Paul Schäfer je pôvodom Nemec a počas vojny slúžil v armáde ako zdravotník. Po vojne organizoval evanjelické tábory pre mládež, kde mu však vytýkali príliš tvrdé spôsoby vedenia a zneužívania zverencov. V roku 1956 založil Súkromnú sociálnu misiu (Private Soziale Mission) v Siegburgu pri Bonne, pod ktorú spadal domov mládeže. Náboženské spoločenstvo „sa staralo" o deti a mladých, avšak spôsob a povaha tejto starostlivosti boli problematické.

Od roku 1961 Schäfera stíhali za sexuálne zneužívanie mladistvých. Aby sa vyhol trestu, spolu s asi 200 prívržencami ušiel. Útočisko našli v Čile, kde získali členov i medzi tunajšou nemeckou komunitou. Štyristo kilometrov južne od hlavného mesta Santiaga Schäfer založil Blahobytnú a výchovnú spoločnosť - Dôstojnosť (Sociedad Benefactora y Educacional Dignidad).

Ako sa neskôr ukázalo, dôstojnosť nebola hodnota, ktorú zakladateľ v životnom spôsobe svojich stúpencov preferoval. Tí, ktorým sa podarilo z kolónie utiecť, referovali o neľudských pomeroch, čo tu panovali. Od roku 1996 do roku 2005 bol Schäfer na úteku pred čilskou spravodlivosťou. Vo svojich 84 rokoch bol odsúdený na dvadsať rokov väzenia za pohlavné zneužívanie 25 detí a zaplatenie 1,2 milióna EUR ako odškodnenie odsúdeným. O tri mesiace neskôr nasledovalo odsúdenie na sedem rokov väzby za ilegálne držanie zbraní.

 

Organizácia

V roku 1963 vznikla na zhruba 15 000 hektároch Kolónia Dignidad. Schäferovi sa darilo ustavične prikupovať nové pozemky, až nakoniec kolónia vlastnila 137 štvorcových kilometrov. Jej činnosť sa na prvý pohľad mohla javiť ako vzorové pôsobenie charity a misijného náboženského spoločenstva. Vznikla tu nemocnica, ktorá bezplatne pomáhala chudobnému obyvateľstvu z okolia. Postavené boli rôzne zariadenia pre deti a mladých ľudí. Kolonisti obrábali pôdu, chovali dobytok, ťažili suroviny a vybudovali infraštruktúru v krajine dosiaľ nedotknutej človekom. Také pôsobenie kolónie ocenilo aj niekoľko nemeckých politikov.

Neskôr sa však začalo ukazovať, že za peknou fasádou ideálneho statku sa skrýva náboženská sekta prepojená s politickými a tajnými službami, ktorej zakladateľ nastolil otrasné životné podmienky. Život v Kolónii Dignidad v prvom rade predstavoval tvrdú prácu a to remeselnú, v poľnohospodárstve i v gastronómii. Vyvážené potraviny sa uvádzali na trh ako ekoprodukty, ktoré sú obľúbené na nemeckých a čilských stoloch. Organizácia vlastnila tiež výnosné reštaurácie. Kolónia sama seba predstavovala ako spoločenstvo ľudí s rovnakým náboženským presvedčením, z čoho čerpala svoju životnú úlohu. V skutočnosti to však bolo miesto, kde mal vodca pozíciu, ktorá mu zaručovala neobmedzenú moc na realizáciu jeho pedofilných sklonov.

 

Za všetkým je politika

Otázkou je, ako sa Schäferovi podarilo tak dlho utekať pred spravodlivosťou. Ako mohol 40 rokov, čo ho hľadal Interpol, odvrátiť všetky žaloby, ktoré proti nemu boli vznesené. Všetko sa mu podarilo vďaka kontaktom s čilskými i nemeckými politikmi. Schäfer nielenže pred zrakmi svojich politických priateľov zneužíval maloletých chlapcov svojej sekty, ale dokonca bol neskôr čilským súdom vyšetrovaný, lebo nechával svojich zverencov sexuálne zneužívať.

