Kresťanstvo existuje a rozvíja sa v konkrétnych
spoločensko-kultúrnych podmienkach. Túto skutočnosť musíme brať do úvahy aj pri
štúdiu dejín kresťanského teologického myslenia. Prvotné cirkevné spoločenstvá
sa formovali v židovskom prostredí. Je preto celkom prirodzené, že
náboženské tradície a myšlienkové prúdy, ktoré ovplyvňovali judaizmus
prvého a druhého storočia, zanechali stopy i v teologickom
myslení kresťanských spoločenstiev. Zaujímavým smerom, ktorý mal
v antickom období veľký vplyv už od 1. storočia, najmä vo východnej časti
Rímskej ríše, bol gnosticizmus. Skúmať gnosticizmus, ktorý v podstate
nezanikol, ale v rozličných podobách a variáciách sa ustavične
rozvíjal, pričom jeho myšlienkové vplyvy prežívajú až dodnes, je veľmi náročné.
Ani odborníci sa nezhodujú v tom, koľko gnostických smerov sa v tom
období sformovalo. Niektorí hovoria, že okolo tridsať, iní uvádzajú ešte vyššie
číslo. Nás však bude zaujímať vplyv gnosticizmu na judaizmus Ježišových čias
a na rané kresťanstvo. Priblížime si niektoré gnostické sekty, ktoré
vznikli v rámci prvých kresťanských spoločenstiev. Je potrebné pripomenúť,
že Cirkev tieto smery od počiatku odmietala, pretože sa vzdialili od zjavených
Božích právd. Boli skôr pokusom o synkretizmus kresťanského učenia
s tradíciami, ktoré nemali s kresťanstvom nič spoločné.
Gnóza sa pôvodne v európskom povedomí chápala ako pokus
o platónsky výklad kresťanského posolstva. Odborné výskumy ale vyniesli na
svetlo inú pravdu. Dôležitý posun v štúdiu gnózy a gnostických smerov
priniesli archeologické objavy v lokalite Nag Hammádí v Egypte, kde
sa v roku 1945 objavili prvé vzácne rukopisy obsahujúce gnostické texty.
Tieto texty sú ustavične predmetom skúmania odborníkov a ich vedecké
vyhodnocovanie prináša nové poznatky o religijno-filozofickom svete
gnostikov a ich škôl, ktoré pôsobili v ranokresťanskom období.
Gnosticizmus pôvodne vznikol úplne nezávisle od kresťanstva.
Postupne sa synkreticky obohacoval o kresťanské myšlienky, až sa objavili
samostatné kresťanské gnostické spoločenstvá (sekty). Podobným spôsobom
prenikol i do židovského prostredia a ovplyvnil náboženské myslenie
niektorých skupín v rámci judaizmu. Judaizmu aj kresťanstvu bol však
svojou štruktúrou cudzí. Do kresťanských spoločenstiev sa infiltroval prostredníctvom
židovských heterodoxných skupín. Dôležité svedectvo o tom podáva
Hegesippus, ktorý konvertoval zo židovstva na kresťanskú vieru. Ako ebioniti
mali svoje korene v spoločenstvách esénov a kerintiáni
v židovskom zelótskom mesianizme, smery, ktorým sa budeme venovať,
vyrástli najmä zo samaritánskych heterodoxných spoločenstiev. Analýza
zachovaných gnostických textov, hlavne z koptského prostredia
v Egypte, potvrdzuje tézu, že vznikli na základoch židovskej náboženskej
tradície.
S prienikom gnostických smerov do kresťanstva je možné
sa stretnúť už v apoštolských časoch. Prvé meno, s ktorým nás
zachované pramene oboznamujú v súvislosti s vplyvom gnózy na
židovsko-kresťanské prostredie, je Doziteos, ktorý žil v prvom storočí.
Informácie o ňom pochádzajú od židovských, kresťanských a arabských
autorov. Sú však často protirečivé a obsahujú legendárne prvky. Epifanius
uvádza, že Doziteos pochádzal zo samaritánskeho prostredia. Iné pramene
z neho robia saduceja, syna Sadoka, príslušníka esénskej sekty.
Pravdepodobne však ide o Žida, ktorý pôsobil v časoch apoštolov
v Samárii. O jeho učení vieme málo. Odmietal zmŕtvychvstanie tela.
Neveril, že proroci boli inšpirovaní Božím Duchom. Zo starozákonných spisov
prijímal iba Pentateuch, ale niektoré texty v ňom upravil. Mal učeníkov a nasledovníkov.
