Trocha histórie na úvod


Dejiny katolíckej Obnovy v Duchu Svätom (alebo i katolíckej charizmatickej obnovy) siahajú do druhej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia. Jej pravlasťou sú USA. V roku 1966 sa dvaja katolícki učitelia z Duquesne University v Pittsburghu, ktorí pociťovali frustráciu zo stavu svojho náboženského života, rozhodli začať akési vlastné duchovné hľadanie. Po prečítaní niekoľkých evanjelizačných diel autorov z prostredia turíčnych (letničných) cirkví boli oslovení touto novou formou kresťanskej spirituality a rozhodli sa nadviazať kontakty s letničiarmi. Počas spoločnej modlitby prežili zážitok tzv. vyliatia Ducha Svätého. Následne nadchli pre tento druh spirituality aj niekoľko svojich študentov. Nechceli odísť z Katolíckej cirkvi do prostredia turíčnych spoločenstiev - naopak, spôsob modlitby a evanjelizácie, ktorí videli a pokladali za veľmi úspešný, chceli preniesť do prostredia svojich katolíckych komunít. Už pri zrode tohto duchovného experimentu jeho autori zdôrazňovali veľkú evanjelizačnú silu zážitku, čo tieto spoločenstvá podnes sprevádza.

Patti Gallagherová v súčasnosti považovaná za „matku" katolíckej charizmatickej obnovy, bola v čase jej vzniku študentkou spomínanej katolíckej univerzity Duquesne. Vo svojich spomienkach opisuje, ako v čase vzniku prvého katolíckeho charizmatického spoločenstva „akoby niekým ťahaná vstúpila do kaplnky a pocítila takmer hmatateľnú prítomnosť Kristovho Ducha. Vystrašená vyšla z kaplnky a v rýchlosti zavolala ostatných, aby tam s ňou vošli. Členovia skupiny sa jednotlivo alebo vo dvojiciach vybrali do kaplnky. A keď sa všetci zišli na modlitbe, zostúpil na nich Duch Svätý. Jedni chválili Boha v neznámych jazykoch, iní plakali od radosti a ďalší sa modlili a spievali. Modlili sa tak od desiatej večer do piatej ráno."1 Je teda zrejmé, že vysoká miera zdôrazňovania subjektívneho duchovného zážitku bola prítomná v spoločenstvách katolíckej charizmatickej obnovy od jej počiatku.

Postupne sa katolícke charizmatické spoločenstvá začali šíriť z pôvodne študentských komunít v univerzitnom kampuse South Bend aj do iných oblastí USA. Biskupská konferencia USA bola k tomuto novému hnutiu najskôr rezervovaná, no postupne sa podarilo získať súhlas nielen amerických biskupov, ale i pápeža Pavla VI. Ten videl v charizmatickej obnove možnosti pre novú evanjelizáciu a prehĺbenie viery, predovšetkým mladých ľudí, v sekularizovanom svete. V súvislosti s ňou však zároveň vnímal i viaceré riziká. Preto poveril kardinála Lea Suenensa (1904 - 1996), aby dané hnutie pozorne sledoval a všímal si možné kontroverzie, ktoré by Katolíckej cirkvi zo strany Obnovy v Duchu Svätom bezprostredne hrozili.

Nové hnutie bolo na pôde Katolíckej cirkvi veľmi životaschopné a začalo sa rýchlo šíriť. Svedčí o tom skutočnosť, že na Medzinárodnej konferencii o Obnove v Duchu Svätom v Katolíckej cirkvi sa v júni 1974 zúčastnilo asi 30-tisíc účastníkov, vrátane 19 biskupov, 700 kňazov a veľkého počtu rehoľníkov a rehoľníčok (i keď treba poznamenať, že napríklad v Taliansku predpovedaný obrovský rozmach hnutia nenastal). Tento rozmach súvisel jednak s veľkým dopytom po tzv. zážitkovej viere ako dôsledku určitého abstinenčného príznaku po všeobecnej sekularizácii v západnej spoločnosti, a zároveň s túžbou po všeobecnej zmene, ktorú prinášalo obdobie rokov veľkej kultúrno-spoločenskej revolty na Západe. Nepochybne tiež súvisí so skutočnosťou, že jeho vstup na katolícku pôdu sa prelína s obdobím tesne po Druhom vatikánskom koncile, ktorý kládol dôraz na aktualizáciu (aggiornamento) kresťanstva.