Jedným z poškodených je i E. Veder, ktorý bol ako bábätko odobratý svojim rodičom a potom v kolónii nútene adoptovaný. Bol Schäferom mnoho rokov znásilňovaný a pod drogami udržiavaný v pokoji. Napriek tomu, že bol vychovávaný v náboženskej závislosti, vlastnou silou opustil kolóniu a vybudoval si nový, vlastný život. Bohužiaľ, ukradnutých 35 rokov jeho života mu už nikto nevráti.

Nielen niektorí nemeckí, ale i čilskí politici Schäfera podporovali. Potom, čo sa v roku 1973 zmocnil vlády v Čile generál Augusto Pinochet, nastalo pre Kolóniu Dignidad najlepšie obdobie jej existencie. Pinochet držal nad Schäferom ochrannú ruku. Šéf kolónie totiž umožňoval diktátorovej tajnej polícii DINA využívať priestory kolónie na väznenie a mučenie odporcov režimu, na ktorom sa Schäfer podieľal.

Niekoľko svedkov neskôr v súvislosti s údajným mučením uviedlo, že sa v podzemných priestoroch v špeciálne zriadenej klinike konali s väzňami pokusy, ktoré boli známe ako „očista duše". Pod týmto názvom sa skrývalo napríklad podrobenie hypnóze, experimentom s medikamentmi, experimentálnym operáciám proti agresivite, aplikácia experimentálneho žiarenia a iné. Po niekoľkých policajných raziách sa v kolónii našli podzemné bunkre (celý systém tunelových bunkrov v zemi) vybavené top technológiami.

Pri vyšetrovaní boli v kolónii objavené aj jamy, v ktorých sa mali pochovávať Pinochetove obete. Hromadné hroby však boli prázdne, ale podľa expertov v nich telá kedysi boli. Mŕtvoly prosto niekto niekam preniesol. Obyvatelia dnešnej Villy Baviera (bývalí členovia Kolónie Dignidad) údajne vypovedali, že mŕtvoly niektorých umučených obetí boli spálené a popol vysypaný do blízkej rieky.

 

Život v kolónii - práca ako služba Bohu

Ako sme už uviedli, po krátkom putovaní po svete sa osadníci, vedení Paulom Schäferom, usadili v južnom Čile, ktorého podnebie je podobné tomu, ktoré poznali z okolia Bonnu, odkiaľ väčšina z nich pochádzala. Medzi Čiľanmi boli spočiatku obľúbení, lebo na svojich pozemkoch založili školu a nemocnicu, ktoré dosiaľ inak nehostinný kraj nemal. Túto „idylu" však ohradili vysokým plotom s ostnatým drôtom, zaviedli tu nemčinu ako úradný jazyk. Vznikol tak akýsi štát v štáte.

Na prvý pohľad vyzerala nemecká kolónia v Čile ako vzorová organizácia, avšak za múrmi, ktoré oddeľovali kolóniu od vonkajšieho sveta drôtom, bol pracovný tábor, v ktorom žili ľudia degradovaní na pracovnú silu a udržiavaní pod psychickým i fyzickým terorom. Obyvateľov kolónie väznili ako nútených robotníkov pracujúcich denne 16 hodín, sedem dní v týždni, bez akejkoľvek mzdy. Nemeckí osadníci stavali mosty a ulice, zakladali bane so zlatom a titánom a i.

O tom, že mal Schäfer skutočne čo skrývať, svedčil dômyselne prepracovaný systém kontroly, ktorý mal zamedziť úniku informácií z kolónie a to nielen na základe vonkajších opatrení, ale aj technikami psychickej manipulácie. Schäfer urobil z kolónie opevnený hrad s elektricky obohnaným plotom a kamerovým systémom. Členovia boli strážení kamerami, infračerveným žiarením a odpočúvacím systémom.

Čoskoro po príchode do „raja" prisťahovalcov bol zriadený tzv. interný trestný systém a samotný život predstavoval pre členov sled totalitných, represívnych metód a opatrení. Stúpenci totalitného spoločenstva tu žili v úplnej izolácii od vonkajšieho sveta. Členovia nesmeli opustiť sídlo a kontaktovať sa so svetom mimo osady. Obyvatelia žili desiatky rokov bez televízie a telefónu. Všetci sa museli vzdať svojho osobného majetku. V kolónii boli zriadené selektívne domy pre mužov, ženy a deti. Akékoľvek intímne vzťahy boli zakázané. Schäfer požadoval od svojich prívržencov sexuálnu zdržanlivosť, ale on sám zneužíval malých chlapcov. Sobáše sa konali len vo výnimočných prípadoch. Keď bola žena tehotná, bola od spoločenstva izolovaná.

