V predchádzajúcej časti sme sa zaoberali
problematikou vzniku fenoménu slobodomurárstva. Na jeho počiatku stála
deistická filozofia, ktorá síce uznávala existenciu Boha Stvoriteľa, ale
kategoricky odmietala Boha Vykupiteľa. Popierala, že by sa Boh človeku zjavil
a oznámil mu, čo a ako má veriť. Ježiš Kristus preto podľa nej nebol
Bohom, ale jednoduchým filozofom na rovnakej úrovni ako Sokrates, Budha,
Mohamed a pod. Neskôr slobodomurári prijímali do svojich radov aj
ateistov. Keďže Katolícka cirkev najdôslednejšie hlásala pravdu
o vykupiteľskom poslaní Ježiša Krista, slobodomurári podnikli prioritný
boj proti nej so zámerom definitívne ju vyhladiť. Pápeži vydali sériu
dokumentov odsudzujúcich slobodomurárstvo a odhaľujúcich jeho snahu likvidovať
Cirkev a s ňou aj všetky pozitíva kresťanstva. Pretože zoskupenia
slobodomurárov (lóže) boli tajné, nebolo pre nich problém preniknúť aj do
vrcholných pozícií a úradov. Dôsledkom bola Veľká francúzska revolúcia,
ktorá podľa slov známeho talianskeho žurnalistu a historika Vittoria
Messoriho znamenala prvú genocídu moderných dejín – namierenú proti katolíkom,
ktorí odmietli vzdať sa svojej viery. V tomto pokračovaní našej štúdie sa
budeme zaoberať socializmom a komunizmom, ktorý je – aj keď nie úplne –
tiež dielom slobodomurárov. Ich spoluúčasť na boľševickom terore v Rusku,
ktorý bol ešte horší ako beštialita Francúzskej revolúcie, je však
nepopierateľná. V niektorých krajinách, kde vypukla komunistická
revolúcia, napríklad v Maďarsku alebo v Mexiku, slobodomurárstvo
a komunizmus priamo splynuli do jedného celku.