V novembri sme si pripomenuli okrúhle výročie Nežnej
revolúcie, a preto mi nedá, aby som sa nezastavil pri tomto míľniku. Ako
keby to bolo včera - spomínam si, ako sme na námestiach štrngali kľúčmi plní
očakávania, že svet po zvrhnutí totalitného režimu bude slobodnejší
a radostnejší. To, či je ozaj radostnejší, je relatívne. Sú takí, čo
tvrdia, že áno. Môžu cestovať, podnikať, realizovať sa a užívať si život
plnými dúškami. Síce s istými obmedzeniami a problémami, no záleží
len na nich, ako sa s nimi popasujú. Avšak čoraz väčšmi pribúda skeptikov,
ktorí si naopak myslia, že svet je ponurejší, spoločnosť žije omnoho
konzumnejšie, ľudia sa väčšmi orientujú na seba a svoj prospech
a hrozivo sa roztvárajú pomyselné nožnice medzi bohatými a tými,
ktorých životná úroveň je na hranici biedy. Pre týchto ľudí život rozhodne
radostnejší nie je, medziľudské vzťahy ochabli, spoločnosť sa správa macošsky,
a hoci tovaru v obludných obchodných reťazcoch je nadbytok, je čoraz
nekvalitnejší, iba na jedno použitie. Ako napokon všetko. Hoci ľudia majú viac
možností, aký je výsledok? Obrazom spoločnosti sú médiá. Tie ovplyvňujú náš
život väčšmi, ako sa snáď nazdávame. No napriek ich širokému spektru je obsah,
ktorý ponúkajú, každým rokom problematickejší; jednoducho totálny úpadok. Takže
skeptici rezignovane mávnu rukou a v ďalšom výpočte mínusiek
a spoločenských prechmatov radšej ani nepokračujú.
A ako to je s tou slobodou? V čí prospech sa
využíva? Šíri sa medzi ľuďmi viac dobro, krása, porozumenie, alebo je to
naopak? Pozrime sa len na duchovnú scénu. I tu je výber omnoho pestrejší,
zato ale značne rizikovejší. Slobodu zneužívajú rôzni podnikaví špekulanti a manipulátori
na to, aby získali moc nad druhými a finančne z toho profitovali.
Poviete si, že predsa každý sa musí naučiť niesť zodpovednosť za svoje
rozhodnutia. To je pravda, ale... Orientovať sa v tomto duchovnom marazme
nie je jednoduché, človek nemá toľké relevantné informácie, aby sa potenciálne
nemohol stať obeťou nejakého obratného šarlatána či samozvaného guru,
a spoločnosť, zaslepená preludom demokracie, si nezriedka zatvára oči pred
problémami sektárskeho zneužívania. A ani legislatíva v tomto smere
občana dostatočne nechráni. Je síce chvályhodné, že úzkostlivo lipneme na
dodržiavaní ľudských práv, vrátane práva na voľbu vierovyznania, no už akosi
pozabúdame na práva zmanipulovaných ľudí, ktorých čoraz sofistikovanejšie sekty
napájajú ilúziou šťastia a pritom ich beztrestne a cynicky
vykorisťujú. Chcel by som veriť, že žijeme v spoločnosti, ktorá je nielen
demokratická, ale i spravodlivá. Veriť, no nepodľahnúť sebaklamu.
A to je každým dňom ťažšie.
editoriál
Editoriál
BORIS RAKOVSKÝ
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 4876x