Ten, kto si sťažoval na mnoho práce alebo túžil po domove či vyslovil pochybnosti o Schäferovi, bol patrične potrestaný. Medzi tresty patrilo napríklad bitie palicou, väznenie, držanie pod psychofarmakami, zákaz hovorov, zákaz voľného pohybu na území osady a ďalšie. Deti neboli výnimkou. Vonkajšími kontrolnými opatreniami, udržovaním členov v područí zákazov, príkazov, fyzickej vyčerpanosti a ovládaním potrieb svojich členov Schäfer vytvoril dokonalý manipulatívny systém. Možnosť úteku z týchto príčin bola prakticky nemožná. Len niekoľko málo ľuďom sa neskôr podarilo ujsť. Väčšinou to boli mladí muži, ktorí potom mohli podávať správy o pomeroch v kolónii pred súdom i v tlači. Mnohí bývalí stúpenci sa však odvážili prehovoriť o svojom utrpení až nedávno.

 

Deti

Kolónia Dignidad fungovala pod Schäferovým vedením od roku 1963 do roku 2005. To znamená, že tu vyrastali celé generácie detí v extrémnych a úplne nevyhovujúcich fyzických, psychických a sociálnych podmienkach. Boli striktne odlúčené od rodičov a každá možnosť výmeny kontaktu alebo správy bola nemožná. V detskej Biblii boli prelepené miesta, v ktorých sa opisovali milé a rodinné vzťahy.

V kolónii žili deti bez akejkoľvek rodičovskej lásky a trpeli teda citovou depriváciou.1 Medzi manželmi navzájom a ich deťmi nesmelo existovať žiadne puto. Deti nevedeli, kto sú ich rodičia. Na skazu rodiny sa nazeralo ako na nevyhnutný prostriedok k tomu, aby sa mohol vytvoriť priamy vzťah k Bohu. Útlak detí sa interpretoval ako súčasť výchovného procesu, ktorý je nevyhnutný pre spásu duše. Z toho možno vyvodiť, že deťom v kolónii chýbalo tzv. pripútanie.2 Spôsob výchovy a celkové životné podmienky detí boli úplne nevyhovujúce pre zdravý vývoj. Podľa povahy výchovných opatrení možno predpokladať narušený vývoj, ktorý mohol zanechať u detí hlboké stopy do konca ich života.

Deťom sa nevyhli ani kruté tresty a okrem nich Schäfer používal i ďalšie „špecifické metódy" na vyháňanie diabla a zla. Stávalo sa, že deti museli jesť pripálené jedlo, iná výživa bola zakázaná.

Nielenže deti žili oddelene od svojich rodičov, ale separovaní boli tiež chlapci a dievčatá. Už sám očný kontakt či pohľady boli zakázané. Jedinou „blízkou" kontaktnou osobou pre deti bol Schäfer sám. V kolónii teda neexistovala pre deti okrem Schäfera žiadna osoba, ku ktorej by si mohli vytvoriť bližšie puto. On bol najvyšší vychovávateľ i človek, ktorému sa deti mohli (lepšie povedané boli povinné) spovedať. Mladí prívrženci museli konať tzv. intímne priznanie. Sexuálne zneužívanie detí a mladých boli obete nútené udržiavať ako duchovné tajomstvo.

Zatiaľ čo osadníkom Schäfer nariaďoval prísnu, asketickú morálku, sám sa v špeciálne vybudovanej kúpeľni svojho domu pohlavne ukájal na zverených deťoch a mladistvých. Z tohto dôvodu sa musel postarať predovšetkým o to, aby obete udržali toto tajomstvo a nevydali o svojich zážitkoch v kolónii žiadne svedectvo, aby nikomu neprezradili svoje skúsenosti. Deti o tom síce so svojimi rodičmi z dôvodu odlúčenia nemohli hovoriť, ale Schäfer predpokladal, že sa o svoje skúsenosti so zneužitím zveria svojim vrstovníkom, kamarátom. Aby toto odvrátil, zaviedol neuveriteľný systém špicľov. Žiadne dieťa nemohlo dôverovať ostatným, lebo si nemohlo byť nikdy isté, či sa jeho správa nedostane ďalej k Schäferovi.

