Jasne formulované pravidlá robia vzťah medzi dvoma subjektmi čistý, záväzný a spravodlivý. Moderným jazykom by sme mohli povedať, že vzťah, kde ani jeden zo zúčastnených nemá pootvorené zadné dvierka, je „férovka". V takejto dohode máme stopercentné záruky, že dohodnuté podmienky platia a neoslabí ju ani finančná či ekonomická kríza. Boh s Izraelom uzatvorili takúto jasnú zmluvnú „férovku". Podmienky boli jednoznačne formulované v desiatich prikázaniach. V prvých troch „paragrafoch" tejto jedinečnej zmluvy Boh vyslovuje, kto je a čo požaduje: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otrokov. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť, lebo ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh žiarlivý..." (Ex 20, 2-5)

Všetky spísané ustanovenia a príkazy mali slúžiť dobru človeka. Všetci, čo ich budú zachovávať, zachovajú si život. Boh, ktorého atribútom je svätosť, sa dáva svojmu ľudu poznať, zjavuje mu svoju vôľu a dovoľuje ľuďom, aby sa k nemu priblížili, ba dokonca chce, aby mali účasť na jeho svätosti: „Ukážte, že ste svätí a buďte svätí...", vyzýva ich. Toto posolstvo - výzva k svätosti - sa nesie nielen celou starozákonnou knihou levitov, ale prechádza aj do moderných čias. Boh je ten istý včera, dnes aj naveky. Nezabúda na svoj ľud a vytrvalo mu pripomína: „Ja som Hospodin, tvoj Boh. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!"

Prešli storočia, ba aj tisícročia. Body zmluvy stále platia, ale... Udržať si za partnera jediného, nemenného, čestného a spravodlivého Boha by znamenalo chcieť a aj ozaj mu byť stopercentne verný. Ani len nestrihnúť okom po čomsi „modernejšom" a príťažlivejšom. Nič nové nevyskúšať. Stopercentne veriť. Stopercentne sa spoliehať. A to je, zdá sa, nad ľudské sily. Človek chce vidieť i na druhý breh mora. Chce zájsť aj za roh ulice alebo sa dozvedieť, čo je za tamtým kopcom. Chce chytiť svoj osud do vlastných rúk a rozhodovať o tom, čo s ním urobí. Je na tom niečo zlé? Je aj nie je.

Na tom, že človek chce poznávať a rozširovať svoj obzor naozaj nemôže byť nič zlé. Zlé to začína byť v momente, keď sa stretnú takí dvaja partneri v ľudskom spoločenstve, z ktorých jeden určite nemá čistý úmysel. Záhadou ostáva, prečo ten druhý nepríde na jeho zlý úmysel a vedome a dobrovoľne sa nechá podvádzať. A ešte za to aj bohato platí... Hovoríme tu o novodobom modlárstve, o veštectve a mágii. Spoločnosť benevolentne prenecháva široký priestor na takúto rozkladnú okultnú činnosť a pohrobkom veštcov, pred ktorými varovali už starozákonné knihy Pentateuchu, sa v digitalizovanom veku opäť vynikajúco darí. Výstražné slová z kníh akosi záhadne vyprchali. Mnohí „učení" i „prostí" sa vo falošnej nádeji opätovne obracajú na vyvolávačov duchov a na veštcov, vypytujúc sa ich na svoju budúcnosť. Nosia počarované talizmany, slepo sa spoliehajú na blúznivé „proroctvá", dôverujú neznámym silám a energiám... Ďalší sa namiesto Bohu koria hmote, uliali si modlu z vecí, bohom sú im peniaze, otročia práci, telu, majetku či vlastným deťom... Nič z toho sa nemôže páčiť Bohu, ktorý povedal: „Ja som Hospodin, tvoj Boh!"