V našom seriáli o židovských a židovsko-kresťanských sektách v období od 2. storočia pred Kr. po 2. storočie po Kr. nám ostáva predstaviť ešte židovsko-kresťanské sekty, ktorých existenciu potvrdzujú v prvom rade ich vlastné písomné pramene, evanjeliá, ktoré dnes zaraďujeme medzi apokryfné kresťanské diela. Vieme o existencii troch takýchto evanjelií: o evanjeliu nazorejcov, hebrejcov a ebionitov. Zmienky o nich, a tým aj o spoločenstvách, v ktorých kruhu vznikli, nachádzame u kresťanských spisovateľov z 2. až 14. storočia, v niektorých prípadoch sa zachovali i samotné citáty. Záujem o tieto spisy bol vyvolaný jednak presvedčením, že môžu obsahovať ďalšie údaje o Ježišovi, ktoré v kánonických evanjeliách chýbajú, jednak bádateľským zmýšľaním o ich starobylosti. K tomu treba pripočítať všeobecne rozšírený názor, že kánonické Matúšovo evanjelium bolo pôvodne napísané v hebrejskom či aramejskom jazyku, čo znamená, že vzniklo v komunite židovských kresťanov hovoriacich po hebrejsky, respektíve aramejsky. V počiatočnom období vývoja kresťanskej cirkvi boli tieto evanjeliá veľmi rozšírené a populárne. Ich existenciu nemohli preto prehliadnuť ani kresťania nežidovského pôvodu. Početné zmienky nachádzame najmä v Egypte u Klementa, Origena a Didyma Slepého. Hoci sa žiadne z nich nezachovalo, ich obsah a tým i teologické dôrazy možno aspoň čiastočne zrekonštruovať práve na základe zachovaných citácií u kresťanských spisovateľov Eusébia Cézarejského, Hieronyma a Epifánia zo Salamíny. Tieto evanjeliá sú vzácnym svedectvom pohnutého obdobia postupného rozchodu a napokon definitívneho oddelenia kresťanov zo židovstva s kresťanmi nežidovského pôvodu, k čomu došlo predovšetkým v dôsledku politicko-spoločenských udalostí spojených s tragédiou židovskej vzbury proti Rimanom (66 - 73) a neskoršej dominancie kresťanských cirkví, ktoré vznikli ako dôsledok Pavlovej misie v nežidovskom prostredí.

V súvislosti s uvedenými apokryfnými evanjeliami sa treba zmieniť o dvoch židovsko-kresťanských sektách - nazorejcoch a ebionitoch, ktorých existenciu dokladajú spomínané pramene, ako aj viaceré zmienky v dielach cirkevných otcov, vrátane talmudickej literatúry. V tejto časti sa budeme venovať nazorejcom. Táto aramejsky hovoriaca židovsko-kresťanská sekta žila v blízkosti Berey v Palestíne. Sám názov tejto skupiny raných židovských nasledovníkov Ježiša Krista je stále predmetom odbornej diskusie. Poznáme ich ako nocerim (z hebr. nocer - ten, kto stráži), ale taktiež pod názvom nazaréni, ako ich v neskoršom období nazývali cirkevní otcovia, pokladajúc ich za heretické židovsko-kresťanské hnutie v rámci rodiacej sa kresťanskej ortodoxie. Bádatelia stále diskutujú o tom, či toto pomenovanie súvisí s nazirejstvom (dobrovoľný sľub dodržiavať na stanovený čas sprísnené predpisy svätosti zapísané v knihe Numeri; alebo tiež s názvom mesta Nazaret. V rámci judaizmu obdobia druhého Jeruzalemského chrámu boli nazorejci (pribl. do r. 90) pokladaní za súčasť farizejského hnutia. Za heretickú židovskú skupinu boli označení až v rámci formujúceho sa normatívneho rabínskeho judaizmu, približne v období Bar Kochbovho povstania (132 - 135), na ktorom sa nazorejci odmietli zúčastniť, pretože ako vyznávači Ježišovho mesiášstva odmietli uznať mesiášsky nárok Bar Kochbu. V tejto súvislosti treba poznamenať, že zaradenie kliatby (hebr. birkat ha-minim) voči heretikom do každodenných modlitieb v synagógach (tzv. amidah, známych i ako šemone esre - osemnásť modlitieb) nebolo namierené voči pohanokresťanom, ale proti židovským kresťanom, konkrétne nazorejcom a im podobným židovským heretikom.