I napriek tomu sa o svojich skúsenostiach s „výchovnými" a „opatrovateľskými" praktikami sektárskeho vodcu odvážilo vypovedať niekoľko obetí. Jednou z nich je aj Tobias Müller, ktorý utiekol a následne vydával o živote v kolónii svedectvo: „Každý deň museli byť Schäferovi pripravení poslúžiť malí i starší chlapci. (...) Prišiel som k nemu. Nič som netušil a musel som ísť rovno pod sprchu. Schäfer za mnou prišiel a mydlil ma na celom tele. Potom vkĺzol ku mne pod prikrývku. V tú noc sa nič iné nestalo. Pri ďalšej službe ma, ako všetkých ostatných, znásilnil."

O „výchovných" praktikách vodcu referoval taktiež manželský pár, Lotti a Georg Packomrovci, ktorí utiekli z kolónie v roku 1985. Lotti uviedla, že si deti (chlapci) museli večer líhať nahé do Schäferovej postele. Keď dieťa kládlo odpor, bolo podrobené mučeniu elektrickým honcom. Týmto spôsobom sa chlapcom opakovane púšťal elektrický prúd i do mieškov, ktoré im potom opuchli. Lotti ďalej uviedla, že bola svedkom, ako chlapci dostávali do tých istých miest injekcie.

Vďaka spolupráci s čilskou diktatúrou a priazni niektorých nemeckých politikov Schäfer zamedzil represívnym zásahom zvonku, čím mal akýsi oficiálny súhlas na praktizovanie svojho perverzného správania. Až v roku 1996 podala na Schäfera žalobu matka dvanásťročného čilského chlapca, na základe ktorej bol vystavený zatykač za sexuálne zneužívanie detí a mladistvých. Všetky vyššie opísané praktiky boli identifikované na základe jaziev na telíčkach malých obetí.

 

Vodcovi malí služobníci

Veľmi zaujímavé je populačné zloženie príslušníkov tejto skupiny. Vyše tretinu tvorili ľudia nad 60 rokov, ale najväčšie zastúpenie mali deti pod osem rokov. Táto skutočnosť sa núti pýtať, ako je možné, že v kolónii žilo toľko detí aj napriek tomu, že Schäfer svojim členom zakázal akékoľvek sexuálne vzťahy. Vodca získaval malých členov niekoľkými spôsobmi a to napríklad únosmi detí, umelým oplodnením a ďalšími nezákonnými a neetickými spôsobmi. Čilským úradom osadníci vysvetľovali, že by sa chceli starať v poľnohospodárskej atmosfére o čilské siroty, čím mal Schäfer zaručený nekontrolovateľný prísun detského dorastu do kolónie.

Ako sme už uviedli, v kolónii bola zdravotná starostlivosť pre chudobných obyvateľov zdarma; to však nie je celkom pravda. Cena za poskytnuté služby bola neúmerne vysoká. Platiť museli deti čilských roľníkov. Za jedlo a vzdelanie (učitelia nemali kvalifikáciu na túto prácu) svojich detí rodičia nevedomky dodávali pekných chlapcov do Schäferovej postele. Malí chlapci a mladí muži pochádzajúci zo zúbožených čilských pomerov bývali v internátoch. V kolónii boli umiestení z dôvodov zdanlivého „kresťanského milosrdenstva". Tieto deti, ktoré mali zakázané stýkať sa s vlastnými rodičmi, museli byť navyše „poruke" pedofilnému Schäferovi.

Ďalším spôsobom získavania malých stúpencov bolo umelé oplodnenie. Zalo Luna, 18-ročný priateľ utečeného Tobiasa Müllera, ako svedok pred čilským súdom vypovedal: „Sexuálne kontakty boli v kolónii prísne zakázané. Bola tam jedna materská škola plná detí, o ktorých nikto nevedel, odkiaľ pochádzajú. V kolónii sa robili pokusy s umelým oplodnením. Na to boli k dispozícii špeciálne Čiľanky, ktoré bývali v okolí kolónie."

