Človek ako rozumné a slobodné spoločenské bytie sa
riadi mravným poriadkom, na ktorého tvorbe sa sám aktívne podieľa. Mylné ľudské
teórie majú vplyv na formovanie nesprávnych morálnych kritérií a právnych
zásad. Pravidlá určujú to, čo má slúžiť rozvoju človeka, chránia jeho život,
jeho prirodzenosť a jeho práva. Veľakrát sa ale stáva, že pomýlené morálne
správanie vyvolá reakciu, ktorá je na opačnom protipóle tiež extrémom
a v konečnom dôsledku omylom. S týmto fenoménom sa vyrovnávalo aj
rané kresťanstvo. Pohanská kultúra a religiozita, s ktorou sa
kresťania stretávali v prvých troch storočiach, sa nachádzala
v kritickom bode svojho vývoja. Mystériové kulty, v tom období také
populárne a rozšírené, vytvárali podmienky pre prebudenie
a uspokojenie ľudských vášní, avšak duchovne človeka neobohacovali.
Podobne to bolo i s rôznymi hrami, ktoré sa konali na počesť
niektorých božstiev, alebo boli zviazané s kultom cisárov. Následkom tejto
situácie sa v rámci raného kresťanstva formovali isté prúdy, ktoré
reagovali na problémy spoločenskej morálky tým, že až príliš zdôrazňovali
asketický rozmer. Náklonnosť k asketickému životu bola najmä
v židovsko-kresťanskom prostredí veľmi živá. Dobové pramene podávajú
napríklad svedectvo o tom, že vo východnej Sýrii katechumeni, ktorí sa
rozhodli žiť v celibáte, boli krstení ako prví. Asketické úsilie si
osvojili aj kresťania Západu, čo odzrkadľuje napríklad i známy spis
Hermasov Pastier. Askéza je sama osebe veľmi dobrým a potrebným
prostriedkom na duchovnú formáciu a rast človeka. Nemôžeme však zabúdať,
že je prostriedkom, nie cieľom. Ak sa prekročia hranice extrémnosti, začína byť
škodlivá a brzdí skutočný rozvoj duchovného života i ľudskej
osobnosti.
Aj medzi ranokresťanskými sektami nachádzame náboženský
smer, ktorý v dôsledku spoločenskej situácie viedol k asketickému
extrémizmu. Nazýva sa enkratizmus (z gréc. enkrateia - zdržanlivosť).
Nesprávne pochopená zdržanlivosť viedla tieto spoločenstvá k mylným
pravidlám života. Enkratické sekty boli charakteristické synkretickým spojením
kresťanskej náuky s gnostickým dualizmom. Hmotu a ducha ponímali ako
proti sebe stojace princípy, pričom hmotu (matériu) chápali ako pôvod zla
a hriechu. Vzhľadom na to, že kládli silný dôraz na morálnu stránku
života, dualistické chápanie sveta a človeka sa odrazilo práve
v tejto rovine. Enkratiti zavrhovali manželstvo a tých, ktorí už
v ňom žili, vyzývali na rozluku. Tento postoj vychádzal z odmietnutia
ľudskej sexuality. Manželstvo je podľa nich diablovým výmyslom, „horkou rastlinou",
ktorú Boh v raji zakázal. Rodenie a smrť, ktoré spolu úzko súvisia,
skončili podľa nich príchodom Ježiša Krista. Od tých čias už neexistujú muž
a žena; pohlavnosť nemá význam. Enkratické sekty od svojich členov
vyžadovali aj úplnú zdržanlivosť od mäsa a vína. Ich celková životospráva
bola extrémne prísna. Medzi seba prijímali len tých, čo sa zriekli sveta
a osobného vlastníctva materiálnych prostriedkov. Hmota je zlá, preto
i telo je zlé, je prekážkou pre dušu, väzením duše. Enkratiti popierali
taktiež možnosť spásy prvého človeka.
Stopy enkratickej náuky nachádzame vo viacerých apokryfoch,
ktoré tieto spoločenstvá používali. Najstarším svedectvom tohto druhu je
Evanjelium Egypťanov, ktoré bolo rozšíreným a vplyvným textom. Takisto
Tomášovo evanjelium obsahuje známky enkratizmu. Ďalšími enkratitmi
preferovanými apokryfnými textami sú Šalamúnove ódy, Filipovo evanjelium,
Skutky Petrove a Skutky Tomášove. Hoci nejde o inšpirované texty, sú
cenným zdrojom pre štúdium židovsko-kresťanskej teológie a liturgie.
