Poslednou židovsko-kresťanskou sektou, ktorú si v našom
seriáli predstavíme, sú ebioniti. Svedectvom o ich existencii sú správy
cirkevných otcov Irenea, Tertuliána, Hippolyta, Eusébia a Epifánia
pochádzajúce z obdobia od 2. do 4. storočia. Medzi novozmluvnými
apokryfnými spismi nachádzame i tzv. Evanjelium ebionitov. Ide však len
o konvenčný názov, ktorým tento prameň nazvala moderná veda. Spis bol
s najväčšou pravdepodobnosťou napísaný po grécky, lebo mnohé paralely
s kánonickými evanjeliami možno vysvetliť iba tak, že autor použil ako
predlohu grécky text Novej zmluvy. Ide teda o dielo pochádzajúce
z neskoršieho obdobia, ktoré bolo adresované tým príslušníkom spoločenstva,
ktorí už aramejčinu nepoznali a žili mimo Palestíny. Jeho obsahová
podobnosť so Skutkami Petra (novozmluvný apokryf) a s Jakubovým
rebríkom (starozmluvný apokalyptický pseudoepigraf) napovedá, že toto
evanjelium vzniklo v oblasti východne od rieky Jordán, približne medzi
rokmi 100 až 150. Epifánios však z neho uvádza len sedem krátkych citátov.
Je zrejmé, že tento výber bol účelový, pretože autorovým zámerom bolo preukázať
nezmyselnosť tohto spisu; nemožno preto hovoriť o jeho skutočnom obsahu. Z Epifániovho
výberu možno spoznať nasledovné: evanjelium neuvádza príbeh o Ježišovom
narodení. Ježiš bol počas svojho krstu vyvolený za Božieho Syna a stal sa
Božím Vyvoleným; múdroslovné a prorocké motívy tu však absentujú. Dvanásť
apoštolov sa má stať svedkami pre Izrael. Niet tu žiadnej zmienky
o Ježišovej smrti a vzkriesení. Pri poslednej večeri Ježiš neje mäso
a rovnako ako Ján Krstiteľ bol vegetarián. Epifánios ďalej zdôrazňuje
zrušenie rituálnych obiet.
Dodnes nie je jasné, odkiaľ pochádza názov tejto
židovsko-kresťanskej sekty. Tertulián, jeden z prvých ortodoxných odporcov
ranokresťanských heretických skupín, sa domnieval, že bola pomenovaná po svojom
zakladateľovi Ebionovi. Tento názor však možno odmietnuť, pretože reflektuje
skôr Tertuliánovo vlastné presvedčenie, že každá heretická skupina tohto
obdobia nesie názov po zakladateľovi. Iní cirkevní otcovia (napr. Origenes)
odvodzujú označenie sekty od hebrejského výrazu ebjōn, čo znamená „chudobný",
pričom o príslušníkoch tohto spoločenstva písali aj ako o „chudobných
v duchu", čo prirodzene treba chápať ironicky. Je totiž viac než isté, že
ebioniti sa za takých nepokladali. Skôr tu ide o spôsob, akým príslušníci
tohto zoskupenia žili; v dobrovoľnej chudobe a dobročinnosti, ktoré
boli charakteristickými črtami kresťanských spoločenstiev v ranom období
vývoja kresťanskej cirkvi. Keďže sa nám nezachovali autentické doklady či
správy od žiadneho z príslušníkov tejto sekty, môžeme sa len domnievať, že
tento názor má relevantný základ a možno ho preto pokladať za pravdivý.
Všetko, čo dnes môžeme o tomto spoločenstve vedieť, pochádza od jeho
odporcov. Keďže niektoré z týchto zmienok nie sú vzájomne konzistentné, dá
sa usudzovať, že existovalo viacero skupín ebionitov, pričom každá mohla mať
svoju vlastnú interpretáciu učenia a viery, ktoré vyznávali a pokladali za
smerodajné.
Ranokresťanskí autori zhodne uvádzajú, že ebioniti sa
pokladali za židovských nasledovníkov Ježiša Krista, ktorí odmietali Pavlovu
teológiu. Neboli iba jednou z mnohých skupín židovských kresťanov,
o existencii ktorých vieme, ale práve ich spoločenstvo a jeho činnosť
vyvolávalo v radoch rodiacej sa ortodoxie veľmi silný odpor. Ebioniti
verili, že Ježiš je židovský Mesiáš poslaný Bohom k židovskému ľudu, aby
sa naplnili židovské Písma. Z ich pohľadu sa tak Ježišov život a jeho
dielo vzťahujú výhradne na židovský národ. Začleniť sa do spoločenstva Božieho
ľudu a mať podiel na Božích zasľúbeniach daných Izraelu možno podľa nich len
plnou konverziou k židovskej náboženskej tradícii - prozelytizmom.
