Medzi ranokresťanskými heterodoxnými spoločenstvami nájdeme
smery, ktoré mali väčší vplyv a získali si pomerne veľa stúpencov. Pre
ortodoxnú, všeobecnú Cirkev tieto sekty predstavovali vážne ohrozenie
a narúšali jednotu viery, čím spôsobovali rozdelenie kresťanov. Niektoré z týchto
spoločenstiev sa dokázali udržať pomerne dlhý čas a ich vplyv
a náboženské názory môžeme nachádzať v religióznych smeroch aj
v neskorších storočiach, dokonca i v dnešnej dobe.
Jednou z takýchto vplyvných siekt v druhom
a treťom storočí boli marcioniti. Zakladateľom tohto náboženského smeru
bol Marcion. Pochádzal z pontského mesta Sinop (dnešné Turecko), kde sa
narodil medzi rokmi 85 až 100. Niektorí autori uvádzajú, že bol synom miestneho
biskupa, ktorý ho pre heretické učenie vylúčil z Cirkvi. Táto informácia
však nie je potvrdená a niektorí moderní autori sa s ňou
nestotožňujú. V každom prípade to bol vzdelaný, inteligentný
a charizmatický človek, ktorý vedel nadchnúť masy ľudí pre svoje učenie.
Patril k najtalentovanejším učiteľom medzi heterodoxnými kresťanskými spoločenstvami.
Bol výborným rečníkom. O jeho popularite svedčí i fakt, že sa
zachoval jeden antický kamenný reliéf, ktorý znázorňuje Marciona so zvitkom
textu medzi svojimi žiakmi, ako ich vyučuje. Okolo roku 140 prišiel do Ríma,
kde otvoril rečnícku školu. V rámci nej šíril svoje teologické názory.
Pretože jeho učenie bolo v rozpore s učením všeobecnej Cirkvi
a s apoštolskou tradíciou, v roku 144 ho exkomunikovali. Marcion
založil vlastné spoločenstvo, ktorého hierarchické usporiadanie bolo podobné
všeobecnej Cirkvi. Hoci jeho náuka bola v mnohých bodoch zhodná
s gnostickými názormi, nie je s gnosticizmom totožná vo všetkom.
Predsa však odborníci zaraďujú marcionitov medzi gnostické sekty. Marcion
zomrel v Ríme roku 160.
Teologické učenie sekty marcionitov poznáme len
sprostredkovane z diel kresťanských autorov, ktorí v nich vyvracali
jeho náuku. Žiadny z Marcionových spisov sa totiž nezachoval. Základom
Marcionovej teológie boli dualistické názory gnosticizmu, z ktorých
vychádzal. Marcion videl neprekonateľný rozdiel medzi Starým a Novým
zákonom. Podľa neho boh Starého zákona nie je zlučiteľný s Bohom lásky a
milosti, ktorého ohlasoval Ježiš Kristus. Preto Marcion odmietol celý Starý
zákon a jeho tradíciu. Avšak i z novozákonných biblických textov
prijímal iba Lukášovo evanjelium a listy apoštola Pavla, a aj to nie
všetky, pretože odmietol listy Timotejovi a Títovi. A čo sa týka
evanjelia, aj to zredukoval, keďže jeho verzia obsahuje iba tridsať percent
súčasného textu Evanjelia podľa Lukáša. Marcion tiež odmietal alegorický
prístup k Biblii a tvrdil, že všetko, čo je napísané v Starom
zákone, treba chápať doslovne, najmä predpisy Zákona. Takto prišiel
k záveru, že to, čo je v ňom obsiahnuté, je nehodné pravého Boha. Boh
Starého zákona je podľa neho demiurgos, ktorého odrazom je rovnako nedokonalé
dielo, ako je on sám. Tým nedokonalým dielom myslí Marcion stvorený hmotný
svet, ktorý odmietal ako zlý. Demiurgos v podstate nie je zlý, no nemožno
o ňom ani povedať, že by bol dobrý.
Okrem viditeľného sveta, ktorý demiurgos stvoril, existuje
ešte svet neviditeľný, ktorý však už riadi pravý, najvyšší Boh. On je Bohom
lásky. Pozná zmyslový svet, prejavuje zľutovanie nad človečenstvom, ktoré je
uväznené v tomto svete a chce ho vyslobodiť, spasiť. Tento Boh sa
zjavuje, ale nie prostredníctvom Starého zákona. Jeho zjavenie sa uskutočnilo
prostredníctvom Ježiša Krista, no ten nemá nič spoločné s Dávidovým
mesiášom, ktorého prisľúbil demiurgos v Starom zákone. Svojím postojom je
Marcion silne protižidovský.
