Naša súčasnosť dostáva rozličné priliehavé prívlastky.
Nedávno ma napríklad zaujala istá veľmi trefná charakteristika, ktorá
v mnohom vypovedá o dnešnom človeku: „Žijeme časy, v ktorých
ľudia stratili tvár." V našich mestách je človek čoraz anonymnejší. To, že
tváre našich susedov sa nám zdajú neznáme, je už pravidlom, ktoré potvrdzujú
iba nemnohé výnimky. Žiaľ, svoju tvár v našich očiach nestrácajú iba
neznámi susedia, ale i naši blízki. Už v nej nechceme hľadať
neviditeľný obraz Stvoriteľa, naopak, nezáujem a ľahostajnosť o osudy
druhých sú nám vlastné. A čo je najtragickejšie, tvár v očiach
väčšiny Európanov stratil i Boží Syn.
K takejto duchovnej amnézii prispela významným spôsobom
mnohoročná snaha európskych kresťanských cirkví prispôsobiť svoju vieru
ideológii konzumu. Nedávno som čítal definíciu rozkladu kresťanského života
v Európe, ktorá o ňom hovorí, že je dôsledkom presadzovania ideológie
sekularizmu v náboženskom obale. Príkladov existuje mnoho, uvediem len
dva: V Holandsku sa za uplynulých desať rokov predala väčšina kresťanských
kostolov, ktoré dnes slúžia ako reštaurácie, hotely či diskotéky. Vo Veľkej
Británii zase žije viac praktizujúcich moslimov, ako je počet všetkých (teda
nielen praktizujúcich) členov anglikánskych farností na Britských ostrovoch.
Ešte pred troma desaťročiami sa nám snažili apoštoli
vedeckého ateizmu nahovoriť, že Ježiš Kristus je iba mýtická postava. Dnes už
snáď ani ten najväčší diletant a ignorant nespochybňuje fakt jeho
historickosti. A hoci už títo ľudia nepôsobia na významných postoch
akademických ustanovizní, máme zato hojne priekopníkov takzvanej modernej, vraj
kresťanskej teológie. Tí svojich poslucháčov presviedčajú, že to, čo bolo
vlastné kresťanom dvoch tisícročí ako nemenné pravdy viery, už postupne
prestáva platiť. Tak napríklad istá profesorka biblistiky Regina Polaková vo
vianočnom čísle farského časopisu viedenskej dómskej farnosti Pfarrblätter
v decembri minulého roka napísala: „Predstava vtelenia Boha do lona Márie
je heretická. Boh sa nikdy nemôže vteliť a zobrať na seba ľudskú podobu.
Boh ako Dieťa Ježiš je povera, ktorá pochádza z helenistických antických
mystérií." Ak sa vám toto tvrdenie zdá na stránkach kresťanského časopisu
absurdné či priam antikresťanské, vedzte, že nie ste sami.
Pri čítaní podobných názorov sa nám čoraz nástojčivejšie
vybavujú Ježišove slová: „A za koho ma pokladáte vy?" Otázka, ktorá je zároveň
i výčitkou. Výčitkou európskej spoločnosti naháňajúcej sa za rozličnými
senzačnými odhaleniami a ideologickými „novotvarmi", ale
i spoločnosti, ktorá chaoticky upadá do rôznych kríz: hospodárskej,
migračnej, no čo je najzávažnejšie, i krízy identity. Tej sa Európa
bezhlavo vzdáva v prospech rôznych nekresťanských, antagonistických
a alternatívnych ideológií, čím postupne z dohľadu stráca Ježišovu
tvár. Tvár Božieho Syna, za ktorého kríž sa čoraz väčšmi hanbíme.
Hipstersko-hippiesovská karikatúra Ježiša Krista ponúkaná predavačmi
opozeraného produktu „pohodového kresťanstva", v ktorom nie je miesto pre
Kristov kríž, mladých Európanov revoltujúcich proti konzumnej kultúre už nudí.
Nemôžeme sa preto čudovať, že mnohí z nich hľadajú svoje šťastie
v radikálnom islame. Zriedené kresťanstvo im totiž Krista neukázalo.
biblické slovo
A za koho ma pokladáte vy?
DARIUSZ ŻUK-OLSZEWSKI
Keď Ježiš prišiel do končín Cézarey Filipovej, opýtal sa
svojich učeníkov: »Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?« Odpovedali: »Jedni za
Jána Krstiteľa, druhí za Eliáša, iní za Jeremiáša alebo za jedného
z prorokov.« Opýtal sa ich: »A vy ma za koho pokladáte?« Šimon Peter
odpovedal: »Ty si Kristus, Syn živého Boha.« (Mt 16, 13–16)
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 58283x