Schäfer sa nezdráhal „malých služobníkov" aj unášať. Vlastní rodičia detí žijúcich v spoločenstve (ešte v Nemecku) boli požiadaní o podpisy na pasové formuláre. Rodičia boli takí poslušní a dôverčiví, že svojim deťom nechali vybaviť pasy bez toho, aby tušili, že Schäfer plánuje únosy detí vo veľkom.

Rodičia odprevadili svoje deti až k autobusu. Tie mali údajne, podľa Schäfera, absolvovať spoločnú cestu do Belgicka. V skutočnosti ale boli dopravené priamo na letisko do Frankfurtu a do Luxemburska, odkiaľ leteli do Argentíny a následne cestovali do Čile. Schäfer teda zorganizoval zakázané masové vycestovanie, ktoré plánoval už niekoľko rokov. Už predtým si tajne zaobstaral všetky podklady na vycestovanie. Ako sa neskôr zistilo, s týmto hromadným výletom (únosom) pomáhal Schäferovi vtedajší nemecký minister pre rodinné záležitosti spolu s čilským veľvyslancom v Bonne. Tí mali vystaviť odporúčanie na skupinovú cestu.

Neuveriteľné je, že nemecké súdy o tejto udalosti mlčali, nereagovali oficiálne na túto udalosť a to ani polícia, ktorá Schäfera už dlhší čas „hľadala" na základe medzinárodného zatykača (žaloba za zneužívanie chlapcov v detskom a mladom veku). Rodičia bojujúci pred súdom za navrátenie svojich zmiznutých detí neboli vypočutí. Rozprávka o kresťanskom spolku bola silnejšia než prosby a naliehanie rodičov. Tí sa museli zmieriť s výrokom politikov a sudcov, s odôvodnením, ktoré znelo: „Zbožní ľudia hľadajú svoje šťastie v pustatine." Výčitky proti Schäferovi boli vybavené ako ohováranie.

 

Utečenci z Kolónie Dignidad

V roku 1966 ušli z kolónie dvaja Nemci, ktorí podali správu o otrasných životných podmienkach (nútených prácach, detskom zneužívaní a i.), ktoré panujú v Schäferovej skupine. Nikto im však neveril.

Jedným z nich bol Wolfgang Müller, ktorý si nechal po úteku zmeniť meno na Wolfgang Kneese. Schäfer ho zneužíval už v Lohmane. Pri presune z Nemecka do Čile vzal vodca Wolfganga so sebou. V kolónii ho bili, väznili a udržiavali pod medikamentmi. Ako jedinú možnosť záchrany Wolfgang videl útek. Ten sa mu však podaril až na tretí pokus. „Že mi vtedy nikto neveril, bol trest číslo dva," spomína Kneese, ktorý Schäfera opísal ako „muža, čo svojimi sexuálnymi metódami olúpil deti o ich duše a napáchal škody, ktorými budú poznamenané na celý život".

Ako sa Kneese k Schäferovi vlastne dostal? Wolfganga, vtedy dvanásťročného chlapca, poslali jeho rodičia k Schäferovi na letné prázdniny. Bol zneužívaný a potom odvlečený do Čile. Niekoľkokrát utiekol, ale úrady ho priviedli späť. Za trest dostal absolútny zákaz hovorov a udržiavali ho pod psychofarmakami. Vo dne musel nosiť červený odev, v noci biely, aby bol vždy dobre poznateľný ako ten, kto sa protivil Schäferovým príkazom, kto má byť strážený a má sa ním opovrhovať. Bili ho do bezvedomia.

V 1966 sa mu konečne útek podaril. Ušiel na koni cez divočinu k nemeckému veľvyslanectvu. Jeho trýzniteľ ho obžaloval za krádež koňa a homosexualitu, na základe čoho bol umiestnený na štyri mesiace do vyšetrovacej väzby. Veľvyslanectvo mu kúpilo letenku do Nemecka a v Čile bol za neprítomnosti odsúdený.