Život a teológia nazorejcov, ktorých existencia pretrvala pravdepodobne až do 5. storočia, vychádzala z prísneho dodržiavania Tóry. Zmienky a citácie z Evanjelia nazorejcov, ktorého obsahom je Ježišov život so správou o jeho krste a smrti a ktoré vzniklo približne medzi rokmi 100 až 150, uvádzajú vo svojich dielach cirkevní otcovia Eusébius, Hieronym a Hegesippus a tento spis pomenúvajú rozličnými názvami. Z jeho fragmentárnych citácií možno len v náznakoch vybadať isté kristologické tendencie tejto sekty. Väčšina zachovaných častí upresňuje iba text kánonického Matúšovho evanjelia, bez osobitného a konkrétneho teologického záujmu. Tieto korekcie kladú dôraz hlavne na nevyhnutnosť zosúladiť každodenný život veriaceho spoločenstva s Božou vôľou, ktorá je vyjadrená v Tóre a je súčasťou učenia Ježiša Nazaretského. Evanjelium nazorejcov sa tak zaoberá židovským zákonom a ľudským spoločenstvom. Podrobuje kritike súdobých židovských náboženských vodcov a predstaviteľov, vrátane inštitúcií, akou bol napríklad aj sám chrám.

Z uvedeného vidno, že snahou tejto počtom neveľkej skupiny kresťanov zo židovstva, ktorej príslušníci sa pokladali za Bohom vyvolených, bolo žiť ako skutočné bratsko-sesterské spoločenstvo v chudobe, čo ich príležitostne nútilo prosiť o almužnu. Viac sa o tejto sekte, najmä z hľadiska teologického, môžeme dozvedieť z ďalších súvisiacich správ a informácií, ktoré nachádzame v talmudickej literatúre. V nej sa o nazorejcoch vyskytuje približne tucet zmienok, z ktorých sa dozvedáme, že používali Starú a Novú zmluvu, verili vo vzkriesenie z mŕtvych, dobre poznali a ovládali hebrejčinu, v ktorej študovali písmo Starej zmluvy a prinajmenšom jedno evanjelium (Evanjelium podľa Matúša), verili v Hospodina (J-H-W-H) ako jediného Boha, Stvoriteľa všetkého, a jeho Syna Ježiša, ktorý je Mesiáš, dodržiavali Mojžišov zákon a mali vo vysokej úcte listy apoštola Pavla. Niektoré z týchto informácií potvrdzuje aj Hieronym v liste Augustínovi (okolo r. 404), v ktorom píše, že nazorejci verili v Ježiša Krista ako Syna Božieho, ktorý sa narodil z Márie Panny, trpel pod Pontským Pilátom a vstal z mŕtvych. Píše tiež, že ich viera v Ježiša ako mesiáša bola spojená s dodržiavaním Tóry, čo sú dôrazy, ktoré nachádzame práve v Matúšovom evanjeliu (Mt 5, 17-19; 19, 17-19), ako aj to, že ich bolo možné nájsť vo všetkých synagogálnych spoločenstvách v Palestíne. Takisto sa dozvedáme, že neskôr boli za svoju vieru v Ježišovo mesiášstvo daní väčšinovým rabínskym judaizmom do kliatby. V podobnom duchu píše o nich aj ďalší cirkevný otec Epifánius v diele Panarion (Lekárnička [proti bludom]). Sám ich ale už označuje za heretikov a dáva ich do kliatby pre ich zotrvávanie v dodržiavaní Tóry, vrátane soboty a ostatných židovských sviatkov.

Na záver možno konštatovať, že nazorejci sú bytostnou súčasťou obdobia ranej, rodiacej sa kresťanskej cirkvi. Ich prísny dôraz na dodržiavanie Mojžišovho zákona v každodennom živote ich ale postupne vyraďuje z tvoriacej sa kresťanskej ortodoxie a zároveň viera v Ježišovo mesiášstvo ich vylučuje z ortodoxnej tradície neskoršieho rabínskeho judaizmu. Preto sa z tohto spoločenstva stáva heretická sekta odmietaná na oboch stranách pôvodne spoločnej náboženskej tradície judaizmu obdobia druhého Jeruzalemského chrámu.