Odpoveďou na výzvu pápeža Jána XXIII. k aggiornamentu bol vznik mnohých nových katolíckych hnutí a spoločenstiev, ktorých cieľom bolo prehĺbiť duchovný život laikov a prostredníctvom nich priblížiť posolstvo evanjelia čoraz sekularizovanejšiemu svetu. Mnohé z týchto hnutí v charizmatickej eufórii sedemdesiatych rokov hľadali inšpiráciu pre vlastné formačné programy. Rukopis charizmatickej spirituality nesú predovšetkým nové hnutia pochádzajúce z frankofónneho prostredia. Niektorých sa charizmatická spiritualita dotkla iba okrajovo a vytvorili si vlastné plnohodnotné formačné programy, iné sú výrazným spôsobom touto spiritualitou poznačené dodnes.

O tom, že Obnova v Duchu Svätom, ktorá nie je nejakým homogénnym spoločenstvom, ale skladá sa z veľkého množstva hnutí a spoločenstiev, priniesla okrem veľkých nádejí a duchovného prebudenia do Cirkvi tiež určité problémy a riziká, svedčí skutočnosť, že väčšina európskych biskupských konferencií sa k tejto novinke stavala pomerne rezervovane. Cirkevní asistenti pre spoločenstvá Obnovy, ktorých jednotlivé biskupské konferencie menovali, mali predovšetkým za úlohu dohliadať na to, aby sa vývoj v týchto spoločenstvách nevymkol rámcu jednoty s Cirkvou. Katolícke charizmatické spoločenstvá a nimi inšpirované nové hnutia sa dostali pomerne skoro aj za železnú oponu, kde nepochybne prispeli k novým formám evanjelizácie, najmä medzi mládežou. Ale skutočný rozkvet tejto formy spirituality nastal až po jej páde roku 1989.

 

Chvála verzus kritika


O katolíckej charizmatickej obnove je dostupné pomerne veľké množstvo písomných materiálov, od odborných prác všetkých úrovní, až po populárne publikácie a články. Spoločným menovateľom väčšiny týchto prác je apológia katolíckeho charizmatického hnutia ako vynikajúcej duchovnej cesty pre väčšinu veriacich katolíkov. Spoločenstvá charizmatického hnutia alebo priamo prejavy už spomínanej zážitkovej spirituality sa predstavujú v tom najlepšom svetle, ako nová nádej pre Cirkev a takmer ideálny prostriedok evanjelizácie pre dnešok. Cieľom tohto článku nie je spochybniť ich prínos, predovšetkým v prvotnej evanjelizácii mládeže, ale skúsiť sa na ne pozrieť i z opačnej strany.

Napriek mnohým rizikovým faktorom, ktoré presadzovanie charizmatickej spirituality vo všetkých oblastiach života Cirkvi prináša, kritický hlas na jej adresu sa stal akoby tabu. Ak sa aj niekto ozve, zväčša je jeho autor v prostredí týchto hnutí obvinený zo spolčenia sa s tradicionalistami alebo z nedostatočného poznania problému. Pritom triezvy pohľad na vec a kritický hlas na adresu javov, ktoré v charizmatickej obnove možno právom pokladať za rizikové, je veľmi nápomocný v posudzovaní správnosti alebo nesprávnosti formačných programov jednotlivých spoločenstiev a hnutí aj v ich samotnom rozvoji. Hoci kritický pohľad na niektoré aspekty charizmatickej spirituality vyjadrujú mnohí kňazi, učitelia, animátori mládežníckych spoločenstiev či jednoducho veriaci katolíci, ktorým nie je Cirkev ľahostajná, je pomerne málo odborných prác, ktoré by sa práve spomínanými negatívami zaoberali.

