K významným vedľajším prúdom reformácie patrili anabaptisti alebo novokrstenci. Postupne sa však od jej princípov celkom odklonili. Nezaradili sa do žiadneho z dvoch veľkých táborov, ktoré rozdeľovali Európu v 16. storočí: ani do katolíckeho ani do protestantského. Novokrstenci netvorili jednoliatu skupinu. Spočiatku sa pridali k reformácii v očakávaní splnenia dávnych vízií o náboženskej slobode a sociálnej spravodlivosti. Keď sa však katolicizmus vzchopil k protireformácii a protestanti sa sústredili len na obranu ťažko vydobytých teologických a politických pozícií, novokrstenci sa stali nepokojným živlom zameraným na vnútornú kritiku protestantizmu. Aj Lutherova reformácia sa najskôr začala ostrou kritikou vtedajšej religiozity na širokom základe teologickom i prakticko-cirkevnom. Avšak dlhoročné polemiky s rímskym katolicizmom ju unavili a nakoniec dostali do situácie, že sa musela vzdať určitej časti svojich cieľov.

Avšak novokrstencom záležalo na inom. Chceli zabrániť, aby sa možnosti slobodného a rozumového prístupu k Písmu stratili v zápase medzi reformáciou a protireformáciou. Teologickým prejavom tejto snahy bola ich kritika cirkevného učenia o Svätej Trojici a o Ježišovi Kristovi. Novokrstenci tým nadväzovali na staré antitrinitárne a kristologické herézy. Aj ich odmietanie krstu detí malo stúpencov už v ranej cirkvi. Zásadné odmietnutie krstu detí sa stalo u novokrstencov snáď najnápadnejším, i keď nie najdôležitejším poznávacím znakom. Možno povedať, že novokrstenecké hnutie bolo vyústením najrôznejších kacírstiev v stredoveku. Spoločenskou silou sa stávalo aj príklonom k nespokojným ľudovým vrstvám. Špekulatívna túžba po náboženskej skúsenosti sa medzi novokrstencami spájala so sociálnym radikalizmom chudoby. To ich privádzalo k otvoreným vzburám proti feudálnej moci a k odvratu od oficiálnej cirkvi. V roku 1527 novokrstenci prijali týchto sedem článkov: 1. odmietanie krstu detí; 2. vyobcovanie odpadlíkov; 3. lámanie chleba na Ježišovu pamiatku; 4. oddelenie sa od zlých; 5. vlastná voľba duchovných pastierov; 6. odmietanie meča (t. j. vrchnosti); 7. odmietanie prísahy.

Novokrstenci boli naplnení entuziazmom a vizionárstvom. Neprijímali ani autoritu Písma ako reformácia. Hlavnou zásadou ich náboženského života bolo napodobňovanie príkladného Ježišovho života. Ježiš bol pre nich najvyšším ideálom ľudstva, nie však Božím Synom. Kristus ako zjavené Božie Slovo, ako Vykupiteľ z hriechov nebol základom ich viery.

Hnutie novokrstencov predstavuje tendenciu, ktorá sa nezrodila až v 16. storočí. Svojím spôsobom sprevádza dejiny kresťanstva od počiatku. V prvých storočiach to boli montanisti, novaciáni a donatisti, v stredoveku beghardi, lollardi a husiti. Význam novokrstenectva spočíval v proteste voči inštitučnej cirkvi, proti ustrnutiu jej duchovného života. Treba priznať, že pohnútky novokrstencov boli motivované nielen subjektívnymi postojmi, ale aj snahou o prežitie kresťanskej pravdy v spoločenstve. Tu však spočíva ich hlavný nedostatok, lebo kresťanské pravdy neprijali v plnosti. Kristovo evanjelium zredukovali iba na súhrn prirodzených schopností človeka a morálnych zásad. Novokrstenci mali v dejinách mnoho podôb od vcelku pokojných, až po krajne radikálne. Najmä spojenie s Tomášom Müntzerom a s jeho krvavou revolúciou ich na dlhý čas zdiskreditovalo.