Obdobie, v ktorom žijeme, je z religionistického
hľadiska charakteristické množstvom rozmanitých religióznych skupín. Mnohé
z nich sa snažia súčasnému človekovi prezentovať ako nové, nedávno
objavené cesty k Bohu či nadprirodzenému svetu. V skutočnosti sú to
ale často rôzne obmeny duchovných smerov, ktoré tu existovali už
v minulosti, iba sú prispôsobené súčasnej mentalite a náboženskému
cíteniu a obohatené o nové filozofické pohľady. V rámci tejto
rubriky si predstavíme tie sekty, ktoré v minulosti pôsobili
v oblasti kresťanskej teológie a filozofie a výraznejším
spôsobom ovplyvnili život Cirkvi. Avšak skôr, ako tak učiníme, definujme si
niektoré základné termíny, s ktorými sa budeme stretávať, aby sme ich
chápali v správnom kontexte.
Prvým je výraz ortodoxia, respektíve ortodoxný. Bežne sa pod
ním chápu cirkvi východného obradu (napr. Grécka ortodoxná cirkev, Etiópska
ortodoxná cirkev a i.). My ale budeme tento pojem používať v jeho
pôvodnom teologickom význame ako pravoverný. Keď teda budeme v texte
napríklad používať výraz ortodoxná náuka, budeme mať na mysli oficiálne učenie
Cirkvi a nie pravoslávnu teológiu.
Ďalším termínom je slovo heréza. Znamená mylné učenie
odlišné od oficiálnej doktríny Cirkvi. Tieto heretické smery sa väčšinou
odčlenili od Cirkvi a vytvorili samostatné spoločenstvá, takisto Cirkev sa
voči nim teologicky vyhranila.
Tretím, posledným pojmom je schizma, ktorým sa označuje
smutný proces štiepenia Cirkvi na viaceré kresťanské denominácie. Je dôležité
rozlišovať medzi herézou a schizmou, pretože nie sú to synonymá. Nie každá
heréza (blud, omyl) totiž musí končiť schizmou.
Podrobnejší pohľad do čias raného kresťanstva ukazuje, že
v tomto období nachádzame značnú rôznorodosť teologického učenia. Je to
pochopiteľné, pretože ideologických smerov, ktoré ovplyvňovali myslenie
a religiozitu človeka, bolo mnoho. Samotní Ježišovi učeníci a prvé
kresťanské spoločenstvá boli konfrontované s úplne novou, dovtedy neznámou
skúsenosťou, ktorou bolo zmŕtvychvstanie. Práve táto skúsenosť je kľúčovým
prvkom viery kresťanov. Ortodoxia sa definovala postupne, práve vďaka
heterodoxnosti prvotných kresťanských spoločenstiev. Východiskovým bodom bolo
predovšetkým učenie apoštolov, ktorí boli očitými svedkami Ježišovho života,
učenia a zmŕtvychvstania. Toto obdobie kresťanskej náuky nie je ľahké
rekonštruovať, pretože mnohé pramene sa nám nezachovali. Obdobie
židokresťanskej teológie bolo poznačené viacerými smermi a prúdmi. Keďže
niektoré židokresťanské spoločenstvá sme už v našom seriáli predstavili,
nadviažeme na to a v tejto časti si bližšie priblížime ďalší smer
známy ako elkasaizmus.
Elkasaisti sú podľa odborníkov jedným
z najzaujímavejších heterodoxných židokresťanských skupín. Toto náboženské
spoločenstvo poznáme vďaka zmienkam, ktoré nachádzame u Origena, Hypolita
a Epifánia. Ide pravdepodobne o jednu z odnoží ebionitov, ktorá
bola na vrchole svojho pôsobenia na začiatku 3. storočia.
Elkasaizmus vychádza z Mojžišovho zákona. Ako uvádza
sv. Hypolit, jeho stúpenci boli povinní podrobiť sa obriezke a žiť podľa
Zákona. Na druhej strane odmietali krvavé obety a zakazovali konzumovať
mäso. Vykazujú tak znaky, ktorými sa približujú k esénom. Odmietali určité
časti Písma, no zároveň používali texty z celého Starého zákona
a tiež zo všetkých štyroch novozákonných evanjelií. Úplne však odmietli
listy apoštola Pavla, čo ich tiež spájalo s ebionitmi. Aj ich kristológia
vykazuje prvky blízke ich učeniu. Elkasai tvrdil, že Kristus bol obyčajný človek,
taký ako všetci ostatní. Nebolo to po prvýkrát, čo sa narodil z panny, ale
už v minulosti sa zrodil a mnohokrát sa ešte narodí, dospeje,
a tak sa stále pohybuje v tomto cykle od jedného zrodenia
k druhému. Epifánius vo svojom diele Panarion píše, že Elkasai za prvé
Kristovo vtelenie považoval Adama (tzv. vyšší eón) a Kristovým vtelením
bol aj on sám.
