Medzi gnostické spoločenstvá, ktorých náuku môžeme vďaka
súčasným dostupným prameňom dôslednejšie a hlbšie poznať, patrí sekta
setitov. Podľa väčšiny religionistov je opodstatnené hovoriť skôr o súbore
spoločenstiev, ako o jednej sekte. Tieto skupiny majú totiž viaceré
spoločné prvky, ktoré sa navzájom prelínajú, takže ich môžeme pokladať za vetvy
toho istého kmeňa. Patria sem nielen setiti, ale aj spoločenstvá ofitov a barbelognostikov.
Dlhé stáročia sme spomínané náboženské prúdy poznali iba z diel
starokresťanských autorov, najmä cirkevných otcov, ktorí svojimi spismi
bojovali proti náuke gnosticky orientovaných siekt. K najvýznamnejším
dielam patria Adversus haereses od sv. Ireneja a Cirkevné dejiny od
Euzébia Cézarejského. Zmienky o gnostických náboženských skupinách nájdeme
aj v dielach Klementa Alexandrijského a Teodoreta z Kýru. Po
roku 1946, keď sa do múzea v Káhire dostali prvé zlomky textov z Nag
Hammádí, začal sa v danej oblasti intenzívny archeologický výskum
a následná náročná práca mnohých odborníkov pri skúmaní a analýze
textov, ktoré sa priebežne objavovali. Až tieto objavy nám sprístupnili
originálne texty heterodoxných náboženských spoločenstiev, o ktorých sa
zmieňujú i spomínaní starokresťanskí autori. Zdá sa, že väčšina týchto
spisov obsahuje ezoterické prvky pochádzajúce z apoštolských čias.
V podstate ide o gnosticizmus formujúci sa v okrajových skupinách
helenistického synkretistického židovstva, ktorý veľmi povrchne prebral aj
určité vplyvy z kresťanstva.
Niektoré zo spisov nájdených v Nag Hammádí mali
v kruhoch gnostických setitov veľký význam. Kľúčovým dielom bola Tajná
kniha Jánova. O dôležitosti tohto spisu svedčí fakt, že sa zachovali až
štyri jeho exempláre. Obsah textu má viacero spoločných prvkov s Listom
Eugnosta, preto Eugnosta viacerí odborníci pokladajú i za autora Tajnej
knihy Jánovej. Ústrednou témou tohto apokryfu je „tajné zjavenie", ktoré Ježiš
odovzdal po svojom zmŕtvychvstaní sv. Jánovi na Olivovej hore. Spis obsahuje
tiež viaceré témy z Knihy Genezis, avšak tie sú pretkané ezoterickými
prvkami. Špecifickým ponímaním tém, ktoré toto dielo podáva o pôvode sveta
a človeka, sa výrazne líši od exegézy ortodoxnej Cirkvi a je
gnosticky ladené. V apokryfe sa hovorí o Kainovi a Ábelovi,
potope, zachytáva rozprávanie o Setovi a končí sa poslaním Spasiteľa.
Podľa obsahu sa zdá, že je ovocím rozvinutej podoby sýrskeho židokresťanského
gnosticizmu, ktorý prenikol do vtedajšieho egyptského prostredia.
Iným dôležitým dielom je Adamovo zjavenie. Spis vykazuje
známky príbuznosti s predošlým apokryfom, ako i prepojenie na
niektoré ďalšie texty z Nag Hammádí. Traktát sa odvíja od opisu stvorenia
sveta, ako ho podáva Adam svojmu synovi Setovi. Osoba Seta tu zohráva dôležitú
úlohu. Adam vidí celý beh dejín sveta, ktorý je v podstate určovaný
konfliktom medzi Setovými potomkami (a tými sú vlastne gnostici)
a potomkami Chama a Jafeta (odtiaľ názov setiti). Podstata textu
spočíva na špecifickom podaní tém Starého zákona. Jeho obsah nesie ezoterický
charakter, pretože ide o „skryté poznanie" odovzdané skrze Tradíciu.
Religionisti si kladú otázku, či tieto texty obsahujú
kresťanské prvky a akú majú spojitosť s ranokresťanskými komunitami,
resp. ako na kresťanstvo vplývali. Sám text nemá jednoznačne kresťanský
charakter, hoci tu nachádzame viacero spoločných aspektov s kresťanstvom.