Také práce však existujú. V slovenskom prostredí na riziká prílišného zdôrazňovania emócií v charizmatickom hnutí napríklad upozorňuje Ľubomír Hlad (nar. 1974), odborný asistent na Katedre náboženských štúdií Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a na Teologickom inštitúte Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave so sídlom v Nitre, ktorý poukazuje na skutočnosť, že aj v oblasti náboženského života sa stal postmoderný človek obeťou všeobecne rozšíreného emocionalizmu, subjektivizmu a psychologizmu.2 Pomerne podrobne sa rizikám spomenutého hnutia venuje i salezián Agostino Favale (nar. 1920), ktorý popri emocionalizme spomína aj prekrútenú interpretáciu Svätého písma, tzv. dezinkarnovaný spiritualizmus či deformovaný ekumenizmus.3

Dlhodobo sa skúmaniu katolíckych charizmatických spoločenstiev v postkomunistickom prostredí venuje Dr. Ewa Miszczak, sociologička náboženstva z Univerzity Marie Curie-Skłodowskej v poľskom Lubline. Výstupy zo svojich výskumov okrem iného uverejnila v práci Problémy a kontroverzie spojené s pôsobením hnutia Obnovy v Duchu Svätom v Katolíckej cirkvi.4 Táto práca je výsledkom jej dvojročného výskumu uskutočneného v jednej z charizmatických skupín pôsobiacich v rámci Univerzitného pastoračného centra na lublinskej univerzite.

Rád by som sa spolu s čitateľmi zamyslel nad ôsmimi problémami, ktoré Ewa Miszczak uviedla ako najrizikovejšie vo vzťahu niektorých charizmatických spoločenstiev ku Katolíckej cirkvi, v rámci ktorej pôsobia. Tieto problémy definovala ako: 1. separatistické tendencie vo vzťahu k životu farnosti, 2. chýbajúci či nedostatočný záujem o sociálne otázky, 3. absentujúcu dostatočnú formáciu lídrov, 4. problémy vyplývajúce z nesprávneho chápania katolíckej doktríny, 5. vnímanie seba samého ako „lepšieho katolíka", 6. vyvolávanie pocitu viny v osobách, ktoré zo skupiny odchádzajú, 7. neprirodzenosť a neúprimnosť v správaní a napokon 8. ako riziko schizmy.

 

Charizmatický separatizmus


Katolícke hnutia - vrátane tých, ktoré vychádzajú z charizmatickej spirituality - môžu v prípade ich vitality a plnej jednoty s Cirkvou spraviť veľmi mnoho na poli duchovnej formácie a rastu svojich členov a zároveň vzdelávania farských spoločenstiev, v rámci ktorých pôsobia. Nové hnutia a spoločenstvá možno preto vnímať ako znamenie našich čias. Dobre fungujúce spoločenstvá katolíckych hnutí, ktoré združujú ľudí zapálených pre Krista a Kristovu Cirkev, sú požehnaním každej farnosti. Avšak takéto spoločenstvá, ak sú uzatvorené do seba, sú pre každú farnosť i vážnym problémom.

Biskup Bronisław Dembowski, ktorý od roku 1984 plnil z poverenia Poľskej biskupskej konferencie funkciu celoštátneho duchovného asistenta pre spoločenstvá Obnovy v Duchu Svätom, v rozhovore pre médiá poukázal na spomínané riziká takto: „Je tu ťažkosť integrovať spoločenstvá so životom farnosti, problém lídrov s diktátorskými sklonmi, ktorí príliš zdôrazňujú svoje vodcovstvo a akoby utvárajú alternatívnu cirkev, problém vyhýbania sa kontaktu s biskupom danej diecézy, vzniku skupín, ktoré propagujú akési bezcirkevné kresťanstvo a nevedomky hlásajú tézu: Ježiš áno, cirkev nie, no a nakoniec existujú i problémy na poli ekumény, ktoré vyplývajú z nedostatočného ekleziálneho povedomia členov hnutia."5

V praxi sa nezriedka stáva, že charizmatické spoločenstvá vo farnosti vedú vlastný paralelný farský život, nezapájajú sa do spoločného liturgického slávenia, či dokonca vytvárajú vlastné paraliturgické zvyklosti a verejne odmietajú tradičné modlitby (napr. modlitbu posvätného ruženca, litánií a pod.) ako čosi prekonané a zastarané. Takýmto príkladom sú napríklad modlitbové stretnutia, ktoré sa neraz usporadúvajú v čase, keď sa vo farnosti slávi sv. omša. Tento separatizmus charizmatických spoločenstiev v katolíckych farnostiach niekedy nadobúda formu „elitného klubu lepších kresťanov".

