Tento krátky úryvok Matúšovho evanjelia ma fascinuje svojou geniálnou jednoduchosťou odkazu a neustálou aktuálnosťou. Ježiš sa nás v ňom pýta, či používame veľký Boží dar rozumu na hľadanie pravdy a posudzovanie javov okolo nás. Nabáda nás, aby sme boli vnímaví na znamenia čias. Ako ich však máme správne rozpoznať?

Kresťania majú tendenciu z času na čas Bohu vyčítať mlčanie. Najmä zoči-voči veľkému utrpeniu či nespravodlivosti. Azda každý z nás už v živote počul či priamo si položil otázku: „Prečo Boh mlčí?" Možno si ju kladieme pri sledovaní narastajúceho zmätku vo svete, rozmáhajúceho sa krviprelievania, pri čoraz ťaživejšej atmosfére v medzinárodných vzťahoch alebo čoraz väčšej arogancii „nedotknuteľných" politikov pohŕdajúcich zákonmi, no nezriedka aj obyčajnými ľuďmi. Avšak skutočne Boh mlčí? Vari sa nám neprihovára v našej každodennosti v znameniach čias? Neprihovára sa nám snáď v ustavičnom pripomínaní stálej aktuálnosti jeho príkazov?

Znamenia čias môžu byť veľmi rozmanité a pre každého kresťana jedinečné. Môže nimi byť i boj dobra so zlom, ktorý má v každej dejinnej etape ľudstva svoju formu. Ak prehliadneme rozličné formy sofistikovaných útokov Zlého na podstatu človeka v dnešných časoch, môže to vážne poškodiť našu schopnosť čítať znamenia čias a úplne ochromiť našu snahu prežiť ako kresťania. Jednou z týchto moderných foriem je tiež tzv. politická korektnosť, na ktorej základe sa o rastúcom prenasledovaní kresťanov mlčí, alebo taktiež čoraz radikálnejšie vytláčanie kresťanov v západnom svete z verejného priestoru, ktoré sa zakrýva rúškom „plurality". Znepokojujúce sú aj viaceré legislatívne úpravy a spoločenské tendencie diskriminujúce či priam ignorujúce kresťansky zmýšľajúcich. Na druhej strane ale môžeme prehliadnuť aj stále nové a kreatívne formy dobra, ktoré sa medzi ľuďmi šíria napriek všetkému i v tých najťažších chvíľach. Dobro, ktoré sa šíri ako vynaliezavá láska v rôznych gestách ľudskej spolupatričnosti a pomoci tam, kde je to aktuálne potrebné, je svetlom Božej lásky osvetľujúcim svet čoraz väčšmi sa ponárajúci do tmy hriechu. Známy taliansky kňaz a spisovateľ Alessandro Pronzato v jednej zo svojich kníh pripomína, že svätosť kresťana sa meria aj schopnosťou vyrovnávať sa s problémami svojej doby, mierou jeho angažovania sa v ich riešení a bystrosťou pri vysvetľovaní udalostí, ktorých je svedkom. Pronzato o kresťanoch neschopných čítať znamenia čias hovorí, že „nepochopili minulosť, deformujú prítomnosť a smrteľne sa boja budúcnosti. A strach z budúcnosti plodí bezmocnosť v prítomnosti".

V dejinách kresťanstva sa neraz nesprávne chápaná eschatológia a nemohúcnosť kresťanov čítať znamenia čias zvrhla na utváranie uzavretých spoločenstiev ustráchaných veriacich neschopných odpovedať na výzvy, ktoré pred nich kládol Boh. Z nich sa často stávali apokalyptické sekty, ktoré sa veľmi rozmohli najmä v posledných desaťročiach. Avšak nielen takáto prehnaná až fanatická reakcia na prebiehajúce udalosti zabraňuje správnemu dešifrovaniu znamení čias. Možno ešte väčším prehreškom je naša bezbranná ľahostajnosť. Ľahostajnosť až apatia voči množstvu najrozličnejších opatrení zameraných na otupenie a demoralizáciu našej viery a devalváciu stáročných tradícií. Sú prijímané údajne v mene demokracie a ľudských práv, no som presvedčený, že zámer ich predkladateľov je úplne iný.