Poslednou židovsko-kresťanskou sektou, ktorú si v našom seriáli predstavíme, sú ebioniti. Svedectvom o ich existencii sú správy cirkevných otcov Irenea, Tertuliána, Hippolyta, Eusébia a Epifánia pochádzajúce z obdobia od 2. do 4. storočia. Medzi novozmluvnými apokryfnými spismi nachádzame i tzv. Evanjelium ebionitov. Ide však len o konvenčný názov, ktorým tento prameň nazvala moderná veda. Spis bol s najväčšou pravdepodobnosťou napísaný po grécky, lebo mnohé paralely s kánonickými evanjeliami možno vysvetliť iba tak, že autor použil ako predlohu grécky text Novej zmluvy. Ide teda o dielo pochádzajúce z neskoršieho obdobia, ktoré bolo adresované tým príslušníkom spoločenstva, ktorí už aramejčinu nepoznali a žili mimo Palestíny. Jeho obsahová podobnosť so Skutkami Petra (novozmluvný apokryf) a s Jakubovým rebríkom (starozmluvný apokalyptický pseudoepigraf) napovedá, že toto evanjelium vzniklo v oblasti východne od rieky Jordán, približne medzi rokmi 100 až 150. Epifánios však z neho uvádza len sedem krátkych citátov. Je zrejmé, že tento výber bol účelový, pretože autorovým zámerom bolo preukázať nezmyselnosť tohto spisu; nemožno preto hovoriť o jeho skutočnom obsahu. Z Epifániovho výberu možno spoznať nasledovné: evanjelium neuvádza príbeh o Ježišovom narodení. Ježiš bol počas svojho krstu vyvolený za Božieho Syna a stal sa Božím Vyvoleným; múdroslovné a prorocké motívy tu však absentujú. Dvanásť apoštolov sa má stať svedkami pre Izrael. Niet tu žiadnej zmienky o Ježišovej smrti a vzkriesení. Pri poslednej večeri Ježiš neje mäso a rovnako ako Ján Krstiteľ bol vegetarián. Epifánios ďalej zdôrazňuje zrušenie rituálnych obiet.

Dodnes nie je jasné, odkiaľ pochádza názov tejto židovsko-kresťanskej sekty. Tertulián, jeden z prvých ortodoxných odporcov ranokresťanských heretických skupín, sa domnieval, že bola pomenovaná po svojom zakladateľovi Ebionovi. Tento názor však možno odmietnuť, pretože reflektuje skôr Tertuliánovo vlastné presvedčenie, že každá heretická skupina tohto obdobia nesie názov po zakladateľovi. Iní cirkevní otcovia (napr. Origenes) odvodzujú označenie sekty od hebrejského výrazu ebjōn, čo znamená „chudobný", pričom o príslušníkoch tohto spoločenstva písali aj ako o „chudobných v duchu", čo prirodzene treba chápať ironicky. Je totiž viac než isté, že ebioniti sa za takých nepokladali. Skôr tu ide o spôsob, akým príslušníci tohto zoskupenia žili; v dobrovoľnej chudobe a dobročinnosti, ktoré boli charakteristickými črtami kresťanských spoločenstiev v ranom období vývoja kresťanskej cirkvi. Keďže sa nám nezachovali autentické doklady či správy od žiadneho z príslušníkov tejto sekty, môžeme sa len domnievať, že tento názor má relevantný základ a možno ho preto pokladať za pravdivý. Všetko, čo dnes môžeme o tomto spoločenstve vedieť, pochádza od jeho odporcov. Keďže niektoré z týchto zmienok nie sú vzájomne konzistentné, dá sa usudzovať, že existovalo viacero skupín ebionitov, pričom každá mohla mať svoju vlastnú interpretáciu učenia a viery, ktoré vyznávali a pokladali za smerodajné.

Ranokresťanskí autori zhodne uvádzajú, že ebioniti sa pokladali za židovských nasledovníkov Ježiša Krista, ktorí odmietali Pavlovu teológiu. Neboli iba jednou z mnohých skupín židovských kresťanov, o existencii ktorých vieme, ale práve ich spoločenstvo a jeho činnosť vyvolávalo v radoch rodiacej sa ortodoxie veľmi silný odpor. Ebioniti verili, že Ježiš je židovský Mesiáš poslaný Bohom k židovskému ľudu, aby sa naplnili židovské Písma. Z ich pohľadu sa tak Ježišov život a jeho dielo vzťahujú výhradne na židovský národ. Začleniť sa do spoločenstva Božieho ľudu a mať podiel na Božích zasľúbeniach daných Izraelu možno podľa nich len plnou konverziou k židovskej náboženskej tradícii - prozelytizmom. Ebioniti preto trvali na prísnom dodržiavaní predpisov Tóry, obzvlášť soboty, kóšer predpisov a obriezky všetkých mužských členov spoločenstva.

