Gnosticizmus nie je iba jeden
z filozoficko-náboženských smerov, ale člení sa na viaceré prúdy, ktoré,
hoci majú základné prvky spoločné, sú od seba v konkrétnych detailoch učenia
odlišné. Religionisti rozlišujú tri základné fázy jeho vývoja: 1. fáza
ranognostických náboženských skupín, tzv. sýrska gnóza s centrom
v Antiochii; 2. fáza rozkvetu gnosticizmu, ktorú reprezentuje egyptská
gnóza s centrom v Alexandrii a 3. fáza vnútorného rozštiepenia.
V tomto období vzniklo najmä v oblasti Egypta a Sýrie množstvo
siekt. Používali hlavne apokryfné evanjeliá.
Ranognostickému obdobiu sme venovali pozornosť
v minulom príspevku. Teraz si priblížime obdobie rozkvetu gnosticizmu.
Medzi významné osobnosti tohto obdobia patrí Bazilides (asi 85 - 145). Bol
pravdepodobne jedným z Menandrových žiakov. Pochádzal zo Sýrie, ale
pôsobil v Alexandrii, kde založil vlastnú gnostickú školu. Tvrdil, že za
svoje poznanie pravdy vďačí tajnému posolstvu, ktoré prijal od proroka Barucha,
údajného žiaka apoštola Matúša. Podobne ako Karpokrates i Bazilides učil,
že hmotný svet je dielom anjelov - demiurgov, ktorí prebývajú v poslednom
nebi. Nebeskú sféru chápal veľmi komplikovane. Podľa neho je to dlhý systém emanácií.
Na jej počiatku stojí nezrodená a nestvorená prvotná bytosť, ktorá je
skrytá a nevypovedateľná. Táto prebýva v prvom nebi a postupnou
emanáciou sa vyvíja do siedmich zosobnených síl, ktoré spolu s prvotnou
bytosťou tvoria prvú svätú osmičku bytostí, čiže prvé nebo. Päť z týchto
zosobnených síl sú duševné: rozum (alebo myseľ), slovo, obozretnosť, múdrosť
a moc (sila). Ďalšie dve zosobnené sily sú morálne: spravodlivosť
(svätosť) a jej „dcéra" vnútorný pokoj Božieho života. Z tohto prvého
neba emanáciou vychádza druhé zložené takisto zo siedmich zosobnených síl,
ktoré sú obrazom prvých siedmich; z neho vychádza tretie, štvrté nebo atď.
Nebeskú sféru takto tvorí až 365 častí, pričom každá má svojich anjelov. Celý
súbor jednotlivých nebies nazýva Bazilides výrazom abraxas. Poznanie mien
jednotlivých nebies a anjelov, ktorí ich obývajú, je základným aspektom
gnózy. Túto náuku o nebeských sférach a anjeloch národov má Bazilides
spoločnú so židokresťanskými apokryfmi a s ebionitmi.
Popri svete svetla existuje od vekov tiež chaos, čiže temná
matéria. Celé dejiny sveta boli podľa Bazilidesa veľkým procesom očisťovania.
Medzi anjelmi najnižšej, poslednej nebeskej sféry je aj Boh Židov - Jahve,
ktorý veľmi túži podmaniť si ostatných demiurgov a národy. Preto sú na
svete rôzne konflikty a vojny. Vláda Jahveho bude zlomená skrze Nous -
Krista, ktorého poslal na svet Otec, aby dokonal dielo vykúpenia, čiže
vyslobodenia ducha. To je možné dosiahnuť iba prostredníctvom vyššieho poznania
- gnózy. V Ježišovi Kristovi videl Bazilides - podobne ako väčšina
gnostikov - len posla „dobrej zvesti", avšak nie osobného Vykupiteľa. Taktiež
učil, že Kristus mal iba zdanlivé telo, preto bol slobodný voči hriechu.
Kristovo utrpenie bolo teda nemožné, pretože utrpenie je dôsledkom hriechu.
Kristus nemohol ani zomrieť, ale namiesto neho bol ukrižovaný Šimon
z Cyrény. Vykúpenie sa týka iba duše. Telo je z vykúpenia vylúčené,
lebo bude zničené. Podľa Bazilidesa nemá žiadnu nádej na zmŕtvychvstanie,
a preto ani mučeníctvo nemá pre neho nijaký význam.
Čo sa týka morálnej náuky, Bazilides kladie dôraz na
slobodnú vôľu človeka. Jeho poslaním je víťaziť nad démonmi, ktorí chcú
ovládnuť ľudskú dušu. Keďže sa to nie vždy podarí, musí duša putovať viacerými
ľudskými telami. Týmto putovaním duše prechádza vina z človeka na človeka.
