Naša súčasnosť dostáva rozličné priliehavé prívlastky. Nedávno ma napríklad zaujala istá veľmi trefná charakteristika, ktorá v mnohom vypovedá o dnešnom človeku: „Žijeme časy, v ktorých ľudia stratili tvár." V našich mestách je človek čoraz anonymnejší. To, že tváre našich susedov sa nám zdajú neznáme, je už pravidlom, ktoré potvrdzujú iba nemnohé výnimky. Žiaľ, svoju tvár v našich očiach nestrácajú iba neznámi susedia, ale i naši blízki. Už v nej nechceme hľadať neviditeľný obraz Stvoriteľa, naopak, nezáujem a ľahostajnosť o osudy druhých sú nám vlastné. A čo je najtragickejšie, tvár v očiach väčšiny Európanov stratil i Boží Syn.

K takejto duchovnej amnézii prispela významným spôsobom mnohoročná snaha európskych kresťanských cirkví prispôsobiť svoju vieru ideológii konzumu. Nedávno som čítal definíciu rozkladu kresťanského života v Európe, ktorá o ňom hovorí, že je dôsledkom presadzovania ideológie sekularizmu v náboženskom obale. Príkladov existuje mnoho, uvediem len dva: V Holandsku sa za uplynulých desať rokov predala väčšina kresťanských kostolov, ktoré dnes slúžia ako reštaurácie, hotely či diskotéky. Vo Veľkej Británii zase žije viac praktizujúcich moslimov, ako je počet všetkých (teda nielen praktizujúcich) členov anglikánskych farností na Britských ostrovoch.

Ešte pred troma desaťročiami sa nám snažili apoštoli vedeckého ateizmu nahovoriť, že Ježiš Kristus je iba mýtická postava. Dnes už snáď ani ten najväčší diletant a ignorant nespochybňuje fakt jeho historickosti. A hoci už títo ľudia nepôsobia na významných postoch akademických ustanovizní, máme zato hojne priekopníkov takzvanej modernej, vraj kresťanskej teológie. Tí svojich poslucháčov presviedčajú, že to, čo bolo vlastné kresťanom dvoch tisícročí ako nemenné pravdy viery, už postupne prestáva platiť. Tak napríklad istá profesorka biblistiky Regina Polaková vo vianočnom čísle farského časopisu viedenskej dómskej farnosti Pfarrblätter v decembri minulého roka napísala: „Predstava vtelenia Boha do lona Márie je heretická. Boh sa nikdy nemôže vteliť a zobrať na seba ľudskú podobu. Boh ako Dieťa Ježiš je povera, ktorá pochádza z helenistických antických mystérií." Ak sa vám toto tvrdenie zdá na stránkach kresťanského časopisu absurdné či priam antikresťanské, vedzte, že nie ste sami.

Pri čítaní podobných názorov sa nám čoraz nástojčivejšie vybavujú Ježišove slová: „A za koho ma pokladáte vy?" Otázka, ktorá je zároveň i výčitkou. Výčitkou európskej spoločnosti naháňajúcej sa za rozličnými senzačnými odhaleniami a ideologickými „novotvarmi", ale i spoločnosti, ktorá chaoticky upadá do rôznych kríz: hospodárskej, migračnej, no čo je najzávažnejšie, i krízy identity. Tej sa Európa bezhlavo vzdáva v prospech rôznych nekresťanských, antagonistických a alternatívnych ideológií, čím postupne z dohľadu stráca Ježišovu tvár. Tvár Božieho Syna, za ktorého kríž sa čoraz väčšmi hanbíme. Hipstersko-hippiesovská karikatúra Ježiša Krista ponúkaná predavačmi opozeraného produktu „pohodového kresťanstva", v ktorom nie je miesto pre Kristov kríž, mladých Európanov revoltujúcich proti konzumnej kultúre už nudí. Nemôžeme sa preto čudovať, že mnohí z nich hľadajú svoje šťastie v radikálnom islame. Zriedené kresťanstvo im totiž Krista neukázalo.