Ich počet vzrástol po jeho smrti. Rôzne pramene uvádzajú, že jeho učenie sa
v Egypte zachovalo až do 6. storočia, podľa arabských prameňov dokonca
pretrvalo až do 10. storočia.
Ďalšou zaujímavou osobnosťou bol Šimon Mág. Zmienky
o ňom nachádzame v Skutkoch apoštolov (Sk 8, 9-24). Justín Mučeník
uvádza, že Šimon sa narodil v Samárii. Pseudo-Klement ho spomína ako
Doziteovho žiaka, čo svedčí o ideovej príbuznosti s esénmi, ako aj so
samaritánskym prostredím. Bol pravdepodobne kňazom bohyne Kory, ale keď sa do
Samárie dostalo evanjelium prostredníctvom apoštolov, pozorne počúval toto
učenie a dal sa pokrstiť. Nepochopil však podstatu evanjeliového učenia,
lebo si myslel, že dary a moc Ducha Svätého si môže kúpiť za peniaze.
V jeho učení nachádzame dualistické prvky, ktoré svedčia o vplyvoch
cudzích židovstvu. Pravdepodobne bol ovplyvnený iránskymi kultmi, na čo môže
poukazovať jeho prezývka „Mág". Epifanius a Hegesippus ho označujú ako
kresťanského heretika. Šimon učil, že na počiatku existoval Úmysel (Nous) -
Otec, z ktorého vychádza druhá podstata, Idea (Ennoia) - Matka všetkých
vecí. Z nej emanáciou pochádzajú nižšie duchovné bytia (anjeli), ktorí sú
tvorcami viditeľného sveta. Tí zo žiarlivosti uväznili svoju rodičku do hmoty.
Postupne sa vteľovala do ženských bytostí, pričom pociťovala čoraz väčšie
pokorenie. Okrem iného bola aj Helenou Trójskou. Jej posledným vtelením bola
Šimonova družka (taktiež Helena), do ktorej vstúpil najvyšší Úmysel, aby
vyslobodil svoju upadnutú, pokorenú Ideu. V spojitosti s týmto učením
Šimon hlásal svojský trinitárny pohľad. Seba samého predstavoval ako vtelenie
Otca, Syna a Ducha Svätého.
Šimonovo učenie rozvinuli jeho žiaci pôsobiaci hlavne
v oblasti Alexandrie. Ich základným dielom bolo Veľké zjavenie. Autor dal
tomuto spisu filozofické základy. Čerpal mnohé názory z filozofie
Empedokla, no v určitých oblastiach sa s týmto filozofickým smerom
rozchádzal. Šimon mal veľa nasledovníkov, ktorí založili vlastné školy. Patrili
k nim napríklad Menander zo Samárie, Saturnin z Antiochie
a Bazilides z Egypta. Šimonovým dielom bol inšpirovaný taktiež
Valentín a jeho gnostická škola. Počiatky kresťanského gnosticizmu nás
takto vedú k hraniciam stretu kresťanstva s heterodoxnými
židovsko-samaritánskymi náboženskými prúdmi.
Jedným zo žiakov Šimona Mága bol spomínaný Menander, ktorý
patrí do okruhu najstarších kresťanských gnostikov. O jeho pôsobení sa
zmieňujú viacerí kresťanskí autori, napríklad Justín Mučeník, Irenej
z Lyonu, ako aj Tertulián. Spomína ho tiež staroveký cirkevný historik
Euzébius z Cézarey. Menander pochádzal zo Samárie. Rozvíjal učenie svojho
učiteľa Šimona Mága, od ktorého prijal aj magickú moc. Väčšinu života pôsobil
v Antiochii. Vo svojich teologických pohľadoch tvrdil, že medzi Bohom
a stvoreniami existujú ešte prechodné bytia, ktoré vznikli emanáciou
z Idey. Svet bol stvorený nižšími bytosťami, tzv. anjelmi-svetotvorcami,
ktorí sú nepriateľsky naladení voči ľuďom. Sám seba Menander neoznačoval ako
vtelenie „najvyššej moci", ako to robil Šimon Mág, pretože tá je podľa neho pre
človeka nepoznateľná. Tvrdil však, že božskí eóni mu zverili poslanie spasiť
ľudí. Zdôrazňoval spásnu moc krstu, ktorý zaručoval nesmrteľnosť
a mladosť, podobne ako mágia a teurgia, ktoré dávajú človeku moc nad
anjelmi. To sú základné prvky Menandrovej školy.
míľniky dvoch tisícročí: Gnostické sekty
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (3)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (1)Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (10)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (11)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (2)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (4)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (5)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (6)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (7)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (8)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (9)