Kolónia potom odštartovala kampaň, aby urobila Kneeseho odhalenie nevierohodným. Kampaň mala skutočne úspech. Osadu navštívili nemeckí politici, ale boli to práve tí, ktorí stáli na Schäferovej strane a to napriek všetkým správam a povestiam, ktoré sa o Kolónii Dignidad šírili. Politici boli i napriek tomu nadšení z nemeckého vzorového statku. Najmä členovia CSU (Kresťanská sociálna únia) navštevovali sídlo radi.

Ďalším známym prípadom, ktorý vyrastal v Kolónii Dignidad, bol Klaus Schnellenkamp. Keď mal 33 rokov, ušiel. O rok neskôr napísal knihu, v ktorej opisuje život pohybujúci sa medzi náboženským terorom, mučením a nútenou prácou. Skutočnosť, že jeho rodičia a šesť súrodencov žijú v kolónii tiež, sa dozvedel až vo svojich šestnástich rokoch. Trikrát sa pokúsil utiecť, prvýkrát keď mal 12 rokov. Roku 2005 mu pri vycestovaní do Nemecka pomohol nemecký novinár. Klausov otec, patriaci medzi „vyšších" členov sekty, bol v roku 2006 odsúdený.

Výpoveď o osobných Schnellenkampových zážitkoch z kolónie bola publikovaná v nemeckých zdrojoch. Tu prikladám jeho krátke svedectvo, ktoré bolo zdokumentované na základe interview:

„Keď som prišiel vo svojich 33 rokoch po prvýkrát do krajiny, ktorej rečou od narodenia hovorím - do Nemecka, nemal som žiadne peniaze, priateľov ani byt. Poznal som krajinu len zo sporadických správ, historických kníh a z malieb zakladateľa sekty. Tri dni po mojom pricestovaní do Nemecka mi volala moja rodina z kolónie. Práve som ležal s vysokými horúčkami v posteli, čo interpretovali ako Boží príznak toho, že som odišiel. Vyhrážali sa mi, že keď zostanem v Nemecku, vydám sám seba peklu.

Až ako 16-ročného ma informovali o tom, kto sú moji rodičia. Tých som dovtedy poznal ako ‚strýca Kurta‘ a ‚tetu Elizabeth‘. Moje skoršie spomienky na otca sú ako nočná mora. Hrozne a kruto ma mlátil. Údery, odňatie výživy, nútené práce, vymývanie mozgu psychofarmakami patrilo k systému v Kolónii Dignidad. Následky tohto krutého zaobchádzania si nesiem dodnes. Mal som často zlomeniny kostí a fraktúru lebky spôsobenú údermi. Lekár sa čudoval, ako dobre som tieto muky zniesol. Ale spracovať toto peklo ma stojí veľa síl.

Musím si taktiež čo najskôr zvyknúť na to, že ma ľudia berú vážne. V kolónii ma nechválili, neoceňovali, nemali radi. Niekedy si myslím, že snívam. Niekedy plačem. Schäfer nechal jedného môjho kamaráta, ktorý sedel priamo vedľa mňa, zastreliť. Od jedného vyzvedača som sa neskôr dozvedel, že tento výstrel do hlavy mal pôvodne patriť mne. Raz som tiež dostal mlieko otrávené cyankáli (kyanid draselný) a ja som prežil. Vždy znovu som vstal, pretože som veril v dobro.

Ako mladý som veľa čítal, hoci potom nasledoval hrozný trest. Čítanie kníh bolo prísne zakázané, dokonca aj Biblie. Knižnica bola umiestená v kancelárii účtovníka, ale ten bol často nepozorný. Čítal som Kanta, Voltaira, zaujímala ma politika a dejiny. Čítaním sociálnych vied, metafyziky, psychológie, náboženstva som sa pýtal, ako je možné, že stále existuje Schäferova despotická vláda. Už v 12 rokoch som videl podobnosti Schäferovej sekty so štátnou bezpečnosťou a diktatúrou Pinocheta. Preto u mňa boli tresty na dennom poriadku. Patril k nim napríklad zákaz hovorov a sociálna izolácia. Po mojom prvom pokuse o útek som s nikým nesmel prehovoriť celý jeden rok.