Z tohto hľadiska je pravdepodobné, že ebioniti sú nasledovníkmi prvých židovsko-kresťanských oponentov misie apoštola Pavla sústredených v Jeruzaleme či jeho blízkom okolí. Tomu by zodpovedala aj správa cirkevného otca Ireneja, ktorý uvádza, že mali stále vo veľkej úcte Jeruzalem ako sakrálny stredobod a centrum židovskej náboženskej a kultúrnej tradície, čo bolo evidentné pri každodenných modlitbách, ktoré ebioniti vykonávali tvárou obrátenou smerom k Jeruzalemu. Týmto svojím úzko partikularistickým postojom však vyvolali voči sebe veľkú nevôľu ostatných kresťanov nežidovského pôvodu, ktorí boli v dôsledku Pavlovej misie presvedčení, že sám Ježiš im svojím učením a dielom umožnil tento prísny vzťah voči Tóre obísť. Naproti tomu ebioniti tvrdili, že ich postoje a názory boli autorizované Ježišovými učeníkmi, v prvom rade Petrom a Jakubom, bratom Pánovým, ktorý sa stal po Ježišovom vzkriesení hlavou jeruzalemskej cirkvi.

Ďalším aspektom učenia tejto sekty bolo jej chápanie Ježišovej osoby. Ebioniti nezastávali názor o Ježišovej preexistencii, ani o jeho panenskom počatí a narodení. Ježiš bol pre nich Boží Syn nie v dôsledku božského počatia a narodenia z panny, ale kvôli jeho adopcii za Božieho Syna. Na rozdiel od kresťanskej ortodoxie ho pokladali iba za obyčajného človeka z mäsa a krvi narodeného prirodzeným spôsobom ako najstarší syn rodičov Jozefa a Márie. Boh si ho vyvolil pre jeho dokonalé dodržiavanie Tóry a poveril ho zvláštnou misiou obetovať sa v prospech ostatných. Ježiš tak zomiera na kríži nie pre svoje hriechy, ale pre hriechy celého sveta. Svojou dokonalou obetou tak naplnil všetky Božie zasľúbenia dané Izraelu. Na znak toho, že Boh jeho obetu prijal, vzkriesil ho z mŕtvych a vyzdvihol na nebesá. Z toho dôvodu je pravdepodobné, že ebioniti pokladali ďalšie rituálne obetovanie zvierat za nepotrebné. Až do zničenia chrámu v roku 70 sa preto príslušníci tejto sekty odmietali naďalej zúčastňovať na obetnom kulte. Stali sa vegetariánmi, pretože zabíjanie zvierat sa v staroveku takmer vždy dávalo do kontextu s náboženskou kultovou praxou.

Pokiaľ ide o vzťah tejto sekty k posvätným textom, ebioniti mali v najvyššej úcte - ako napokon každý Žid - hebrejskú Bibliu. Apoštola Pavla považovali za odpadlíka a nepriateľa a jeho učenie zásadne odmietali, a to najmä kvôli zdôrazňovaniu učenia, že ospravedlnenie možno získať aj bez dodržiavania predpisov Tóry. Ostatné ranokresťanské spisy však akceptovali, najmä Matúšovo evanjelium; ale nie v podobe a rozsahu, v akom ho poznáme v súčasnosti. Ich verzia bola zrejme prekladom do aramejčiny, pričom tu chýbali prvé dve kapitoly, v ktorých sa opisuje príbeh Ježišovho narodenia. Je tiež možné, že bola totožná so spisom, ktorý dnes poznáme ako Evanjelium nazorejcov. Je veľkou škodou, že sa nám nepodarilo zachovať celé písomné evanjelium, ktoré ebioniti vytvorili. Napriek tomu sú všetky dostupné informácie o živote tejto židovsko-kresťanskej sekty cenným svedectvom zložitého vývoja kresťanskej cirkvi v ranom období jej existencie.