Židovské prostredie bolo v období medzi rokmi 30 až 70
silne ovplyvnené zelótskym hnutím. Zelóti boli nábožensko-politickou sektou,
ktorá radikálne vystupovala proti rímskej nadvláde. Základným prvkom týchto
skupín bol náboženský a politický mesianizmus. Odborníci, ktorí sa venujú
štúdiu dejín kresťanskej teológie, si kládli otázku, či aj medzi židovsko-kresťanskými
komunitami nájdeme stopy tohto nacionálno-židovského prúdu a jeho
politické mesiášske očakávania. Na základe dôkladného štúdia dostupných
písomných prameňov vieme, že takéto skupiny existovali. Môžeme povedať, že nimi
boli predgnostické kresťanské smery. Ich najznámejším a snáď aj typickým
predstaviteľom je Kerinthos, židokresťanský mysliteľ, ktorý žil na prelome
prvého a druhého storočia. Pochádzal z Antiochie a pôsobil na
území Malej Ázie. Kresťanský spis Traditio apostolica o ňom píše ako
o pseudoapoštolovi. Jeho život a dielo spomína vo svojom spise Proti
bludom (Adversus Haereses) tiež sv. Irenej. Ďalšie zmienky o jeho učení
nachádzame u sv. Hypolita Rímskeho, Euzébia Cézarejského a tiež u sv.
Augustína.
Kerinthos hlásal názory, ktoré sú blízke gnosticizmu. Jeho
teologický systém je výrazne dualistický, ovplyvnený myslením Filóna
Alexandrijského. Prijímal existenciu bezmenného boha, stvoriteľa nesmrteľných
bytostí (duchov, anjelov). Ich dielom je svet (kozmos) utvorený
z neforemnej hmoty, ktorému spoločne vládnu. Jeden z týchto duchov,
Jahve, ustanovil Mojžišov zákon. Niektoré prikázania je podľa Kerintha dobré
zachovávať, pretože tento Zákon nie je celý zlý. Stúpenci sekty zachovávali asi
613 starozákonných predpisov a uznávali Evanjelium Hebrejov (apokryf,
ktorý vznikol v Egypte), z kánonických evanjelií však iba Evanjelium
podľa Matúša. Taktiež zo starozákonných spisov viaceré nebrali do úvahy. Cirkev
zásadne odmietala takýto selektívny prístup.
Kerinthos je pôvodcom i jedného z najstarších
kristologických bludov. Učil, že Ježiš bol obyčajným človekom, ktorý sa narodil
z Márie a Jozefa. Kristus-Logos na neho zostúpil až vo chvíli krstu
v Jordáne, keď udelil Ježišovi pomazanie Božích právd a poznania
(gnózy) a daroval mu moc robiť zázraky. Pred jeho umučením a vo
chvíľach ukrižovania ho ale opustil a na čas v ňom neprebýval. Avšak
znovu sa s ním zjednotí v čase parúzie. Ježišovo zmŕtvychvstanie
Kerinthos nechápal ako prejav jeho božstva, ale iba ako potvrdenie pravdivosti
jeho učenia.
Kerinthos bol aj autorom akejsi Apokalypsy, ktorá mala
konkurovať novozákonnému spisu Zjavenie Jána. Vo svojej náuke zdôrazňoval druhý
Ježišov príchod a bol zástancom milenarizmu v pozemskej forme
(tisícročnej vláde Ježiša Krista na zemi). Euzébius Cézarejský vo svojich
Dejinách cirkvi (Historia Ecclesiae) v 7. kapitole píše, že niektorí
autori odmietajú Jánovu Apokalypsu pre jej zvláštny obsah a tvrdia, že nie
je ani Božím zjavením, ani dielom nijakého apoštola, ale výtvorom Kerintha,
ktorý „na základe svojej fikcie hľadal názvy, ktoré vzbudzujú nádej" (HE, VII
25, 2). Sám Euzébius však tento názor nezdieľa a o Zjavení Jána sa
vyjadruje uznanlivo a prijíma posvätnosť tohto spisu.
Kerinthovi stúpenci svoje nádeje vkladali do pozemského
sveta, ktorý má byť obnovený pri parúzii tisícročným Kristovým kraľovaním.
Niektorí príslušníci sekty dokonca tvrdili, že tento čas Mesiáša už nastal.