Čo sa týka Ježiša Krista, jeho telo nebolo podľa Marciona
z mäsa a kostí. Nemohlo byť materiálne, pretože hmota je zlá. Toto
učenie je typické nielen pre marcionitov, ale aj pre ostatné gnostické sekty.
Stretávame ho tiež v neskorších storočiach vo viacerých heretických dielach.
Ježišovo telo bolo podľa neho len zdanlivým telom. Nadväzujúc na toto tvrdenie
Marcion učil, že neexistuje ľudské zrodenie Krista, ale Kristus zostúpil
z neba priamo v podobe dospelého človeka v pätnástom roku
panovania cisára Tibéria a hneď začal ohlasovať svoje učenie. Veril však,
že Kristovo ukrižovanie bolo reálne. Hoci jeho telo bolo nemateriálne, bolo
schopné trpieť. Pôvodcom jeho múk bol demiurgos, ktorý tým vlastne kladie
hranice vlastnej moci, hoci si to neuvedomoval. Ľudia totiž Kristovou smrťou
boli vyslobodení spod moci demiurga a odovzdaní pod moc Najvyššieho Boha.
Táto spása ale ešte nie je dokonalá, takou bude až na konci čias. Dovtedy sa
udržuje pri moci demiurgos. Prejavy jeho moci sú zjavné všetkým. Je ním ľudské
utrpenie a pre učeníkov Krista je to i prenasledovanie, ktoré voči
nim demiurgos podnecuje.
Marcion tvrdí, že náuka apoštolov bola pomýlená
a poznačená falošnou predstavou o osobe Ježiša Krista. Pre svoju
silnú naviazanosť na starozákonnú tradíciu a judaizmus nesprávne stotožňovali
Boha Starého zákona s tým, ktorý poslal Ježiša Krista. Jediný apoštol
Pavol správne pochopil Kristov pôvod a význam jeho učenia. Marcion preto
„musí očistiť Nový zákon od nesprávnych pohľadov". Svojich nasledovníkov viazal
prísnou morálnou disciplínou, zdržanlivosťou a viedol k prehnanej
askéze. Vyžadoval prísne pôsty a umŕtvovanie. Odmietal tiež manželstvo.
Učil, že je hriešnou skutočnosťou a prejavom roztopašnosti človeka.
Popieral tiež, že by Adam, prvý človek, mohol byť spasený.
Všeobecná Cirkev sa nemohla s týmito názormi stotožniť,
lebo sú podstatne vzdialené učeniu kánonických evanjelií a apoštolskej
tradícii. Takisto odmietavý prístup k Starému zákonu nie je zhodný ani
s postojmi samého Ježiša Krista, ktorý si Zákon veľmi vážil
a mnohokrát ho citoval (porov. Mt 5, 17-20). Zato ale Marcionov prístup
k biblickým knihám prispel k tomu, že Cirkev ako reakciu na jeho
snahy veľmi skoro vypracovala kánon biblických kníh, čiže vyjadrila, ktoré
knihy pokladá za Bohom zjavené.
Proti Marcionovi vystupovali a písali však aj sami
gnostici. Euzébius Cézarejský v Cirkevných dejinách spomína gnostického
biskupa Filipa, ktorý napísal polemický spis o Marcionovej náuke. Je
prirodzené, že mnohí kresťanskí autori tých čias reagovali na túto sektu
a jej učenie. Pokladali to za svoju povinnosť, aby bránili vieru zdedenú
od apoštolov. Spomedzi nich spomeňme aspoň sv. Polykarpa zo Smyrny († 155/156),
ktorý bol žiakom sv. apoštola Jána. V súvislosti s Marcionovou náukou
napísal, že existuje iba jedna pravda, ktorú prevzal od apoštolov a ktorú
učí a odovzdáva všeobecná Cirkev.
Sekta marcionitov pôsobila v priebehu 2. a 3.
storočia a bola rozšírená na území celej Rímskej ríše. Avšak začiatkom 4.
storočia začala upadať, až napokon marcioniti splynuli s ďalšou vplyvnou
sektou - manichejcami.
míľniky dvoch tisícročí: Marcioniti
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (9)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (1)Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (10)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (11)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (2)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (3)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (4)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (5)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (6)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (7)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (8)