 

Choď v pokoji, pomodlím sa za teba


Ako ďalší veľmi závažný problém, ktorý je rozšírený v katolíckych charizmatických skupinách, Ewa Miszczak uvádza úplne absentujúci či nedostatočný záujem o spoločenské otázky a sociálne problémy blížnych. Je určitou zaujímavosťou, že vo farnostiach s veľmi aktívnymi skupinami spoločenstiev vychádzajúcich z charizmatickej spirituality zväčša chýbajú skupiny venujúce sa charite. Členovia charizmatických spoločenstiev síce veľmi často spomínajú službu pomoci farnosti, napríklad i ľuďom s rozličnými problémami, avšak táto služba má zvyčajne výlučný charakter modlitby vkladaním rúk. Priamu pomoc týmto ľuďom v núdzi neraz pokladajú za nepodstatnú či príliš prízemnú, ktorú môžu zabezpečiť iní, mimo ich spoločenstva.

Neraz je v týchto postojoch nezáujmu o problémy spoluveriacich ukryté aj presvedčenie vyplývajúce z tzv. teológie prosperity, ktorú latentne podsúvajú niektorí lídri charizmatickej obnovy, ktorí pri tom zvyknú podotknúť: „To, že sa ti nedarí, že máš taký či onaký problém, je výsledkom tvojho nedostatočného otvorenia sa pre Božie pôsobenie a slabej viery." Na závažný teologický problém tohto učenia poukázal nedávno i pápež František, keď poznamenal: „Evanjelium musí byť ohlasované v chudobe, lebo spása nie je teológiou prosperity. Je to iba a výlučne radostná zvesť oslobodenia, ktorá je určená všetkým utláčaným."6

O nedostatočnej spoločenskej angažovanosti mnohých charizmatických spoločenstiev uvažuje aj Susan Rakoczy, ktorá prednáša spirituálnu teológiu na St. Joseph‘s Theological Institute a na The School of Religion, Philosophy and Classics University of KwaZulu-Natal v Južnej Afrike. Aj ona sa roky angažovala v katolíckej Obnove v Duchu Svätom a profesionálne sa venovala jej otázkam. Rakoczy píše: „Chýbajúci záujem charizmatikov o sociálne otázky spochybňuje úprimnosť modlitby, ktorá nie je spojená s vonkajšou službou blížnemu. Vytesnenie modlitby do rámca modlitbovej skupiny, do svojich osobných úmyslov a zotrvávanie v presvedčení, že dobré medziľudské vzťahy nakoniec budú viesť k mieru a spravodlivosti vo svete, je prehliadaním faktu nespravodlivosti, ktorá preniká politické, sociálne a kultúrne štruktúry sveta. Ak sa hlásia k trvalej a nemennej lojalite voči pápežovi a biskupom a zároveň odmietajú učenie Cirkvi o sociálnej spravodlivosti, sú takisto selektívni voči katolíckemu Magistériu ako niekto, kto sa rád modlí, ale nemá rád Eucharistiu, lebo mu prekáža v modlitbe."7

Otázka chýbajúcej sociálnej angažovanosti je problém, ktorý kňazi zodpovední za spoločenstvá katolíckej Obnovy v Duchu Svätom vnímajú ako všeobecne prítomný a ktorý je zároveň symptómom chýbajúcej reálnej vnútornej konverzie. V rozhovore s Ewou Miszczak na účely spomínaného výskumu to uviedol aj duchovný správca charizmatického spoločenstva pri spomínanej lublinskej univerzite: „Títo ľudia, napriek mnohoročnej intenzívnej formácii, sa žiadnym významným spôsobom nelíšia od susedov, miznú, nevyčnievajú z radu, dokonca ani v oblasti praktizovania viery. Prispôsobujú sa okoliu a nik v nich nemôže nájsť kedysi veľmi nadšených členov charizmatického hnutia."

