Kto by nepoznal známu Andersenovu rozprávku Cisárove nové šaty. Ako mu všetci pochlebovači vychvaľujú jeho prenádherný odev, hoci mal na sebe len Adamovo rúcho. Našlo sa iba jedno malé dievčatko, ktoré z davu vykríklo: Veď on je nahý! Všetci ostatní sa báli povedať pravdu, aby nevyzerali ako hlupáci nerozumejúci dokonalosti a kráse panovníkovho najnovšieho módneho výstrelku.

Na toto roztomilé, ale pravdivé dielko som si nespomenul náhodne. Pripomína mi totiž to, čo sa odohráva v našich časoch. Aj dnes sa nájdu mnohí, ktorí pritakávajú tým, čo predurčujú verejnú mienku. Neraz prehliadajú dokonca aj očividné zlo a pomenúvajú ho tými najušľachtilejšími výrazmi, len aby si o nich niekto nepomyslel, že sú netolerantní, hlupáci, fanatici či dokonca xenofóbovia. Tvrdia napríklad, že sekty už vlastne ani neexistujú, pretože nikto nemá právo označiť iného takým pejoratívnym výrazom a napádať slobodnú voľbu členov rovnoprávnych náboženských zoskupení. Vraj by sa tým porušovali ich ľudské práva, ktoré sú nadovšetko zvrchované. Ako argument uvádzajú, že už pominuli časy, keď sa svetom šírili otrasné zábery hromadných rituálnych samovrážd. Tie kulty patria do minulosti a drvivá väčšina sa už poučila a plne spoločensky etablovala. Preto niet miesta pre zbytočné obavy.

A skutočne, pojem sekta v médiách už nenájdete. A ak predsa, museli by ste listovať v tlači či preklikávať sa na internete poriadne dlho. To, čo pred ani nie desiatimi rokmi bolo samozrejmé, dnes je už tabu. Sekty neexistujú, sú len netolerantní ľudia, ktorí odmietajú to, čo v dostatočnej miere nepoznajú a čo im je cudzie. Je to ale naozaj tak? Odpoveď je jednoduchá - rozhodne nie! To iba niekomu vyhovuje, že sa tento problém zahmlieva. Veď aj teraz sú medzi nami ľudia, čo naleteli na krásne reči a trpko na to doplatili. Čo sú denne psychicky zneužívaní a nedokážu sa sami brániť, lebo slepo robia iba to, čo sa od nich požaduje. Povýšili sme princíp demokracie natoľko, že mať zdravý úsudok nám už nie je nič platné. Naša spoločnosť sa prizerá excesom rôznych výstredných guru či šarlatánov, ale nič nepodnikne, aby im zabránila hrubo vo vlastný prospech zneužívať svojich blížnych. Či už v nás vzbudzujú nádej alebo nám sľubujú uzdravenie, nakoniec sa im kdekto podvolí a stane sa korisťou ich podvodu. Je sila a hlavne chuť to zmeniť? Alebo tento trend bude pokračovať a my budeme iba mlčky tolerovať, ako podaktorí ziskuchtiví a ctibažní špekulanti na nás rozprávkovo bohatnú? Dokážeme ešte pomenovať veci takými, aké v skutočnosti sú, alebo sme „slepí", ako tí cisárovi vierolomní prisluhovači?