Systém fungoval vďaka totálnej kontrole. Zvonku bola kolónia oplotená a strážená. Vnútri sa mali bratia, sestry, rodičia, kamaráti, manželia navzájom špehovať a donášať jeden na druhého. Takmer za všetkým stála perverzná fixácia pedofilného vodcu sekty. Oddelil deti od rodičov, aby ich mohol vlastniť ako objekty svojich chúťok. Zakázal manželstvo a namiesto toho nechal unášať deti úbohého obyvateľstva z okolia. Ako ich mohol unášať? V klinike, ktorú zriadila a prevádzkovala sekta, čilské obyvateľstvo bezplatne prijímali a ošetrovali. Pritom boli deti vyhlásené za mŕtve a v sekte potom členmi nútene adoptované.

Nielen politickí zajatci Pinochetovho režimu, ale i členovia skupiny a deti boli mučené a ničené. Mučiace metódy a medicínske experimenty, ktoré sa tu aplikovali na ľuďoch, mohol človek uvidieť snáď len pri holokauste. Kolónia Dignidad tvorila akúsi spoločnosť založenú na náboženskom blude s nacistickými koreňmi a štruktúrou. Za fasádou prospešnej organizácie sa skrývala medzinárodná tajná služba, ktorej aktivity sa zameriavali na drogy, obchod so zbraňami a iné.

Ako je možné, že existovala tak dlho? Schäfer využíval súdnictvo, politiku, náboženstvo a diplomaciu. Amnesty International sa proti nemu súdila 20 rokov a bez úspechu. Spolkový snem, nemecká spolková prokuratúra a vláda, čilská justícia a Medzinárodný súdny dvor boli informovaní o živote v kolónii a to vďaka prvému utečencovi zo sekty, Wolfgangovi Kneesemu.

Paul Schäfer si odpykáva trest vo väzení, rovnako i niekoľko členov, medzi ktorými je tiež môj otec. Napriek tomu sa domnievam, že Kolónia Dignidad nie je minulosťou. Proti činom, ku ktorým tu dochádzalo, nemôže existovať žiadne ospravedlnenie. Moji rodičia vydali svoje deti pedofilnému tyranovi. Dali napospas svoju lásku, ľudskú dôstojnosť, zradili svoju vlastnú česť, svoje svedomie (...). Keď som v kolónii povedal niečo proti, mali ma za kacíra v spoločenstve Krista. Kolónia Dignidad by mala byť varovným signálom, lebo dlho bola miestom, kde boli inštitucionalizované zločinecké metódy. Keď je človek psychicky, existenciálne alebo akokoľvek inak vydieraný, stáva sa ľahko zajatcom fiktívneho boha. Kolónia Dignidad je kolóniou pokusných detí a laboratórium pre Big Brothera."

 

Záver

Kolónia má dnes už inú tvár. Premenovali ju na Villa Bavaria (Bavorské mesto) a ešte stále v nej žije asi 300 príslušníkov sekty, ale už bez jej zakladateľa. Jej obyvatelia, už celkom nová generácia, sa Schäfera zriekli a otvoreným listom požiadali obete o odpustenie.

Kolónia Dignidad však bola organizáciou, v ktorej dochádzalo k totálnemu podrobeniu členov. Schäfer ovládal svojich členov silnými manipulatívnymi prostriedkami, medzi ktoré patrili permanentný strach, fyzické i psychické tresty, totálna izolácia od okolitého sveta umocnená ostnatým drôtom okolo kolónie, prostredie, v ktorom človek nemohol dôverovať ani svojim blízkym, takže žili v ustavičnej neistote, úplné vylúčenie vzťahových a sexuálnych prejavov a prvkov rodinného života.

Ako je možné, že takáto totalitná organizácia fungovala niekoľko desiatok rokov? Organizácia, ktorá v mnohom porušovala nielen detské práva, ale i práva všetkých? Členovia tejto skupiny mali iba jedno právo a to právo na existenciu, avšak i to bolo pod hranicou dôstojného života. Dochádzalo tu k hrozným činom, ktorých obete si ponesú následky po celý život. Je nepochopiteľné, že o tom vedeli niektorí nemeckí a čilskí politici a toto konanie nezastavili. Vina teda nepadá len na Schäferovu hlavu, ale (a to predovšetkým) na hlavu tých, ktorí o tom vedeli a neurobili nič pre to, aby tieto muky zastavili, i keď mohli, alebo na to dokonca boli kompetentní.