Vyjadrovali to praktizovaním posvätných hostín, ktoré boli dosť bujaré, až
orgiastické. Švédsky biblista Bo Reicke zastáva názor, že na túto sektu
reagoval aj apoštol Pavol. Podľa neho praktiky, ktoré kritizuje v Prvom
liste Korinťanom (1 Kor 11, 17-22), boli typické práve pre Kerintha a jeho
nasledovníkov. Takisto nejaké narážky vidí Reicke aj v časti, kde apoštol
potvrdzuje pravdivosť Ježišovho vzkriesenia a správne chápanie tohto
tajomstva, ktoré vychádza z viery v jeho božstvo (1 Kor 15, 12-34).
Celkovo môžeme konštatovať, že základným prvkom Kerinthovho
učenia je politický mesianizmus ponímaný v dimenziách materiálneho
kráľovstva. Jeho sekta je v podstate kontinuitou politického judaizmu a
pozemského mesianizmu podfarbeného kresťanstvom. Niektoré židovské prvky
v Kerinthovej náuke sú ovplyvnené ebionitmi, no v mnohých prvkoch sú
diametrálne odlišné. Predpokladá sa, že sa sekta prevažne rozšírila na území
Malej Ázie. Jej nasledovníkov stretávame v kresťanských spoločenstvách
ešte v druhej tretine 2. storočia.
Ďalším heterodoxným spoločenstvom v rámci
židokresťanstva boli karpokraciáni. Pomenovanie dostali podľa zakladateľa
Karpokrata, ktorý pôsobil v prvej polovici 2. storočia. Najstaršie zmienky
o ňom a jeho žiakoch nachádzame v dielach sv. Ireneja
z Lyonu a Klementa Alexandrijského. Niektorí autori v posledných
desaťročiach spochybňujú, či je Karpokrates vôbec historickou osobou. Domnievajú
sa, že je iba fiktívnou, lebo toto meno sa objavuje v egyptských
gnostických textoch ako meno božstva. Faktom ale ostáva, že ak bol skutočne
žijúcou postavou, máme o jeho živote iba skromné informácie.
Náuku karpokraciánov rozvinul Epifanes, syn a žiak
Karpokrata, ktorý zomrel veľmi mladý okolo roku 150. Teologické učenie
karpokraciáni opierali o výklad Svätého písma, ale je tu zrejmý
i vplyv platonizmu, ako aj iných filozofických škôl tých čias, napríklad
pytagorejcov. Svet podľa karpokraciánov stvorili anjeli, ktorí sú podriadení
„nezrodenému Otcovi". Boh je monáda (duchovná prapodstata), z ktorej
pochádza všetko, čo jestvuje, no nie je stvoriteľom sveta. Z tejto monády
boli emanáciou vytvorené nižšie bytosti (anjeli) a od najnižších bytostí
pochádza hmotný svet. Ľudská duša vzniká emanáciou z vyššieho princípu
a je uväznená v ľudskom tele. Človek môže byť oslobodený od
archontov, ktorí majú moc nad neresťami, iba tak, že im splatí svoj „dlh" za
neresti a priestupky, ktorých sa dopustil. V opačnom prípade by sa
musel po smrti znovu vteliť. Tak nachádzame u karpokraciánov náuku
o reinkarnácii a putovaní duší. Podobne ako u Kerintha i podľa nich
bol Ježiš iba obyčajným človekom, synom Jozefa. Od ostatných ľudí sa odlišoval
tým, že jeho duša bola silnejšia a čistejšia vďaka vyššej moci, ktorá
v nej sídlila. Pri krste v Jordáne bol obdarený mocou, pomocou ktorej
dokázal odmietnuť telo i svet. Ježiš nebol Vykupiteľ a Spasiteľ.
Karpokraciáni ho ctili iba ako proroka. Sv. Irenej uvádza, že ich kultové praktiky
sa veľmi nelíšili od pohanského kultu a zaznamenal tiež u nich
magické praktiky slúžiace na ovládnutie hmotného sveta a duchov (anjelov),
ktorí ho stvorili.
Medzi religionistami nie je jednota v názore, či máme
karpokraciánov zaradiť ku gnostickým náboženským prúdom, alebo nie. Viacerí sa
prikláňajú k názoru, že boli skôr židovsko-kresťanskou sektou, ktorá mala
síce blízko ku gnosticizmu, ale nemôžeme ju radiť ku klasickému gnosticizmu.
Skôr nachádzame v jej učení určité prvky gnózy. Preto sa karpokraciáni
chápu zväčša ako židovské predgnostické náboženské spoločenstvo, ktoré sa
v istých prvkoch prikláňa ku kresťanstvu.
míľniky dvoch tisícročí: Karpokraciáni
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (2)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (1)Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (10)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (11)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (3)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (4)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (5)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (6)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (7)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (8)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (9)