Keby sme chceli nájsť vhodný výraz na charakterizovanie dnešnej spoločnosti, zrejme medzi často skloňovanými by nechýbalo adjektívum „konzumná". Konzum sa zmocňuje okrem nášho času do značnej miery i našej vôle a myslenia. Vo víre najnovších trendov sme čoraz intenzívnejšie hnaní k uspokojovaniu našich potrieb. A to nielen materiálnych. V duchovnej sfére to má azda ešte dramatickejší náboj. Netradičné náboženské smery postupne prenikli do profánnych oblastí a prostredníctvom najrôznejších vzdelávacích inštitúcií, poradenských, liečiteľských, psychoterapeutických a ezoterických centier nás oslovujú oveľa sofistikovanejšie ako za čias, keď otvorene vystupovali ako náboženské spoločenstvá. Nepôsobia totiž tak konfrontačne, ba naopak, prezentujú sa výlučne pozitívne, ponúkajúc ľuďom hodnoty, po ktorých každý z nás prahne: zdravie, šťastie, úspech. A čo je dôležité, veľký dôraz kladú na zážitok, uvedomujúc si jeho moc, ale i zraniteľnosť. Preto hovoríme o tzv. zážitkovej religiozite, teda o tých náboženských hnutiach a zoskupeniach, ktoré svoju spiritualitu stavajú na sile zážitku a ľudských emócií. Nie náhodou práve takéto spoločenstvá v posledných rokoch zaznamenávajú najdynamickejší rast.

V postmodernej spoločnosti, v ktorej sa prehnane zdôrazňuje subjektívny prístup a prežívanie jednotlivca a všetky hodnoty sa nebezpečne relativizujú, stráca človek prirodzenú schopnosť rozlišovať. Názory, ktoré ešte včera vyznával, a hodnoty, ku ktorým sa hrdo hlásil, majú dnes pre neho odlišný význam. Opovrhli sme autoritami, tradíciou, vlastnou minulosťou, dôležité je iba momentálne prežívanie. Subjektívny zážitok. Naše chúťky, nech sú akékoľvek, sú pre nás jediným kritériom pravdy. A tak sme si zvykli vydávať hocakú zvrátenosť za krásu a cnosť a málokto sa už zamýšľa nad tým, či je to správne a k akým následkom to vedie. Nik predsa nemôže súdiť druhého, pretože objektívna pravda neexistuje, každý je sám sebe jedinou pravdou...

Táto „hra" je však veľmi krátkozraká. Ak človek opitý vidinou falošnej slobody prestane rešpektovať zákony, ktoré ho svojou podstatou presahujú, tak postupne všetko krásne a hodnotné čoskoro vymizne z jeho života. Vidno to napríklad na životnom prostredí, no naším nespútaným egocentrizmom sú poznačené aj medziľudské vzťahy. Nič nám už nie je sväté, respektíve sväté je iba to, čo nás dostatočne napĺňa uspokojením. Zážitok a s ním spojené emócie môžu byť bezpochyby pre náš duchovný život výrazným impulzom a obohatením. Ak však začneme nahrádzať pravdu lžou, dobro zlom a cnosť hocakou obludnosťou, môžu nás priviesť tam, kam sme si to pôvodne ani neželali.