Úžasné na Písme, okrem toho, že je sebazjavením Boha, je i to, že odkrýva pravdu o človeku, súvislosti a reálie skryté pred jeho zrakom, jeho intelektom a analytickou schopnosťou. Aj citovaný text je toho dôkazom.

Človek potrebuje vedieť a chce vedieť. Má v sebe úžasnú schopnosť poznávať, prenikať záhady sveta a života. Táto neutíchajúca vnútorná sila je daná mandátom, ktorý dostal od Boha v raji: „Ploďte sa a množte sa, naplňte zem a podmaňte si ju!" Motivuje človeka skúmať, overovať, prenikať za hranice vlastného poznania. Je to legitímne a náležité. Tak to má byť, veď Pán Boh postavil človeka doprostred rajskej záhrady a očakáva, že zvládne úlohy, ktoré mu z toho vyplývajú.

Je tu však aj iná skutočnosť - človek nikdy neprenikne do tajomstiev sveta, nikdy nespozná javy a udalosti v ich úplnosti a konečnosti. Boh síce vložil do jeho srdca večnosť, ale človek nikdy nevystihne diela, ktoré koná Boh, preto veda bude meniť svoje teórie. Preto empírie, respektíve skúsenosti človeka a reflexie jeho zážitkov nemôžu mať absolútnu váhu. Človek si uvedomuje svoju situáciu, a preto túži po konečnom dôkaze, zážitku, ktorý by jeho poznanie potvrdil s definitívnou platnosťou. I táto stránka našej existencie je legitímna. Preto túžba farizejov po znamení je zaujímavá a môže vzbudzovať isté sympatie - chcú sa naozaj presvedčiť o tom, či Ježiš z Nazareta je zasľúbený Mesiáš. Na tom nie je nič zlé. Človek ako zodpovedná bytosť má mať svoje konanie zdôvodnené a postavené na pravde. Problém ale spočíva inde. Pred nedávnom zažili s Ježišom zázračné nasýtenie štyroch tisícov ľudí, zažili uzdravenie hluchonemého, vyhnanie démona z gréckej dievčiny, videli Ježiša chodiť po mori a mimoriadne uzdravenia u viacerých, ktorí sa ho len dotkli. To im nestačilo? Čo ešte chceli vidieť? Akú náboženskú skúsenosť prežiť? Ako je možné, že po takýchto divoch a zázrakoch sa ešte dožadujú znamenia?

Odpoveď je zrejmá. Hlbiny bytia človeka strhávajú jeho pozornosť a vedomie do sfér, ktoré ešte nezažil. Z podvedomia sa vynárajú túžby a predstavy, indície, ktoré zradne sľubujú nesplniteľné - konečné poznanie reality, pravdy a finálne duchovné naplnenie. Za jednou skúsenosťou preto musí nasledovať ďalšia, nový duchovný zážitok musí prekryť ten minulý. Farizeji mali vlastný koncept pravdy o Bohu. Ich normatívy na posúdenie „pravosti" zjavenia Boha im ale zakryli prítomného Boha. V tom tkvie zradnosť každej antropocentrickej náboženskej skúsenosti. Zážitok nie je meritórny, ba môže byť nebezpečný.

Pán Ježiš farizejov jednoznačne usmernil. Správna spiritualita je kristocentrická a tá nie je postavená na zážitku, ktorý naplní či uspokojí človeka. Je postavená na slove, ktoré prichádza od Boha. Nielen verbálnom, ale i telesnom. Význam verbálneho vidíme na ceste do Emáuz, kde Ježiš po svojom slávnom vzkriesení učeníkom vysvetľoval počnúc od Mojžiša, čo bolo napísané o ňom. Zároveň On sám je Slovo, ktoré sa stalo telom, teda vtelené Slovo. Veľkonočné udalosti budú pre farizejov jediným znamením z neba a s nimi i pre každého z nás - Baránok Boží, zabitý za hriechy ľudstva, pochovaný a na tretí deň vzkriesený. Toto znamenie proroka Jonáša je vrcholným bodom v ľudských dejinách, keď Boh splnil svoj prísľub a uskutočnil plán spásy. A tak nie náboženský zážitok, ale pravda Božieho slova je meradlom pravej duchovnosti človeka.