Tento krátky úryvok Matúšovho evanjelia ma fascinuje svojou
geniálnou jednoduchosťou odkazu a neustálou aktuálnosťou. Ježiš sa nás
v ňom pýta, či používame veľký Boží dar rozumu na hľadanie pravdy
a posudzovanie javov okolo nás. Nabáda nás, aby sme boli vnímaví na
znamenia čias. Ako ich však máme správne rozpoznať?
Kresťania majú tendenciu z času na čas Bohu vyčítať
mlčanie. Najmä zoči-voči veľkému utrpeniu či nespravodlivosti. Azda každý
z nás už v živote počul či priamo si položil otázku: „Prečo Boh mlčí?"
Možno si ju kladieme pri sledovaní narastajúceho zmätku vo svete, rozmáhajúceho
sa krviprelievania, pri čoraz ťaživejšej atmosfére v medzinárodných
vzťahoch alebo čoraz väčšej arogancii „nedotknuteľných" politikov pohŕdajúcich
zákonmi, no nezriedka aj obyčajnými ľuďmi. Avšak skutočne Boh mlčí? Vari sa nám
neprihovára v našej každodennosti v znameniach čias? Neprihovára sa
nám snáď v ustavičnom pripomínaní stálej aktuálnosti jeho príkazov?
Znamenia čias môžu byť veľmi rozmanité a pre každého
kresťana jedinečné. Môže nimi byť i boj dobra so zlom, ktorý má
v každej dejinnej etape ľudstva svoju formu. Ak prehliadneme rozličné formy
sofistikovaných útokov Zlého na podstatu človeka v dnešných časoch, môže
to vážne poškodiť našu schopnosť čítať znamenia čias a úplne ochromiť našu
snahu prežiť ako kresťania. Jednou z týchto moderných foriem je tiež tzv.
politická korektnosť, na ktorej základe sa o rastúcom prenasledovaní
kresťanov mlčí, alebo taktiež čoraz radikálnejšie vytláčanie kresťanov
v západnom svete z verejného priestoru, ktoré sa zakrýva rúškom
„plurality". Znepokojujúce sú aj viaceré legislatívne úpravy a spoločenské
tendencie diskriminujúce či priam ignorujúce kresťansky zmýšľajúcich. Na druhej
strane ale môžeme prehliadnuť aj stále nové a kreatívne formy dobra,
ktoré sa medzi ľuďmi šíria napriek všetkému i v tých najťažších
chvíľach. Dobro, ktoré sa šíri ako vynaliezavá láska v rôznych gestách
ľudskej spolupatričnosti a pomoci tam, kde je to aktuálne potrebné, je
svetlom Božej lásky osvetľujúcim svet čoraz väčšmi sa ponárajúci do tmy
hriechu. Známy taliansky kňaz a spisovateľ Alessandro Pronzato
v jednej zo svojich kníh pripomína, že svätosť kresťana sa meria aj
schopnosťou vyrovnávať sa s problémami svojej doby, mierou jeho
angažovania sa v ich riešení a bystrosťou pri vysvetľovaní udalostí,
ktorých je svedkom. Pronzato o kresťanoch neschopných čítať znamenia čias
hovorí, že „nepochopili minulosť, deformujú prítomnosť a smrteľne sa boja
budúcnosti. A strach z budúcnosti plodí bezmocnosť
v prítomnosti".
V dejinách kresťanstva sa neraz nesprávne chápaná
eschatológia a nemohúcnosť kresťanov čítať znamenia čias zvrhla na
utváranie uzavretých spoločenstiev ustráchaných veriacich neschopných odpovedať
na výzvy, ktoré pred nich kládol Boh. Z nich sa často stávali apokalyptické
sekty, ktoré sa veľmi rozmohli najmä v posledných desaťročiach. Avšak
nielen takáto prehnaná až fanatická reakcia na prebiehajúce udalosti zabraňuje
správnemu dešifrovaniu znamení čias. Možno ešte väčším prehreškom je naša
bezbranná ľahostajnosť. Ľahostajnosť až apatia voči množstvu najrozličnejších
opatrení zameraných na otupenie a demoralizáciu našej viery
a devalváciu stáročných tradícií. Sú prijímané údajne v mene
demokracie a ľudských práv, no som presvedčený, že zámer ich
predkladateľov je úplne iný.
biblické slovo
Vnímavosť na znamenia čias
DARIUSZ ŻUK-OLSZEWSKI
On im však odpovedal: »Keď nastane večer,
hovoríte: Bude pekne, nebo sa červenie.« A ráno: »Dnes bude nečas, nebo je
červené a zachmúrené.« Vzhľad oblohy viete posúdiť a znamenia čias
neviete? (Mt 16, 2–3)
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 56535x