Duša človeka, ktorý už raz prenikol do tajomstiev spásnej sily, nepotrebuje
viac putovať ďalšími telami a hoci takáto duša ešte žije na zemi
(v nejakom tele), žije v bezprostrednom zväzku s kráľovstvom
svetla, kým do neho úplne nevstúpi po smrti. Takto sme vlastne pri náuke
o reinkarnácii. Prirodzeným dôsledkom takéhoto smeru uvažovania je
popieranie možnosti spásy tela a jeho účasti na večnom živote duše.
V Bazilidesovom gnostickom smere vidíme prekrútený
obsah kresťanského učenia a prepracované správy z kánonických
evanjelií, ktoré boli prispôsobené tak, aby vyhovovali jeho náuke. Dobre poznal
starozákonné knihy, ale aj helénsku a egyptskú literatúru. Ovplyvnený
pytagorejskou filozofiou vyžadoval od svojich nasledovníkov podrobiť sa
päťročnému mlčaniu. Toto všetko synkreticky spájal do svojho vlastného
náboženského systému tak, ako to potreboval.
Viacerí autori kresťanského staroveku reagovali vo svojich
dielach na toto bludné učenie. Irenej z Lyonu napríklad píše, že Bazilides
donekonečna snoval vlastné výmysly pod rúškom hlbokých tajomstiev
a vymýšľal bezbožné, heretické mýty plné zázrakov. Ďalší autor, Agrippa
Castor, venoval celý jeden spis reakcii na vyvrátenie tejto gnostickej herézy.
Odhalil Bazilidesove nebezpečné podvody a uviedol, že napísal až 24 heretických
kníh komentárov k evanjeliám. Tieto však neboli skutočným výkladom ani
jedného evanjelia, ale obsahovali iba náuku a vysvetlenia samého
Bazilidesa. Castor ďalej píše, že Bazilides si vymyslel viacerých prorokov,
ktorí v skutočnosti neexistovali. Dával im rôzne barbarské mená, aby
zavádzal ľudí, na ktorých takéto výmysly robili veľký dojem. Najčastejšie sa
odvolával na prorokov Barkabbasa a Barkofa (niektorí religionisti sa
nazdávajú, že mohlo ísť o dvoch židokresťanov, ktorí mali prorockého
ducha). Castor tiež kritizoval a pokladal za nebezpečné Bazilidesovo
tvrdenie, že je dovolené jesť mäso obetované modlám a že v čase
prenasledovania je možné zrieknuť sa kresťanskej viery, aby si človek zachránil
život. Tieto názory vyvolávali u ortodoxných kresťanov odpor a veľké
pohoršenie.
Bazilidesovi žiaci pokladali samých seba za akýchsi
prostredníkov medzi židmi a kresťanmi. So židokresťanskou náukou ich spája
aj tvrdenie, že za ľudské chyby sú zodpovední démoni, ktorí sídlia
v duši. Potvrdzuje to aj Klement Alexandrijský, ktorý dobre poznal
Bazilidesovo učenie, lebo mal prečítané jeho spisy, ako aj texty jeho žiakov.
Vo svojom diele Stromata píše: „Podľa jeho (Bazilidesových) žiakov vášne majú
vlastnú existenciu ako druhy duchov, ktorí sa zjednocujú s rozumnou
dušou." Toto tvrdenie spája Bazilidesovu gnostickú školu so sektou ebionitov,
ktorí učili čosi podobné, ale u Bazilidesa sú tieto názory väčšmi
rozvinuté. Stretávame sa tu s prvkami židovského myslenia z čias vzniku
rôznych apokalýps.
Bazilidesovo učenie najviac rozvinul jeho syn Izidor. Sekta
bazilidiánov sa udržala až do 4. storočia, hoci sa v jednotlivých
odtieňoch odlišovala od pôvodného učenia zakladateľa. Z Bazilidesových
spisov sa nám zachovali však iba zlomky, väčšinu jeho učenia poznáme
z diel jeho žiakov a nasledovníkov. Vzhľadom na to, že Boh Židov je
podľa bazilidiánov negatívnou silou, neprekvapí, že Starý zákon pre tento
gnostický smer nemal veľký význam. Bazilidesove teologické tézy mali vplyv na
mnohých mysliteľov nasledujúcich storočí, nielen v rámci kresťanských smerov,
ale aj v moslimskom svete.
míľniky dvoch tisícročí: Bazilidesiáni
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (4)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (1)Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (10)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (11)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (2)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (3)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (5)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (6)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (7)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (8)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (9)