 

Poznámky:

1 M. Nakonečný definuje citovú depriváciu ako „nedostatočné alebo úplne chýbajúce prejavy materskej lásky voči dieťaťu, čo môže viesť k trvalému psychickému poškodeniu osobnosti (agresivita a hostilita, citová labilita, zaostávanie intelektového vývoja, zlyhávanie v sociálnych vzťahoch atď.)".

2 Výskumy na zvieratách (prevažne na opiciach) priniesli dôkazy, že pripútanie dieťaťa k matke poskytuje dieťaťu istotu nevyhnutnú pre skúmanie jeho okolia a utvára základy pre interpersonálne vzťahy. Neúspech vo vytvorení bezpečného pripútania k jednej alebo niekoľkým primárnym osobám v raných rokoch môže znamenať neschopnosť vytvárať blízke osobné vzťahy v dospelosti.

 

Literatúra a internet:

1. Achermann, U. von: Keine Strafe für den Kinderschänder (2002) - http://www.agpf.de/Kolonia.htm

2. Atkinson, R. L. (et. All): Psychologie. Victoria Publishing, Praha 1995, s. 109

3. Biedermann, N.: Anleitung zum Überleben - In der »Colonia Dignidad« konnte sich niemand der totalen Kontrolle entziehen (2006) - http://www.amnesty.de/umleitung/2006/deu05/150?lang=de%26mimetype%3dtext%2fhtml

4. Colonia Dignidad (2009) - http://de.encarta.msn.com/encyclopedia_721539348/Colonia_Dignidad.html

5. Colonia Dignidad: Die Kolonie heute (2009) - http://de.wikipedia.org/wiki/Colonia_Dignidad

6. „Colonia Dignidad" - Eine Gemeinschaft wird zum Patienten - http://www.ai-aktionsnetz-heilberufe.de/docs/texte/texte/weitere_texte/Heckl,%20U.%20Colonia%20Dignidad.pdf

7. „Colonia-Dignidad" - Gründer Paul Schäfer erneut verurteilt (2008) - http://derstandard.at/fs/3412502/ColoniaDignidadGruenderPaul-Schaefer-erneut-verurteilt

8. Domingo, N. la: Der geleitete Übergang zum Ende der deutschen Enklave. Der Niedergang der Colonia Dignidad (2004) - www.agpf.de/Colonia.htm

9. Gemballa, G.: Colonia Dignidad. Ein Reporter auf den Spuren eines deutschen Skandals. Campus-Verlag, Frankfurt/New York 1998

10. Hintergrund: Die „Colonia Dignidad" (2007) - http://derstandard.at/fs/3412502/ColoniaDignidadGruender-Paul-Schaefer-erneut-verurteilt

11. Čile hledá oběti Pinochetovy diktatury (2005) - http://aktualne.centrum.cz/zahranici/amerika/clanek.phtml?id=1503

12. Keseling, U.: Das System funktioniert bis heute (2007) - http://www.morgenpost.de/incoming/article191188/Das_System_funktioniert_bis_heute.html

13. Mareš, M.: Nacisté v Čile. Reflex 33/2005

14. Nacista a sexuální deviant Schäfer zemře ve vězení (2006) - http://www.novinky.cz/zahranicni/86291-nacista-a-sexualni-deviant-schafer-zemre-ve-vezeni.html

15. Nakonečný, M.: Lexikon psychologie. Vodnář, Praha 1995, s. 281

16. Vedder, E.: Weg vom Leben: 35 Jahre Gefangenschaft in der deutschen Sekte Colonia Dignidad. Ullstein 2005

17. Wichs, K.: Kolonie Dignidad (2005) - http://www.rozhlas.cz/cro6/komentare/_zprava/162612

18. Wichs, K.: Schaefer Paul (2006) - http://www.rozhlas.cz/komentare/portal/_zprava/249945

19. Flügelschlag e. V.: Gegen Kindesmissbrauch durch Sekten - http://www.AGPF.de/Fluegelschlag.htm

20. Rückblick 1997 Teil 1: Geschichte der Colonia Dignidad beginnt in Siegburg (2004) - http://www.ksta.de/html/artikel/1101206963618.shtml