teologického, môžeme dozvedieť z ďalších
súvisiacich správ a informácií, ktoré nachádzame v talmudickej
literatúre. V nej sa o nazorejcoch vyskytuje približne tucet zmienok,
z ktorých sa dozvedáme, že používali Starú a Novú zmluvu, verili vo
vzkriesenie z mŕtvych, dobre poznali a ovládali hebrejčinu,
v ktorej študovali písmo Starej zmluvy a prinajmenšom jedno
evanjelium (Evanjelium podľa Matúša), verili v Hospodina (J-H-W-H) ako
jediného Boha, Stvoriteľa všetkého, a jeho Syna Ježiša, ktorý je Mesiáš,
dodržiavali Mojžišov zákon a mali vo vysokej úcte listy apoštola Pavla.
Niektoré z týchto informácií potvrdzuje aj Hieronym v liste
Augustínovi (okolo r. 404), v ktorom píše, že nazorejci verili
v Ježiša Krista ako Syna Božieho, ktorý sa narodil z Márie Panny,
trpel pod Pontským Pilátom a vstal z mŕtvych. Píše tiež, že ich viera
v Ježiša ako mesiáša bola spojená s dodržiavaním Tóry, čo sú dôrazy,
ktoré nachádzame práve v Matúšovom evanjeliu (Mt 5, 17-19; 19, 17-19), ako
aj to, že ich bolo možné nájsť vo všetkých synagogálnych spoločenstvách
v Palestíne. Takisto sa dozvedáme, že neskôr boli za svoju vieru
v Ježišovo mesiášstvo daní väčšinovým rabínskym judaizmom do kliatby.
V podobnom duchu píše o nich aj ďalší cirkevný otec Epifánius
v diele Panarion (Lekárnička [proti bludom]). Sám ich ale už označuje za
heretikov a dáva ich do kliatby pre ich zotrvávanie v dodržiavaní Tóry,
vrátane soboty a ostatných židovských sviatkov.
Na záver možno konštatovať, že nazorejci sú bytostnou
súčasťou obdobia ranej, rodiacej sa kresťanskej cirkvi. Ich prísny dôraz na
dodržiavanie Mojžišovho zákona v každodennom živote ich ale postupne
vyraďuje z tvoriacej sa kresťanskej ortodoxie a zároveň viera
v Ježišovo mesiášstvo ich vylučuje z ortodoxnej tradície neskoršieho
rabínskeho judaizmu. Preto sa z tohto spoločenstva stáva heretická sekta
odmietaná na oboch stranách pôvodne spoločnej náboženskej tradície judaizmu
obdobia druhého Jeruzalemského chrámu.
míľniky dvoch tisícročí
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (7)
FRANTIŠEK ÁBEL
Súvisiace články:
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (1)Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (2)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (3)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (4)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (5)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (6)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (8)