Spis napríklad hovorí o Osvietiteľovi, ktorého označuje výrazom Logos,
o jeho božskom pôvode a vtelení, v texte je tiež zmienka o jeho
panenskom počatí. Logos koná zázraky a trpí v tele. Traktát
predpovedá i obrátenie ľudí. Na viacerých miestach tu nájdeme aj alúziu na
krst. Odborníci však zastávajú názor, že tieto témy nie sú nutne prevzaté
z kresťanskej náuky. Ich pôvod vidia skôr v Starom zákone, najmä
v Izaiášových piesňach o Pánovom služobníkovi.
Jánov apokryf a Adamova apokalypsa sú s veľkou
pravdepodobnosťou textami pochádzajúcimi z prostredia židovského
gnosticizmu, avšak kresťanské ohlasovanie evanjelia a náuka tu majú svoj prienik.
Je isté, že tieto gnostické skupiny vznikli v prostredí, v ktorom
židia a kresťania ostali vo vzájomnom kontakte. Obojstranné vplyvy
židovského a kresťanského gnosticizmu sú teda prirodzeným javom a sú
nespochybniteľné.
Tretím dôležitým textom je traktát Podstata archontov.
Takisto ako predchádzajúce dva apokryfy i pre tento spis sú typické isté
prvky židovského gnosticizmu. Dielo obsahuje len okrajové prvky kresťanstva,
a to predovšetkým v úvode a závere. Neobsahuje ale žiadne
pohanské prvky. Témy tohto traktátu sú inšpirované Knihou Genezis, najmä opisom
stvorenia sveta, človeka a pádu človeka, či opisom potopy sveta. Všetko je
ale reinterpretované spôsobom charakteristickým pre heterodoxné židovské
prostredie, čiže inak, ako tieto správy podáva kánonická Kniha Genezis.
Medzi náboženské skupiny vychádzajúce zo spisov z Nag
Hammádí patria aj ofiti, ktorých spoločenstvá boli rozšírené okolo roku 100
v Sýrii a Egypte. Ich názov je odvodený od starogréckeho slova had.
Členovia sekty totiž uctievali hada z Knihy Genezis ako symbol poznania
(gnózy), ktoré chcel Demiurgos skryť pred Adamom a Evou. Tento Boh -
Stvoriteľ (Boh Starého zákona) je podľa ofitov iba jedným z eónov, ktorý
emanáciou vychádza z Najvyššieho bytia. Je Otec. Následne z neho
vychádzajú i ďalšie dve dvojice eónov: prvou je Syn a Duch Svätý,
druhou Kristus a Cirkev. Sú to tzv. preexistujúci eóni, ktorí vytvorili
Sofiu (Múdrosť). Duch je podľa ofitov ženským princípom. Náuka o pôvode
človeka je v tomto učení pomerne komplikovaná a pretkaná mýtickými
prvkami. Ofiti boli presvedčení, že apoštoli nesprávne vyučovali
o Ježišovom fyzickom zmŕtvychvstaní. Analýzy dostupných prameňov poukazujú
na fakt, že ofitizmus bol súčasťou židovského gnosticizmu, ktorý iba okrajovo
prevzal niektoré prvky kresťanskej náuky. (Je tu prepojenie na sýrske
kresťanstvo.) Ofitov spomínajú viacerí ranokresťanskí autori, napríklad
Origenes v diele Contra Celsum uvádza, že celkom odmietajú Ježiša Krista
a nazýva ich tvorcami mýtov. Zmienky o nich nájdeme aj
u Klementa Alexandrijského a Ireneja z Lyonu.
Tretím smerom vychádzajúcim zo setitov sú barbelognostici.
Podľa nich iba Judáš poznal celú pravdu o Ježišovi. Náuka tejto sekty
čerpá z gnostických apokryfov, najmä z Judášovho evanjelia. Podľa
neho je Ježiš eónom najvyššieho božstva, ktorým je ženský princíp menom
Barbeló. Čo sa týka teologického učenia, podobne ako u ofitov i tu sa
stretávame s komplikovanými mýtickými konštrukciami, ktorých výsledkom je
synkretické náboženské učenie. Ako u ostatných gnostických setitských
prúdov i v prípade barbelognostikov je neľahké presne určiť, či sekta
patrila ku gnostickým kresťanským prúdom, alebo bola skôr súčasťou židovskej
gnózy. Vzhľadom na obsah jej náuky je ale zrejmé, že kresťanské učenie malo na
tento duchovný smer nezanedbateľný vplyv.
míľniky dvoch tisícročí: Gnostické sekty
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (5)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (1)Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (10)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (11)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (2)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (3)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (4)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (6)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (7)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (8)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (9)