Málokto si pri piesni Rivers of Babylon v podaní legendárnej skupiny Boney M uvedomil jej obsah. Kto vtedy tušil, že ide o 137. žalm, v ktorom si židovský národ pripomína babylonské zajatie? Dnes Boney M už nefiguruje v rebríčku svetových hitparád, no Židia po celom svete svoj žalm neustále spievajú a jeho text učia svoje deti každej generácie naspamäť. Začiatok žalmu: „Pri babylonských riekach, tam sme sedávali a plakávali, keď sme spomínali na Sion..." naznačuje, akoby text bol komponovaný počas zajatia, ale nie je to tak. Zrodil sa v skupine tých, ktorí sa už vrátili zo zajatia. Štruktúra textu je zjavná: z Jeruzalema si Židia po návrate pripomínajú vyhnanstvo, v ktorom si spomínali na Jeruzalem z čias pred zajatím. Ide o hebrejský koncept kontinuálnej pamäti. Historická pamäť je veľmi dôležitá pre Boží plán spásy. Ak národ alebo človek stratí pamäť, ide to s ním dolu vodou.

Bola to generácia, ktorá zažila veľké sťahovanie národov vtedajšieho civilizovaného sveta krajín Perzskej ríše. Impulz na to dal svojím dekrétom 12. októbra 539 pred Kr. v Babylone kráľ Kýros. Šlo o štyridsať riadkov na malom hlinenom valčeku, ktorý objavili v roku 1879 (Cyrus Cylinder v Britskom múzeu). Roku 1971 ho nazvali prvou chartou ľudských práv v dejinách ľudstva. Obsahovala vyhlásenie o rasovej, jazykovej a náboženskej rovnosti a udelila rozsiahlu amnestiu pre otrokov a násilne deportovaných ľudí zo všetkých končín zeme. Perzia nečakane otvorila svoje hranice a odstránila ostnaté zátarasy. Boh takýmto spôsobom uskutočňoval svoj plán spásy.

O tisíc rokov neskôr opäť nastalo sťahovanie národov. Tentoraz v rámci Rímskej ríše. Európou sa v 4. až 6. storočí presunuli milióny ľudí, v dôsledku čoho zanikla západná Rímska ríša a zmenila sa politická mapa sveta. Boh takto spustil procesy, ktoré sa ukázali ako určujúce pre následný vývoj národov a ich spoločenských štruktúr. Európa dostala zvláštnu milosť a zohrala veľmi dôležitú úlohu v dejinách spásy. Zlomovým bodom bolo videnie apoštola Pavla (Sk 16, 9), vďaka ktorému sa misia prvej cirkvi z Malej Ázie presunula do Európy. Evanjelium Ježiša Krista tak postupne preniklo do všetkých krajín a stalo sa hybnou silou formujúcou hodnoty ľudí, kultúru a identitu. Vďaka židovsko-kresťanskému vnímaniu sveta dala Európa svetu novovekú vedu, vzdelanosť a technológie a v období reformácie sa v dôsledku zámorských objavov kresťanstvo stalo významným progresívnym spoločenským impulzom pre vývoj všetkých národov sveta.

Dnes sa opäť „národy Perzie" dali do pohybu; nie však s cieľom budovať „Boží dom" - niektorí z núdze, iní so zlým úmyslom. Cirkev musí preto spozornieť. Nesmieme stratiť pamäť, ale nesmieme ani zatvárať oči pred realitou. Duchovná atmosféra Európy sa zmenila. Evanjelium už dávno nezaujíma tých, ktorí hľadajú odpovede na výzvy doby. Kresťanstvo prestáva byť mienkotvornou silou v spoločnosti a občianska spoločnosť ignoruje hlas Cirkvi. Čo sa to stalo? Cirkev je ako soľ, čo stráca svoju slanosť, svetlo, ktoré vyhasína. Je načase to zmeniť. Nemôžeme preklínať tmu, ale musíme svietiť.