 

Klub vyvolených, z ktorého sa neodchádza


Ďalší problém mnohých katolíckych charizmatických spoločenstiev súvisí so skutočnosťou, že tieto spoločenstvá zväčša vedú laici. Je to výhoda, no zároveň aj riziko. Nespornou výhodou je šanca na skutočné zaangažovanie laikov do života Cirkvi a jej apoštolátu, k uvedomeniu si vlastnej zodpovednosti za dielo evanjelizácie. No ak dané spoločenstvo vedú ľudia, ktorým chýba akákoľvek odborná príprava a dostatočne kvalitná formácia, takmer automaticky to znamená vážny problém. Potrebu serióznej formácie a prípravy laikov v rozličných hnutiach pre diela evanjelizácie vnímali už konciloví otcovia na Druhom vatikánskom koncile. V koncilovom dekréte o apoštoláte laikov sa píše: „Rozličné formy apoštolátu vyžadujú špeciálne zameranú výchovu: Pokiaľ ide o apoštolát evanjelizácie a posväcovania ľudí, musia byť laici zvlášť školení, ako začať rozhovor s druhými ľuďmi, veriacimi či neveriacimi, a ako všetkých oboznamovať s Kristovým posolstvom. V našej dobe sa však všade veľmi šíri, aj medzi katolíkmi, materializmus rozličného druhu. Je teda nevyhnutné, aby laici dôkladnejšie poznali katolícke učenie, najmä sporné body, ale taktiež aby proti materializmu akéhokoľvek typu svedčili životom podľa evanjelia."8

V mnohých katolíckych charizmatických spoločenstvách, ktoré kladú veľký dôraz na úlohu laikov pri vedení spoločenstva, sa, žiaľ, často tieto kritériá koncilového dokumentu nedodržiavajú. Svoju neistotu a nedostatočné vedomosti sa snažia lídri maskovať autoritatívnym spôsobom spravovania spoločenstva. I tu sa prejavuje veľmi veľká miera subjektivizmu a emocionalizmu. Svoje pocity, chvíľkové stavy mysle neraz prezentujú ako „vnuknutie Ducha", podľa ktorého sa má riadiť daná komunita. Vystupujú často autoritatívne a zasahujú do tých oblastí života členov spoločenstva, ktoré sú veľmi intímne.

Páter Dominik Tomczyk SChP, ktorý sa ako kňaz a teológ taktiež zaoberal katolíckou charizmatickou obnovou, uvádza medzi týmito rizikami a dôsledkami nekompetentného vedenia charizmatického spoločenstva aj iluminizmus. Pojmom iluminácia sa v teológii označuje priame a nadprirodzené odovzdanie určitej správy či posolstva Bohom. V pravom zmysle slova sa tým chápe falošné, čisto subjektívne „právo" na akési nadprirodzené vnútorné osvietenie a také isté nadprirodzené vedenie. Niektorým spomínaným „insitným lídrom" či dominantnejším členom hnutia sa zdá, že Boh ich volá k takým či iným skutkom, úlohám, činnostiam, službám. Neraz však ide o čisto subjektívnu potrebu zdieľania sa s inými a nie o prejav akéhosi „zjavenia". Kňazi zodpovední za pastoráciu takýchto skupín by týmto členom v takom prípade mali pomôcť zostúpiť na zem, vrátiť sa do pozemskej reality.9

Páter Tomczyk ďalej uvádza ako veľmi častý problém pri vedení charizmatických spoločenstiev tzv. charizmániu a s ňou spojenú fascináciu skúsenosťou. Hovorí o dvoch druhoch spomínanej charizmánie. Prvý sa spája s nadmerným zdôrazňovaním chariziem. Zabúda sa pri tom na fakt, že ani nie tak charizmy, ako skôr viera, nádej a láska vyznačujú mieru kresťanského duchovného života. Príliš sa zdôrazňuje akási zázračnosť týchto chariziem, ktorá sa zväčša dotýka daru jazykov či daru modlitby v jazykoch (glossolalia, glosolália). Kto tieto charizmy nemá, neraz sa pokladá za menejcenného člena daného spoločenstva.