Podkladom pre učenie elkasaizmu bolo zjavenie, ktoré Elkasai
údajne prežil tri roky po začatí panovania cisára Trajána (98 - 117)
a ktoré vo svojich spisoch spomína aj sv. Hypolit Rímsky. Vo videní
Elkasaiovi anjel veľkého vzrastu odovzdal knihu. Anjela sprevádzala jeho
sestra, pričom anjelom bol sám Boží Syn a sestrou Duch Svätý, ktorého
elkasaisti stvárňujú v podobe ženy. Obsahom Knihy Elkasai (Book of Elkasai),
ktorú Elkasai na základe svojich zjavení spísal približne na začiatku 2.
storočia, bola šťastná zvesť o odpustení hriechov, ktorých sa človek
dopustí po krste. Toto odpustenie sa získava prijatím „druhého krstu
v mene najväčšieho a najvyššieho Boha a v mene jeho Syna,
veľkého kráľa, pod podmienkou očistenia sa, zotrvania v čistote a na
výzvu siedmich svedkov označených v danej knihe, a to: nebies, vody,
svätých duchov, anjelov modlitby, oleja, soli a zeme.
Obsahovo sa tu nachádzame v kontexte židokresťanskej
teológie blízkej apokryfnému Petrovmu evanjeliu či Hermasovmu Pastierovi.
Elkasaiova teológia má trinitárny charakter. Vzhľadom na to je bližšia
ortodoxnému židokresťanstvu, než náuke ebionitov. Podľa francúzskeho
katolíckeho teológa, religionistu a historika, kardinála Jeana Daniéloua
toto učenie vychádza z vnútra ortodoxnej židokresťanskej komunity. Obrady
tzv. druhého pokánia sú prevzaté z praxe židokresťanskej Cirkvi
a tiež voda, požitá soľ a pomazanie olejom sa používali
v krstnom obrade prvotnej Cirkvi. Koncept anjelov ako svedkov krstu sa
objavuje od najstarších čias a je dedičstvom archaickej kresťanskej
teológie. Zmieňuje sa o ňom napríklad Tertulián či Origenes.
Sekta elkasaistov sa rozšírila do Ríma počas pontifikátu
pápeža Callista I. (217 - 222) okolo roku 220, keď židovský kresťan Alcibiades
z Apamea tu začal ohlasovať učenie spísané v knihe Elkasai. Súčasťou
tohto rímskeho prúdu elkasaizmu bola aj praktická mágia, okultné praktiky a
astrológia. Dôraz sa kládol na rituálne očisťovanie. Elkasaisti prežili až do
konca štvrtého storočia. V istých historických prameňoch sa dokonca
uvádza, že stúpencom tohto učenia bol v mladosti tiež zakladateľ
manicheizmu, perzský prorok a filozof Mání (216 - 277).
Niektorí autori pokladajú elkasaizmus za neskorú formu
ebionitizmu s prvkami gnózy. Iní zas upozorňujú, že tu chýba elementárny
prvok, s ktorým sa v gnostických sektách stretávame, a to
dualizmus. Kardinál Daniélou zastáva názor, že v prípade Elkasaia
a jeho hnutia nejde o gnosticizmus, ale skôr o židokresťanskú
teológiu. Elkasaizmus vníma viacej ako odnož ebionitizmu, ktorá sa sformovala
pod vplyvom „Veľkej Cirkvi" (ortodoxie). Jeho učenie je príbuzné tomu, čo
nachádzame v apokryfných spisoch Nanebovstúpenie Izaiáša a v Petrovom
evanjeliu. Tým sa stalo dôležitým dokumentom židokresťanskej teológie
a liturgie. Predsa ale zostáva heterodoxné, pretože Ježiša pokladá za
obyčajného proroka, čím odmieta jeho božskú podstatu.
míľniky dvoch tisícročí: Elkasaisti
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (1)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (10)Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (11)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (2)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (3)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (4)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (5)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (6)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (7)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (8)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (9)