Kto z nás sa v živote aspoň raz neocitol v úlohe Pontského Piláta a vo svojom duchu si nepoložil nástojčivú otázku: A čo je vlastne pravda? Ktorý boh je ten pravý, ktoré náboženstvo, ktorá cirkev? Veď všetci o sebe vyhlasujú, že sú vyvolenými ctiteľmi pravdy. Komu teda máme uveriť? Mnohí súčasníci už ale rezignovali a podobné otázky si ani nekladú. Podľa nich to nikam nevedie. Vyriešili to tak, že sa priklonili k celosvetovým tendenciám, ktoré čoraz silnejšie volajú po multilaterálnom náboženskom dialógu postupne smerujúcemu k zrovnoprávneniu všetkých náboženstiev. To znamená, že pravdu má každé z nich, rozdiel je iba v tom, ako jeho vyznávači vnímajú boha v rámci svojej kultúrno-náboženskej tradície, v ktorej žijú, respektíve do ktorej sa narodili. To ale nie je všetko. Podaktorí zašli tak ďaleko, že snívajú o vzniku akejsi univerzálnej celosvetovej cirkvi, ba podľa istých konšpiračných teórií sa o jej inštitucionalizovanie už usilujú. Nestačí im len pomenovať to, čo jednotlivé relígie spája. Ide im o vytvorenie jedného spoločenstva s viditeľnou autoritou na čele. Podľa zástancov tohto religiózneho univerzalizmu dozrel v dnešnom globalizovanom svete čas na odstránenie všetkých konfesijných rozdielov, veď ako ľudstvo máme predsa iba jedného, toho istého boha. Myšlienka je to síce navonok veľmi ľúbivá, veď kto by nechcel žiť vo svete bez náboženských konfliktov, obzvlášť v dnešných pohnutých časoch. Je to však skutočne tak? Je boh moslimov, budhistov, hinduistov, šintoistov, animistov a mnohých ďalších vyznávačov rozmanitých náboženstiev naozaj ten istý boh, ako Boh kresťanov? A čo je ešte podstatnejšie, má moc zbaviť človeka ťaživého hriechu a urobiť ho slobodným tak, ako o tom vraví v citovanej evanjeliovej stati Ježiš?

Osobne som hlboko presvedčený, že otázka pátrajúca po pôvode pravdy, ktorú si ľudia odnepamäti kladú, nestratila svoju opodstatnenosť ani dnes, ba naopak, je omnoho naliehavejšia a nájsť na ňu pravdivú odpoveď si vyžaduje nielen hlbokú úprimnosť, ale i osobnú statočnosť. Nemôže byť predsa jedno, komu človek uverí, komu odovzdá svoj život. Človeka z moci hriechu, ktorý je tou najvlastnejšou príčinou našej nevedomosti, nemôže vyslobodiť žiaden pohanský bôžik, žiaden ctibažný a domýšľavý guru ani žiadna filozofia, môže to urobiť len ten, ktorý o sebe vyhlásil: „Ja som cesta, i pravda, i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa." (Jn 14, 6) Len človek, ktorého srdce je naplnené úprimnou a hlbokou túžbou po Bohu, človek, ktorý prekypuje jasnými myšlienkami a čistými úmyslami, čo vo svojom každodennom živote napĺňa Ježišove slová, len ten vnútorne uzrie pravdu, lebo ona sama sa mu v jeho srdci zjaví. Rozdielnosť náboženských predstáv a praktík neprekoná založenie nejakej celosvetovej cirkvi. Ani učenosť, ako si to poniektorí myslia. Aj keby poznali do detailov všetky náboženstvá sveta a úprimne sa usilovali povzniesť nad ich odlišnosti, táto ich ľudská múdrosť ich nevyslobodí a nepritiahne k pravde. Nie množstvo prečítaných kníh, ale čistota nášho srdca nás privedie k pravému zdroju múdrosti, k Ježišovi, ktorý ako jediný má aj reálnu moc učiniť nás skutočne slobodnými.