V knihe Stroskotanci Ducha: Reč o charizmatických sektách autori približujú extrémny prípad vyššie uvedenej charizmánie v svedectve Guya, bývalého člena istého charizmatického spoločenstva. Ten spomína: „Vždy počas sobotňajšej pobožnosti sa praktizoval tzv. odpočinok v Duchu - vkladanie rúk predstavených na ľudí, ktorí potrebovali modlitby. Toto gesto spôsobovalo, že brat, nad ktorým ruky vystierali, padol dozadu a zostával v bezvedomí ležať niekoľko minút. Všetko to v nás vyvolávalo rozpaky. Nikdy sme nezakúsili odpočinok v Duchu a ani hovorenie jazykmi. Hovorenie jazykmi však bolo povinné. Kázali nám niečo mrmlať, vraj Duch príde sám."10

Druhý druh charizmánie spočíva v očakávaní tzv. charizmatickej aktivity. Má sa objavovať tam, kde je miesto na vykonávanie prirodzenej ľudskej činnosti alebo normálneho pôsobenia učiteľského úradu Cirkvi. Tento druh charizmánie sa objavuje predovšetkým u tých ľudí, ktorí celý svoj život videli ako bezprostredne riadený Božím zjavením. Je potrebné na tomto mieste pripomenúť základnú pravdu platnú pre celú Cirkev: Kristus svoju Cirkev nebudoval predovšetkým na charizmách, ale na sebou vopred zvolených apoštoloch (porov. Mk 3, 13-19, Mt 10, 1-4, Lk 6, 12-16), čiže na osobách. Nemožno taktiež hovoriť o pôsobení Ducha ako o výlučnom charizmatickom pôsobení bez toho, aby sme brali do úvahy jeho pôsobenie a aktivitu v rámci hierarchickej štruktúry Cirkvi a v rámci sviatostí, ktoré boli zverené Cirkvi ako Kristovo dedičstvo. Tomczyk preto hovorí o troch vzájomne sa dopĺňajúcich dimenziách ľudskej aktivity: o prirodzenej, ktorá zahŕňa všetko, čo vychádza z ľudskej prirodzenosti; o cirkevnej, pod ktorú spadá všetko, čo vyplýva zo sviatostí a Magistéria; a napokon o charizmatickej dimenzii zahrnujúcej to, čo vzniká zo slobodnej a bezprostrednej inšpirácie Duchom Svätým za predpokladu, že slovo charizma chápeme v širšom význame.

Avšak v charizmatických spoločenstvách sa ponímanie charizmy veľmi často spája výlučne so spektakulárnymi obrazmi „hlučného zázraku" (ako je napríklad už spomínaná glosolália), s akýmsi prorokovaním či obrazmi uzdravovania alebo oslobodzovania. Zabúda sa ale pritom na skutočnosť, že charizmou, hoci sa nevníma ako nejaký mimoriadny dar, je napríklad i schopnosť zrelého kresťana uzdravovať v ľuďoch srdcia zranené nezáujmom a odmietaním, preukazovaním záujmu, a je to i schopnosť činorodej lásky v pomoci, ktorú títo ľudia potrebujú. Takisto je to schopnosť uzdravovať zranené srdcia iných trpezlivým počúvaním či schopnosťou znášať vlastný kríž a obetovať ho za iných.

Skutočná modlitba je reálnym zjednotením človeka s Bohom, ktoré je základným cieľom. Charizmy sú tomuto cieľu podriadené. Hlboký duchovný život môže byť prítomný aj v človeku, ktorý v sebe nemá nadprirodzené charizmatické dary, no tento človek môže byť charizmatikom prostredníctvom každodenného zjednotenia s Kristom. Na také chápanie chariziem upozorňuje taktiež posynodálna apoštolská exhortácia pápeža Jána Pavla II. Christifideles laici. Ten istý dokument zdôrazňuje, že „žiadna charizma nedišpenzuje od naviazania sa na pastierov Cirkvi a podriadenia sa im".11

K najväčšiemu teologickému problému charizmatických spoločenstiev z pohľadu katolíckej vierouky patrí ich chápanie a vysvetľovanie tzv. vyliatia Ducha Svätého či krstu v Duchu Svätom. Zväčša preberajú interpretáciu od turíčnych cirkevných spoločenstiev vychádzajúcich z protestantského prostredia, v ktorých však nejestvuje sviatosť birmovania, a tak krst v Duchu Svätom nahrádza tento „viditeľný znak neviditeľnej milosti". Katechizmus Katolíckej cirkvi však o sviatosti birmovania hovorí okrem iného nasledovné: „Zo slávenia sviatosti birmovania je zrejmé, že jej účinok spočíva v osobitnom vyliatí Ducha Svätého, aké kedysi apoštoli dostali v deň Turíc."12