Ebioniti preto trvali na prísnom dodržiavaní predpisov Tóry, obzvlášť soboty,
kóšer predpisov a obriezky všetkých mužských členov spoločenstva.
Z tohto hľadiska je pravdepodobné, že ebioniti sú
nasledovníkmi prvých židovsko-kresťanských oponentov misie apoštola Pavla
sústredených v Jeruzaleme či jeho blízkom okolí. Tomu by zodpovedala aj
správa cirkevného otca Ireneja, ktorý uvádza, že mali stále vo veľkej úcte
Jeruzalem ako sakrálny stredobod a centrum židovskej náboženskej
a kultúrnej tradície, čo bolo evidentné pri každodenných modlitbách, ktoré
ebioniti vykonávali tvárou obrátenou smerom k Jeruzalemu. Týmto svojím
úzko partikularistickým postojom však vyvolali voči sebe veľkú nevôľu ostatných
kresťanov nežidovského pôvodu, ktorí boli v dôsledku Pavlovej misie presvedčení,
že sám Ježiš im svojím učením a dielom umožnil tento prísny vzťah voči
Tóre obísť. Naproti tomu ebioniti tvrdili, že ich postoje a názory boli
autorizované Ježišovými učeníkmi, v prvom rade Petrom a Jakubom,
bratom Pánovým, ktorý sa stal po Ježišovom vzkriesení hlavou jeruzalemskej
cirkvi.
Ďalším aspektom učenia tejto sekty bolo jej chápanie
Ježišovej osoby. Ebioniti nezastávali názor o Ježišovej preexistencii, ani
o jeho panenskom počatí a narodení. Ježiš bol pre nich Boží Syn nie
v dôsledku božského počatia a narodenia z panny, ale kvôli jeho
adopcii za Božieho Syna. Na rozdiel od kresťanskej ortodoxie ho pokladali iba
za obyčajného človeka z mäsa a krvi narodeného prirodzeným spôsobom
ako najstarší syn rodičov Jozefa a Márie. Boh si ho vyvolil pre jeho
dokonalé dodržiavanie Tóry a poveril ho zvláštnou misiou obetovať sa
v prospech ostatných. Ježiš tak zomiera na kríži nie pre svoje hriechy,
ale pre hriechy celého sveta. Svojou dokonalou obetou tak naplnil všetky Božie
zasľúbenia dané Izraelu. Na znak toho, že Boh jeho obetu prijal, vzkriesil ho
z mŕtvych a vyzdvihol na nebesá. Z toho dôvodu je pravdepodobné,
že ebioniti pokladali ďalšie rituálne obetovanie zvierat za nepotrebné. Až do
zničenia chrámu v roku 70 sa preto príslušníci tejto sekty odmietali
naďalej zúčastňovať na obetnom kulte. Stali sa vegetariánmi, pretože zabíjanie
zvierat sa v staroveku takmer vždy dávalo do kontextu s náboženskou
kultovou praxou.
Pokiaľ ide o vzťah tejto sekty k posvätným textom,
ebioniti mali v najvyššej úcte - ako napokon každý Žid - hebrejskú Bibliu.
Apoštola Pavla považovali za odpadlíka a nepriateľa a jeho učenie
zásadne odmietali, a to najmä kvôli zdôrazňovaniu učenia, že
ospravedlnenie možno získať aj bez dodržiavania predpisov Tóry. Ostatné ranokresťanské
spisy však akceptovali, najmä Matúšovo evanjelium; ale nie v podobe
a rozsahu, v akom ho poznáme v súčasnosti. Ich verzia bola
zrejme prekladom do aramejčiny, pričom tu chýbali prvé dve kapitoly,
v ktorých sa opisuje príbeh Ježišovho narodenia. Je tiež možné, že bola
totožná so spisom, ktorý dnes poznáme ako Evanjelium nazorejcov. Je veľkou
škodou, že sa nám nepodarilo zachovať celé písomné evanjelium, ktoré ebioniti
vytvorili. Napriek tomu sú všetky dostupné informácie o živote tejto
židovsko-kresťanskej sekty cenným svedectvom zložitého vývoja kresťanskej
cirkvi v ranom období jej existencie.
míľniky dvoch tisícročí
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (8)
FRANTIŠEK ÁBEL
Súvisiace články:
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (1)Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (2)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (3)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (4)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (5)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (6)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (7)