Napriek prudkému rozmachu letničného (turíčneho) a neskôr i charizmatického hnutia editor časopisu Charizma J. L. Grady hovorí o „smrti charizmatického hnutia", ktorú pripisuje na vrub finančných a sexuálnych škandálov počínajúc rokmi 1987 a následne rozpadu autoritárskeho Pastierskeho hnutia.2 Letničný teológ J. Prasch vidí krízu aj v súvislosti s Torontským požehnaním, ktoré v 90. rokoch preniklo do mnohých cirkví a hnutie diskreditovalo.3 Ďalej je to učenie Hnutia Viery, od ktorého sa podľa D. R. McConnella charizmatická časť hnutia nedokázala oddeliť.4 Od mnohého z toho sa zreteľne dištancovala najväčšia americká letničná cirkev Assemblies of God, avšak niektoré jej sesterské cirkvi v Južnej Amerike, Austrálii alebo v Európe už nie. Vráťme sa však k samému začiatku.

 

Počiatky letničného hnutia

Letničné hnutie vzniklo začiatkom 20. storočia v najnižšej spoločenskej triede, ignorované akademickou kresťanskou obcou. Ako vôbec prvé kresťanské hnutie v USA prelomilo rasovú bariéru a táto sloboda spolu s černošskou spontánnosťou a gospelovou hudbou z otrokárskych plantáží a priestorom pre duchovné dary každého jednotlivca vytvorila podmienky pre úspech letničnej misie. Keď hnutie začalo explozívne rásť a zasahovať i iné kontinenty, nebolo ho už možné ignorovať. V roku 1958 dosiahlo takmer deväť miliónov členov a v časopise Life H. P. Dusen hovorí o tretej sile kresťanstva.

Podhubie hnutia vytvorilo náboženské prostredie USA z konca 19. storočia s jeho individualizmom, pluralitou, odlukou cirkvi a štátu s absenciou štátnej cirkvi, ale i s mestskou chudobou a jej neduhmi. Podstatou hnutia bol kongregacionalizmus s odmietnutím starých cirkevných štruktúr a tými i obmedzenou právomocou cirkevných autorít. Nachádzali v ňom rovnakou mierou uplatnenie muži i ženy. Ako sa černošský letničný pionier W. Seymour považuje za postavu rasového zmierenia, tak je letničná kazateľka A. McPhersonová rešpektovaná v hnutí za rovnoprávnosť žien.

Nájsť a opísať korene a dôvody vzniku letničného hnutia sa pokúsili mnohí. Anderson vidí podhubie v ekonomickej a politickej bezvýchodiskovosti veľkomestskej chudoby a túžbe po vyslobodení z núdze.5 Wacker opisuje reakciu na teologický liberalizmus a návrat k biblicizmu s túžbou po Božom nadprirodzenom konaní vo svete spejúcom k zlému.6 Goff si všíma premilenializmus, ktorý letničiarov viedol k túžbe zmocniť sa sveta evanjelizáciou pred príchodom Božieho kráľovstva.7 Dayton opisuje vývoj letničnej náuky na základe náuky štvorbodového vzorca chápajúceho Krista ako Spasiteľa, Posvätiteľa, Uzdravovateľa a Prichádzajúceho kráľa8 a McGee analyzuje korene letničnej zbožnosti na základe náuk wesleyánskeho hnutia svätosti.9 Letničný historik Menzies naopak zdôrazňuje reformovaný pohľad ovplyvňujúci neskoršiu teológiu hnutia.10

 

Predchodcovia hnutia

Hnutie posvätenia

Učenie o intenzívnej duchovnej skúsenosti, ktorá by nasledovala po obrátení, môžeme nájsť už medzi puritánmi v 17. a 18. storočí, ako bol legendárny kazateľ prvého amerického prebudenia J. Edwards. Neskôr, s príchodom metodistických misionárov, sa už hovorilo o diele druhej milosti. Bol to J. Wesley, kto začal učiť o druhom požehnaní, ktoré nazýval plné posvätenie, čisté srdce alebo dokonalosť v láske. Wesley bol čitateľom východných otcov a niektorí vo Wesleyho teológii o dokonalosti vidia vplyv gréckeho učenia o zbožštení (theosis).11 Wesleyho spolupracovník J. Fletcher potom stotožnil plné posvätenie s biblickým termínom krst v Duchu Svätom. Wesley verí, že plné posvätenie zároveň zbavuje človeka dedičného hriechu.12

 

Keshwické hnutie

Keshwické hnutie sa objavuje v 19. storočí na pôde hnutia posvätenia, kde dochádza k prehodnocovaniu Wesleyho učenia o dokonalosti. Presiahlo metodistickú tradíciu a jeho súčasťou boli kazatelia z rôznych častí protestantizmu ako W. A. Tozer alebo C. I. Scofield. V roku 1875 vznikla Keshwická konvencia, ktorá z reformovaného pohľadu odmietla učenie o odstránení dedičného hriechu. Ustálil sa termín „plnosť Ducha". Zatiaľ čo wesleyánske hnutie videlo dielo „druhej milosti" ako prostriedok na dosiahnutie dokonalého posvätenia, Keshwické hnutie videlo v druhom požehnaní skôr zmocnenie na misiu. Tento pohľad zdieľali známi evanjelisti G. Finney, H. Taylor, D. Moody a neskôr i legendárny B. Graham. Wesleyánsky dôraz na aktívne očakávanie diela Ducha Svätého v živote človeka nakoniec otvoril v cirkvi i záujem o duchovné dary.13

 

Katolícka apoštolská cirkev

K ďalším vplyvným predchodcom hnutia patrí pôvodne presbyteriánsky londýnsky duchovný E. Irving, ktorý učil o možnosti rozšírenia chariziem v súčasnej cirkvi. Veril aj v obnovu piatich služobností, medzi ktoré patrí apoštol, prorok, evanjelista, pastier a učiteľ, ktorých povolanie má obnoviť cirkev posledných čias.14 V roku 1831 vypuklo v Irvingovej farnosti charizmatické prebudenie, z ktorého vznikla Katolícka apoštolská cirkev. Z nej sa nakoniec vyvinula silne heterodoxná Novoapoštolská cirkev zakladajúca svoje učenie na autorite súčasných apoštolov a ich prakticky neobmedzenej autorite s rímskokatolíckymi eucharistickými prvkami. Irving bol za svoje učenie exkomunikovaný a zomrel v roku 1834 na totálne vyčerpanie.

 

Kresťanská katolícka cirkev

Zakladateľom Kresťanskej katolíckej cirkvi je J. A. Dowie. Narodil sa roku 1847 a po absolutóriu Edinburskej univerzity prijal povolanie do Kongregacionalistickej cirkvi v Austrálii. Začal pôsobiť ako uzdravujúci evanjelista a organizoval až niekoľkotisícové zhromaždenia. Neskôr sa usadil v USA, kde zakladal uzdravovacie domy. Tu nebolo dovolené používať lieky a jedinou liečbou bolo čítanie Biblie a modlitby. Za túto činnosť bol niekoľkokrát obvinený a zadržaný, lebo nevlastnil licenciu na liečenie. V roku 1895 založil vlastnú Kresťanskú katolícku cirkev.

Dowie mal veľké vízie, z ktorých jednou bolo aj vybudovanie kresťanských miest Sion, kde by bol pastor zároveň starostom. Do svojho plánu zahrnul aj Jeruzalem, ktorý chcel vykúpiť z Tureckej nadvlády. Roku 1900 sa mu podarilo vybudovať mesto Sion na severe Chicaga, kde žilo 6000 obyvateľov. Uveril, že je Eliášom obnoviteľom, ktorý má cirkev uviesť do apoštolsko-prorockej obnovy a prebudenia posledných čias, v ktorej je povolaný ako obnovený apoštol. Nosil aj starozákonné kňazské rúcho. Mesto čoskoro zbankrotovalo a Dowie v ňom stratil vplyv. V roku 1906 bol odvolaný a na jeho miesto nastúpil W. G. Voliva, ktorý hnutie premenoval na Kresťanskú katolícku apoštolskú cirkev. Dowie zomrel rok nato. Voliva sa stal autokratom zastávajúcim geocentrizmus a prorokujúcim dátum Kristovho príchodu, no časť hnutia ho opustila a sformovala prvé letničné cirkvi.15

 

Charles Fox Parham

Parham sa narodil v roku 1873 a považuje sa za otca letničného hnutia. Kazateľom sa stal už v 14 rokoch v Metodistickej cirkvi a prvý míting organizoval vo svojich 19 rokoch. Odmalička trpel reumatickou horúčkou a neskôr svedčil o svojom uzdravení. Na jeho život mali vplyv priekopníci ako J. A. Dowie a zakladateľ biblickej školy Duch Svätý a my F. W. Sandford, ktorý veril, že dar jazykov poslúži misionárom pri kázaní v cudzojazyčných krajinách. Sanford zastával učenie, že Angloameričania sú priamymi potomkami Izraelitov, ktorí sa vrátili z Asýrskeho zajatia, a preto chápal Anglicko a USA ako kľúčové krajiny z hľadiska eschatológie.16

Parham najprv navštívil Dowieho Sion, kde sa inšpiroval domami uzdravenia, a túto prax preniesol i do Topeky. Takisto navštívil množstvo prestížnych škôl na východnom pobreží, kde sa inšpiroval D. Moodym a A. J. Gordonom. Mal ale slobodomyseľného ducha a bol nepriateľom organizovanej cirkvi. Preto vystúpil od metodistov a odišiel do Topeky, kde otvoril biblickú školu Bethel. V skutočnosti išlo o uzdravujúci dom podľa Dowieho vzoru. Najal si tu nedostavaný domec a pre tých, čo boli ochotní všetko opustiť a nasťahovať sa len s najnutnejšími vecami, otvoril bezplatný seminár. Prihlásilo sa mu spolu štyridsať študentov, medzi ktorými bola i Agnes Ozmanová.17

Parham uviedol, že v decembri odcestoval zo školy a študentom nariadil, aby z Písma vyhľadali miesta, ktoré súvisia s krstom v Duchu. Tí uvideli, že sprievodným javom krstu v Duchu bolo hovorenie v jazykoch. Osemnásťročná Agnes ho po návrate prosila, aby na ňu vložil ruky a následne prehovorila v neznámych jazykoch. Údajne hovorila i písala tri dni po čínsky a nebola schopná hovoriť po anglicky. Študenti z Bethelu tvrdili, že taktiež oni dostali dar nielen hovoriť, ale i písať v iných jazykoch. Keď svoje spisy predložili znalcom, ukázalo sa, že ide o nezrozumiteľné čmáranice.18 Parham o týchto udalostiach podal správu v časopise a veril, že krstom v Duchu Svätom bola obnovená apoštolská viera a otvorená cesta k zahraničnej misii. Nakoniec krst Duchom prežil aj on sám. Neskôr Ozmanová tvrdila, že neznámym jazykom prehovorila ešte pred touto udalosťou.19

Aby svoje učenie a skúsenosť rozšíril, odcestoval Parham so svojimi študentmi do Kanady. Lenže v Kansas City narazili na odpor duchovenstva, skupina misionárov sa rozpadla a Parham sa vrátil do Topeky. I tu narazil na nepochopenie a budovu školy bol nútený predať jej vlastníkovi. Potom budova zhorela, čo Parham považoval za Boží hnev.20

Roku 1903 navštívil Parham kúpele El Dorado Springs v Missouri, kde organizoval modlitbové zhromaždenie pre chorých pacientov. Tu istá M. Arthurová prežila uzdravenie z čiastočnej slepoty a po svojom návrate do Galena v Kansase urobila Parhamovi veľkú reklamu. Neskôr pozvala i jeho, a ten tu, v poľnom stane, organizoval zhromaždenie pre tisíce ľudí. Po troch mesiacoch noviny písali o tisícoch uzdravených, ôsmich stovkách obrátených a Parham sa stal zakladateľom hnutia Apoštolskej viery, ku ktorej sa pripojilo mnohotisíc stúpencov.

V roku 1905 odchádza Parham do Houstonu, kde zakladá novú biblickú školu, ktorú navštívil i budúci velikán, černošský metodistický kazateľ W. Seymour. Ten pocítil povolanie odcestovať ako misionár do Los Angeles a v roku 1906, na slávnej Azusa Street 312, začína svoje pravidelné zhromaždenia.

Nasledujúci rok bol pre Parhamov kredit osudný. V Texase ho zadržali a obvinili zo sexuálneho zneužitia chlapca. Nikdy sa nepostavil pred porotu a nebol odsúdený. Goff poukazuje, že najskôr išlo o vykonštruované obvinenie, ktoré zinscenoval Dowieho nasledovník W. Voliva, ktorý ako jediný svedok proti Parhamovi vypovedal. Po Dowieho smrti sa totiž Parham snažil nastoliť poriadok v Sione, avšak výsledky boli len čiastočné. Parhamovi kritici, najmä W. F. Carothers, túto epizódu využili, aby jeho službu zdiskreditovali.21 Podrobnejšie sa celou záležitosťou zaoberal P. Powell, ktorý na základe vtedajších dokumentov uznal Parhama za nevinného.22

Parhamov zdravotný stav sa začal zhoršovať. Vplyvom choroby z mladosti u neho zrejme došlo k rozsiahlejšiemu poškodeniu svaloviny srdca. V posledných fázach svojho života trpel dusnosťou, avšak z dôvodu viery v božské uzdravenie odmietal akékoľvek lieky a roku 1929 zomrel na zastavenie srdca.

 

William Joseph Seymour

Seymour sa narodil 2. mája 1870 v Louisiane ako dieťa otrokov. Čítať a písať sa naučil sám. Už ako mladý baptista mal sny a videnia a usilovne sa sám venoval štúdiu Biblie.23 Vo svojich dvadsiatich piatich rokoch sa presťahoval do Indianapolisu, kde bol zamestnaný ako vrátnik a čašník. Tu navštevoval černošskú Metodistickú episkopálnu cirkev. V roku 1900 sa presťahoval do Ohio, kde sa prihlásil na biblickú školu, ktorá kládla dôraz na druhé dielo milosti, božské uzdravenie a duchovné prebudenie pred príchodom Krista. V tomto čase prekonal kiahne a oslepol na ľavé oko. Svoje ochorenie si vyložil ako trest za odmietnutie Božieho volania k dielu kazateľa, ktorému sa spieral, a preto prijal poverenie do služby. V Texase vyhľadal svojich príbuzných a v rokoch 1903 - 1905 sa tu stal kazateľom. V Texase sa stretol s černošskou kazateľkou L. Farrowovou, ktorá sa vplyvom Parhamovej služby modlila v neznámych jazykoch. Seymour, povzbudený touto skúsenosťou, preto navštevoval Parhamovu biblickú školu, ale ako černoch smel načúvať len za otvorenými dverami.

V roku 1906 dostal Seymour pozvanie do zboru svätosti v Los Angeles a plný entuziazmu tu kázal na text z knihy Skutkov apoštolských s dôrazom na hovorenie jazykmi ako dôkazu krstu Duchom. Nestretol sa s pochopením, ale prijal pozvanie do domácnosti manželov Asberyovcov, kde vo vyučovaní pokračoval. Na zhromaždeniach, ktoré trvali tri dni, bol pokrstený Duchom osemročný chlapec a potom krst dostal i Seymour. Udalosť sa rýchlo rozniesla a do malého domčeka sa začalo zhromažďovať čoraz viac ľudí. Množstvo návštevníkov a dynamika bohoslužieb spôsobila pád strechy a ako nová budova bola zvolená bývalá metodistická modlitebňa a neskoršia konská stajňa v Azusa Street 312. Priamy účastník zhromaždenia píše: „Tri dni a tri noci jasali. Bolo to počas Veľkej noci. Odvšadiaľ sem prichádzali ľudia. Na druhý deň bolo nemožné priblížiť sa k domu. Komu sa napriek tomu podarilo do domu dostať, padol pod mocou Božou; celé mesto bolo na nohách. Jasali, dom sa chvel v základoch, ale nikto nebol zranený."24

Zachovalo sa i množstvo svedectiev ľudí, ktorí v jazykoch rozpoznali svoju materčinu a boli usvedčení zo svojich hriechov a množstvo svedectiev o fyzickom uzdravení. Jedným z návštevníkov zhromaždenia bol aj Nór, pastor T. B. Barratt, ktorého prostredníctvom sa letničné prebudenie prenieslo do Nórska a následne do mnohých krajín Európy. Prichádzali i ľudia z Anglicka, Kanady a ďalších krajín Európy. V apríli 1907 vysiela zbor prvého misionára do Škandinávie a neskôr do Číny.

Na vrchole svojej služby, roku 1906, Seymour začal bezplatne vydávať bulletin Apoštolská viera, ktorý si objednalo 50 000 ľudí. Seymour tu uvádza, že „alkoholici sú usvedčovaní na pouličných zhromaždeniach a dvíhajú ruky na žiadosť o modlitbu. Modlia sa, aby démon alkoholu bol vyhnaný a oni stratili chuť piť".25 V novinách sa písalo o sekte, jej excesoch, divných učeniach, extázach, tranzoch a pod.26

V októbri 1906 prichádza zhromaždenie navštíviť Parham, ktorý ale nemá pre nový druh bohoslužieb pochopenie. Miešanie čiernej a bielej rasy je pre neho nestráviteľné a je prekvapený, že jazyky na Azusa Street znejú ako „bľabotanie a drmolenie a nie ako skutočné jazyky". Zároveň kritizuje kŕče a extatické správanie, v ktorom vidí hypnotické tranzy. Pre svoj postoj bol však staršími odmietnutý, ale zo zhromaždenia si odviedol časť ľudí, ktorým kázal v prenajatej budove neďaleko Azusa Street.

Druhá nepríjemná udalosť sa stala v auguste 1908 po tom, ako sa Seymour oženil. Pracovníčky, ktoré viedli misijný časopis, nesúhlasili s jeho manželstvom, odcestovali do Portlandu a odviezli i adresy, na ktoré sa list mimo Los Angeles rozosielal. Tým bol vplyv hnutia značne oslabený. Synan uvádza, že jedna pracovníčka zrejme žiarlila. Keď mal Seymour v úmysle oženiť sa s bielou kresťankou, oponovala, že svet nie je pripravený na zmiešané manželstvá. Keď sa oženil s černošskou vodkyňou z Azusa J. E. Mooreovou, oznámila, že je to v takom krátkom čase pred vytržením cirkvi nemiestne.27

K tretej oslabujúcej udalosti došlo v roku 1911, keď Seymour odcestoval na misijnú cestu a povolenie kázať dostal W. Durham, bývalý baptista, ktorý mal na krst v Duchu reformovaný pohľad. Dedičný hriech bol podľa neho zlomený na kríži, a nie až letničnou skúsenosťou, ako veril Seymour. Tú možno potom prijať iba vierou.

Kázania priniesli hnutiu novú vitalitu. Po návrate Seymour toto učenie označil ako herézu a zavrel Durhamovi dvere. Zástupy však nasledovali Durhama a vznikla letničná cirkev bielych. Najväčšia letničná cirkev Assemblies of God sa v pohľade na posvätenie pridržala Durhamovho dôrazu. Tak sa po úspešnej triáde rokov 1906 - 1909 zo zboru v Azusa stala malá černošská cirkev, ktorú Seymour viedol až do svojej smrti dňa 28. septembra 1922, keď vedenie prebrala jeho žena.

 

Vierouka hnutia

Letničnú teológiu celkom precízne opísal Dayton, keď na základe analýzy učenia klasických letničných cirkví definoval ich teológiu ako aktualizovanú wesleyánsku náuku štvorbodového vzorca rozšíreného o piaty bod - Kristus krstiteľ Duchom.28 Letničné učenie je preto kristocentrické a aj keď rozvíja pneumatológiu, vychádza pri tom z diela Ježiša Krista. Letničiari svoju päťbodovú kristológiu chápu ako plné evanjelium. Na základe týchto piatich bodov možno v kocke definovať všetko letničné učenie, ktoré sa rozvíja na pozadí premilenializmu.29

 

Kristus Spasiteľ

Učenie o Kristovi stojí na klasickej trinitológii a ohľadne spásy je čisto arminiánske. Hnutie Jedinosti (Jesus Only) hlásajúce herézu monarchianizmu, ktoré sa od klasického letničného hnutia v roku 1917 oddelilo, sa nepovažuje za ortodoxné.30 Letničiari veria v slobodnú voľbu človeka nasledovať Krista, takisto ako v možnosť ho zaprieť. Hlásia sa k reformačnému poňatiu spásy čírou milosťou skrze vieru, avšak odmietajú kalvínske poňatie predestinácie a večnej vytrvalosti svätých. Ohľadne večnosti letničiari veria v telesné vzkriesenie a večnú existenciu človeka v nebi alebo ohnivom pekle.

V histórii však toto učenie nebolo uchránené od odchýlok. Parham odmietal náuku o večnom treste a priklonil sa k poňatiu anihilácie. Zároveň bol presvedčený, že Adam nebol jediným človekom, ktorého Boh stvoril. Ďalší ľudia žili, podľa Prahama, mimo záhrady Eden a vyhynuli počas potopy.31 Parham veril, že len v Duchu Svätom pokrstení veriaci budú vládnuť s Kristom v tisícročnom kráľovstve a len oni budú vytrhnutí do neba, zatiaľ čo ostatní kresťania prejdú veľkým súžením. Dnes sú vo väčšinovom letničnom hnutí tieto odchýlky prekonané a letničná náuka o Kristovi sa stotožňuje s ortodoxnou kristológiou a soteriológiou je zakotvená v arminianizme, v čom nasleduje svoje wesleyánske korene.

 

Kristus Uzdravovateľ

Veľký dôraz sa v hnutí kladie na uzdravenie. V cirkvi Assemblies of God je Božie uzdravenie jedným z kľúčových bodov vierouky.32 Tento dôraz vychádza z hnutia posvätenia a stojí najmä na exegéze veršov z Izaiáša (Iz 53, 4) a Matúša (Mt 8, 17). Slová „jeho jazvami sme uzdravení" sa chápu ako podklad pre fyzické zdravie. Dnešní letničiari nie sú vo svojom učení radikálni ako Dowie alebo Parham a nezakazujú ľuďom brať lieky. Pripúšťajú, že záleží na Bohu, kedy a koho uzdraví. Je ale možné položiť otázku, či je uzdravenie súčasťou spásy, prečo spásu možno vierou uchopiť vždy a uzdravenie nie? Súčasná letničná teológia to vysvetľuje tým, že tak ako bude spása v plnosti zakúšaná až pri vzkriesení, tak to bude i s uzdravením.33

S polohou vyznávania uzdravenia napriek pretrvávajúcim symptómom choroby sa stretávame až v charizmatickom hnutí. Boli to práve letničiari, ktorí sa od takéhoto poňatia dištancovali.34 Za zmienku však stojí, že veľký letničný evanjelista a uzdravovateľ S. Wigglesworth (1859 - 1947) odmietal liečbu obličkových kameňov a radšej niekoľko rokov trpel, než aby poprel svoju vieru v Božie uzdravenie.35

 

Kristus Posvätiteľ

Ešte pred koncom storočia bolo hnutie posvätenia úplne zaujaté letničnou reformáciou wesleyánskej náuky a čoskoro sa rozdelilo medzi kresťanov, ktorí krst Duchom Svätým chápali na svojom wesleyánskom pozadí, teda kresťania z hnutia posvätenia a na tých, ktorí ho chápali na svojom reformovanom pozadí. V praxi to znamenalo, že prví videli krst Duchom ako vyvrcholenie, či aspoň sprievodný proces svojho posvätenia, a druhí ho chápali ako dar zmocnenia z Božej milosti.

Seymour, vďaka svojej predchádzajúcej príprave v hnutí posvätenia, zastával takzvanú doktrínu trojitej milosti. Náuka spočíva v chápaní prvého diela milosti ako obrátenia a znovuzrodenia, druhého diela milosti ako krstu Duchom Svätým a tretieho diela milosti ako posvätenia (niekedy chápaného ako krst ohňom). Naproti tomu reformovaná tradícia zastáva tzv. cestu dvojitej milosti, resp. učenie o znovuzrodení a krste Duchom Svätým, pričom posvätenie je už zahrnuté v spáse a počas života ďalej rastie. Dnes väčšina letničiarov stojí na reformačných pozíciách a odmietajú možnosť dosiahnutia tzv. bezhriešnej dokonalosti skrze skúsenosť nasledujúcu znovuzrodenie.

 

Kristus Krstiteľ Duchom Svätým

Hnutie sa spája s fenoménom hovorenia v jazykoch - glosolálie, ktorý sa chápe ako prejav krstu Duchom. Avšak tu existujú medzi letničiarmi rozdielne prúdy. Zatiaľ čo americkí Assemblies of God vidia jednoznačne dar jazyka ako dôkaz krstu Duchom, britskí Elim tu tento podmienený vzťah nevidia.36

Už W. B. Godbey, učiteľ posvätenia, veril, že dar jazyka „zohrá významnú úlohu v evanjelizácii sveta".37 Taktiež Parham jazyky (xenoglossae) pokladal za dodnes existujúce jazyky. Tí, čo sú nimi obdarovaní, sa majú stať misionármi v krajinách, kde sa týmito jazykmi hovorí. V tejto svojej teórii bol posilňovaný, keď niektorí cudzinci na jeho zhromaždeniach rozpoznali svoju materčinu.

Praktické skúsenosti misionárov túto tézu nepotvrdili a domorodci hovoreniu v jazykoch nerozumeli. Glosolália sa preto chápe, podľa 1. listu Korinťanom, ako nezrozumiteľné jazyky, ktorým sa za výnimočných okolností môže zázračne porozumieť ako v Skutkoch apoštolov. Pre oboje nájdeme v letničnej literatúre množstvo svedectiev. Učenie o xenoglosii ako misijnom nástroji bolo čoskoro prekonané a Výkonná rada Assemblies of God ho v roku 1949 označila za herézu.38

 

Kristus prichádzajúci Kráľ

Seymour z hnutia posvätenia vyznával doktrínu, že pred príchodom Krista má nastať mohutné prebudenie pri hlásaní evanjelia všetkým národom. Nečudo, že sa už od útleho veku detailne zaoberal novozákonnou eschatológiou. Po stretnutí s Parhamom a prijatí krstu v Duchu taktiež uveril, že jazyky nie sú iba znamením a potvrdením tohto krstu, ale sú tiež významnou pomocou k rasovému zmiereniu a preklenutiu rasovej segregácie.39 Seymour bol verný takrečeno Kingovskému snu, keď videl spoločné zhromaždenia bielych a čiernych kresťanov, ktorí v moci Ducha ctia spoločne jedného Boha. V rasovej jednote potom videl podmienku, ktorá má podľa apoštola Jána (17. kap.) spôsobiť svetové prebudenie.

Ďalším rysom Parhamovho a Seymourovho učenia bolo presvedčenie, že vylievanie Ducha Svätého má podklad v Starom zákone v podobe tzv. neskorého dažďa, ktorý sa má ku koncu časov vyliať na každé telo. Metafora neskorého dažďa sa potom stotožňovala so zasľúbeným vyliatím Ducha Svätého podľa proroka Joela (Joel 2, 23), ktoré cirkev v krátkej budúcnosti čaká. Tento dôraz medzi letničiarmi pretrváva dodnes. Prvé Letnice sa chápu ako ranný dážď a letničné hnutie ako neskorý dážď.

 

Kritické zhodnotenie

Letničné hnutie je pozoruhodným fenoménom na náboženskej scéne 20. storočia. V podstate z hŕstky ľudí z najnižších spoločenských tried počas storočia vzniklo tisíce cirkví po celom svete. Skonsolidovalo veľkú časť vtedajšej chudoby a výrazne stabilizovalo niektoré krajiny tretieho sveta. Hnutie prinieslo tiež nepovšimnuté pneumatologické dôrazy a oživenia do tradičných cirkví. Vplyvom letničnej organizácie Teen Challange sa po celom svete pomohlo doslova tisícom drogovo závislých.

Zatiaľ čo v starých letničných cirkvách prešli rôzne odchýlky očistným vývojom času, v 60. rokoch, s príchodom charizmatického hnutia, znovu ožili a spätne ovplyvnili aj staré letničné cirkvi. V hnutí sa už prakticky neočakáva Kristus - prichádzajúci Kráľ, ale skôr príchod „veľkého prebudenia posledných čias", ktoré má jeho príchodu predchádzať.

Dôraz na jednotu, ktorá sa tu chápe ako podmienka tohto prebudenia, sa však často vynucuje autoritatívne, čo sa v dnešnej dobe vystupňovalo v novej apoštolskej reformácii, ktorá už zďaleka presahuje rámec letničného a charizmatického hnutia. Tá navyše nechápe jednotu charizmaticky, resp. pneumatologicky, ale jestvujúce cirkvi pretvára do novej štruktúry autoritatívne vedenej súčasnými apoštolmi. Tak vzniká nielen silná autorita jedincov v rámci hnutia, ale často i trenice a kritika existujúcich cirkví a denominácií zo strany vedúcich hnutia, ktorí sa cítia byť Bohom povolaní smerovať „cirkev posledných čias". Nové hnutie má pod vplyvom svojej eschatológie i politické ambície, o čom sa bude písať v ďalších číslach.

 

Poznámky:

1 Burgess, S. M., Mass, E. M. (ed.): Encyclopedia of Pentecostal and Charizmatic Christianity. Routledge 2005 - http://www.routledge-ny.com/ref/religionandsociety/pentecostal/introduction.html

2 Grady, J. L.: The Charizmatic Movement: Dead or Alive? (2009) - http://www.charizmamag.com/index.php/fire-in-my-bones/22455-the-charizmatic-movement-dead-or-alive

3 Prasch, J. J.: Pentecostal and Charizmatic, Is There or Was There Any Difference? Moriel Ministries - http://www.moriel.org/articles/discernment/church_issues/pentecostal_and_charizmatic.htm

4 McConnell, D. R.: Jiné evangelium: historická a biblická analýza Hnutí Víry. Křesťanský život, Albrechtice 1996, s. 185

5 Anderson, R. M.: Vision of the Disinherited: The Making of American Pentecostalism. Oxford University Press, New York 1979

6 Wacker, G.: The Functions of Faith in Primitive Pentecostalism. Harvard Theological Review 77, No. 3/1984, s. 355

7 Goff, J. R.: Fields White Unto Harvest: Charles F. Parharn and the Missionary Origins of Pentecostalism, Fayetteville. University of Arkansas, Arkansas 1988

8 Dayton, W. D.: Theological Roots of Pentecostalism. Zondervan, Michigan 1987

9 Horton, S. (ed.): Systematická teologie. Křesťanský život, Albrechtice 2001, s. 15-45

10 Menzies, W. W.: Annointed to serve: The Story of Assemblies of God. Gospel Publishing House, Springfield, Missouri 1971

11 Christensen, J. M., Witting, J. A. (ed.): Partakers of the divine nature. Hardcover 2007, s. 217-231

12 Články víry, Členské závazky, Základní principy a Speciální směrnice Wesleyánské církve (1996) - http://www.wesleyan.cz/clanek/2-cemu-verime

13 Sherill, J. L.: They Speak with Other Tongues. Baker 2003 (český samizdatový preklad, nedatované), s. 35

14 Burgess, S. M., Mass, E. M. (ed.): The New International Dictionary of Pentecostal and Charizmatic Movements. Thomas Nelson Publishers 2001

15 Assemblies of God Heritage, Vol. 8, No 3. Fall 1986

16 Goff, J. R.: c. d., s. 57

17 Sherill, J. L.: c. d., s. 33-44

18 Goff, J. R.: c. d., s. 63-86

19 Tamže, s. 71

20 Tamže, s. 86

21 Assemblies of God Heritage, c. d.

22 Powell, P.: Charizmatic and Pentecostal Issues, What is Truth? Christian Witness Ministries - http://www.christian-witness.org/archives/cetf2004/truth28.html

23 Synan, V.: Heroes & Leaders, Pentecostalism - William Seymour. Christian History Magazine, Winter 2000, Vol. XIX, No 1, s. 17

24 Hollengewer, W. In: Zopfy, J.: Na všeliké tělo... Křesťanský život, Albrechtice 1997, s. 18

25 Clark, J.: William Joseph Seymour, The Ambassador. Journal Cyber Newsletter - http://catchlife.org

26 Synan, V.: The Century of The Holy Spirit: 100 Years of Pentecostal and Charizmatic Renewal (1901 - 2001). Thomas Nelson Publishers, Nashville 2001, s. 58-59

27 Synan, V.: Heroes & Leaders, Pentecostalism - William Seymour, c. d., s. 17

28 Dayton, W. D.: c. d., s. 21-22

29 Horton, S. (ed.): c. d., s. 21

30 Tamže, s. 24-27

31 Goff, J. R.: c. d.

32 Horton, S. (ed.): c. d., s. 503-537

33 Tamže, s. 522-523

34 Statement 15: The Believer and Positive Confession. In: Where We Stand, The Official Position Papers of the Assemblies of God. Gospel Publishing House, Missouri 2001, s. 131-144

35 Fordsham, S. H.: Smith Wigglesworth: Apostle of Faith. New Wine Ministries 1990 (český samizdatový preklad, nedatované), s. 83

36 Prasch, J. J.: c. d.

37 Horton, S. (ed.): c. d., s. 21

38 Menzies, W.: c. d., s. 323-325

39 Horton, S. (ed.): c. d., s. 24

 

Aleš Franc (*1968) – od roku 1992 bol členom letničnej Apoštolskej cirkvi v ČR, kde prešiel mnohými cirkevnými funkciami od vedúceho mládeže až po poradcu Úzkej Rady v otázkach vierouky a zmocnenca biskupa AC v rámci Ekumenickej rady cirkví a vzťahu k ostatným cirkvám v ČR. Roku 2007 bol za svoju publikačnú činnosť napomenutý a vylúčený z brnianskeho zboru AC. Vyštudoval FaF UK v Hradci Králové s rigoróznou skúškou na FaF VFU v Brne. Absolvoval bakalárske štúdium evanjelikálnej teológie a misie PedF UMB v Banskej Bystrici a magisterské štúdium husitskej teológie HTF UK v Prahe. V súčasnosti pracuje ako odborný pracovník Veterinárnej a farmaceutickej univerzity v Brne.