Čo je teda spomínaný krst v Duchu Svätom, respektíve vyliatie Ducha Svätého so silným emotívnym zážitkom, ktorý ponúkajú charizmatické spoločenstvá? Je to „druhá birmovka"? Odpovedí nachádzame mnoho, niekedy sú veľmi kontroverzné a obsahovo veľmi rozmanité. Častým argumentom v prostredí katolíckych charizmatických spoločenstiev je, že ide o akési odblokovanie milostí udelených pri krste a birmovke a o vedomé odovzdanie svojho života Bohu a prevzatie záväzkov vyplývajúcich z iniciačných sviatostí. Toto však pozná i katolícka tradícia. „Odblokovaním" krstných milostí je každá svätá spoveď a vedomé prijatie krstných záväzkov sa pomerne často praktizuje v liturgickom slávení formou obnovenia krstných sľubov.

Francis A. Sullivan (nar. 1922) ako teológ inklinujúci k charizmatickej spiritualite sám potvrdzuje, že „už každý člen Cirkvi bol pokrstený v Duchu, pretože prijal sviatostnú iniciáciu". Takisto tvrdí, že katolíci zapojení do Obnovy v Duchu Svätom pod termínom krst v Duchu „zvyčajne myslia na niečo iné než ostatní účastníci charizmatickej obnovy, ktorí sú iného vyznania". Krst v Duchu je podľa citovaného autora „vstúpenie do vedomej skúsenosti Ducha, ktorého sme už prijali z moci kresťanskej iniciácie".13

Tu sa ale žiada pripomenúť, že dejiny poznajú nespočetné množstvo pastoračných a duchovných aktivít, ktorých cieľom bolo voviesť zväčša v detstve pokrsteného kresťana k plnšiemu uvedomeniu si toho, čím sa už stal: napríklad diela nezištnej charitatívnej pomoci, ktoré sú „médiom" Božej milosti, sviatostná mystagogická katechéza, rodinná kresťanská výchova, duchovné cvičenia sv. Ignáca z Loyoly, meditácia Božieho slova, adoračná a kontemplatívna modlitba, aktívna účasť na sviatostnom dianí atď. Podriaďovanie formačných programov mnohých charizmatických spoločenstiev výlučne jedinému cieľu - príprave na „vyliatie Ducha Svätého" - je vlastne tiež veľmi jasným vyjadrením hlboko zakoreneného emocionalizmu. Keďže jednoduchý liturgický obrad neprináša toľko emotívnych zážitkov ako hlučné „vyliatie Ducha", pokladá sa za príliš slabý.

Označenie niektorých katolíckych charizmatických spoločenstiev ako elitné kluby sa možno navonok zdá prehnané, ale v praxi tak naozaj môžu fungovať. V ponímaní mnohých lídrov katolíckych charizmatických spoločenstiev sú ich hnutia jedinou správnou cestou k duchovnému rastu a evanjelizácii. Preto je neraz veľmi ťažké pre iné hnutia a spoločenstvá, ktoré vo farnostiach fungujú a nevychádzajú z charizmatickej spirituality, nadviazať s nimi dialóg a spoluprácu. Kto nezdieľa nadšenie pre spiritualitu túžiacu po neustálych zážitkoch „vyliatia Ducha", glosolálie, emotívne vypätých spôsoboch modlitby chvály, toho pokladajú za akéhosi menejcenného kresťana.