Komunity enkratitov sa začali objavovať už koncom
sedemdesiatych rokov prvého storočia. Venujú im pozornosť viacerí
ranokresťanskí autori, napríklad sv. Irenej či Klement Alexandrijský. Svätý
Irenej v diele Adversus Haereses píše, že enkratiti vyhlasujú uzatváranie manželstva
za nevhodné. Odmietli prvotné Božie dielo stvorenia a obviňujú Boha, že
stvoril ľudí ako mužov a ženy, aby sa rozmnožovali. Zaviedli taktiež
zdržanlivosť od mnohých pokrmov. Týmto sú nevďační voči Bohu, Stvoriteľovi
všetkého. Enkratitov spomína i Euzébius Cézarejský vo svojich Cirkevných
dejinách. V štvrtej knihe píše o tom, že uvádzali do života zhubné
a falošné učenie.
Zakladateľom jednej z enkratických siekt bol Tacián
(asi 130 - asi 193). Je to pozoruhodná osobnosť ranokresťanských čias.
Pochádzal zo Sýrie a patrí k ranokresťanským apologétom. Veľa cestoval
a študoval a dôkladne sa oboznámil s grécko-rímskou kultúrou. Ako
rečník prišiel do Ríma, kde sa bližšie stretol s kresťanskou vierou. Aby
hlbšie spoznal toto učenie, nadviazal kontakty so sv. Justínom a stal sa jeho
žiakom. Po čase konvertoval a prijal krst. Otvorene povzbudzoval svojich
súčasníkov, aby poznávali kresťanské učenie a objavili jeho jednoduchosť
a jasnosť, čím sa radikálne odlišuje od tmy pohanstva.
Okolo roku 172 sa však Tacián odlúčil od Rímskej kresťanskej
komunity a vrátil sa na Blízky východ. Tam sa stal vodcom enkratitov,
pričom si osvojil isté prvky gnosticizmu. Na rozdiel od svojho učiteľa sv.
Justína, ktorý bol vynikajúci filozof a vedel z filozofie využiť mnohé
vedomosti na obranu kresťanskej viery, Tacián radikálne zavrhol celú antickú
filozofiu a kultúru. Tvrdil, že grécki filozofi blúdili, stále sa medzi
sebou iba hádali a to dobré, čo v ich dielach nájdeme, vraj prevzali
od Mojžiša. Grécka kultúra, ktorá sa opiera o polyteizmus, si vraj
nezaslúži pozornosť a diela poetov netreba čítať, pretože v nich
nenájdeme nič zaujímavé ani hodnotné. Tacián učil radikálnej prísnosti života,
pričom zachádzal do krajností. Ako ostatní enkratiti, aj on odmietal manželstvo
ako hriešne. Pri eucharistických sláveniach zavádzal namiesto vína používanie
vody, čím sa stratila podstatná matéria Eucharistie. Niektorí autori ho ani
nepovažovali za kresťana, skôr za gnostika, ktorého radikálne učenie je
vzdialené rozvážnej podstate kresťanstva.
Napriek neskoršiemu odlúčeniu od Cirkvi vďačíme Taciánovi za
jeho literárne dielo. Zachoval sa jeho apologetický spis Reč ku Grékom (Oratio
ad Graecos). Omnoho významnejší je ale spis Diatessaron (z gréc. To dia
tessaron euangelion - Evanjelium podľa štyroch). Bol to pokus o harmonické
evanjelium zostavené zo štyroch kánonických evanjelií: Matúšovho, Markovho,
Lukášovho a Jánovho. Odborníci predpokladajú, že bol napísaný po grécky
a neskôr preložený do sýrčiny. Nevieme, či vznikol ešte v Ríme, alebo
až v Sýrii. Zachovali sa nám iba fragmenty. Diatessaron má význam pre
biblickú vedu, lebo je dôkazom starobylosti kánonických evanjelií, ktoré
kresťania používajú dodnes.
Taciánova osobnosť a spirituálna cesta poukazujú na
duchovnú atmosféru vtedajších čias, ktorá bola poznačená náboženským
synkretizmom. Sú zároveň dôkazom, že človek môže ľahko upadnúť do duchovných
omylov. Preto je potrebná ustavičná bdelosť a otvorenosť pre svetlo
Božieho Ducha, aby sme ostali verní Božiemu slovu a posvätnej tradícii
Cirkvi.
míľniky dvoch tisícročí: Enkratizmus
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (8)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (1)Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (10)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (11)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (2)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (3)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (4)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (5)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (6)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (7)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (9)