Quo vadis, Európa? Tak túto otázku si dnes kladie čoraz viac ľudí. Niežeby na to v minulosti nebolo dostatok príležitostí, ale časy, v ktorých žijeme, sú predsa len čímsi špecifické. Mnohé veci sa totiž dali (svojvoľne?) do pohybu, a tak čelíme viacerým výzvam. Tie by sa dali - možno trochu nadnesene - zastrešiť mottom: Bitka o charakter Európy, či apokalyptickým jazykom vyjadriť ako finálny zápas dobra a zla. Ako keď cestujúci pozoruje z vlaku v rýchlom slede meniacu sa scenériu krajiny, ktorou prechádza, podobne sa ani my často nemáme čas čudovať, čo sa to s nami deje, kam smeruje naša spoločnosť. Veci, ktoré by v nás ešte prednedávnom vyvolávali zdesenie a odpor, máme tendenciu zľahčovať a pokladať za normálne, ba úplne samozrejmé. Alebo minimálne sme k nim apatickí a vytesnili sme ich z mysle. Jednoducho ich ignorujeme. Nemáme síl a odvahu sa im postaviť a vyjadriť svoj nesúhlas. Čakáme, že to za nás vyrieši niekto iný, alebo je nám to už absolútne jedno. Naša viera tak stráca jasné kontúry a stáva sa pre nás len akýmsi vonkajším vyjadrením identity, akýmsi spoločenským klišé. Prenechávame pole pôsobnosti Zlému, ktorý, ako nám to vraví aj staré známe príslovie, nikdy nespí. Ponúka nám stále nové zvody, napáda a rozvracia našu vieru, spochybňuje tradíciu a namiesto pokoja a lásky medzi nás zasieva obavy, rozkol a morálny kolaps. Scenár tak nápadne podobný tomu, čo sa dnes deje aj na našom milovanom starom kontinente.

Masy ľudí sú každodenne doslova ohlupované televíznym, filmovým, hudobným a iným brakom, čoraz viac času nám kradnú sociálne siete, mobily či tablety, rozmýšľa za nás všemocný internet. Na každom kroku na nás číha kdejaká reklama, zaplavení sme tovarom, pre ktorý ale nie je určujúca jeho kvalita a to, na čo nám má vlastne slúžiť, ale iba jeho kvantita a trendovosť. Žijeme v ustavičnom strese, vyhovárame sa na nedostatok času, ale kto za to môže, ak nie my? Chýba nám čas a odhodlanie hľadať pravdu a obhajovať pravé hodnoty; pomaly už ale ani niet koho nasledovať, pretože ak niet ideálov, niet ani vzorov hodných nasledovania. Niekedy mi to pripadá, ako keby sme boli hnaní nejakou neviditeľnou silou k nerozmýšľaniu a nebytiu a postupne vyprázdňovaní sme boli odťahovaní od prameňa večného života, od Ježiša Krista. Ticho, príroda, hĺbka ducha - to sú pre nás pomaly už ničnehovoriace pojmy, ktoré prehlušil hluk tohto sveta. Avšak spomeňme si na veľavravné slová Ježiša, ktorý povedal: „Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho; keďže však nie ste zo sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí."