Úžasné na Písme, okrem toho, že je sebazjavením Boha, je
i to, že odkrýva pravdu o človeku, súvislosti a reálie skryté
pred jeho zrakom, jeho intelektom a analytickou schopnosťou. Aj citovaný
text je toho dôkazom.
Človek potrebuje vedieť a chce vedieť. Má v sebe
úžasnú schopnosť poznávať, prenikať záhady sveta a života. Táto
neutíchajúca vnútorná sila je daná mandátom, ktorý dostal od Boha v raji:
„Ploďte sa a množte sa, naplňte zem a podmaňte si ju!" Motivuje
človeka skúmať, overovať, prenikať za hranice vlastného poznania. Je to
legitímne a náležité. Tak to má byť, veď Pán Boh postavil človeka
doprostred rajskej záhrady a očakáva, že zvládne úlohy, ktoré mu
z toho vyplývajú.
Je tu však aj iná skutočnosť - človek nikdy neprenikne do
tajomstiev sveta, nikdy nespozná javy a udalosti v ich úplnosti
a konečnosti. Boh síce vložil do jeho srdca večnosť, ale človek nikdy
nevystihne diela, ktoré koná Boh, preto veda bude meniť svoje teórie. Preto
empírie, respektíve skúsenosti človeka a reflexie jeho zážitkov nemôžu mať
absolútnu váhu. Človek si uvedomuje svoju situáciu, a preto túži po
konečnom dôkaze, zážitku, ktorý by jeho poznanie potvrdil s definitívnou
platnosťou. I táto stránka našej existencie je legitímna. Preto túžba
farizejov po znamení je zaujímavá a môže vzbudzovať isté sympatie - chcú
sa naozaj presvedčiť o tom, či Ježiš z Nazareta je zasľúbený Mesiáš.
Na tom nie je nič zlé. Človek ako zodpovedná bytosť má mať svoje konanie
zdôvodnené a postavené na pravde. Problém ale spočíva inde. Pred nedávnom
zažili s Ježišom zázračné nasýtenie štyroch tisícov ľudí, zažili
uzdravenie hluchonemého, vyhnanie démona z gréckej dievčiny, videli Ježiša
chodiť po mori a mimoriadne uzdravenia u viacerých, ktorí sa ho len
dotkli. To im nestačilo? Čo ešte chceli vidieť? Akú náboženskú skúsenosť
prežiť? Ako je možné, že po takýchto divoch a zázrakoch sa ešte dožadujú
znamenia?
Odpoveď je zrejmá. Hlbiny bytia človeka strhávajú jeho
pozornosť a vedomie do sfér, ktoré ešte nezažil. Z podvedomia sa
vynárajú túžby a predstavy, indície, ktoré zradne sľubujú nesplniteľné -
konečné poznanie reality, pravdy a finálne duchovné naplnenie. Za jednou
skúsenosťou preto musí nasledovať ďalšia, nový duchovný zážitok musí prekryť
ten minulý. Farizeji mali vlastný koncept pravdy o Bohu. Ich normatívy na
posúdenie „pravosti" zjavenia Boha im ale zakryli prítomného Boha. V tom
tkvie zradnosť každej antropocentrickej náboženskej skúsenosti. Zážitok nie je
meritórny, ba môže byť nebezpečný.
Pán Ježiš farizejov
jednoznačne usmernil. Správna spiritualita je kristocentrická a tá nie je
postavená na zážitku, ktorý naplní či uspokojí človeka. Je postavená na slove,
ktoré prichádza od Boha. Nielen verbálnom, ale i telesnom. Význam
verbálneho vidíme na ceste do Emáuz, kde Ježiš po svojom slávnom vzkriesení
učeníkom vysvetľoval počnúc od Mojžiša, čo bolo napísané o ňom. Zároveň On
sám je Slovo, ktoré sa stalo telom, teda vtelené Slovo. Veľkonočné udalosti
budú pre farizejov jediným znamením z neba a s nimi i pre
každého z nás - Baránok Boží, zabitý za hriechy ľudstva, pochovaný
a na tretí deň vzkriesený. Toto znamenie proroka Jonáša je vrcholným bodom
v ľudských dejinách, keď Boh splnil svoj prísľub a uskutočnil plán
spásy. A tak nie náboženský zážitok, ale pravda Božieho slova je meradlom
pravej duchovnosti človeka.
biblické slovo
Jediné znamenie
TIBOR MÁHRIK
Prišli k nemu farizeji a začali sa s ním
hádať. Pokúšali ho; žiadali od neho znamenie z neba. Zhlboka si vzdychol
a spýtal sa: Prečo toto pokolenie žiada znamenie? Amen, hovorím vám, toto
pokolenie nijaké znamenie nedostane! Nechal ich, znova nastúpil na loď
a preplavil sa na druhý breh. (Mk 8, 11–13)
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 5321x