Upozorňujú na to aj bývalí členovia charizmatických spoločenstiev, s ktorými Ewa Miszczak uskutočnila sériu rozhovorov. Tá priamo hovorí o vyvolávaní pocitu viny v ľuďoch, ktorí z charizmatických spoločenstiev odchádzajú. Podľa vyjadrení účastníkov jej výskumu mali títo veľmi dlho pocit viny za odchod zo spoločenstva, ktorý v kontakte s nimi ich bývalí spoločníci ešte umocňovali výčitkami a zdôrazňovaním akéhosi morálneho zlyhania, ktorého sa mali odchodom dopustiť. Najväčší problém im však robila podsúvaná myšlienka, že iba životný štýl spoločenstva, formy modlitieb a náboženská prax propagovaná daným spoločenstvom môže zabezpečiť a udržať ich duchovný rast a zabezpečiť im spásu. Boli presvedčení, že ak už raz zakúsili inými overený spôsob, ako sa dostať k Bohu, odchod zo skupiny je akousi zradou samého Boha. Tieto prvky procesu odchodu zo spoločenstva podľa Ewy Miszczak nápadne pripomínajú elementy procesu vymaňovania sa z vplyvu siekt, ktorý trpko zažívajú ich bývalí členovia.14

 

Záver


Cieľom tohto článku bolo priblížiť niekoľko postrehov o rizikových faktoroch v spoločenstvách katolíckej Obnovy v Duchu Svätom. Nepochybne evanjelizačná horlivosť ich členov prináša veľa požehnania a emócie, ktoré ich akcie sprevádzajú, môžu byť pozitívne, predovšetkým v prvotnej evanjelizácii mladých ľudí. Ale emócie sú ako oheň - bývajú dobrým sluhom, ale zlým pánom. Preto som pokladal za dôležité na tento problém upozorniť. Na záver si dovolím vyjadriť nádej, že týchto niekoľko riadkov pomôže v správnej orientácii tak členom katolíckych charizmatických spoločenstiev, ako i záujemcom o spiritualitu tohto hnutia.

 

Poznámky:

 
1 Grefkowicz, A.: Historia Katolickiej Odnowy w Duchu Świętym - http://www.odnowa.jezuici.pl/szum/animatorzy-i-liderzy-mainmenu-34/struktura-historia-mainmenu-84/88-historia-katolickiej-odnowy-w-duchu-witym

2 Hlad, Ľ.: Predpoklady autentickej viery v podmienkach západného kresťanstva. In: Blaščíková, A., Kondrla, P. (ed.): Sloboda - viera - autenticita. Univerzita Konštantína Filozofa, Nitra 2011, s. 25-26

3 Favale, A.: I gruppi del rinnovamento nello Spirito Santo. In: Favale, A. (ed.): Movimenti ecclesiali contemporanei. LAS, Roma 1991, s. 326-336

4 Miszczak, E.: Problemy i kontrowersje związane z działalnością Odnowy w Duchu Świętym w Kościele katolickim. In: Annales Universitatis Mariae Curie-Skłodowska, Lublin 2001, Vol. XXXVI, No. 3, Sectio I, s. 29-45

5 Bonowicz, W.: Ruchy w Kościele, Kościół w ruchu. Znak 6/1997, s. 167

6 Pápež František, homília pri rannej sv. omši v Dome sv. Marty, 5. februára 2015

7 Rakoczy, S.: Can We Speak of a Distinct Charismatic Spirituality? New Priory Press, Chicago 2015

8 Dekrét o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem, čl. 31

9 Tomczyk, D.: Niebezpieczeństwa współczesnego ruchu charyzmatycznego. In: Homo Dei 2/1986, s. 114-118

10 Baffoy, T., Delestre, A., Sauzet J.-P.: Rozbitkowie Ducha: Rzecz o sektach charyzmatycznych. Antyk, Komorów 2000, s. 49

11 Christifideles laici, čl. 24 - http://dkc.kbs.sk/dkc.php?&in=ChL

12 Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV Trnava 1998, čl. 1302

13 Sullivan, F. A.: Charizmy a charizmatická obnova. Serafín, Bratislava 1998, s. 68-69

14 Miszczak, E.: c. d., s. 38



Mgr. Dariusz Żuk-Olszewski, PhD. (1974)
– odborný asistent na Katedre náboženských štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Profesijne sa venuje katechetike, novodobým cirkevným dejinám a kresťanskej publicistike. Pravidelne píše do českého katolíckeho časopisu Immaculata a bloguje. V rokoch 1991 až 2007 bol šéfredaktorom slovenskej edície časopisu Ryczer Niepokalanej (Rytier Nepoškvrnenej) založeného sv. Maximiliánom Kolbem. Na jeho stránkach sa venoval okrem iného i aktuálnej problematike siekt a nových náboženských hnutí.